Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/319/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610209558
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7610209558.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Gizely Majerčákovej v právnej veci žalobkýň 1/ R.. T. R., bývajúcej v Q.,
Q.. V. XX, 2/ E. I., bývajúcej v Q., Q.. V. XX, zastúpených JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom so
sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 11, proti žalovanému S.. R. V., bývajúcemu v P. - I., R. XXX/
XX, o určenie vecného bremena s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8. júla 2013, č.k. 9C 118/2010-778, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku, ktorým bolo konanie o vzájomnom návrhu žalovaného zo
dňa 7.2.2013 vylúčené na samostatné konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyniam trovy odvolacieho konania v sume 81,46 €, ktoré je povinný
zaplatiť advokátovi žalobkýň JUDr. Milanovi Križalkovičovi v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa
8.7.2013, č.k. 9C 118/2010-778 určil, že žalobkyňa v 1. rade nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré pozostáva z prechodu peši i motorovým vozidlom cez parcelu KN č. 1948
zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. Q. vo vlastníctve žalovaného na svoju nehnuteľnosť parcely KN č.
XXXX a KN č. XXXX zapísané na LV č. XXX kat. úz. Q. a žalobkyňa v 2. rade nadobudla vydržaním
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z prechodu peši a motorovým vozidlom cez
parcelu KN č. XXXX zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. Q. vo vlastníctve žalovaného na svoju nehnuteľnosť
parcely KN č. XXXX a KN č. XXXX zapísané na LV č. XXX (správne č. 503 - poznámka odvolacieho
súdu) kat. úz. Krompachy v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. XXX zo dňa 3.8.2008
vypracovaného Y. N.-D., F. X., A. X, T. V. L., overenom dňa 15.8.2008 S.. O. X., Správa katastra Spišská
Nová Ves, ktorý je súčasťou tohto rozsudku, v spojení s rozhodnutím Správy katastra Spišská Nová Ves
č. OR-17/2010-Om, X-50/2010-Om zo dňa 7.7.2010. Žalovanému uložil povinnosť strpieť vykonávanie
práva prechodu peši i motorovými vozidlami žalobkýň na ich pozemok. Zároveň vyslovil, že nesúhlas
žalovaného s čiastočným späťvzatím žalobného návrhu nie je dôvodný. Konanie, čo do určenia, že
žalobkyne nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostávalo z práva
prechodu peši a motorovým vozidlom cez parcelu KN č. XXXX, zapísanú na LV Č.. XXXX kat. úz. Q. vo
vlastníctve žalovaného na nehnuteľnosti žalobkýň parcelné č. KN č. XXXX a KN č. XXXX, zapísané na
LV č. XXX kat. úz. Q. a parcely č. KN č. XXXX a KN č. XXXX, zapísané na LV č. XXX kat. úz. Q. zastavil.
Konanie o vzájomnom návrhu žalovaného zo dňa 7.2.2013 vylúčil na samostatné konanie. Účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyne v priebehu konania návrh na začatie konania zmenili a
súd uznesením zo dňa 12.4.2011, č.k. 9C 118/2010-132 pripustil zmenu žaloby tak, že žalobkyne
sa domáhajú určenia, že žalobkyňa v 1. rade nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ktoré pozostáva z prechodu peši i motorovým vozidlom cez parcely č. 1948 a č. 1949 vo
vlastníctve žalovaného na svoju nehnuteľnosť parcely č. 1944 a parcely č. 1945 a žalobkyňa v 2. rade
nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostávalo z prechodu peši a
motorovým vozidlom cez parcely č. 1948 a 1949 vo vlastníctve žalovaného na svoju nehnuteľnosť
parcely č. 1943 a 1942 v rozsahu vyznačenom na geometrickom pláne č. 711/2008 zo dňa 3.8.2008,
vypracovanom Y. N.-D. T. V. L., úradne overenom Správou katastra Spišská Nová Ves dňa 15.8.2008.
Podanie žalobkýň zo dňa 7.6.2013 (na č.l. 748 spisu), ktoré žalobkyne označili ako „zmena“ žalobného
petitu súd posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby ohľadom nadobudnutia vecného bremena - práva
prechodu cez parcelu č. 1949, zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. Q.. Nesúhlas žalovaného s čiastočným
späťvzatím žalobného návrhu nepovažoval za dôvodný.

Z vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX kat. úz. Q., a to domu súpisného č. XXX, postavenom na parcele
registra „C“ č. 1945 a parciel registra „C“ č. 1944 - záhrady o výmere 238 m2 a parcely č. 1945 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 213 m2. Uvedené nehnuteľnosti nadobudla darovacou zmluvou, uzavretou
dňa 29.10.1997 od (jej) rodičov H.V. P. a D. P., ktorej vklad bol povolený v katastri nehnuteľnosti pod
č. V 3307/97-120/98. Podľa článku III. darovacej zmluvy na prevádzaných nehnuteľnostiach neviaznu
žiadne ťarchy, vecné bremená, ani iné obmedzenia prechodu vlastníckeho práva. Rodičia žalobkyne v
1. rade nadobudli predmetné nehnuteľnosti kúpou v roku 1978 od Q. Ž. a R. Ž.. Z kúpnej zmluvy zo dňa
17.3.1978 bolo zistené, že predmetom prevodu boli nehnuteľnosti, a to dom, dvor a záhrada zapísané
na LV č. XXX kat. úz. Q., a to parcely č. 2925/3 a č. 2925/4 v celosti.

