Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 15, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/556/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233762
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233762.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grôsslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na
základe odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. 14C/262/2012-39 zo dňa

5. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil konanie v súdenej veci.
Vychádzal z ústavnej zásady rovnosti účastníkov a z nej plynúcej prejednacej zásady, ktorá znamená
povinnosť súdu (aj v posudzovanom prípade) prejednať len tvrdenia účastníkov a vyhodnotiť (len)

dôkazy predkladané účastníkmi. V tejto spojitosti odkázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle
záverov ktorej autonómii vôle strán v občianskom súdnom konaní zodpovedá procesnoprávny aspekt,
ktorého obsahom je právo účastníka slobodne disponovať s hmotnými a procesnými právami.
V okolnostiach posudzovanej veci okresný súd považoval tvrdenie navrhovateľa, že požiadal odporcu
o predbežné prerokovanie návrhu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. za skutkové tvrdenie
rozhodujúce pre rozhodnutie o nárokoch podľa § 9 označeného zákona. Zároveň sa jedná o podmienku,

bez preukázania ktorej nemôže o uplatnenom nároku konať. Konštatoval, že hoci navrhovateľa o
predloženie potvrdenia o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu požiadal, navrhovateľ len
uviedol, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý
by obsahoval vyznačený dátum podania. Na preukázanie existencie takéhoto návrhu navrhol pritom
oboznámiť bližšie neidentifikovaný spis odporcu. Doplnil, že je ochotný poskytnúť databázu návrhov v
elektronickej forme obsahujúcu celkovo 43.597 návrhov a poukázal na okolnosť, že odporca nenamieta,

že by takýto návrh nebol podaný.
Okresný súd zdôraznil, že je vecou navrhovateľa, aký postoj zaujme k ochrane a uplatneniu jeho práv v
súdnom konaní. Skutočnosť, že navrhovateľ nechce vyvíjať činnosť v súvislosti s uplatneným nárokom,
nemožno považovať za napĺňanie zásady hospodárnosti konania. Konkrétny súd, ani jednotlivý sudca,
ktorý má pridelenú vec, taktiež nemôže „len tak“ nahliadať do spisov, v ktorých je zákonným sudcom
iná osoba, či „náhodou“ neobsahujú dôkazy v prospech navrhovateľa v inom konaní. Súčasne platí, že

preukázanie nárokov navrhovateľa nie je skutočnosťou, ktorou by disponoval výhradne odporca, a preto
okresný súd nemôže postupovať tak, že by pod hrozbou sankcie na preukázanie nárokov v prospech
navrhovateľa, zaviazal odporcu. Takýmto konaním by súd nútil odporcu konať proti sebe a vlastným
záujmom, čo je neprípustné.
Pokiaľ navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie, musí disponovať minimálne obsahom
takéhoto návrhu, pretože inak by nemohol podať žalobu, ktorá sa od takýchto nárokov odvíja. Nemôže

mu teda nič brániť, aby si v ním zhotovenej databáze návrh vyhľadal, zistil či a kedy bol podaný na
odoslanie, či bol doručený odporcovi a všetky skutočnosti súdu oznámil. Súd môže sám vyhľadaťalebo vyžiadať dôkaz len vtedy, ak ho nemôže navrhovateľ predložiť, pretože ním nedisponuje alebo
ho nemôže získať. Okresný súd odmietol akceptovať vyhrážky navrhovateľa o predkladaní databáz
značného rozsahu, resp. pripojovaní spisov odporcu. V prípade šikanóznych podaní, ktoré by nútili súd

vykonávať činnosť za účastníka, je oprávnený takéto návrhy na vydanie dôkazu odmietnuť. Vykonanie
dôkazu nie je prípustné zamieňať s jeho vyhľadávaním.
Nakoľko okresný súd nezistil, že by bola zo strany navrhovateľa podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku a rozhodovať môže len o tej časti nároku, ktorej nebolo vyhovené, dospel k záveru
o nevyhnutnosti zastaviť konanie. Nestotožnil sa s názormi, v zmysle ktorých v prípade nepreukázania

uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie veci je potrebné konanie prerušiť a vyzvať účastníka na
podanienávrhunapredbežnéprerokovanie,nakoľkotakétorozhodnutiabolivydanézaúčinnostizákona
č. 58/1969 Zb., ktorému obdobiu zodpovedala zásada materiálnej pravdy, na rozdiel od aktuálnej (od
r. 1992) zásady formálnej pravdy.
Taktiež za dôvodné nepovažoval postúpenie veci (po jej zastavení) inému orgánu, nakoľko navrhovateľ
sám tvrdil, že vo vzťahu k uplatneným nárokom požiadal o predbežné prerokovanie. Záverom

konštatoval, že nemohol vec prejednať na pojednávaní, pretože podľa § 16 ods. 1 zákona č. 214/2003
Z.z. poškodený sa môže domáhať nárokov na súde len vtedy, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Navrhovateľom však
nebolo preukázané, že by vec patrila do právomoci súdov SR.
O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na ich náhradu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
zrušenia „rozsudku“ a vrátenia veci na „opätovné prejednanie“. Napádal záver okresného súdu o
nepreukázaní predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Predmetnú podmienku konania

považoval za splnenú predložením zoznamu jednotlivých žiadostí, ktorý ministerstvo potvrdilo.
Zopakoval, že odporca nikdy nenamietal okolnosť, že by navrhovateľ v tejto konkrétnej veci nepodal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vytýkal okresnému súdu, že napriek
viacnásobnému označeniu dôkazu (spis ministerstva), tento dôkaz nevykonal, resp. ho odignoroval bez
kvalifikovaného odôvodnenia. Záver, že odporca „nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené

nárokyboliajpredmetomdoručenýchžiadostíopredbežnéprerokovanie“,označilodvolateľzanelogický
a zavádzajúci. Uzavrel, že hoci jeden dôkaz predložil a druhý označil, okresný súd k svojmu záveru
nedospel s určitosťou, ale len na základe pochybností.
Odvolateľ tiež namietal, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
navrhovateľom označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno konajúceho sudcu považovať za nestranného.
Rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských
súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Odvolateľ poukázal tiež na nemožnosť vydať konečné meritórne rozhodnutie preto, že „súd v rovnakom

rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p.“ Okresný súd ignoroval i žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu, v dôsledku čoho sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, čím
došlo k „degradácii zásady kontradiktórnosti“. Vo vzťahu k výroku o trovách konania poukázal na

neúčelnosť použitia motorového vozidla s enormnou spotrebou pohonných látok.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p.

a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa nezaoberal (z hľadiska rozsahu podstatnou) časťou odvolacej argumentácie
navrhovateľa, ktorá (vôbec) nekorešpondovala s obsahom napadnutého rozhodnutia. V tejto spojitosti

zdôrazňuje svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a tomu korelujúcu zodpovednosť
navrhovateľa za konkrétne vymedzenie odvolania. Zároveň nie je možné zaoberať sa prieskumom
procesných situácií namietaných odvolateľom, ku ktorým v konaní pred súdom prvého stupňa ani
nedošlo. V tomto kontexte sú všetky odvolateľove tvrdenia o porušení práva na kontradiktórne konanie,o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku neakceptovania žiadosti o odročenie pojednávania,
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, či o účelnosti priznaných trov konania v plnej miere
bezpredmetné.

Nenáležitou je aj námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Zákonný sudca sa správne riadil
záverom nadriadeného súdu o jeho nevylúčení a subjektívny pocit navrhovateľa nie je v tomto smere
určujúci. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozhodnutia (niektorých iných) krajských súdov o vylúčení
všetkých sudcov konajúceho/okresného súdu, je potrebné zdôrazniť, že tieto rozhodnutia nie sú v

súdenej veci záväzné (§ 135, § 226 O.s.p.). Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu SR sa pritom
taktiež (i pri zohľadnení tzv. teórie zdania) v absolútne prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti
sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je údajný nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá
pomer sudcu k veci; teda nie je daný dôvod pre jeho vylúčenie. Osobitosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje
sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich

sa štátu, s ktorým tento vzťah po dobu výkonu sudcovskej funkcie má, ako aj vo veciach týkajúcich sa
súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu (bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Nc 54/2012, 1Nc 16/2012).
Zároveňplatí,žeprocesnýpostojúčastníkakonaniazásadnenemôžebezďalšiehoimplikovaťpovinnosť
všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (rozhodnutie

Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie totiž nie
je záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka konania.

