Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/374/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3010899827
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3010899827.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ivety Martinákovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa: Slovlik, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 12, Trenčín, IČO: 31 423 086, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Legerským, so sídlom
Námestie sv. Anny č. 15/25, Trenčín, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo financií
Slovenskej republiky, za účasti Okresného prokurátora v Trenčíne, o náhradu škody, na odvolanie
oboch účastníkov a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. októbra 2010, č. k.
13C/581/2001-528, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti o zamietnutí návrhu vo zvyšku p o t v r d z u j e .

V časti o priznaní náhrady 56.304,65 eur s príslušenstvom a o trovách konania rozsudok okresného
súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v záhlaví uvedeným rozsudkom rozhodol o uplatnenom nároku navrhovateľa proti
odporcovi zo zodpovednosti za škodu podľa § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb., spôsobenú
nesprávnym úradným postupom správcu dane - Daňového úradu v Trenčíne. Uložil odporcovi zaplatiť
navrhovateľovi 56.304,65 eur spolu s 8% úrokmi z omeškania ročne od 01.01.2005 do zaplatenia, v 3-
dňovej zákonnej paričnej lehote. Vo zvyšku návrh navrhovateľa, ktorý žiadal priznať náhradu vo výške

2.943 400,68 eur s 8% úrokmi z omeškania od 01.01.2005 do zaplatenia, zamietol. Náhradu trov konania
nepriznal žiadnemu z účastníkov.

V odôvodnení svojho rozsudku špecifikoval jednotlivé nároky navrhovateľa tak, ako ich uviedol v návrhu.
Navrhovateľ celkom uplatnil štyri samostatné nároky, a to prvý nárok vyčíslený vo výške 56.304,65
eur je nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená navrhovateľovi nečinnosťou a nesprávnym
úradnýmpostupomDaňovéhoúraduTrenčín,vrámcidaňovejexekúcieprotinavrhovateľovi,a toformou

prikázaniapohľadávkynavrhovateľa,ktorémalvočisvojmudlžníkoviLipafol,s.r.o.,EuroŠarm,s.r.o.aN.
R.. Navrhovateľ tvrdil, že tieto jeho pohľadávky boli znehodnotené v dôsledku vyše dvojročnej nečinnosti
Daňového úradu Trenčín, v čom videl jeho nesprávny úradný postup a zodpovednosť za vznik škody.
Druhý uplatnený nárok navrhovateľa vo výške 328.093,77 eur predstavujú neoprávnene vyrubené
penále Daňovým úradom Trenčín. Podľa názoru navrhovateľa nesprávny úradný postup navrhovateľa
spočívavnedodržaníustanovenízákonač.511/1992Zb.Správcadanebolpovinnýpodľa§58ods.2a7
cit. zákona bežné mesačné platby daňovej povinnosti - označené konštantným symbolom 1144 - priradiť

na mesačné platby spotrebnej dane, čo správca dane neurobil a tieto priradil na najstaršie daňové
nedoplatky navrhovateľa. Tým vytvoril stav, že navrhovateľ mal u správcu dane evidované nedoplatky
na spotrebnej dani, ktoré boli následne vymáhané a penalizované. Navrhovateľ v uvedenom postupe
správcu dane videl jeho zodpovednosť za škodu, ktorá spočívala v neoprávnenej penalizácii bežnejdaňovej povinnosti navrhovateľa na spotrebnej dani. Tretím uplatneným nárokom navrhovateľa, ktorého
výšku vyčíslil na 402.658,90 eur je nárok na náhradu škody, spôsobenej podľa tvrdenia navrhovateľa,
nesprávnym úradným postupom správcu dane, spočívajúcom v tom, že správca dane bez zákonného

opodstatnenia a podkladu udelil svojím potvrdením na zmluve zn. E. č. S1/02-K zo dňa 16.09.2002,
uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu - navrhovateľa a spoločnosťou NADA, a.s.
Snina, súhlas s tým, aby uvedená spoločnosť počas konkurzného konania v období od 01.08.2002 do
14.04.2003 v priestoroch navrhovateľa vyrábala a predávala liehoviny. Táto z výkonu svojej činnosti
neodviedla príslušné dane a tieto po skončení konkurzného konania správca dane začal neoprávnene

vymáhať od navrhovateľa. Štvrtý nárok navrhovateľa vo výške 2.156 343,36 eur je nárokom
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom správcu dane, výsledkom ktorého bolo
aj nezákonné rozhodnutie správcu dane o zabezpečení tovaru - zn. 645/2200/1259876/2002/Ruž zo
dňa 19.12.2002, na základe ktorého boli zapečatené výrobno-prevádzkové priestory navrhovateľa od
16.12.2002 a bol mu znemožnený prístup do týchto priestorov a výkon akejkoľvek podnikateľskej
činnosti v týchto priestoroch, v ktorých sa nachádzali aj všetky jeho technologické zariadenia. Uvedené

nezákonnérozhodnutiesprávcudanebolopotomvkonečnomdôsledkuzrušenérozhodnutímDaňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Trenčín č. k. VIII/256/9503/03Mer zo dňa 30.09.2003.
Správcadanepotomažoznámenímč.645/340/3862/04/Ružzodňa07.04.2004oznámilnavrhovateľovi,
že nemá dôvod na ďalšie zabezpečenie jeho skladových a výrobných priestorov úradnými uzávermi
a že navrhovateľ môže tieto úradné uzávery odstrániť a používať svoje výrobné a skladové priestory

bez obmedzenia. Takýmto postupom správcu dane a vydaním nezákonného rozhodnutia, podľa názoru
navrhovateľa, došlo k úplnej likvidácii akejkoľvek podnikateľskej činnosti navrhovateľa a k úplnému
znehodnoteniu podniku.

Odporca, ako aj prokurátor žiadali návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť v celom rozsahu. Podľa

ich názoru, navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by sa správca dane dopustil nesprávneho úradného
postupu alebo by vydal nezákonné rozhodnutie. Ak aj navrhovateľovi vznikla škoda, nebola spôsobená
v príčinnej súvislosti s činnosťou správcu dane. Pokiaľ ide o škodu, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť
v období konkurzu, v tejto časti uplatneného nároku nie je štát pasívne legitimovaným subjektom, ale
navrhovateľ sa môže domáhať svojho nároku proti správcovi dane. Napokon odporca aj prokurátor

uplatnili námietku premlčania nárokov navrhovateľa.

Z výsledkov dokazovania listinnými dôkazmi - exekučnými príkazmi Daňového úradu Trenčín na
prikázanie pohľadávky č. 645/240/5031/96/km, č. 645/23/5032/96/km, č. 645/23/3652/96/km, č.
645/23/3672/96/km, vydanými 16.02.1996 a exekučným príkazom č. 645/240/14027/96/km zo dňa

30.07.1996, okresný súd zistil, že uvedenými daňovými exekúciami mal byť postihnutý majetok
poddlžníkov, a to. EURO - ŠARM Martin, s.r.o., N. R. S+S, Nové Mesto nad Váhom, LIPAFOL, s.r.o.
Malacky. Z rozhodnutí Daňového úradu Trenčín č. 645/240/17768/98/NIŽ, č. 645/240/17769/98/NIŽ,
č. 645/240/17770/98/NIŽ vyplynulo, že exekučné konanie proti vyššie uvedeným subjektom bolo dňa
11.03.1998 zastavené bez toho, aby bola pohľadávka uhradená.

Z rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 30.09.2003, č. k. VIII/256/9503/03/Mer okresný súd
zistil, že Daňové riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím zrušilo rozhodnutie správcu dane o zabezpečení
tovaru č. 645/2200/125986/2002/Ruž zo dňa 19.12.2002 pre jeho nezákonnosť.

V období od 01.08.2002 do 14.04.2003 bol na navrhovateľa vyhlásený konkurz, čo bolo preukázané
výpisom z obchodného registra.

Zo znaleckého posudku Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 11/2007 zo dňa
24.09.2007 súd zistil, že pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkom Lipafol, s.r.o., Euro Šarm, s.r.o. a N. R.,

sa v priebehu vedenia daňovej exekúcie znehodnotili úhrnom o 56.304,65 eur. Zo znaleckého posudku
ďalej vyplynulo, že súčasná hodnota navrhovateľa je 0 eur, keďže tento je predĺžený. Ak by však v
priebehu konkurzného konania nedošlo k zapečateniu výrobných a prevádzkových priestorov správcom
dane, bola by hodnota navrhovateľa 2.156 343,36 eur, čo predstavuje ušlý zisk navrhovateľa.