Žalobkyňa v 2. rade je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX kat. úz. Q., a to
rodinného domu súpisného č. XXX, postaveného na parcele registra „C“ č. 1943 a parciel registra „C“ č.
1942 - záhrady o výmere 180 m2 a č. 1943 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 178 m2. Uvedené
nehnuteľnosti nadobudla kúpnou zmluvou zo dňa 30.7.2004 od R. N., ktorej vklad bol povolený v katastri
nehnuteľnosti pod č. V 1578/2004-251/2004. R. N. nadobudla predmetné nehnuteľnosti spolu s J. N.
kúpnou zmluvou v roku 1972 od J. T.. Z kúpnej zmluvy zo dňa 18.1.1972 bolo zistené, že predmetom
prevodu boli nehnuteľnosti, a to rodinný dom s príslušenstvom, zapísaný v zápisnici č. 1 kat. úz. Q. a
parcely č. 2925/5 a č. 2925/6 v celosti.

Žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. Q., a to rodinného
domu č. XXX, postavenom na parcele registra „C“ č. 1948 a parciel registra „C“ č. 1949 - záhrady o
výmere 186 m2 a č. 1948 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 252 m2, ktoré nadobudol kúpnou
zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod č. V 877/95-88/95. Z predloženej kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.1994
bolo zistené, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti nadobudol od D. Č.. Podľa článku I uvedenej zmluvy
predmetom prevodu boli nehnuteľnosti - pozemky parcela č. 1948 - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 248 m2 a parcela č. 1949 - záhrady o výmere 184 m2, plus stavby - rodinný dom súpisného č.
XXX, ako aj dreváreň postavená na parcele č. 1947 patriaca Mestu Q.. Podľa článku IV uvedenej zmluvy
bolo zriadené právo doživotného užívania predmetných nehnuteľností predávajúcim. Iné obmedzenia,
ako vecné bremená, v zmluve uvedené nie sú. Predchodca žalovaného D. Č. nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam spolu s manželkou H. Č. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.1.1960 (viď č.l. 678
spisu) od Rady Miestneho národného výboru. Podľa tejto kúpnej zmluvy menovaní kúpili nehnuteľnosti,
a to parcely č. 2925/1 a 2925/2, novovytvorené z parcely č. 2925 podľa geometrického plánu č. 85/
b-25/421-920-59 z 20.8.1959, a to ako stavebný pozemok vo výmere 224 m2 a záhradu vo výmere
188 m2. Súhlas k odpredaju parciel č. 2925/1 a parcely č. 2925/2 bol udelený Finančným odborom
Rady Okresného národného výboru v Gelnici zo dňa 7.1.1960 (viď č.l. 285 spisu). Podľa oznámenia
Inžinierskych stavieb, n. p. Košice, zo dňa 22.3.1959 (viď č.l. 284 spisu), bola dreváreň nachádzajúca
sa v Q. pri rodinnom dome vo vlastníctve D. Č. odpredaná menovanému s tým, že odkúpený objekt nie
je prípustné ďalej odpredať tretej osobe.

Uznesením Ľudového súdu v Gelnici zo dňa 17.1.1960 (č.l. 316 spisu) bol povolený zápis v pozemkovej
knihe, kat. úz. Q. vo vložke č. 1, podľa dvoch kúpnych zmlúv, výkazu plôch a geometrického plánu tak,
že došlo k rozdeleniu parcely č. 2925 na parcely č. 2925/1, 2925/2, 2925/3, 2925/4, 2925/5, 2925/6.
Novovytvorené parcely č. 2925/1 a 2925/2 sa zapísali do novovytvorenej vložky č. 1327 v prospech

manželov D. Č. a H. Č., a novovytvorené parcely č. 2925/5 a 2925/6 sa zapísali do novovytvorenej vložky
č. 1328 v prospech manželov J. T. a J. T.. Dňa 23.7.1960 (viď č.l. 677 spisu) na bývalom Miestnom
národnom výbore v Krompachoch bola spísaná zápisnica, podľa ktorej boli prítomní vlastníci parciel
č. 2925/1 D. Č. a č. 2925/6 J. T., ktorým bola vysvetlená situácia parciel č. 2925/1 až 2925/6 podľa
geometrického plánu zo dňa 25.8.1959 č. 85/a-25/421-420-59, v ktorom je vyznačená príjazdová cesta
k všetkým trom obytným objektom na uvedených parcelách. Na základe uvedeného geometrického
plánu odbor výstavby požiada o vytýčenie parciel s prihliadnutím na verejnú komunikáciu a zaistí vo
výhľadovom pláne akcií „Z“ čiastku na výstavbu oporného múra pri potoku. Bývajúcim na uvedených
parcelách bolo nariadené odstrániť drevené objekty v blízkosti potoka, a to po vytýčení trasy prechodu
katastrálnym meračským úradom.