Vo všeobecnosti správnymi sú okresný súdom formulované východiská (ústavný princíp rovnosti a jeho
konzekvencie), avšak nepresvedčivými a vnútorne rozpornými sú čiastkové závery z nich vyvodené. Na

jednej strane totiž prvostupňový súd konštatuje, že návrh na predbežné prerokovanie nepovažuje za
uplatnený(apretovecnemôžemeritórneprejednať),vzápätívšak(vprotikladesosvojimkonštatovaním)
uvádza, že nemá dôvod vec ani postúpiť orgánu príslušnému na jeho prejednanie, nakoľko navrhovateľ
tvrdí (a súd to akceptuje), že vo vzťahu k uplatneným nárokom o predbežné prerokovanie požiadal.
Odôvodnenia okresného súdu umožňuje nadobudnúť (opodstatnený) dojem, že nepreukázanie

predbežného prerokovania nároku je viac jeho predpokladom/domnienkou než jednoznačne ustáleným
záverom. Záver súdu o nedostatku podmienky konania však nemôže byť postavený v rovine dohadov,
pričomproblematickýmsajavíajdostatočnejasnéaurčité vymedzenieprocesnéhostavu,ktorýokresný
súd ustálil za základ posudzovaného rozhodnutia.

V súdenej veci nie je významné, či navrhovateľ spornou databázou disponuje, resp. či mu určitá okolnosť
bráni vyhľadať v nej konkrétny dôkaz. Podstatou konania navrhovateľa je, že na preukázanie svojho
tvrdenia predkladá návrhy. V tejto súvislosti odvolací súd zo všeobecného hľadiska uvádza, že je
namieste vyžadovať od účastníka/navrhovateľa predloženie dôkazu, ktorý je výsledkom jeho vlastnej
činnosti, bol ním vytvorený, a teda logicky musí byť v jeho dispozícii. Nepochybne žiaducou je tiež

situácia, kedy navrhovateľ zároveň s podaním žalobného návrhu preukáže aj uplatnenie individuálneho
nároku na predbežné prerokovanie, čo sa však v danej veci nestalo.
Bolo nadväzne na úvahe okresného súdu, či existujúci (procesný) stav považoval za postačujúci pre
meritórne rozhodovanie, alebo vyzve navrhovateľa na preukázanie uplatnenia predbežného nároku v
zmysle jeho predstáv, napr. v podobe predloženia len konkrétnej listiny z príslušnej databázy. Avšak

za (procesnej) situácie, kedy navrhovateľ splnenie podmienky konania tvrdí, na preukázanie svojho
tvrdenia predkladá viacero návrhov (nad rámec ktorých samotný okresný súd uvádza ďalšiu možnosť,
a to že navrhovateľ si môže vyžiadať potvrdenie od orgánu, ktorému doručil žiadosť o predbežné
prejednanie) a zároveň odporca splnenie podmienky nepopiera, zvolený postup prvostupňového súdu
(minimálne) vykazuje znaky odmietnutia spravodlivosti. Opísané procesné závery pritom nesúvisia so

zásadou materiálnej, resp. formálnej pravdy ako kritériami meritórneho rozhodovania súdu.

Okresný súd navyše nevyhodnotil súvislosť vyplývajúcu z § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v
zmysle ktorého ustanovenia neodstránenie nedostatkov žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
nebráni poškodenému domáhať sa (za splnenia ostatných zákonných podmienok) uplatnenia nároku

na všeobecnom súde. Osobitne, ak z vyjadrení odporcu známych odvolaciemu súdu z iných konaní v
obdobných veciach (§ 121 O.s.p.) vyplýva, že navrhovateľ žiadosti na predbežné prerokovanie uplatnil/
podal, avšak tieto „len“ nemali všetky náležitosti.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.