Na základe uvedených zistení posudzoval jednotlivé uplatnené nároky navrhovateľa z hľadiska
predpokladov na ich oprávnenosť podľa ust. § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Uvedené
ustanovenie citoval a citoval aj z rozhodnutí NS SR a NS ČR k výkladu uvedenej normy v analogickýchprípadoch. Na základe skutkových zistení dospel k právnemu záveru, že pokiaľ ide o prvý a štvrtý
nárok navrhovateľa, nepochybne vznikla navrhovateľovi škoda, pretože znehodnotenie pohľadávky,
rovnako aj znehodnotenie podniku je jednoznačne škodou v zmysle hmotného práva. Vzhľadom na

uplatnenú námietku premlčania nároku navrhovateľa zo strany odporcu a prokurátora, posudzoval
uvedenú námietku podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na
náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
Z dikcie zákona vyplýva, že ide o subjektívnu lehotu, ktorej začiatok plynutia sa nemôže viazať na
inú skutočnosť ako na vedomosť poškodeného o vzniku škody, o jej rozsahu a o tom, kto za škodu

zodpovedá. Súd sa teda nemohol stotožniť s právnym názorom odporcu, že premlčanie začalo plynúť
najneskôr dňom doručenia rozhodnutia o zrušení exekučných príkazov. Naopak v tejto otázke sa súd
stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že subjektívna premlčacia lehota začala najskôr plynúť
až na základe časovo neskorších skutočností, a to jednak výzvy správcu dane zo dňa 07.07.1999
č. 645/210/55534/99/Chu, ktorou bol navrhovateľ vyzvaný k úhrade daňového nedoplatku vo výške
20.005.920,-Sk,jednakskutočnosti,ževseptembri1999správcadanenevrátilnavrhovateľovipreplatok

na spotrebnej dani, a jednak vyrubenia penálov v septembri 2000. Až z týchto skutočností sa totiž
navrhovateľ mohol, a skutočne sa aj dozvedel o znehodnotení jeho pohľadávok voči svojim dlžníkom,
t.j. o vzniku škody, o jej rozsahu a o tom, kto za škodu zodpovedá. Pokiaľ teda žalobný návrh bol podaný
v júli 2001, právo na náhradu škody premlčané nie je. Ďalej súd skúmal, v akom rozsahu odporca
zodpovedá za uvedené znehodnotenie pohľadávok, teda za škodu spôsobenú navrhovateľovi, a to z

hľadiska ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb., ktoré predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, ktorými
sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Zavinenie ako právna skutočnosť pri tejto zodpovednosti nemá žiadnu relevanciu,
nakoľko nesprávny úradný postup zakladá objektívnu zodpovednosť štátu. Z vykonaného dokazovania
je nesporné, že správca dane pri svojej daňovej exekúcii prikázaním pohľadávky nekonal v súlade

so zákonom a dopustil sa tak nesprávneho úradného postupu. Menovite pri vymáhaní pohľadávok
od poddlžníkov nečinnosť správcu dane presiahla až 2 roky a v konečnom dôsledku bola exekúcia
zastavená bez toho, aby exekúcia bola úspešná, t.j. pohľadávky vymožené neboli. Ako vyplýva zo
znaleckéhoposudku,znehodnoteniepohľadávoknavrhovateľa,ktorébolipostihnutédaňovouexekúciou
je vo výške 56.304,65 €. Neobstojí obrana odporcu, že jeho nečinnosť bola spôsobená tým, že

pohľadávky boli sporné. Pokiaľ správca dane pristúpil k daňovej exekúcii formou prikázania pohľadávky,
malmožnosťaplikácieinštitútovprocesnéhoprávaupravujúcichvzťahveriteľaapoddlžníka,abydaňová
exekúcia bola v konečnom dôsledku formou prikázania predmetných pohľadávok aspoň čiastočne
úspešná. Pokiaľ však správca dane zostal absolútne nečinný viac ak 2 roky, musí niesť za svoju
nečinnosť zodpovednosť, a to v konkrétnom prípade vo forme neúspechu v tomto konaní v tejto časti

žalobného návrhu. Preto súd v tejto časti žalobný návrh vyhodnotil ako dôvodný a odporcu zaviazal
uhradiť navrhovateľovi škodu, ktorú mu popísanou nečinnosťou spôsobil vo výške 56.304,65 eur. Pokiaľ
ide o štvrtý nárok navrhovateľa, súd tento vyhodnotil ako nedôvodný, a to z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie na strane odporcu. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že uvedený štvrtý nárok sa týka činnosti
správcu dane v období spadajúceho do konkurzu navrhovateľa, t.j. správca dane sa mal dopustiť svojich

pochybení v období, kedy bol na navrhovateľa vyhlásený konkurz. V tejto súvislosti, a to najmä čo do
otázky subjektu zodpovedného za škodu vzniknutú navrhovateľovi je potrebné si uvedomiť to, že za
škoduvzniknutúúčastníkomkonkurznéhokonaniaalebotretímosobámvdôsledkuporušeniapovinnosti
uloženej správcovi konkurznej podstaty zákonom alebo súdom v súvislosti s výkonom tejto funkcie
zodpovedá správca konkurznej podstaty. Vyhlásenie konkurzu na majetok osoby má okrem iného ten

účinok, že táto osoba stráca oprávnenie nakladať s majetkom patriacim do podstaty a toto oprávnenie
prechádza odo dňa, kedy nastali účinky konkurzu, na správcu konkurznej podstaty. Postavenie správcu
konkurznej podstaty koncipuje zákon ako subjekt odlišný od účastníkov konkurzného konania, ktorý má
samostatné postavenie vo vzťahu k účastníkom konkurzného konania, a to ako k úpadcovi tak aj ku
konkurzným veriteľom. Správcu konkurznej podstaty teda nemožno považovať za zástupcu úpadcu,

i keď na neho prešli takmer všetky úpadcove oprávnenia, ani za zástupcu konkurzných veriteľov, i
keď svojou činnosťou koná vlastne v ich záujme. Výklad podávaný súdnou praxou je jednotný v tom,
že správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania. Ako zvláštny procesný
subjekt má samostatné postavenie ako voči úpadcovi, tak voči konkurzným veriteľom a nemožno ho
považovať za zástupcu konkurzných veriteľov ani za zástupcu úpadcu. Za škodu vzniknutú účastníkom

konkurzného konania alebo tretím osobám v dôsledku porušenia povinností uloženým správcovi
zákonom alebo súdom v súvislosti s výkonom funkcie správcu preto zodpovedá správca ako fyzická
osoba. Vo vzťahu správcu konkurznej podstaty a štátu je potrebné si uvedomiť, že štát nezodpovedá
za škodu spôsobenú porušením povinností správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní. Akovyplýva z vyššie uvedeného, za stav majetku úpadcu, jeho nárast alebo pokles ako i za všetky právne
úkony týkajúce sa konkurznej podstaty nesie zodpovednosť správca konkurznej podstaty. Len on totiž
v čase konkurzu vykonáva všetky oprávnenia úpadcu, čo do konkurznej podstaty. Správca konkurznej

podstaty - a nie úpadca - je výlučne účastníkom prebiehajúcich súdnych, správnych ako i daňových
konaní týkajúcich sa konkurznej podstaty. Preto pokiaľ v prejednávanej veci ide konkrétne o nezákonné
rozhodnutie správcu dane o zabezpečení tovaru zn. 645/2200/1259876/2002/Ruž zo dňa 19.12.2002,
účastníkom konania, ktorého výsledkom bolo uvedené nezákonné rozhodnutie bol nie úpadca, ale len
správca konkurznej podstaty. V nadväznosti na uvedené potom v spojení s ust. § 2 zák. č. 58/1969

Zb. by sa hypoteticky mohol náhrady škody voči štátu domáhať správca konkurznej podstaty a nie
samotný navrhovateľ ako úpadca, ktorý ani nebol účastníkom konania, z ktorého vzišlo nezákonné
rozhodnutie. Navrhovateľ ako v tom čase úpadca a účastník konkurzného konania má podľa súdu právo
na náhradu škody za dobu konkurzu len voči správcovi konkurznej podstaty. Pokiaľ teda navrhovateľ
požadoval náhradu škody za obdobie konkurzu od subjektu odlišného od správcu konkurznej podstaty,
žaloval subjekt, ktorý nie je vo veci pasívne legitimovaný. Z uvedeného dôvodu súdu nezostávalo

iné, ako žalobný návrh i v tejto časti pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť. Odporca
navrhovateľom uplatnený nárok, ktorý súd vyhodnotil v časti 56.304,65 eur ako dôvodný nezaplatil a je
minimálne od 01.01.2005 v omeškaní so zaplatením svojho peňažného záväzku. Navrhovateľovi preto
popri práve na zaplatenie istiny vzniklo i právo na úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej
sadzby stanovenej NBS a platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 3 nar. vl. SR č.

87/1995 Z.z.). Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že od 29.11.2004 do 28.02.2005 činila diskontná
sadzba 4%, navrhovateľ má preto právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8 % ročne od doby,
od ktorej úroky požaduje. Navrhovateľ mal v konaní úspech len čiastočný, preto súd za použitia § 142
ods. 2 O.s.p. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie všetci účastníci konania.