Z geometrického plánu č. 85/a-25/421-920-59, vyhotoveného dňa 17.8.1959 bolo zistené, že na parcele
č. 2925/1 kat. úz. Q. bolo poznamenané právo služobnosti v šírke 2,5m v prospech majiteľov parciel
č. 2925/3, 2925/4, 2925/5 a 2925/6 kat. úz. Q.. Zároveň bolo poznamenané právo služobnosti v šírke
2,5 m na parcele č. 2925/3 kat. úz. Q. v prospech majiteľa parcely č. 2925/5 a 2925/6 kat. úz. Q.. Z
geometrického plánu je zrejmé, že vlastníkom parcely č. 2925/1 a 2925/2 bol v tom čase D. Č. a H.
Č., každý v podiele 1/2, vlastníkmi parciel č. 2925/3 a 2925/4 bol Q. Ž. a R. Ž., každý v podiele po
1/2 a vlastníkmi parciel č. 2925/5 a 2925/6 bol J. T. a J. T., taktiež každý po 1/2. Uvedený geometrický
plán bol overený dňa 22.11.1976 Geodéziou národný podnik Prešov (poznámka odvolacieho súdu).
Správa katastra Spišská Nová Ves listom zo dňa 1.3.2013 (na č.l. 618 spisu) konštatovala, že uvedený
geometrický plán bol súčasťou kúpnych zmlúv registrovaných pod č. č.d. 19 z dňa 15.1.1960 a bol
prevedený v pozemnoknižnom operáte Pozemkovej knihy pre kat. úz. Q. - zápisy v pozemnoknižnej
vložke č. 1327 a 1328.

Rozhodnutím Správy katastra Spišská Nová Ves zo dňa 7.7.2010 č. OR-17/2010-Om, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 6.8.2010 (č.l. 161 spisu) bol opravený zákres a výmery parciel v registri C-KN v kat.
úz. Q., a to na LV č. XXXX vo vlastníctve žalovaného, a to na parcele č. 1948 - zastavané plochy a
nádvoria z výmery 248 m2 na výmeru 252 m2 a na parcele č. 1949 - záhrady z výmery 184 m2 na výmeru
186 m2. Na LV č. XXX patriacej žalobkyni v 1. rade na parcele 1945 - zastavané plochy a nádvoria z
výmery 218 m2 na výmeru 213 m2 a na parcele č. 1944 - záhrady z výmery 239 m2 na výmeru 238 m2.

Po podrobnom vyhodnotení výpovedi účastníkov konania a osobitne svedeckých výpovedí svedkov,
ktorí boli v konaní vypočutí, a po citácii § 80 písm. c/ O.s.p., ako aj § 166 zákona č. 141/1950 Zb. (tzv.
Stredný občiansky zákonník- ďalej len „zákon č. 141/1950 Zb.“), § 167 zákona č. 141/1950 Zb., § 168
ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb., § 111 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb., § 112 zákona č. 141/1950 Zb.,
ako aj § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 130 ods. 1 OZ, § 132 ods. 1 OZ, §
134 ods. 1, 3, 4 OZ, § 151n, ods. 1, 2 OZ, § 151o ods. 1 OZ súd konštatoval, že možno nadobudnúť
právo zodpovedajúce vecnému bremenu rovnako ako vlastnícke právo vydržaním. Predpokladom
tohto spôsobu nadobudnutia je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej 10 rokov, ak sú splnené aj
ostatné podmienky podobné vydržaniu vlastníckeho práva uvedené v ustanovení § 134 OZ. Po splnení
týchto zákonom určených podmienok dochádza k nadobudnutiu práva priamo zo zákona. Zákonnými
podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného nadobudnutia práva je tak oprávnená držba, uplynutie
zákonom určenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Uvedené podmienky vydržania musia
byť splnené kumulatívne, a ak nie je splnená čo len jedna z nich, k vydržaniu nedochádza.

Prvou podmienkou nadobudnutia práva vecného bremena je existencia právneho dôvodu, z ktorého
konkrétny subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere,
že z určitého právneho vzťahu na jednej strane mu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom
vecného bremena a na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Dobrá viera
vyjadruje vnútorný stav držiteľa a navonok sa prejavuje jeho konkrétnym správaním. Posúdenie, či
držiteľ je v dobrej viere alebo nie, je potrebné hodnotiť z objektívneho hľadiska. Oprávnená držba však
nemusí vychádzať len zo skutočne existujúceho právneho dôvodu, stačí, ak tu bol aj len domnelý právny
dôvod, teda to, že držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul
svedčí. V danom prípade žalobkyne predložili súdu geometrický plán z roku 1959, kde je zameraný
a vyznačený prechod cez nehnuteľnosti vo vlastníctve predchodcu žalovaného, a to cez parcelu č.
2925/1 ako právo služobnosti v šírke 2,5 m. V tom čase platný zákon č. 141/1950 Zb. pojem práva
služobnosti nepoužíval. Ide o termín, ktorý poznalo súkromné právo platné do účinnosti Stredného
občianskeho zákonníka. Označenie tzv. služobnosti, bol termín obsahovo zhodný s inštitútom vecných

bremien tak, ako ho poznal zákon č. 141/1950 Zb. Z dokazovania vyplýva, že predchodca žalovaného
bol oboznámený s týmto geometrickým plánom, a to najneskôr 23.7.1960, čo je zrejmé zo zápisnice
spísanej na bývalom Miestnom národnom výbore v Krompachoch. Z nej plynie, že mala byť vymeraná
a vybudovaná prístupová cesta k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkýň. Z výpovedí svedkov H. Č.
a S.. K. R. je tiež zrejmé, že medzi predchodcami žalovaného a predchodcami žalobkýň v 1. a 2. rade
bola uzavretá aj dohoda o prechode cez nehnuteľnosti vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaného.
Žalovaný spochybňoval existenciu vecného bremena poukazujúc na to, že v pozemnoknižnej vložke,
resp. následne na listoch vlastníctva ani v kúpnych zmluvách, uvedené právo nebolo zapísané. K
uvedenej argumentácii žalovaného okresný súd uviedol, že v čase vyhotovenia geometrického plánu,
t.j. v roku 1959, a dohody medzi predchodcami účastníkov konania v roku 1960, platil zákon č. 141/1950
Zb., v zmysle ktorého (§ 111 ods. 1) k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam dochádzalo
uzavretím zmluvy, t.j. vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádzalo už samotnou zmluvou.
Zápis prechodu vlastníckeho práva do pozemkových kníh mal v tom čase (len) deklaratórnu povahu,
t.j. zápis nebol nevyhnutnou podmienkou pre prevod vlastníckeho práva. To isté platilo aj pre práva
zodpovedajúce vecným bremenám spojeným s vlastníctvom nehnuteľnosti. Okrem toho súd poukázal
aj na správu Správy katastra Spišská Nová Ves zo dňa 1.3.2013, podľa ktorej uvedený geometrický
plán bol súčasťou kúpnych zmlúv registrovaných pod č.d. 19 zo dňa 15.1.1960, a bol prevedený v
pozemnoknižnom operáte. Uvedené vyplýva aj z pozemnoknižnej vložky č. 1327 kat. úz. Q.. Vzhľadom
na uvedené súd dospel k záveru, že predchodcovia žalobkýň, ako aj žalobkyne až do roku 2009
boli dobromyseľní, že sa jedná o oprávnenú držbu práva prechodu peši, ako aj motorovým vozidlom,
vzhľadom na vyznačenú šírku práva služobnosti v geometrickom pláne zo dňa 17.8.1959 č. 85-
a-25/421-920-59, t.j. v šírke 2,5 m tak, ako je znázornené na spomínanom geometrickom pláne.

Ďalším predpokladom vydržania je uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, t.j. doby 10 rokov. V
danej veci bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobkýň užívali na prechod k ich nehnuteľnostiam
spornú parcelu, t.j. nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, ktorá bola a aj v súčasnosti je jedinou
prístupovou cestou k ich rodinným domom. Skutočnosť, že už predchodcovia žalobkýň využívali
parcelu vo vlastníctve žalovaného k prechodu k svojim nehnuteľnostiam, bola v konaní preukázaná
výsluchmi svedkov. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani to, že niektorí svedkovia sa vyjadrili,
že k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkýň sa peši chodievalo aj po chodníku okolo potoka,
pretože vyjadrili sa aj tak, že chodievalo sa aj cez dvor predchodcu žalovaného, t.j. peši, sa využívali
oba prechody. Dokazovaním mal súd preukázané, že nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného bola
využívaná aj na prejazd motorovými vozidlami k nehnuteľnostiam v súčasnej dobe vo vlastníctve
žalobkýň v 1. a 2. rade. Uvedené bolo preukázané výsluchom svedkov. Súd konštatoval, že v
minulosti motorové vozidlá neboli využívané tak často, ako je tomu v súčasnosti, a je teda možné, že
predchodcovia žalovaného chovali na dvore domáce zvieratá, resp. ho využívali aj na uskladnenie dreva.
Podmienkou vydržania je dobromyseľné užívanie práva prechodu, a nie jeho frekvencia. Z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že predchodcovia žalovaného rešpektovali a tolerovali právo prechodu
cez ich nehnuteľnosť, a rešpektoval to aj žalovaný až do roku 2009.

Okresný súd vyslovil názor, že už právni predchodcovia žalobkýň nerušene užívali, a teda vydržali právo
prechodu cez nehnuteľnosti (v súčasnej dobe) vo vlastníctve žalovaného, lebo uvedený prechod peši aj
motorovými vozidlami bol nimi využívaní od roku 1960. Zákon č. 141/1950 Zb. bol od 1.4.1964 nahradený
zákonom č. 40/1964 Zb., t.j. Občianskym zákonníkom, ktorý až do novely zákonom č. 131/1982 Zb.,
t.j. do 1.4.1983 inštitút vecných bremien nepoznal. Podľa § 854 OZ, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak,
spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.1964, vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.4.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Oprávnenosť držby bola narušená až v roku 2009, kedy žalovaný začal brániť žalobkyniam v prechode
a prejazde cez parcelu v jeho vlastníctve, t.j. parcelu KN č. XXXX, čoho je dôkazom aj žiadosť žalobkyne
v 1. rade adresovaná Mestu Q. o zriadenie prístupovej cesty k ich nehnuteľnostiam. Právo prechodu
peši a motorovým vozidlom predchodcovia žalobkýň nadobudli len cez parcelu č. 2925/1, na ktorej
bolo vyznačené aj právo služobnosti na spomínanom geometrickom pláne, a to v časti okolo oplotenia
pozemku zo strany od potoka. V súčasnej dobe tejto parcele zodpovedá parcela registra KN č. 1948, a
preto súd žalobe, pokiaľ sa týka prechodu peši a motorovým vozidlom cez uvedenú parcelu, vyhovel.