Navrhovateľ svojím odvolaním, podaním včas prostredníctvom svojho zástupcu žiadal rozsudok
okresného súdu v jeho zamietavej časti zmeniť a uložiť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 2.887 096,03
eurs8%úrokmizomeškaniaod01.01.2005dozaplateniaazároveňajnáhradutrovkonania110.650,24

eur a náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľ napadol odvolaním rozsudok okresného súdu
v časti, v ktorej bola vo veci samej vo zvyšku žaloba zamietnutá, teda v rozsahu uplatneného nároku
na náhradu škody vo výške celkom 2.887 096,03 eur (druhý, tretí a štvrtý uplatnený nárok na náhradu
škody) a v nadväznosti na to aj v časti, v ktorej bolo rozhodnuté o náhrade trov konania tak, že
na ich náhradu nemá žiaden z účastníkov právo. V týchto častiach považuje žalobca rozsudok súdu

prvého stupňa za nesprávny a založený jednak na tom, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jednak na tom, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec, čím sú dané dôvody odvolania v zmysle
§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Pokiaľ ide o druhý a tretí uplatnený nárok na náhradu škody v
tejto časti žalobca odôvodňuje podané odvolanie len v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a súdu

prvého stupňa vytýka nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvého stupňa považoval tieto nároky na
náhradu škody za nedôvodné v zásade len preto, že nárok žalobcu uplatnený v týchto častiach nie je
škodou v právnom slova zmysle, pretože druhý nárok žalobcu vo výške 328.093,77 eur predstavujúci
neoprávnene vyrubené penále žalobcovi zo strany Daňového úradu Trenčín, ako aj tretí nárok žalobcu
vo výške 402.658,90eur predstavujúci neodvedené dane za obdobie konkurzu žalobcu a ich sankcie,

nemožno považovať za žalobcovi vzniknutú škodu, keďže samotné rozhodnutie ukladajúce povinnosť
na peňažné plnenie neznižuje majetkový stav povinného subjektu a nie je teda ani skutočnou škodou
ani ušlým ziskom. Žalobca sa s týmto právnym názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. Žalobca
bol v čase vzniku škody a je doposiaľ podnikateľom ako právnická osoba zapísaná v obchodnom
registri v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka. Podľa § 5 Obchodného zákonníka

podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek
podnikania, pričom k podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a
slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť. Podľa
§ 6 ods. 2 Obchodného zákonníka, na účely tohto zákona sa súbor obchodného majetku a záväzkov
vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním označuje ako obchodné imanie a podľa ods. 3 tohto

zák. ustanovenia čistým obchodným imaním je obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých
podnikateľovi v súvislosti s podnikaním . Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že vzhľadom na to, že zák. č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje ani pojem škoda, ani neupravuje rozsah
jej náhrady, treba vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka ako všeobecnej právnejnormy, vo vzťahu ku ktorej je zák. č. 58/1969 Zb. právnou normou špeciálnou a na základe toho
treba škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. S týmto
názoromsúduprvéhostupňažalobcanepolemizuje,avšaktvrdí,žesúdprvéhostupňaprihodnotenítejto

časti uplatneného nároku žalobcu neprihliadal práve k tomu, že žalobca je ako podnikateľ špeciálnym
subjektom. Vychádzajú z ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka škodu predstavuje predovšetkým
skutočná škoda a to, čo v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným
ekvivalentom V prípade straty či znehodnotenia veci môže predstavovať skutočnú škodu aj hodnota
nákladov vynaložených na zadováženie rovnakej veci alebo zhotovenie jej náhrady. S poukazom

na vyššie citované ustanovenia Obchodného zákonníka je zrejmé, že existenciou týchto splatných
záväzkovdošlokuzníženiučistéhoobchodnéhoimaniažalobcuatedadošlokuvznikuujmyvmajetkovej
sfére žalobcu. Náhradu tejto ujmy nemožno pritom dosiahnuť inak ako získaním hodnoty nákladov, ktoré
žalobca v časti už musel vynaložiť a v časti ešte bude musieť vynaložiť na likvidáciu takto vytvorených
záväzkov. Pod odstránením tejto ujmy pritom treba rozumieť navrátenie čistého obchodného imania
žalobcu do stavu pred vznikom tejto ujmy. Z týchto skutočností dostatočne vyplýva, že aj pri uplatnenom

druhom a treťom nároku na náhradu škody boli splnené všetky zákonné podmienky na jej priznanie
žalobcovi vrátane vzniku samotnej škody na strane žalobcu. Pokiaľ ide o štvrtý uplatnený nárok na
náhradu škody v tejto časti žalobca odôvodňuje podané odvolanie jednak v zmysle § 205 ods. 2 písm.
d) O.s.p. a jednak § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a súdu prvého stupňa vytýka predovšetkým nesprávne
posúdenie veci ale zároveň aj to, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne a neúplné

skutkové zistenia. Súd prvého stupňa v tejto časti odôvodnil svoje zamietajúce rozhodnutie v zásade
dvoma skutočnosťami, tak žaloba smeruje proti subjektu, ktorý nie je v konaní o takto uplatnenom
nároku pasívne vecne legitimovaný. Zároveň súdu prvého stupňa v odôvodnení tejto časti rozhodnutia
vysvetľuje právne postavenie správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní vo vzťahu k úpadcovi,
konkurzným veriteľom ako aj súdom a orgánom štátnej správy vrátane daňového úradu. Napokon súd

prvého stupňa uvádza tiež to, že po vyhlásení konkurzu nie je účastníkom prebiehajúcich súdnych,
správnych,akoajdaňovýchkonanítýkajúcichsakonkurznejpodstaty,úpadcaaleajsprávcakonkurznej,
ktorý v týchto konaniach úpadcu nezastupuje, ale vystupuje ako samostatný subjekt. Tieto všeobecné
právne tvrdenia súdu prvého stupňa nie sú pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na náhradu
škody vôbec právne relevantné. Z vykonaného dokazovania je celkom nepochybné, že v tejto časti je

uplatnený nárok žalobcu odvodzovaný v zásade od nesprávneho úradného postupu Daňového úradu
Trenčín, že tento správca bez zákonného opodstatnenia udelil svojim potvrdením na zmluve zn. E.č.
S 1/02- K zo dňa 16.09.2002, uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu - žalobcu a
spoločnosťou NADA a.s. Snina súhlas so zmluvou, čím tomuto subjektu, ktorý ani nemal oprávnenie
na výkon liehovarníckej činnosti od Ministerstva pôdohospodárstva SR, umožnil výkon takejto činnosti

v priestoroch žalobcu na jeho výrobných a technologických zariadeniach, pričom v nadväznosti na to
bolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane o zabezpečení tovaru zn. 645/2200/1259876/2002/
Ruž zo dňa 19.12.2002, na základe ktorého došlo k zapečateniu výrobnoprevádzkových a skladových
priestorov žalobcu, ktoré trvalo v čase od 16.12.2002 do 07.04.2004. Nie je žalobcovi vôbec zrejmé,
akým spôsobom by mohol škodu spôsobiť a za túto zodpovedať správca konkurznej podstaty úpadcu -

žalobcu. takýto záver súdu prvého stupňa nemá žiadne skutkové ani právne opodstatnenie. Bez ďalších
úvah je zrejmé, že ak žalobca odvodzuje nárok na náhradu škody od nesprávneho úradného postupu
správcu dane, tak subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu môže byť len ten, kto sa nesprávneho
úradného postupu dopustil a keďže v tomto prípade to bol Daňový úrad Trenčín ako správca dane,
tak zodpovedným subjektom je v zmysle ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. jednoznačne štát. Pritom z

vykonanéhodokazovaniajenepochybné,ženesprávnehoúradnéhopostupuspočívajúcehovumožnení
výkonu činností v priestoroch žalobcu spoločnosti NADA, a.s. Snina sa dopustil Daňový úrad Trenčín
podpisom jeho vtedajšieho štatutárneho zástupcu (riaditeľa) na zmluve medzi správcom konkurznej
podstaty úpadcu - žalobcu a spoločnosťou NADA, a.s. Snina a rovnako je z vykonaného dokazovania
celkom nepochybné, že nezákonné rozhodnutie o zabezpečení tovaru zn. 645/1259896/2002/Ruž zo

dňa 19.12.2002 je rozhodnutím Daňového úradu Trenčín. Ak mal súd prvého stupňa za preukázané to,
že medzi nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím správcu dane a škodou, ktorá
v tejto časti žalobcovi vznikla je príčinná súvislosť, tak potom mu podľa žalobcu neostávalo nič iné,
ako žalobcovi v tejto časti uplatneného nároku škodu prisúdiť. Žalobca predsa neodvodzuje a ani
nemá na to žiaden dôvod uplatnený nárok na náhradu škody v tejto časti od porušenia povinnosti

správcu konkurznej podstaty a nemá preto žiaden nárok na náhradu škody voči správcovi konkurznej
podstaty . Neprijateľná je aj úvaha súdu prvého stupňa o tom, že vzniknutý nárok na náhradu škody
v tejto časti by si mohol uplatňovať správca konkurznej podstaty úpadcu - žalobcu. Je predsa zrejmé,
že podnik, ktorého strata hodnoty predstavuje škodu uplatnenú v tejto časti, je podnikom žalobcu anie správcu konkurznej podstaty. Opačné úvahy súdu prvého stupňa v tomto smere sú pre žalobcu
právne nevysvetliteľné. Preto ak súd prvého stupňa na jednej strane vo vzťahu k tomuto štvrtému
nároku žalobcu uviedol, že nemá pochybnosti o tom, že žalobcovi vznikla škoda a na druhej strane

uviedol, že žalobca nárok na náhradu škody uplatnil proti štátu, ktorý nie je v konaní pasívne vecne
legitimovaný, tak je zrejmé, že súd prvého stupňa si nevytvoril na túto vec žiaden právny názor ale
naopak, že si v týchto právnych úvahách navzájom protirečí. Týmito skutočnosťami žalobca zdôrazňuje,
žerozhodnutiesúduprvéhostupňaotejtočastiuplatnenéhonárokutrpízásadnýmnesprávnymprávnym
posúdením veci. Ak je nárok odvodzovaný od nezákonného postupu správcu dane a nezákonného

rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo pre nezákonnosť daňovým orgánom zrušené, tak pasívne vecne
legitimovaným účastníkom v konaní o takomto nároku môže byť len štát a rozhodne nie správca
konkurznej podstaty, ktorý sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. V tejto časti ide podľa
žalobcu o vec právne jednoznačnú. Pokiaľ ide o právny záver súdu prvého stupňa, že v prípade škody
spôsobenej činnosťou správcu konkurznej podstaty za túto nezodpovedá štát, ale správca konkurznej
podstaty ako fyzická osoba, tak táto skutočnosť samozrejme vyplýva z ust. § 8 ods. 2 zák. č. 328/191

Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého bolo konkurzné konanie v minulosti na majetok žalobcu
vedené, ale z vyššie uvedených dôvodov je konštatovanie tejto skutočnosti bez akéhokoľvek právneho
významu pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu v tejto časti. Súd prvého stupňa síce na jednej
strane zdôrazňuje, že po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu - žalobcu mohol byť účastníkom
daňového konania len správca konkurznej podstaty, avšak na druhej strane sa žiadnym spôsobom

nevyporiadal s tým, že napriek tejto právnej skutočnosti Daňový úrad Trenčín vydal nezákonné
rozhodnutie o zabezpečení tovaru č. 645/2200/125986/2002/Ruž zo dňa 19.12.2002 na účastníka
daňového konania označeného ako „Slovlik s.r.o Štefánikova 12, 911 01 Trenčín“, teda na žalobcu.
Žalobcovi nikdy takéto rozhodnutie správcu dane doručené nebolo a o tomto sa dozvedel až po skončení
konkurzného konania kedy dal podnet na zrušenie tohto nezákonného rozhodnutia, k čomu napokon

aj došlo rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracovisko Trenčín č. k. VIII/256/9503/03/Mer zo dňa
30.09.2003, na ktoré správca dane oznámením č. 645/340/3862/04/Ruž zo dňa 07.04.2004 oznámil
žalobcovi, že nemá dôvod k ďalšiemu zabezpečeniu jeho skladových a výrobných priestorov úradnými
uzávermi a že žalobca môže tieto uzávery odstrániť a používať svoje výrobné a skladové priestory bez
obmedzenia. Súd prvého stupňa vyslovil právny názor, že účastníkom daňových konaní po vyhlásení

konkurzu, a teda aj daňového konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie o zabezpečení
tovaru vydal proti žalobcovi, ktorému však toto nedoručil a ak ho doručil správcovi konkurznej podstaty
ako subjektu, voči ktorému nebolo vydané a ktorý tak nebol ani účastníkom daňového konania (pričom
podľa správneho názoru súdu prvého stupňa je správca konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu
samostatným účastníkom daňového konania a v tomto nemôže zastupovať úpadcu), tak išlo o zmätočný

postup správcu dane. Teda z tejto skutočnosti vyplývajúcej z vykonaného dokazovanie súd prvého
stupňa nevyvodil žiadne právne závery. Rovnako žalobca poukazuje v tejto súvislosti aj na to, že súd
prvého stupňa jednoznačne zdôrazňuje, že žalobca v tejto časti požadoval náhradu škody za obdobie
konkurzu, čo však v skutočnosti tiež nie je pravdou. Súd prvého stupňa pri ustálení toho, čo treba
považovať za obdobie konkurzu vychádzal len z toho, čo medzi účastníkmi nebolo sporné, že na

žalobcu bol v období od 01.08.2002 do 14.04.2003 vyhlásený konkurz. Ak by však súd prvého stupňa
tútovecpodrobnejšieskúmal,bolbyzistil,žeuznesenímNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyč.3Obo
265/02 zo dňa 04.12.2002, vydaným v rámci konkurzného konania na majetok žalobcu vedeného na
Krajskom súde v Bratislave pod č. Z-2-1 K45/93, bolo rozhodnuté o pripustení späťvzatia návrhu na
vyhlásenie konkurzu, zrušení uznesenia krajského súdu o vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu a

o zastavení konkurzného konania. Keďže išlo o rozhodnutie odvolacieho súdu, toto v určitom štádiu
konkurzného konania nadobudlo právoplatnosť a súd prvého stupňa sa teda podľa žalobcu mal pri
úvahách o tom, kto mal byť účastníkom daňového konania, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie správcu
dane o zabezpečení tovaru zo dňa 19.12.2002, zaoberať aj tým, či toto samotné rozhodnutie nebolo
vydané práve v čase, kedy bolo konkurzné konanie na majetok úpadcu - žalobcu právoplatne zastavené.

Na základe dovolania bolo takéto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu
SR č. Obdo V3/2003 zo dňa 28.01.2003 a že k zastaveniu konkurzného konania došlo v priebehu
ďalšieho konania s účinkami ku dňu 14.04.2003, nemá pre posúdenie tejto veci žiaden význam. Ide
však o skutočnosti svedčiace o nedôslednosti postupu správcu dane v tejto veci a o nepresvedčivosti
postupu súdu prvého stupňa pri formulovaní skutkových záverov k tejto veci na základe výsledkov

vykonaného dokazovania. Napokon žalobca poukazuje aj na to, že tvrdenie súdu prvého stupňa o
tom, že žalobca v tejto časti požadoval náhradu škody za obdobie konkurzu od subjektu odlišného
od správcu konkurznej podstaty, čo nebolo podľa súdu prvého stupňa prípustné, je nielen právne
nesprávne, ale je v rozpore aj so skutkovými zisteniam vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania.Z vykonaného dokazovania vyplýva, že konkurzné konanie na majetok žalobcu sa skončilo dňom
14.04.2003, pričom nezákonné rozhodnutie správcu dane zo dňa 16.12.2002 o zabezpečení tovaru
bolo zrušené nadriadeným daňovým orgánom až dňa 30.09.2003 a až oznámením správcu dane

zo dňa 07.04.2004 bolo žalobcovi oznámené, že môže odstrániť úradné uzávery a používať svoje
výrobné a skladové priestory bez obmedzenia. Potom názor súdu prvého stupňa žalobca požaduje
náhradu škody za obdobie konkurzu, nie je ani v súlade s týmito skutkovými zisteniami, keď je zrejmé,
že žalobcovi bol v dôsledku zrušenia nezákonného rozhodnutia správcu dane nadradeným daňovým
orgánom umožnený vstup do jeho priestorov prakticky až rok (bez 7 dní) po zastavení konkurzného

konania a že žalobca v dôsledku nezákonného rozhodnutia správcu dane nemohol ešte rok po skončení
konkurzu svoje priestory a v nich sa nachádzajúce výrobné a technologické zariadenia vôbec žiadnym
spôsobom užívať. Z týchto všetkých dôvodov je preto rozhodnutie súdu prvého stupňa o tejto časti
uplatneného nároku žalobcu (štvrtom nároku) založené nielen na nesprávnom právnom posúdení
veci, ale aj na nesprávnych a nedostatočných skutkových zisteniach. Keďže žalovaný sa v tejto časti
uplatneného nároku žalobcu bránil ešte dvoma zásadnými námietkami, ktorými sa súd prvého stupňa

v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal, žalobca sa v podanom odvolaní vyjadruje aj k
týmto námietkam. Prvou námietkou žalovaného bolo to, že nie sú splnené podmienky ust. § 3 zák. č.
58/1969 Zb. na priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi, pretože tento nepodal proti nezákonnému
rozhodnutiu správcu dane opravný prostriedok. Žalobca v tomto smere zdôrazňuje, že práve vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti je sporné, kto mal byť účastníkom daňového konania, v ktorom bolo