Okresný súd zamietol návrhy na doplnenie dokazovania zo strany žalovaného. Výsluch svedka T.
P. zamietol poukazujúc na to, že ide o manžela v konaní vypočutej vlastníčky nehnuteľností, ktoré
žalovaný uviedol ako možný prístup žalobkýň k ich nehnuteľnostiam. Svedok T. P. je pracovne

dlhší čas v zahraničí, a tak zamietol tento návrh z dôvodu hospodárnosti konania. Výsluchy ďalších
navrhnutých svedkov súd zamietol, lebo títo mali byť vypočutí k stavbe garáže, ktorá je vo vlastníctve
žalobkyne v 1. rade a jej manžela. Uvedenou stavbou sa súd nezaoberal, lebo nebola predmetom tohto
konania. Predmetom tohto konania nebola ani prístupová cesta ku garáži. V tomto konaní okresný
súd posudzoval a vykonal dokazovanie na posúdenie splnenia zákonných podmienok vydržania práva
prechodu žalobkýň cez nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Znalecké dokazovanie znalcom z
odboru výstavby ciest a diaľníc zo strany žalovaného bolo navrhnuté za účelom zistenia, či z technického
a technologického hľadiska je možné vybudovanie cesty k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobkýň
mimo jeho nehnuteľnosti. Otázky, na ktoré žalovaný navrhol vykonať dokazovanie sa týkajú vybudovania
cesty cez parcelu č. 1940/1, ktorá nie je vo vlastníctve účastníkov konania, ale Mesta Q., pričom k
možnosti vybudovania cesty cez túto parcelu sa mesto ako vlastník nehnuteľnosti vyjadrilo zamietavo.

Písomným podaním doručeným súdu dňa 7.6.2013 žalobkyne navrhli pripustil ďalšiu „zmenu“ žalobného
petitu, ktorú podľa obsahu súd posúdil ako čiastočné späťvzatie návrhu, ktoré sa týka práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu prechodu peši a motorovým vozidlom cez parcelu KN č. XXXX a
upresnenia žalobného petitu o uvedenie rozhodnutia Správy katastra Spišská Nová Ves zo dňa 7.7.2010.
Žalovaný s čiastočným späťvzatím návrhu nesúhlasil z dôvodu rozhodovania o trovách konania, kedy
súd prihliada na úspešnosť v spore. Ďalej poukázal na úmysel žalobkyne v 1. rade spôsobiť mu škodu aj
vzhľadom na rozhodnutie Správy katastra Spišská Nová Ves zo dňa 7.7.2010 a na to, že žalobkyňa v 1.
rade nebola dobromyseľná, a z toho dôvodu aj zakúpila parcelu č. 1947 ako prístupovú cestu do garáže
a v neposlednom rade aj na to, že žalobkyne by mohli opätovne „zaútočiť“ na jeho pozemok parcelné
č. 1949. Súd tieto dôvody nesúhlasu zo strany žalovaného nepovažoval za vážne dôvody nesúhlasu.
Ohľadom trov konania pri zastavení konania, rozhoduje súd poukazujúc na ust. § 146 ods. 2 O.s.p., t.j.
podľa zavinenia na zastavení konania, a nie podľa úspešnosti. Pokiaľ ide o úmysel spôsobiť žalovanému
škodu na parcele č. 1949, tento nebol preukázaný, naopak bolo preukázané, že žalobkyne využívajú na
prechod k svojim nehnuteľnostiam len parcelu č. 1948. Z tohto dôvodu bolo zastavené konanie čo do
určenia vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu - prechodu peši a motorovým vozidlom
cez parcelu KN č. 1949.

Písomným podaním zo dňa 7.2.2013 (na č.l. 606 spisu) žalovaný upresnil svoj vzájomný návrh podaný
proti žalobkyniam v 1. a 2. rade, ktorým požaduje od žalobkýň spoločne a nerozdielne za užívanie parcely
č. 1948 uhradiť sumu 95 € za obdobie od 7.7.2010 do 7.2.2013. Súd konanie o tomto vzájomnom návrhu
vylúčil na samostatné konanie podľa § 97 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že v (tomto) konaní bude pokračovať
po právoplatnom skončení tohto rozsudku. Výrok o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods.
2 O.s.p. poukazujúc na to, že ak mal účastník úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Po citácii § 146 ods. 2 O.s.p.
súd konštatoval, že žalobkyne mali úspech vo veci, len pokiaľ ide o určenie práva vecného bremena
prechodu cez parcelu č. 1948, a pokiaľ ide o právo prechodu cez parcelu č. 1949, v tejto časti vzali
žalobu späť (pričom k čiastočnému späťvzatiu nedošlo zavinením žalovaného), a preto z procesného
hľadiska platí, že čiastočné zastavenie konania zavinili žalobkyne. Vzhľadom na to, že žalobkyne aj
žalovaný mali vo veci úspech len čiastočný, súd účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku, okrem výroku, ktorým konanie o vzájomnom návrhu žalovaného zo 7.2.2013
bolo vylúčené na samostatné konanie, podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť
rozsudok v napadnutej časti a žalobu zamietnuť. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody v § 205 ods.
2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že na základe
vykonaných dôkazov súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nevyhnutnou
podmienkou na vydržanie vecného bremena je existencia právom aprobovaného dôvodu, na základe
ktorého sa oprávnený môže domnievať, že mu patrí právo k cudzej veci, spôsobilé byť obsahom vecného
bremena, ktorému na druhej strane zodpovedá povinnosť iného subjektu toto právo strpieť. Podmienkou
nadobudnutia vecného práva vydržaním je aj dobromyseľnosť oprávneného a nepretržité vykonávanie
práva po dobu 10 rokov. Okresný súd poukázal na geometrický plán z roku 1959 č. 85-a-25/421-920-59
zo 17.8.1959, v ktorom je na parcele č. 2925/1 poznamenané právo služobnosti v šírke 2,5m v
prospech majiteľov parciel č. 2925/3, 2925/4, 2925/5, ako aj zápis z 23.7.1960, spísaný na bývalom
Miestnom národnom výbore v Krompachoch, z ktorého je zrejmé, že právny predchodca žalovaného bol
s týmto plánom oboznámený. Z geometrického plánu predloženého žalobkyňami č. 85-a-25/421-920-59