nezákonné rozhodnutie vydané a zároveň je nesporné, že takéto rozhodnutie neboli nikdy žalobcovi
doručené. Len čo sa toto rozhodnutie dostalo do dispozičnej sféry žalobcu, podal žalobca podnet
na jeho zrušenie. Podľa žalobcu ide v súhrne týchto skutočností o prípad hodný osobitného zreteľa,
pri ktorom možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať žalobcovi, aj
keď ako účastník nevyužil možnosť proti nezákonnému rozhodnutiu podať opravný prostriedok. Je

totiž sporné, kto mal byť vôbec po práve účastníkom daňového konania a zároveň je jednoznačné,
že žalobcovi ako účastníkovi nebolo nezákonné rozhodnutie správcu dane doručené. Nemohol preto
žalobca ani objektívne ako účastník využiť možnosť podať opravný prostriedok proti nezákonnému
rozhodnutiu správcu dane, čo by v prípade jeho riadneho doručenia žalobcovi bol žalobca nepochybne
urobil. Druhou námietkou žalovaného bolo to, že nie sú splnené podmienky na priznanie nároku na

náhradu škody spôsobenej žalobcovi nezákonným rozhodnutím v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969
Zb., pretože tento nárok žalobcu nebol vopred prerokovaný s ústredným orgánom Ani táto námietka
žalovaného nie je podľa žalobcu vôbec opodstatnená, pretože je nesporné, že ústredným orgánom, s
ktorým bolo potrebné v tomto prípade nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
vopred prerokovať v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. je Ministerstvo financií SR (v zmysle §

1 ods. 2 zákona). Je nesporné, že účastníkom konania na strane žalovaného v tejto veci je štát,
za ktorý od začiatku konania v tejto veci v súlade s ust. § 21 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 1 ods.
2 zák. č. 58/1969 Zb. koná Ministerstvo financií SR. Ak za tejto situácie žalobca v priebehu konania
zmenou podanej žaloby túto rozšíril aj o nárok na náhradu škody uplatňovaný v tejto časti, tak takéto
procesné podanie žalobcu možno považovať za návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody v

zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., keď ak by žalovaný tento nárok alebo jeho časť považoval za
dôvodný, došlo by v tejto časti k dohode (súdnemu zmieru), pričom však z vyjadrenia žalovaného k
takto uplatnenému (rozšírenému) nároku bolo jasné, že žalovaný tento odmietol v celom rozsahu, čím
bolo jeho prerokovanie neúspešné a súd tak mohol nepochybne o nároku aj v tejto časti ďalej konať a
rozhodovať. Nakoniec správnosť týchto tvrdení žalobcu vyplýva aj z ust. § 11 zák. č. 58/1969 Zb., ktoré

vyslovene predpokladá aj možnosť dohody o nároku na náhradu škody v zmysle § 9 ods. 1 v konaní
na súde. Teda ani táto námietka žalovaného proti tejto časti uplatneného nároku žalobcu na náhradu
škody nemôže byť opodstatnená. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca považuje rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti voveci samej za nesprávny a v nadväznosti na to
považuje za nesprávny tento rozsudok aj v časti o náhrade trov konania, kde by v prípade požadovanej

zmeny rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorej sa žalobca týmto odvolaním domáha, išlo o
plný úspech žalobcu vo veci a žalobca by tak mal aj nárok na náhradu trov konania v zmysle § 142
ods. 1 O.s.p. Táto náhrada trov prvostupňového konania požadovaná žalobcom pre prípad takéhoto
rozhodnutia o odvolaní vo veci samej predstavuje celkom 110.650,24 eur, pričom špecifikácia tejto sumy
vyplýva z písomného podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 20.09.2010 obsahujúceho vyčíslenie

náhrady trov konania.

Okresná prokuratúra Trenčín v zákonnej lehote podanom odvolaní žiadala rozsudok okresného súdu
zmeniť v jeho časti, ktorou návrhu navrhovateľa vyhovel, a jeho návrh zamietnuť. Vo svojom odvolaníuplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b),d),f) O.s.p. Navrhovateľ si tento nárok na
náhradu škody uplatňoval z dôvodu nečinnosti a nesprávneho úradného postupu Daňového úradu v
Trenčíne v rámci daňovej exekúcie vedenej voči navrhovateľovým dlžníkom spoločnosti Lipafol s.r.o. a

spoločnosti Euro Šarm s.r.o a N. R., nakoľko Daňový úrad Trenčín nepostupoval v zmysle § 315 ods.
1, 2 O.s.p., pohľadávku v rámci daňovej exekúcie účinne nevymohol, resp. o pre jej úspešné ukončenie
nevykonal žiadne právne úkony v dôsledku čoho údajne vznikli navrhovateľovi ďalšie dlhy na ďalších
nezaplatených daniach. Daňová exekúcia bola vedená Daňovým úradom Trenčín ako oprávneným
voči dlžníkovi povinného, teda voči poddlžníkom. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetné

exekučné príkazy Daňového úradu v Trenčíne boli vydané v roku 1996, pričom navrhovateľ (SLOVLIK
s.r.o.) sa so svojim dlžníkmi - spoločnosťou Lipafol s.r.o., Euro Šarm s.r.o. a N. R. súdil o dôvodnosť
a výšku pohľadávok už v roku 1994 a 1995, z čoho vyplýva, že už 2 roky pred vydaním daňových
exekučných príkazov nebol navrhovateľ schopný a spôsobilý mimosúdne úspešne vymôcť a uspokojiť
svoje pohľadávky od svojich dlžníkov. Podľa § 315 ods. 1, 2 O.s.p.: ak nevyplatí dlžník povinného
oprávnenémupohľadávkubezodkladupotom,keďsamudoručiloupovedomenie,ženariadenievýkonu

rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť alebo keď sa stala pohľadávka zročnou, môže sa oprávnený
domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky.
Nesmie však s dlžníkom povinného ohľadne tejto pohľadávky uzavrieť na úkor povinného zmier, ani
odpustiť jej zaplatenie. Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže tiež započítať svoju vlastnú
pohľadávku, ktorú má voči oprávnenému. Ak oprávnený neuplatní včas na súde, prípadne u iného

orgánu pohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného alebo ak neoznámi povinnému, že ju uplatňuje,
zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla. Daňový úrad Trenčín síce nepodal
včas na príslušný súd návrh na vyplatenie pohľadávok, avšak ak by aj tento návrh bol podal, nedošlo by
k úspešnému uplatneniu a uspokojeniu pohľadávok Daňového úradu, nakoľko súdy ešte v tom čase
rozhodovali len o samotnej existencii, dôvodnosti a výške pohľadávok medzi povinným a jeho dlžníkmi.

Z uvedeného dôvodu medzi konaní či nekonaním Daňového úradu Trenčín a následkom - vznikom
nejakej škody povinnému neexistuje príčinná súvislosť - causálny nexus. Taktiež treba poukázať
na skutočnosť, že žiadna skutočná škoda konaním Daňového úradu Trenčín spoločnosti SLOVLIK
s.r.o. nevznikla. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že neboli splnené základné
podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným

postupom. Zrealizované daňové exekúcie možno považovať za zákonné, nakoľko ani exekučné príkazy
ani rozhodnutie o zastavení exekúcie neboli pre zákonnosť zrušené.

V odvolaní odporcu, ktoré podal v zákonnej lehote, tento žiadal rozsudok okresného súdu - jeho časť, v
ktorej návrhu navrhovateľa vyhovel, zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Deklaroval, že uplatňuje

odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Okresný súd v predmetnej právnej veci už
rozhodol medzitýmnym rozsudkom, spis. zn. 13C/581/2001-296 zo dňa 31.05.2006 tak, že základ
žalobného nároku je opodstatnený. Krajský súd uznesením sp. zn. 19Co/242/2006 zo dňa 22.03.2007
medzitýmny rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to, že z
medzitýmneho rozsudku nie je zrejmé, v čom konkrétne spočíva nesprávny úradný postup, a či v

dôsledku nezákonného postupu vznikla navrhovateľovi škoda. V danej veci je potrebné zaoberať sa
otázkou zodpovednosti odporcu za škodu a až následne je potrebné posúdiť, či medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou, ktorú musí navrhovateľ preukázať, je priama príčinná súvislosť
(causálny nexus). Okresný súd sa uznesením krajského súdu neriadil. Pri rozhodovaní sa riadil výlučne
znaleckým posudkom, ktorý predložil navrhovateľ. Dokonca tejto znaleckej organizácii uložil určiť vznik

a príčinu škody, pričom vznik a príčinu škody musí špecifikovať súd tým, že určí postup pri výkone
právomoci štátneho orgánu, pri ktorom alebo v súvislosti s ním došlo k porušeniu pravidiel stanovených
právnym predpisom a preverí, či týmto postupom mohla byť spôsobená škoda. Znalec až následne
môže vyčísliť výšku škody. Znalec z odboru ekonómie nie je oprávnený a kompetentný riešiť právny
problém,t.j.určiťvznikapríčinuškody.Nauvedenú skutočnosťviackrátpoukázalvosvojich písomných

stanoviskách ako aj v ústnych prednesoch. Okresný súd sa v odôvodnení rozsudku odvolával na
príslušné ust. zákona č. 58/1969 Zb., judikatúru, v ktorej sa rieši otázka zodpovednosti štátu avšak
podľa zákona a príslušnej judikatúry nepostupoval. V rozsudku poukázal na rozhodnutie NS SR 4
Cdo/60/2003, z ktorého vyplýva, že nesprávnym úradným postupom podľa § 18 zákona č. 58/1969
Zb. môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto

výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi. V
rozsudku pritom neuviedol, ktoré právne predpisy boli zo strany správcu dane porušené. Podľa názoru
súdu bola navrhovateľovi spôsobená škoda nečinnosťou a nesprávnym úradným postupom Daňového
úradu Trenčín v rámci daňovej exekúcie voči poddlžníkom navrhovateľa (prvý nárok navrhovateľa)vo výške 56.304,65 eur. Správca dane postupoval pri vydaní exekučných príkazov na prikázanie
pohľadávkyvsúladesozákonomč.511/1992Zb. vzneníneskoršíchpredpisovavsúladesozákonomč.
99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov. Správne a opodstatnene bola zo strany správcu dane

nariadená exekúcia, pretože navrhovateľ svoje záväzky voči správcovi dane neplnil. Správca dane za
účelom nariadenia daňovej exekúcie zisťoval zoznam a výšku pohľadávok navrhovateľa. Navrhovateľ
oznámil daňovému úradu svoje pohľadávky voči dlžníkom, následne sa však zistilo, že predmetné
pohľadávky sú predmetom súdneho sporu. Súd vytýka nečinnosť ako aj neúspešnosť exekúcie, pričom
správca dane svojím konaním nemohol spôsobiť škodu. Samotný navrhovateľ nemal možnosť vymôcť

pohľadávky od svojich dlžníkov, nakoľko o tom, či je pohľadávka navrhovateľa opodstatnená a v akej
výške, súd právoplatne rozhodol až v roku 1999, resp. 2001. Okresnému súdu predložil rozsudok
Okresného súdu Bratislava III. V-2-Cb 629/96 v právnej veci Slovlik, s.r.o. c/a LIPAFOL, s.r.o. a rozsudok
č. 36 Cb-514/94 v právnej veci Slovlik, s.r.o. c/a EURO-ŠARM, s.r.o. Martin, ktorými preukázal, že
konania boli právoplatne ukončené v roku 1999, resp. 2001. Jedine platobný rozkaz 20 Rob 56/95
v právnej veci Slovlik, s.r.o. c/a N. R., nadobudol právoplatnosť dňa 22.03.1995. V tejto právnej veci

platobný rozkaz bol vydaný takmer rok pred vydaním exekučných príkazov, t. j. sám navrhovateľ
v danej veci mal možnosť vymáhať svoje pohľadávky. Argumentácia súdu, že správca dane mal
možnosť aplikácie inštitútov procesného práva upravujúcich vzťah veriteľa a poddlžníka, aby daňová
exekúcia bola v konečnom dôsledku formou prikázania predmetných pohľadávok aspoň čiastočne
úspešná, nemá oporu v právnej praxi. Pokiaľ pohľadávka navrhovateľa bol a predmetom súdneho

sporu, t. j. prebiehal súdny spor medzi navrhovateľom a jeho dlžníkmi (LIPAFOL, s.r.o., EURO-ŠARM,
s.r.o.) správca dane nemohol a ani nebol oprávnený túto pohľadávku vymáhať. Exekučné konanie na
prikázanie pohľadávok od poddlžníkov navrhovateľa bolo zastavené správcom dane v marci 1998. Trvá
naďalej na tom, že akýkoľvek nárok na náhradu škody je nielenže neopodstatnený, ale aj premlčaný.
Záver okresného súdu, že subjektívna lehota začala najskôr plynúť až na základe časovo neskorších

skutočností, a to jednak výzvy správcu dane zo dňa 07.07.1999 č. 645/210/55534/99/Chu, ktorou bol
navrhovateľ vyzvaný k úhrade daňového nedoplatku vo výške 20.005 920 Sk, jednak skutočnosti, že v
septembri 1999 správca dane nevrátil navrhovateľovi preplatok na spotrebnej dani a jednak z vyrubenia
penálov v septembri 2000 nemá žiadne opodstatnenie. Navrhovateľ bol výzvou zo dňa 07.07.1999
vyzvaný na úhradu nedoplatkov vo výške 20.005 920 Sk, pričom predmetná výška nedoplatkov

nikdy nebola spochybnená. Sám navrhovateľ vo svojich daňových priznaniach potvrdil svoju daňovú
povinnosť, t. j. výšku nedoplatkov. Argumentácia súdu, že v septembri 1999 správca dane nevrátil
navrhovateľovi preplatok na spotrebnej dani je pre neho nová skutočnosť, pretože v priebehu konania
(za 8 rokov) ani neriešil prípadné nevrátenie preplatku na spotrebnej dani. Penále v roku 2000 správca
dane taktiež vyrubil v súlade so zákonom. Rozhodnutie správcu dane (platobné výmery), ktorými boli

penále predpísané sú právoplatné a nikdy neboli zrušené. Pre informáciu poznamenáva, že výška
nedoplatkov navrhovateľa voči správcovi dane k dnešnému dňu činí 996.124,34 eur.

Navrhovateľ využil svoje právo na vyjadrenie k odvolaniam odporcu a Okresného prokurátora v Trenčíne
a vo svojom písomnom stanovisku navrhol rozsudok okresného súdu v jeho časti, v ktorej kladne

rozhodol o jeho návrhu vyhovieť a zároveň uložiť odporcovi zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho
konania. Z obsahu odvolanie žalovaného je zrejmé, že žalovaný napadá rozsudok súdu prvého stupňa
lev jeho vyhovujúcej časti a súdu prvého stupňa vytýka, že pri rozhodovaní sa riadil výlučne znaleckým
posudkom, ktorý predložil žalobca, pričom znalec z odboru ekonómie nebol oprávnený a kompetentný
riešiť právny problém a určiť vznik a príčinu škody a to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil

úradný postup správcu dane (Daňového úradu Trenčín) pri vydaní exekučných príkazov proti žalobcovi
na prikázanie pohľadávky, keď podľa žalovaného správca dane postupoval v príslušných exekučných
konaniach v súlade so zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v súlade s O.s.p. a jednak
to, že súd prvého stupňa sa nesprávne vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania. Vo vzťahu ku
namietanej nesprávnosti úradného postupu správcu dane pri vedení exekučných konaní proti žalobcovi

poukázal žalovaný na to, že pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkom (LIPAFOL, s.r.o. a EURO - ŠARM,
s.r.o.) boli predmetom súdnych sporov medzi žalobcom a jeho dlžníkmi, a preto správca dane nemohol
a ani nebol oprávnený tieto pohľadávky vymáhať. Tiež poukázal na to, že súd prvého stupňa v rozsudku
neuviedol, ktoré právne predpisy boli zo strany správcu dane porušené. Vo vzťahu k namietanému
premlčaniu žalovaný poukázal na to, že exekučné konania na prikázanie pohľadávok od „poddlžníkov“

žalobcu boli zastavené správcom dane v marci 1998 a že preto akýkoľvek nárok na náhradu škody je
nielen neopodstatnený, ale aj premlčaný. Napokon bez súvisu s predmetom konania žalovaný poukázal
na aktuálnu výšku nedoplatkov žalobcu voči správcovi dane. Prokurátor v podanom odvolaní proti
rozsudku súdu prvého stupňa uvádza, že odvolanie podáva proti vyhovujúcej časti rozsudku súduprvého stupňa v zmysle § 205 ods. 2 písm. b),d) a f) O.s.p. a poukázal na to, že podľa neho z vykonaného
dokazovania vyplýva, že predmetné exekučné príkazy správcu dane boli vydané v roku 1996, pričom
žalobca sa so svojimi dlžníkmi súdil o dôvodnosť a výšku pohľadávok už v rokoch 1994 a 1995, z