nevyplýva samotný obsah služobnosti, t.j. v čom mala samotná služobnosť spočívať, a nie je teda
zrejmé, z čoho súd vyvodil záver, že sa malo jednať o právo prechodu či prejazdu cez „dotknutý“
pozemok. Existencia geometrického plánu č. 85-a-25/421-920-59 zo dňa 17.8.1959 neznamená, že
by jeho právny predchodca uzavrel s právnymi predchodcami žalobkýň dohodu o zriadení vecného
bremena spočívajúceho v práve prechodu, či prejazdu cez jeho nehnuteľnosť. Uviedol, že nie je pravdou
tvrdenie žalobkýň, že právo prechodu a prejazdu využívali prostredníctvom ich právnych predchodcov
od roku 1959. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že medzi verejnou komunikáciou a prístupovou cestou
po nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaného, bola vždy umiestnená brána, ktorá sa nezamykala.
Uvedené tvrdenie „vyvracia“ svedkyňa Ď., ktorá uviedla, že sa stávalo, že brána bola uzamknutá (aj
svedkyňa P.) a že žalovaný im počas rekonštrukcie domu (dokonca) odovzdal kľúče od brány medzi
hlavnou cestou a jeho pozemkom. Pokiaľ by brána nebola uzamknutá, nemal by dôvod odovzdávať
žalobkyniam (počas rekonštrukcie ich nehnuteľností) kľúče od brány. Žalovaný nespochybňuje, že počas
rekonštrukcie nehnuteľnosti žalobkýň, ako aj v prípade dovozu dreva, uhlia a podobne, bol žalobkyniam
ním alebo jeho právnym predchodcom umožnený jednorázový prechod (cez nehnuteľnosť žalovaného).
Nejednalo sa však o súhlas s trvalým užívaním pozemku. To, že počas neprítomnosti žalovaného
žalobkyne bez súhlasu žalovaného prechádzali cez predmetný pozemok, neznamená dobromyseľnosť.
Žalovaný tvrdil, že v prospech žalobkýň nesvedčí žiaden právny dôvod, z existencie ktorého by sa
mohli domnievať, že majú právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorému zodpovedá povinnosť
žalovaného strpieť toto oprávnenie. Tomu, že prechod cez pozemok žalovaného nevykonávali v dobrej
viere, svedčí aj „správanie“ sa žalobkýň počas konania na súde prvého stupňa, keď prvým návrhom sa
nedomáhali toho, že vecné bremeno vydržali, ale aby súd určil (zriadil) právo vecného bremena podľa
geometrického plánu z roku 2008. To, že žalobkyne neboli dobromyseľné, nasvedčuje aj to, že pôvodne
tvrdili, že ich právni predchodcovia využívali právo prechodu peši či motorovým vozidlom aj cez pozemok
parcelného č. 1949 (vedeného na LV č. XXXX), no neskôr si uvedomili svoj omyl, a v tejto časti vzali
žalobu späť. K naliehavému právnemu záujmu, ktorý mali žalobkyne preukázať v tomto konaní žalovaný
poukázal na to, že prístup k nehnuteľnostiam žalobkýň je možný aj bez prechodu cez nehnuteľnosť
žalovaného. Pokiaľ ide o možnosť vybudovať k pozemkom žalobkýň aj inú prístupovú cestu (cez
pozemok parcelného č. KN XXXX/X vo vlastníctve Mesta Q.), súd prvého stupňa nevykonal žalovaným
navrhovaný dôkaz, spočívajúci v ustanovení znalca, ktorý by sa vyjadril k otázke, či vybudovať
„komunikáciu“ cez predmetný pozemok, je alebo nie je technicky možné. To, že Mesto Q. neuvažuje
„meniť“ využitie tejto parcely neznamená, že by vybudovanie komunikácie na prístup motorovými
vozidlami k nehnuteľnostiam žalobkýň nebol možný. Vyčítal aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, lebo
žalobkyne vydržali právo vecného bremena spočívajúce v práve prechodu peši a motorovým vozidlom
cez pozemok žalovaného, pričom poukázal jednak na geometrický plán č. 85-a-25/421-920-59 zo
17.8.1959 obsahujúci zmienku o práve služobnosti v šírke 2,5m a zároveň na geometrický plán č. 711 zo
dňa 3.8.2008, vypracovaný Y. N.-D., overeným 15.8.2008 S.. O. X., v grafickej časti, ktorého vzdialenosť,
šírka vecného bremena je v rozsahu 2,6m. Ak by aj teoreticky pripustil vydržanie vecného bremena
tak len v rozsahu 2,5m, odvolávajúc sa na geometrický plán z roku 1959. Po citácii § 3 ods. 1 OZ
vyslovil názor, že rozhodnutím súdu bol navodený stav, kedy výkon práv žalobkýň je v rozpore s dobrými
mravmi. Svoje nehnuteľnosti pravidelne kontroluje a užíva, resp. jeho sestra s rodinou, rekreačne na
oddych. Predmetné nehnuteľnosti využíva aj jeho neter, ktorá je zdravotne postihnutá. Konštatovaním,
že žalobkyne majú právo prechádzať okrem iného motorovými vozidlami cez jeho nehnuteľnosť, súd
neprimerane zvýhodnil žalobkyne, nakoľko v prípade využívania tohto ich práva, nemôže on prípadne
ním oprávnené osoby nerušene parkovať svoje motorové vozidlo na pozemku vedľa svojho rodinného
domu. Pozemok, cez ktorý žalobkyne tvrdia, že vydržali právo prechodu a prejazdu, nie je tak široký,
aby umožnil prejazd vozidla popri inom vozidle, ktoré by tu bolo zaparkované. To znamená, že v každom
jednotlivom prípade, keď žalobkyne uplatnia svoje právo, musí so svojím vlastným vozidlom vyjsť zo
svojho pozemku na ulicu, umožniť prejazd vozidlu žalobkýň a následne opäť vojsť na svoj pozemok,
prípadne parkovať svoje vozidlo na verejnom priestranstve pred vlastnou nehnuteľnosťou a vystaviť ho
tak zvýšenému riziku poškodenia. Výkon takéhoto práva považoval v rozpore s dobrými mravmi, lebo
neprimerane zvýhodňuje žalobkyne a žalovaného obmedzuje tak, že vlastné motorové vozidlo nemôže
nechať de facto na pozemku parcelného č. 1948 odparkované. Nesúhlas žalovaného so späťvzatím
žaloby ohľadom vydržania vecného bremena k pozemku parcelného č. 1949 kat. úz. Q. nepovažuje
za nedôvodný, a súd mal návrh (správne žalobu) v tejto časti zamietnuť a nie konanie zastaviť, lebo
žalobkyniam dáva súd možnosť podať žalobu v budúcnosti v rovnakej veci.

Z písomného vyjadrenia žalobkýň vyplýva, že navrhli potvrdiť rozsudok v napadnutej časti. Žiadali
priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 81,46 €. Žalobkyne v konaní preukázali nielen

listinnými dôkazmi, ale aj výsluchmi svedkov, že právo prechodu cez pozemok žalovaného mali už právni
predchodcovia žalobkýň, a to už od roku 1959. Toto právo dobromyseľne užívali aj žalobkyne až do
roku 2009, kedy im žalovaný začal brániť v prechode cez jeho nehnuteľnosť. Argumenty žalovaného,
že žalobkyne majú prístup k svojim nehnuteľnostiam aj bez nutnosti prechodu cez jeho nehnuteľnosť,
sa ukázali ako neopodstatnené. Súd vykonal obhliadku miesta samého a vylúčil možnosť prechodu cez
potok a okolo potoka, lebo s úpravou terénu okolo potoka sa nepočíta, a už vôbec nie so zriaďovaním
cesty. Teda prístup motorovými vozidlami je týmto spôsobom vylúčený. Aj ďalšie alternatívy končili
na pozemku mesta okolo potoka. Žalobkyne poukázali na to, že na ich pozemky vedie len jediná
prístupová cesta cez nehnuteľnosť žalovaného. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že rozhodnutie súdu
je v rozpore s dobrými mravmi, keď neprimerane zvýhodňuje žalobkyne a žalovaného obmedzuje,
takže nemôže nerušene nechať zaparkované auto na svojom pozemku. Tvrdenie žalovaného považujú
za zavádzajúce, lebo „veľkosť“ nehnuteľnosti žalovaného dostatočne umožňuje, aby vedľa seba boli
zaparkované dve motorové vozidlá, prípadne bol umožnený prejazd motorového vozidla cez pozemok
žalovaného, aj keď je na pozemku zaparkované iné motorové vozidlo.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
O.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 od.s
1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) s tým, že miesto
a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.11.2014 o 10.30
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods.
2 O.s.p. za použitia § 214 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaný v odvolaní označil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z
hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré
už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,
ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný,
nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré boli tvrdené, ale súd prvého stupňa ich
nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti
a dôkazy navrhnuté už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Ďalší odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na
to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na
zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré navrhli účastníci konania, náležite zistil
skutkový stav a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, pričom nebola zistená vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, okrem výroku, ktorým bolo konanie o
vzájomnom návrhu žalovaného zo dňa 7.2.2013 vylúčené na samostatné konanie, ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Mimoriadne podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Žalovaný v odvolaní poukazuje na okolnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvého
stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, a preto odvolacie
námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

K odvolacím námietkam žalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť toto :

Predpoklady vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi
nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva (§ 130, § 134 OZ). Ako je predpokladom dobrej viery
u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom
dobrej viery u oprávneného držiteľa práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je presvedčenie,
že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené
konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že právo, ktoré
k cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo, alebo na neho riadne prešlo. Posúdenie, či
držiteľ je v dobrej viere alebo nie, treba vždy hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska
(osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej
opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal
alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí.
Treba zdôrazniť, že dobrá viera vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže
byť predmetom dokazovania, avšak toto vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne, sa navonok
prejavuje jeho konkrétnym správaním, čo už ale predmetom dokazovania a posudzovania môže byť.

V prejednávanej veci je zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného súdom prvého
stupňa zrejmé, že žalobkyne (resp. ich právni predchodcovia) právo prechodu cez spornú nehnuteľnosť
dlhodobo užívali (od roku 1959, presnejšie najneskôr od roku 1960). Súd prvého stupňa túto preukázanú
skutočnosť, že dobrú vieru držiteľa treba hodnotiť objektívne, vyhodnotil v prospech žalobkýň.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením súdu prvého stupňa, že žalobkyne aj v priebehu prejednávanej
veci trvali na tom, že označené vecné bremeno vydržali. Z obsahu spisu je totiž zrejmé označenie
predmetu konania, žalobný petit (určenie nadobudnutia práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu),
predložené návrhy na dokazovanie (za účelom preukázania, že im právo vecného bremena patrí),
výpovede žalobkýň, ako aj účastníkov konania a zvlášť celého radu svedkov, ktorí náležite vysvetlili
spôsob a trvanie výkonu práva prechodu cez sporný pozemok jednak nimi samotnými, ako aj právnymi
predchodcami žalobkýň a tiež záverečný prednes právneho zástupcu žalobkýň. Medzi účastníkmi
konania nebolo sporné, bez ohľadu na to, že sa žalobkyne považovali za oprávnených držiteľov práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu, že žalobkyne nehnuteľnosti užívali na ten istý účel ako ich právni
predchodcovia, a to ako jedinú prístupovú cestu k svojim rodinným domom. Vzhľadom na charakter
smerovania výkonu tohto práva pri zohľadnení vyššie uvedených skutkových zistení (k právu prechodu)
nemožno žalobkyne, resp. ich právnych predchodcov vylúčiť z možnosti nadobudnúť iné, najmä vecné
právo k tej istej nehnuteľnosti, právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

V prípade práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktoré spočíva v prechádzaní cez cudzí pozemok,
treba k vydržaniu tohto práva, aby držiteľ obsah práva vykonával v ospravedlniteľnom omyle, že mu
svedčí oprávnenie z vecného bremena.

Odvolací súd zdôrazňuje, že treba rozlišovať medzi tvrdením dobromyseľnosti a jej preukázaním, resp.
medzi tvrdením o oprávnenej držbe veci, alebo oprávnenej držbe práva zodpovedajúcemu vecnému
bremenu a preukázaním tejto oprávnenej držby. Súd (ako už bolo vyššie uvedené) nerozhoduje na
základe tvrdení, ale na základe skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Pre záver
o tom, či došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, nie je preto určujúce to, že
držiteľ (plniac si ako účastník konania svoju procesnú povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti) tvrdil
oprávnenú držbu práva, spočívajúceho v prechádzaní cez cudzí pozemok. Iba tvrdená konkurencia
dobromyseľnosti (oprávnenej držby) nevylučuje oprávnenú držbu práva alebo oprávnenú držbu veci.
Právne relevantné je len preukázanie tejto dobromyseľnosti, pre danosť ktorej nie je postačujúce
subjektívne presvedčenie držiteľa, ale aj objektívne posudzovanie tohto presvedčenia.

Žalobkyne tvrdili nielen svoje vnútorne (subjektívne) presvedčenie o držbe práva prechádzať cez tento
pozemok, ale tvrdili rovnaké presvedčenie aj o svojich právnych predchodcov.

Správne okresný súd postupoval, ak otázkou oprávnenej držby ich právnych predchodcov sa zaoberal
ako prvou. V prípade vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcemu v práve
prechádzať cez cudzí pozemok právnymi predchodcami žalobkýň, boli žalobkyne nositeľmi tohto práva
z dôvodu svojho vlastníctva k panujúcej nehnuteľnosti k pozemku a stavbám, v prospech ktorej vecné
bremeno slúži.

Okresný súd správne prihliadol na zistené fakty preukazujúce dobromyseľný výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu právnymi predchodcami žalobkýň (zavŕšený vydržaním tohto
práva a uplynutím desaťročnej vydržacej lehoty podľa teraz platného Občianskeho zákonníka).

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje, odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

K odvolacím námietkam žalovaného, že vážnym dôvodom nesúhlasu so späťvzatím žaloby je aj
skutočnosť, že žalobkyne opätovne môžu podať návrh voči žalovanému o právo prechodu cez parcelu č.
1949 kat. úz. Q., odvolací súd poznamenáva, že vážnym dôvodom nesúhlasu so späťvzatím žaloby nie
je ani skutočnosť, že by okresný súd, ak by nepripustil späťvzatie žaloby, v tejto časti žalobu zamietol,
a teda, že právoplatné rozhodnutie v tejto časti do budúcna by zakladalo prekážku veci rozsúdenej (§
159 ods. 3 O.s.p.).

Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že argumenty, ktoré predostieral žalovaný počas konania na
súde prvého stupňa, naznačujú „hrubý“ nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávnených.
Správnejšia sa javí formulácia „že vznikol hrubý nepomer medzi bremenom povinného a výhodami
oprávnených“. Takáto situácia by mohla nastať, ak by sa oprávnené z vecného bremena stali vlastníkmi

ďalšej (inej) nehnuteľnosti, ktorá by umožnila dosiahnuť to, čo sa umožňovalo vecným bremenom
(prístup na ich pozemky). O tom svedčia aj žalovaného návrhy na vykonanie dokazovania znalcami na
to, že je možné zriadiť prístup na pozemky žalobkýň z iných nehnuteľností. Treba si tu ale uvedomiť, že
predmetom tohto konania nebolo zrušenie vecného bremena podľa § 151p OZ, ale predmetom konania
bolo vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zo strany žalobkýň.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia §
142 ods. 1 O.s.p. Žalobkyne mali úspech v odvolacom konaní, a tak majú právo na náhradu trov konania
proti žalovanému. Žalobkyne žiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania, ktorá pozostáva z trov
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to za vyjadrenie k odvolaniu á 60,07€ (§ 10 ods.
1 v spojení s §14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len citovaná vyhláška), ako aj za režijný paušál za jeden úkon á
7,81 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.), spolu 67,88 €. Vzhľadom na to, že advokát žalobkýň je platiteľom dane z
pridanej hodnoty, bola odmena a náhrada zvýšená o 20% DPH, t.j. na sumu 81,46 €.

Žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 81,46 € právnemu zástupcovi
žalobkýň JUDr. Milanovi Križalkovičovi (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.