čoho podľa prokurátora vyplýva, že už 2 roky pred vydaním daňových exekučných príkazov nebol
žalobca schopný a spôsobilý mimosúdne vymôcť a uspokojiť svoje pohľadávky od svojich dlžníkov.
Ďalej prokurátor v podanom odvolaní cituje § 315 ods. 1, 2 O.s.p. a v nadväznosti na to uvádza, že
správca dane nepodal včas na príslušný súd návrh na vyplatenie pohľadávok, avšak ak by aj tento
návrh bol podal, nedošlo by k úspešnému uplatneniu a uspokojeniu pohľadávok správcu dane, nakoľko

súdy ešte v tom čase rozhodovali len o samotnej existencii, dôvodnosti a výške pohľadávok medzi
povinným a jeho dlžníkmi. Z tohto dôvodu podľa prokurátor medzi konaním či nekonaním správcu dane
a následkom (vznikom škody žalobcovi) neexistuje príčinná súvislosť. Tiež prokurátor bez bližšieho
vysvetlenia uviedol, že žiadna skutočná škoda konaním správcu dane žalobcovi nevznikla. Vo vzťahu
ku obrane žalovaného, ktorú prezentuje žalovaný aj v podanom odvolaní, uviedol súd prvého stupňa,
že obrana žalovaného v tom, že nečinnosť správcu dane bola spôsobená tým, že pohľadávky žalobcu

voči jeho dlžníkom boli sporné, neobstojí, pretože pokiaľ správca dane pristúpil k daňovej exekúcii
formou prikázania pohľadávky, tak mal možnosť aplikácie inštitútov procesného práva upravujúcich
vzťah veriteľa a poddlžníka tak, aby daňová exekúcia bola v konečnom dôsledku aspoň čiastočne
úspešná. Pokiaľ žalovaný vytýka súdu prvého stupňa, že v rozsudku neuviedol, ktoré právne predpisy
boli zo strany správcu dane porušené, k tomuto žalobca uvádza, že nárok na náhradu škody v tejto

časti odvodzoval od nesprávneho úradného postupu správcu dane pri vedení príslušných exekučných
konaní.Zanesprávnyúradnýpostupnemožnopovažovaťlentakýpostuppríslušnéhoorgánu,priktorom
dochádza k porušeniu konkrétnych právnych predpisov, ale aj taký postup, ktorý je v úplnom rozpore s
účelom,kuktorémumalokonaniepríslušnéhoorgánuviesť,hocibyajkporušeniužiadnehokonkrétneho
právneho predpisu nedošlo. Podľa žalobcu bolo vo vzťahu k tejto veci vykonaným dokazovaním

preukázané, že správca dane vydaním exekučných príkazov na prikázanie pohľadávok žalobcu voči
jeho dlžníkom na jednej strane zakázal žalobcovi vykonávať akékoľvek kroky smerujúce k získaniu
týchto pohľadávok a na druhej strane sám správca dane postupoval pri vymáhaní týchto pohľadávok
neefektívne a neúčelne, že do zastavenia exekučných konaní preukázateľne neuskutočnil žiadne
kroky smerujúce k vymoženiu alebo zabezpečeniu pohľadávok. Išlo pritom o medziobdobie viac ako

2 rokov (od 12.02.1996 do 11.03.1998), po ktoré obdobie správca dane nepostupoval spôsobom,
ktorý by mohol viesť k vymoženiu prikázaných pohľadávok. Takýto postup správcu dane je nepochybne
potrebné považovať za nesprávny úradný postup. Na strane žalovaného išlo po vydaní exekučných
príkazov na prikázanie týchto pohľadávok s ohľadom na vtedy platné ustanovenia § 72 ods. 1, 7
zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v spojení s ust. § 315 ods. 1, 2 O.s.p. o prísnu

procesnú objektívnu zodpovednosť. Zákon v zmysle týchto ustanovení dával oprávnenému nielen
právo uplatňovať prikázanú pohľadávku vo vlastnom mene, ale zároveň mu ukladať povinnosť, aby
včas a riadne takúto pohľadávku uplatňoval. Prechodom formálnej aktívnej legitimácie z povinného
na oprávneného povinný ako veriteľ stratil právo domáhať sa zaplatenia prikázanej pohľadávky voči
svojmu dlžníkovi. Teda podľa názoru žalobcu v tomto smere nie je rozhodujúce, či by bol žalobca

býval pri vymáhaní prikázaných pohľadávok voči svojim dlžníkom úspešný, podstatné je, že správca
dane bol po vydaní exekučných príkazov na prikázanie týchto pohľadávok po dlho dobu nečinný a
že po zastavení exekučných konaní bez vykonanie úkonov smerujúcich k vymoženiu prikázaných
pohľadávok nemal žalobca vzhľadom na zmenu majetkových pomerov u jeho dlžníkov možnosť svoje
pohľadávky vymôcť aspoň sčasti. Napokon aj len pri použití úvahy bez ohľadu na platný právny stav

je zrejmé, že ak by správca dane po začatí exekučných konaní prikázaním príslušných pohľadávok
žalobcu voči jeho dlžníkom zistil nemožnosť vymáhania týchto pohľadávok (bez ohľadu na dôvody tejto
nemožnosti), bolo jeho povinnosťou neodkladne exekučné príkazy zrušiť (zastaviť exekučné konania
vedené týmto spôsobom) a umožniť tak žalobcovi, aby sám pohľadávky od svojich dlžníkov vymáhal
spôsobom, ktorý bude žalobca považovať za efektívny a účelný. Popri týchto skutočnostiach, ktoré

z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynuli, nemôžu odvolacie námietky žalovaného obstáť.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa posúdenia vznesenej námietky premlčania
voči tejto časti uplatneného nároku, aj tieto sú podľa žalobcu neopodstatnené. Z ust. § 22 ods. 1 zák.
č. 58/1969 Zb. podľa ktorého je potrebné v tomto prípade začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby posudzovať, jednoznačne vyplýva, že právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. To znamená, že ak žalovaný aj v podanom
odvolaní odvodzuje namietané premlčanie tejto časti uplatneného nároku žalobcu od toho, že exekučné
konania na prikázanie pohľadávok od dlžníkov (a nie poddlžníkov) žalobcu boli zastavené správcom
dane v marci 1998, tak toto jeho tvrdenie nemôže byť správne a právne opodstatnené. Žalobca vtomto smere znova zdôrazňuje, že doručením samotných rozhodnutí správcu dane o zastavení výkonu
rozhodnutia v posudzovaných prípadoch sa ešte nemohol dozvedieť, že správca dane nepostupoval pri
výkone rozhodnutia (v exekučnom konaní) správne a že práve v dôsledku takéhoto postupu správcu

dane vznikla na stane žalobcu škoda. O tomto sa žalobca dozvedel až následne v priebehu rokov
1999 a 2000, a teda v dobe, od ktorej do podania predmetnej žaloby na súde, ku ktorému došlo dňa
12.07.2001 nemohli tri roky uplynúť. Konkrétne sa žalobca dozvedel o skutočnostiach zakladajúcich
jeho nárok na náhradu škody v tejto časti postupne, keď správca dane doručil žalobcovi najskôr výzvu č.
k.645/210/55534/99/Chuzodňa07.07.1999,ktoroubolžalobcavyzvanýkúhradedaňovéhonedoplatku

vo výške 20.005 920 Sk, následne v mesiaci september 1999 správca dane nevrátil žalobcovi preplatok
na spotrebnej dani a v zmysle § 63 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (platnom
od 01.01.1999) tento preúčtoval na evidovaný daňový nedoplatok a takto nevrátil žalobcovi sumu
2.358 189 Sk, na vrátenie ktorej by inak mal žalobca nárok a napokon boli žalobcovi správcom dane
vyrubenépenálezarok1996-2000,kčomudošlovseptembri2000.Vnadväznostinatietozisteniapodal
žalobca podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania vo veci rozhodnutí správcu

dane ozastavení výkonu rozhodnutia v posudzovaných prípadoch, čo však nadriadený orgán správcu
dane v zákonnej lehote neriešil a po jej uplynutí bolo žalobcovi oznámené, že túto vec ani nie je možné
práve vzhľadom na uplynutie lehoty už riešiť. Z toho vyplýva, že za čas, kedy sa žalobca dozvedel
o škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom správcu dane, z hľadiska posúdenia začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nie je možné považovať

okamih doručenie rozhodnutí správcu dane o zastavení výkonu rozhodnutia v príslušných exekučných
konaniach, ale až okamih, kedy sa žalobca o škode ako dôsledku nesprávneho úradného postupu
správcu dane skutočne dozvedel. Pokiaľ ide o odvolacie námietky prokurátora v podanom odvolaní
proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa, tieto sú zhodné s časťou odvolacích námietok
žalovaného a aj tieto považuje žalobca za celkom nesprávne. Prokurátor na jednej strane cituje v

podanom odvolaní ustanovenia § 315 ods. 1, 2 O.s.p. a na druhej strane z týchto nevyvodzuje
správny právny záver. Z toho teda vyplýva, že ak správca dane po vydaní exekučných príkazov na
prikázanie pohľadávok žalobcu proti jeho dlžníkom, zistil, že niektoré z týchto pohľadávok sú sporné a sú
predmetom súdnych konaní, tak mal do týchto konaní vstúpiť v súlade s jeho oprávnením vyplývajúcim
z § 315 ods. 1 O.s.p. alebo ihneď (a nie po viac ako 2 rokoch nečinnosti) exekučné konania ohľadom

sporných pohľadávok zastaviť a umožniť tak samotnému žalobcovi tieto pohľadávky vymáhať. Pokiaľ
však správca dane žalobcovi vydaním príslušných exekučných príkazov zakázal s jeho pohľadávkami
akokoľvek nakladať a sám po dlhú dobu nič účelné neurobil (pričom nie je podstatné, z akého dôvodu,
keďže ide o zodpovednosť objektívnu), tak v konaní správcu dane ide jednoznačne o nesprávny
úradný postup, ktorého dôsledkom bolo znehodnotenie príslušných pohľadávok žalobcu, pričom výška

takto vzniknutej škody bola určená znaleckým posudkom a teda riadne preukázaná. Z pohľadu týchto
skutočností sú potom tvrdenia prokurátora v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa o
nepreukázaní podmienok na vznik nároku žalobcu na náhradu škody nesprávnym úradným postupom
správcu dane ako aj o tom, že žalobcovi žiadna skutočná škoda konaním správcu dane nevznikla,
celkom nesprávne a nepodložené. Ďalšie tvrdenie prokurátora v podanom odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa, že zrealizované daňové exekúcie možno považovať za zákonné, nemá žiaden súvis s
vecou, keď je zrejmé, že žalobca v tejto časti uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom správcu dane a nie nezákonným rozhodnutím. Preto ani odvolanie prokurátora proti
rozsudku súdu prvého stupňa neobsahuje žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli správnosť rozsudku
súdu prvého stupňa v napadnutej časti spochybniť. Hoci prokurátor v odvolaní uviedol, že toto podáva

aj z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., tak z odvolania nevyplýva akou inou vadou, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konanie trpí. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov
žalobca považuje odvolania žalovaného a prokurátora proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého
stupňa za nedôvodné.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach podaného odvolania a jeho
dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné v časti, v ktorej bol priznaný nárok zrušiť podľa
§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie a v časti o zamietnutí
návrhu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok potvrdiť. O odvolaniach bolo rozhodnuté bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Podľa ust. § 18 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plneniaúloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 20 zák. č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Zodpovednosť v zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 je objektívna zodpovednosť. Štát zodpovedá za
následok bez ohľadu na zavinenie. Táto objektívna zodpovednosť vyplýva z nesprávneho úradného

postupu, na základe ktorého došlo k porušeniu pravidiel, ktoré stanovujú právne normy pre konanie
štátneho orgánu. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie i nevydanie rozhodnutia, ktoré malo byť
vydané v súlade s pravidlami, ktoré predpisujú právne normy pre konanie štátneho orgánu, a to i v
prípade, ak rozhodnutie nebolo vydané v stanovenej lehote. Zodpovednosť štátu v tomto prípade je
daná vtedy, ak vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s tým, že v stanovenej lehote nebolo vydané
rozhodnutie štátneho orgánu. Ak takýto nesprávny postup štátneho orgánu je daný, pokiaľ ide o vznik

škody vo vzťahu príčiny a následku, nastupuje právo na uplatnenie objektívnej zodpovednosti v zmysle
§ 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.

V prejednávanej veci odporca a prokurátor uplatnili námietku premlčania uplatneného nároku
navrhovateľa, ktorú je potrebné posudzovať podľa ust. § 22 ods. 1 uvedeného zákona.

Okresný súd pri odôvodnení neopodstatnenosti námietky premlčania uplatneného nároku navrhovateľa
uviedol, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné posudzovať na základe časovo
neskorších skutočností, a to jednak výzvy správcu dane zo dňa 07.07.1999 č. 645/210/55534/99/
Cha, ktorou navrhovateľa vyzval na úhradu daňového nedoplatku vo výške 20.005 920 Sk, jednak zo

skutočnosti, že v septembri 1999 správca dane nevrátil navrhovateľovi preplatok na spotrebnej dani
a jednak vyrubenie penálov v septembri 2000. Až z týchto skutočností sa navrhovateľ dozvedel o
znehodnotení svojich pohľadávok voči svojim dlžníkom. Okresný súd sa teda nestotožnil s názorom
odporcu a prokurátora, že subjektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie nároku je potrebné počítať odo
dňa, keď boli navrhovateľovi doručené rozhodnutia o zrušení exekučných príkazov (správne o zastavení

exekúcie).

Z hľadiska posudzovania počiatku plynutia premlčacej doby podľa§ 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.
sa odvolací súd stotožňuje s názorom odporcu a prokurátora, že totiž premlčaciu dobu je potrebné
posudzovať odvtedy, ako sa navrhovateľ dozvedel - bolo mu doručené rozhodnutie správcu dane o

zastavení výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávok navrhovateľa voči EURO ŠARM, s.r.o., N. R. a
LIPAFOL, s.r.o.

Z obsahu spisu však nie je zrejmé, kedy boli rozhodnutia daňového úradu doručené navrhovateľovi
a kedy sa mohol ako veriteľ sám starať o svoje pohľadávky. Na zistenie uvedených okolností bude

preto potrebné zabezpečiť príslušné spisy daňovej exekúcie postupom podľa § 129 O.s.p. Až po
zistení uvedených skutočností bude môcť okresný súd posudzovať opodstatnenosť uplatnenej námietky
premlčania nároku navrhovateľa.

Z hľadiska vecného posúdenia a odôvodnenia rozsudku okresného súdu v jeho časti, v ktorej rozhodol

kladne o návrhu navrhovateľa, odvolací súd akceptuje námietky odporcu, že z odôvodnenia rozsudku
okresného súdu nie je zrejmé, ktoré konkrétne predpisy odporca (správca dane) porušil pri vykonávaní
daňovej exekúcie podľa zák. č 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorých porušenie je v priamej
príčinnej súvislosti so vznikom škody navrhovateľa (znehodnotením jeho pohľadávok).

Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na vyše dvojročnú nečinnosť správcu dane po nariadení daňovej
exekúcie, keď samotná táto okolnosť za splnenia ďalších predpokladov na náhradu škody (vznik škody
a príčinná súvislosť medzi konaním/opomenutím a vznikom škody) by mohla zakladať zodpovednosť
štátu za vznik škody, avšak nie je zistené, z akých príčin správca dane nevymohol svoje pohľadávky od
poddlžníkov. V tejto súvislosti bude potrebné sa zaoberať tvrdením odporcu, že predmetné pohľadávky

navrhovateľa boli sporné ešte pred nariadením daňovej exekúcie a boli predmetom súdnych konaní,
ktoré skončili až neskôr (okrem pohľadávky voči N. R.).Aj podľa názoru odvolacieho súdu, v prípade, ak pohľadávky boli sporné a boli predmetom súdnych
konaní, zrejme nebude možné vyčítať správcovi dane nečinnosť. V prípade už súdom priznanej
pohľadávky proti N. R. bude potrebné zisťovať, aké efektívne kroky podnikal správca dane na vymoženie

pohľadávky, resp. z akých príčin po dvoch rokoch zastavil výkon rozhodnutia.

Na zistenie uvedených potrebných skutočností bude nevyhnutné zabezpečiť okrem spisov daňovej
exekúcie aj príslušné spisy, v ktorých boli predmetom konania pohľadávky navrhovateľa, na ktoré bola
uplatnená daňová exekúcia správcom dane.

V prevyšujúcej časti, ktorou okresný súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej
legitimácie odporcu, odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V tejto časti
dôvody rozsudku okresného súdu zodpovedajú kritériám podľa § 157 ods. 2 O.s.p., vychádza zo
správneho záveru, preto v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v tejto časti plne identifikuje
s dôvodmi negatívneho rozhodnutia okresného súdu o nárokoch navrhovateľa na náhradu škody, ktorá

mu mala vzniknúť v čase, keď bol na jeho majetok vyhlásený konkurz. Za prípadné porušenie povinnosti
zo strany správcu konkurznej podstaty je za vznik zodpovedný správca a nie štát.

V zmysle vtedy platnej právnej úpravy v ustanovení § 14 ods. 1 písm. a) prvej vety zák. č. 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, vyhlásenie konkurzu malo o. i. aj taký účinok, že oprávnenie nakladať s

majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty,
prechádzajú na správcu.

V zmysle ust. § 8 ods. 2 cit. zákona, je správca povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou
starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo

mu uloží súd.

Z uvedených dôvodov je rozsudok okresného súdu v jeho zamietavej časti správny, a preto ho bolo
potrebné potvrdiť.

Časť, ktorou okresný súd návrhu navrhovateľa vyhovel, bolo potrebné rozsudok okresného súdu zrušiť z
vyššie uvedených dôvodov a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom je pre neho právny
názor odvolacieho súdu záväzný (§ 226 O.s.p.). Súčasne rozhodne o trovách celého konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .