Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoKR/11/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110210916
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3110210916.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátuJUDr.NatálieČekanovejaJUDr.DarinyLegerskejvprávnejvecižalobcuEurópskaúniakonajúca
prostredníctvom Komisie so sídlom Rue de la loi 200, Brusel, Belgické kráľovstvo, právne zastúpeného
advokátskou kanceláriou
MAPLE & FISH s.r.o. so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO 36 718 432, proti žalovanému

Poštová banka, a.s. so sídlom Prievozská 2/B, 821 09 Bratislava,
IČO 31 340 890, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Krechňák & Associates, s.r.o. so sídlom
Ulica sv. Vincenta 2, 821 03 Bratislava, IČO 36 861 286, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č.k. 38Cbi/76/2010-537 zo dňa 20. decembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 351,37
eur, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v prospech právneho zástupcu žalovaného Krechňák
& Associates, s.r.o. so sídlom Ulica sv. Vincenta 2, 821 03 Bratislava, IČO 36 861 286, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, žalovanému priznal náhrada trov
konania vo výške 2 327,93 eur, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktorú je žalobca povinný

zaplatiť Krechňák & Associates, s.r.o. so sídlom Ulica sv. Vincenta 2, 821 03 Bratislava, IČO 36 861 286,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vo výroku III. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok vo výške
1194eurdo3dníodprávoplatnostirozsudku.Vychádzalzozistenia,žeOkresnýsúdTrenčínuznesením
č.k. 29K/43/2009-15367 zo dňa 2.10.2009 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka Novácke chemické
závody, a.s. so sídlom M.R.Štefánika 1, 972 71 Nováky, IČO 31 616 755, do funkcie správcu ustanovil
JUDr. Jána Súkeníka so sídlom kancelárie Stred 60/55,

017 01 Považská Bystrica, správcovi uložil povinnosť bez zbytočného odkladu informovať známych
veriteľov dlžníka, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných
členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike spôsobom podľa článku 40 Nariadenia
Rady (ES) č. 1346/2000 zo dňa 29.5.2000 o konkurznom konaní a veriteľov vyzval s poučením na
prihlásenie svojich pohľadávok v jednom rovnopise na Okresný súd Trenčín k sp.zn. 29K/43/2009 a
v dvoch rovnopisoch správcovi na adresu jeho kancelárie. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku dňa 7.10.2009, účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom 8.10.2009. Uznesením
č.k. 29K/43/2009-16075 zo dňa 29.12.2009 bola do funkcie správcu ustanovená spoločnosť Slovenská
správcovská a reštrukturalizačná, k.s. so sídlom kancelárie Gen. M.R.Štefánika 379/19, 911 01 Trenčín.Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 5.1.2010, účinky ustanovenia do funkcie nového
správcu v konkurze nastali dňa 6.1.2010. Súd prvého stupňa konštatoval, že medzi žalobcom a
žalovaným vznikol spor, ktorý sa musí riešiť tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty. Vo veciach,

ktoré sú vyvolané konkurzom je naliehavý právny záujem žalobcu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. daný
tým, že ZoKR ustanovuje, že ak povinná osoba právo odporovať právnemu úkonu písomne neuzná
(§ 57 ods.2 druhá časť vety za podkočiarkou ZoKR), môže správca alebo veriteľ uplatniť toto právo
len na súde. Tento naliehavý právny záujem vyplýva priamo zo zákona. V právnej veci skúmal súd
predovšetkým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom pre uplatnenie odporovateľnosti

právneho/-nychúkonu/-ovpodľa §57ods.1ZoKR.PovyhláseníkonkurzuZoKRpriznávaaktívnuvecnú
legitimáciu na uplatnenie odporovateľnosti predovšetkým ustanovenému správcovi majetku úpadcu v
konkurze. Veriteľ, ktorý si riadne a včas prihlásil svoju/-e pohľadávku/-y v konkurze, je oprávnený podať
správcovi podnet na uplatnenie odporovateľnosti, a v prípade, že správca v primeranej lehote podnetu
veriteľa na uplatnenie odporovateľnosti nevyhovel, zákon priznáva veriteľovi právo na uplatnenie
odporovateľnosti právnych úkonov týkajúcich sa majetku dlžníka podliehajúceho konkurzu. Žalobca má

postavenie veriteľa v konkurze podľa § 24 ods.1 a § 28 ods.1 ZoKR, je účastníkom konkurzného konania
vyhláseného na majetok úpadcu Novácke chemické závody, a.s. so sídlom M.R.Štefánika 1, 972 71
Nováky, IČO 31 616 755. V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo sporné, že žalobca listom zo dňa
22.3.2010 podal správcovi podnet na odporovanie právnym úkonom úpadcu. Súd prvého stupňa citujúc
presné znenie podnetu žalobcu uviedol, že podnet žalobcu na uplatnenie odporovateľnosti bol voči

správcovi vykonaný písomne, správcovi doručený dňa 23.3.2010. Súd prvého stupňa poukázal na to, že
ustanovenie § 57 ods. 1 ZoKR výslovne nestanovuje formálne a obsahové náležitosti, ktoré musí podnet
veriteľa podaný správcovi obsahovať. Z obsahu podnetu žalobcu nepochybne vyplýva, že žalobca v
tomtopodnetenekonkretizuježiadendvojaviacstrannýalebojednostrannýprávnyúkon,ktorémubymal
správca odporovať, uvádza len subjekty týchto osôb, medzi ktorými mali byť tieto právne úkony uzavreté

alebo ktoré úpadca v prospech týchto osôb vykonal, pričom zdôrazňuje, že ide o subjekty, ktoré by mali
byť s úpadcom spriaznené osoby podľa § 9 ZoKR a žalobcom vymedzený okruh týchto spriaznených
osôb má správca považovať za orientačný. Súd prvého stupňa skúmal obsah tohto podnetu v spojení
s predmetom konania o odporovateľnosť právnych úkonov žalobcom uvedených a konkretizovaných
v petite žaloby. Právne úkony, ktorých odporovateľnosť žalobca uplatnil v súdnom konaní, žalobca v

podnete nekonkretizoval a neidentifikoval. Podľa názoru súdu prvého stupňa kvalifikovaným podnetom
o uplatnenie odporovateľnosti je taký podnet, ktorý obsahuje, vymedzuje a identifikuje právny úkon alebo
právne úkony vrátane toho, s kým úpadca tieto právne úkony uzavrel alebo v prospech koho úpadca
právne úkony vykonal, teda aj označenie zmluvnej strany alebo subjektu pri jednostrannom právnom
úkone, v prospech ktorého bol právny úkon úpadcu vykonaný. Otázka spriaznenosti presne označených

subjektov má pri skúmaní odporovateľnosti právnych úkonov vplyv na skutočnosť, že úpadok dlžníka v
čase urobenia právnych úkonov sa predpokladá. Zároveň má táto skutočnosť vplyv na obdobie, v ktorom
boli právne úkony urobené pred začatím konkurzného konania, pretože v prípade vykonania právnych
úkonov v prospech spriaznených osôb platí v prípade odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 58 a
§ 59 ZoKR trojročná lehota a v prípade odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 60 ZoKR päťročná

lehota.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca, ktorým rozsudok napadol
v celom rozsahu z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie vrátane rozhodnutia o trovách

konania. Žalobca v odvolaní poukázal na skutkový stav, na vecnú argumentáciu rozsudku súdu prvého
stupňa, na právnu argumentáciu súdu prvého stupňa v súvislosti s náležitosťami podnetu podľa § 57
ods. 1 ZoKR, na právnu argumentáciu súdu prvého stupňa považujúc túto za nedovolenú sudcovskú
tvorbu práva a závere odvolania žalobca vykonal zhrnutie obsahu odvolania. V odvolaní žalobca opísal
skutkový stav veci zhodne ako v konaní pred súdom prvého stupňa. Na vecnú argumentáciu súdu

prvého stupňa žalobca v odvolaní, s poukazom na časť znenia podnetu podaného žalobcom správcovi,
uviedol, že podľa jeho názoru, podnet bol určitý a správca mohol na základe podnetu konať, keď v tomto
podnete bol žalovaný jasne pomenovaný, z podnetu jasne vyplývalo, že ide o pohľadávku žalovaného
uvedenú v prihláške pohľadávky, ku ktorej mal správca v čase podania podnetu prístup. Argument
uvedený v odpovedi na podnet a v rozsudku súdu prvého stupňa, že podnet nie je vyhodnotiteľný,

lebo nevymedzuje odporované právne úkony, nie je podľa názoru žalobcu správny, keďže na základe
prihlášky pohľadávky mohol správca preskúmať konkrétne odporovateľné právne úkony. Požadovať od
žalobcu ešte presnejšie, taxatívne vymedzenie úkonov v podnete, je nad rámec zákona a súd prvého
stupňa sa dopustil nedovolenej sudcovskej tvorby práva. Odmietnutie preskúmať odporované právneúkony súdom pri zreteľnom poškodzovaní veriteľa na základe dôvodov uvedených v rozsudku, je podľa
názoru žalobcu taktiež výsledok prehnaného formalistického a nesprávneho výkladu zákona súdom
prvého stupňa. Súd prvého stupňa rozsudkom nepriamo uznal duplicitnú pohľadávku voči úpadcovi.

Správca priznal pohľadávku vo výške vyše 14 mil. eur s príslušenstvom nielen žalovanému, ale taktiež
aj ďalšiemu veriteľovi v konkurze, spoločnosti INVEST - KREDIT, s.r.o. v likvidácii, IČO 44 261 781
prihláškou pohľadávky zo dňa 19.11.2009. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky tejto spoločnosti bola
zmluva o úvere zo dňa 26.9.2008. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že pohľadávka žalovaného
bola umelo vytvorená a právne úkony s ňou súvisiace mali byť správcom odporované a to z dôvodu,

že žalovaný je spriaznenou osobou úpadcu, pohľadávka je duplicitná a žalovaný nedal úpadcovi ani 1
euro. Úpadca pristúpil k záväzkom
INVEST-KREDITbezodplatne.Žalovanýsastalnásledkomodporovanýchprávnychúkonovveriteľoms
najvýhodnejšoupozícioumedziveriteľmivkonkurze,ideozrejméporušovanieprávveriteľovvkonkurze.
V súvislosti s náležitosťami podnetu žalobca poukázal v odvolaní na to, že § 57 ods. 1 ZoKR, tak ako iné
ustanovenia ZoKR a iné všeobecne záväzné právne predpisy Slovenskej republiky, neupravujú formálne

a obsahové náležitosti podnetu. Náležitosti podnetu podľa § 57 ods. 1 ZoKR preto možno odvodzovať z
ustanovení § 34 a nasl. Obč. zák., analogicky možno použiť § 42 ods. 3 O.s.p. upravujúcich náležitosti
podania. V zmysle týchto ustanovení bol podnet žalobcu úkonom prejavu vôle, ktorý smeroval k vzniku,
zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré ZoKR s týmto prejavom spájajú. Obsah podnetu
nemohol vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chcel žalobca prejaviť, keďže v podnete sa odvoláva na §

57 ZoKR, uvádza, že ide o podnet podľa § 57
ods. 1 ZoKR, uvádza zoznam spriaznených osôb v zmysle § 9 ZoKR, o ktorých v čase podania
podnetu žalobca vedel a žiadal správcu o vyhodnotenie, ktoré z konkrétnych právnych úkonov,
ku ktorým mal v tom čase správca prístup, napĺňajú znaky odporovateľných právnych úkonov
a žiadal ich odporovanie v konkrétnej lehote. Vôľa žalobcu bola vyjadrená zreteľne a nebola v

rozpore s jazykovým prejavom. Špecifikovaná bola tak, aby správca bol schopný vyhodnotiť s
odbornou starostlivosťou konkrétne právne úkony. Z podnetu bolo zrejmé, že podnet podáva žalobca
prostredníctvom riadne splnomocneného zástupcu, bol adresovaný správcovi, týka sa konkurzu, sleduje
zamedzenie poškodzovania práv veriteľov v konkurze uplatnením práva odporovať právnym úkonom
podľaZoKR,ktorébolizreteľneuvedenévprihláškepohľadávkyžalovaného,podnetbolriadnedatovaný

a podpísaný. Z citovaných ustanovení ZoKR, O.s.p. a Obč. zák. podľa názoru žalobcu vyplýva, že
podnet nemusí obsahovať taxatívne vymedzenie a preto definícia právnych úkonov uvedená v podnete,
je dostatočná na to, aby bolo možné podnet žalobcu považovať za kvalifikovaný a spĺňajúci podmienky
§ 57 ods. 1 ZoKR. V prípade pochybností týkajúcich sa obsahových náležitostí podnetu podľa § 57
ods. 1 ZoKR mal súd prvého stupňa pri výklade zákona zohľadniť účel príslušných ustanovení. Z

odpovede správcu na podnet žalobcu vyplýva, že správca uistil žalobcu, že preskúma všetky právne
úkony úpadcu vrátane tých, na ktorých odporovateľnosť upozorňoval žalobca. Správca však podnetu
žalobcu nevyhovel a odporovaným právnym úkonom neodporoval. Žalobca ďalej poukázal na to, že
tvrdenie súdu prvého stupňa, že podnet žalobcu je vo vzťahu k odporovacej žalobe všeobecný, je
nesprávne, pretože súd takto ustanovuje žalobcovi povinnosť v podnete uvádzať údaje, ktoré žalobca

nie je povinný podľa citovaných zákonných ustanovení, uviesť. Súd prvého stupňa toto tvrdenie neoprel
o konkrétne zákonné ustanovenia a neuviedol bližšie náležité odôvodnenie, ktoré by rozsah súdom
prvého stupňa ustanovených náležitostí podnetu dostatočne potvrdilo. V tejto súvislosti mal žalobca za
to, že rozširovanie povinností veriteľov nad rámec zákona zo strany súdu prvého stupňa je nedovolenou
sudcovskou tvorbou práva, keď nesprávnosť nedovoleného konania súdu prvého stupňa je umocnená

aj skutočnosťou, že súd prvého stupňa rozšíril zákonné povinnosti v neprospech veriteľa a v prospech
správcu, ktorý bol ustanovený do funkcie uznesením súdu a takto vykonáva verejnú funkciu, čím
výrazne obmedzil právo veriteľa domáhať sa objektívneho posúdenia konania správcu súdom, znížil
možnosť súdnej kontroly správcu, podstatne obmedzil ústavné právo veriteľov vlastniť majetok, právo
na spravodlivý súdny proces a porušil princíp právnej istoty a ochranu legitímnych očakávaní veriteľa,

ktoré spájal s podnetom. Sudcovská tvorba práva nad rámec zákona bola za nedovolenú označená vo
viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 1Sžr/68/2011). Žalobca vytýkal
súdu prvého stupňa, že v posudzovanej veci zvolil formalistický výklad ustanovení ZoKR, čím odmietol
sledovať účel ustanovení ZoKR o odporovateľnosti právnych úkonov. Súd prvého stupňa nebral do
úvahy, že podľa dôvodovej správy ku ZoKR predkladateľ sledoval cieľ posilniť pozíciu správcu, rozšíriť

jeho kompetencie a zároveň zvýšiť zodpovednosť správcu najmä za plnenie povinností postupovať s
odbornou starostlivosťou. Žalobca konštatoval, že príliš formalistickým prístupom súdu prvého stupňa
došlo k denegatio iustitae vo vzťahu k ochrane práv žalobcu. Podľa názoru žalobcu mal súd prvého
stupňa preskúmať dôkazy, zistiť skutkový stav a vo veci rozhodnúť. Žalobca nemá vedomosť, že bysúdy doposiaľ vo svojej rozhodovacej praxi zamietli odporovaciu žalobu veriteľa v konkurznom konaní
z dôvodov ako súd prvého stupňa v danej veci. Žalobcovi sú však známe rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré potvrdili, že zákon je

potrebné vykladať vzhľadom na jeho účel, bol odmietnutý formalistický prístup, ktorého výsledkom
bolo porušovanie chránených práv fyzických a právnických osôb (Nález ÚS SR sp.zn. III.ÚS 36/2010,
uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo 212/2010, Nález ÚS SR sp.zn. III.
ÚS 271/2011, sp.zn. I. ÚS 243/07, sp.zn. II. ÚS 148/06). Žalobca má za to, že súd prvého stupňa posúdil
predmet žaloby nesprávne. Žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu, obsahové náležitosti podnetu boli

dodržané, podnet identifikoval aj okruh osôb, ktoré mali právne úkony uzavrieť ako aj právnu povahu
týchto úkonov. Konanie pred súdom je jediným právne možným a efektívnym riešením ako potvrdiť
alebo vyvrátiť prepojenie medzi úpadcom a žalovaným. Je zrejmé, že správca nemal záujem na tom,
aby toto prepojenie preskúmal a namietanému protizákonnému konaniu úpadcu a žalovaného v zmysle
zákona odporoval. Ak sa týmto prepojením odmietne meritórne zaoberať aj všeobecný súd v tomto
konaní, žaloba bude zamietnutá len z procesných dôvodov, nebude možné na základe právoplatného

rozhodnutia súdu vo veci samej potvrdiť, že konkurzné konanie prebehlo v súlade so zákonom. Žalobca
pripomenul, že v konkurze nebola jeho vykonateľná pohľadávka v rozpore so zákonom a právom
Európskej únie uznaná. Žalobca nemal do speňaženia majetku priznané hlasovacie práva, nemohol
aktívne dohliadať na speňažovanie majetku úpadcu a súdy mu v ním iniciovaných konaniach neposkytli
dostatočnú ochranu ani nijako doteraz nerozhodli (konanie sp.zn. 36Cbi/16/2010). Medzičasom došlo

k speňaženiu majetku úpadcu.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 369,74 eur s povinnosťou
ich zaplatenia právnemu zástupcovi žalovaného. Podľa názoru žalovaného odvolanie žalobcu je

nedôvodné, výrok rozsudku súdu prvého stupňa je vecne správny. Žalovaný uviedol, že žalobcova
argumentácia v odvolaní je nesprávna a v časti vnútorne rozporná. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní
dôvodí mnohými skutočnosťami, ktoré nie sú pre posúdenie veci právne významné, judikatúra, na
ktorú poukazuje nepotvrdzuje jeho závery, keď v časti, ktorú žalobca necituje, jeho závery dokonca
spochybňuje. Uviedol, že žalobca opiera dôvody odvolania o § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., k

týmto odvolacím dôvodom však neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti. Podľa názoru žalovaného
je z obsahu odvolania zrejmé, že žalobca namieta iba nesprávne právne posúdenie otázky aktívnej
vecnej legitimácie, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa žalobu zamietol. V právnej veci je spornou
otázka, či list žalobcu zo dňa 22.3.2010 predstavuje kvalifikovaný podnet, ktorý by vyvolal následky §
57 ods. 1 ZoKR. Záver súdu prvého stupňa o tom, že tento list žalobcu nepredstavuje kvalifikovaný

podnet na odporovanie právnym úkonom je správny pre jeho neurčitosť. Z listu žalobcu nie je zrejmé,
ktorým úkonom úpadcu má správca odporovať. Nielenže neobsahuje označenie žiadneho právneho
úkonu dlžníka, ale neobsahuje ani rámcové vymedzenie takých úkonov (napr. druh úkonu, predmet
úkonu a pod.). List neobsahuje ani vymedzenie subjektov, s ktorými mali byť také úkony uzavreté, resp.
ktorým mali byť adresované. Výpočet subjektov, ktoré žalobca v liste uvádzal, bol podľa jeho vlastného

hodnotenia iba orientačný. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca poukazuje na podporné použitie
ustanovení Obč. zák. a O.s.p., najmä na § 35 ods. 2
Obč. zák., žalobca si zamieňa zrozumiteľnosť právneho úkonu s požiadavkou na jeho určitosť, §
37 Obč. zák. a toto ustanovenie žalobca pri svojej argumentácii celkom opomína. Z odôvodnenia
súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa nepovažoval list žalobcu za

kvalifikovaný podnet, nebola jeho nezrozumiteľnosť, ale neurčitosť, keď z jazykového hľadiska je list
žalobcu zrozumiteľný. Tento nedostatok nemožno preklenúť výkladom podľa § 35 ods. 2 Obč. zák.
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 28Cdo/883/2001). Neurčitosť listu žalobcu
nekonštatoval iba súd prvého stupňa, ale aj správca v odpovedi zo dňa 31.3.2010. Dôvodová správa k
ZoKR sa k účelu zákona nevyjadruje. Z historického, doktrinálneho a teleologického výkladu dotknutých

ustanovení ZoKR vyplývajú iné závery, ako ich vyvodzuje žalobca. Podľa platnej právnej úpravy má
prednostné právo odporovať právnym úkonom dlžníka správca (§ 86
ods. 2, § 57 ods. 1 ZoKR). Právna doktrína uvádza, že „Po vyhlásení konkurzu sa oslabuje aktívna
vecná legitimácia veriteľa. ZoKR priznáva aktívnu vecnú legitimáciu správcovi.... Správca, ktorý má
k dispozícii účtovnú evidenciu dlžníka, má najlepšie predpoklady na preskúmanie právnych úkonov

dlžníka.“ (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck, Praha 2012, str.
440). Účelom dotknutých ustanovení ZoKR je, aby veriteľ mohol podať odporovaciu žalobu až vtedy,
keď správca podľa neho nesprávne vyhodnotí možnosť odporovať právnym úkonom, na ktoré veriteľ
osobitne (konkrétne) upozornil. Pokiaľ by na aktívnu legitimáciu veriteľa mal postačovať akýkoľvekvšeobecný podnet veriteľa, v ktorom nie sú úkony dlžníka konkrétne vymedzené, nemala by aktuálna
právna úprava žiaden zmysel; veritelia by „paušálne“ mohli podávať správcovi podnety na odporovanie
„všetkým úkonom dlžníka“ a sami sa následne domáhať odporovateľnosti niektorých vybraných úkonov

na súde. Správnosti záveru súdu prvého stupňa o nutnosti individualizovať úkony, ktorým má správca
podľa podnetu odporovať, nasvedčujú aj názory súdnej praxe v obdobných prípadoch, zodpovedá
aj názorom uznávaných odborníkov na konkurzné právo. „Zákon nestanuje formálne ani obsahové
náležitosti podnetu veriteľa. ... Kvalifikovaným podnetom je len taký úkon veriteľa, ktorý obsahuje
aj identifikáciu právneho úkonu, ktorý žiada odporovať. Identifikácia právneho úkonu je nakoniec

podmienkou pre veriteľskú odporovaciu žalobu, ak by správca podnetu nevyhovel. ... Pri uplatnení
odporovateľnosti musí byť právny úkon dlžníka určený druhovo (napr. kúpna zmluva), účastníkmi tohto
právneho vzťahu, príp. aj určením predmetu plnenia, dátumom vykonania právneho úkonu, číslom
právneho úkonu, ak číslo má, tak aby sa odporovaný právny úkon dal odlíšiť od iných právnych
úkonov dlžníka.“ (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck, Praha 2012,
str. 440-442). Žalovaný poukázal na to, že podávanie podnetov na odporovanie úkonom správcovi

podľa § 57 ods. 1 ZoKR nepredstavuje konanie podľa ZoKR, na ktoré by sa primerane aplikovali
ustanovenia O.s.p. Úkony týkajúce sa odporovateľnosti úkonov sú podľa svojej povahy hmotnoprávne,
preto sa na otázky neupravené ZoKR aplikujú podporne iba ustanovenia Obč. zák. Žalovaný uviedol, že
pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že postup súdu prvého stupňa predstavoval nedovolenú sudcovskú
tvorbu práva, nie je argumentácia žalobcu správna. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepredstavuje

žiadnu sudcovskú tvorbu práva, ale výlučne jeho výklad a aplikáciu. Súd prvého stupňa nerozhodol o
uložení žiadnej povinnosti nad rámec zákona, ani žiadnym spôsobom neobmedzil práva iných subjektov,
keď dospel k záverom ohľadom požiadavky na určitosť podnetu na odporovanie právnym úkonom
výlučne interpretáciou právnej normy. Takýto postup je prirodzenou a právom predpokladanou súčasťou
výkonu súdnej moci (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 612/2011). Záväznú

časť rozhodnutia tvorí len jeho výrok (§ 159 ods. 2 O.s.p.), ktorý žiadne zo žalobcom namietaných
povinností neukladá. Judikatúra, ktorú žalobca cituje v článku IV. odvolania, nepotvrdzuje správnosť
jeho argumentácie. Žalovaný vo vyjadrení poukázal taktiež na to, že žalobca na podporu svojich
záverov uvádza v odvolaní viaceré argumenty, ktoré nie sú pre posúdenie veci právne významné,
navyše sú aj nedôvodné. Poukázal na to, že veritelia ktorí riadne prihlásia svoje pohľadávky, sú

oprávnení nahliadať do správcovského spisu, v ktorom sa nachádzajú potrebné informácie. Všetky
žalobcom napádané úkony tvorili prílohu prihlášok pohľadávok žalovaného, resp. spoločnosti INVEST-
KREDIT, s.r.o. a žalobca nimi disponoval. Šesťmesačná lehota je dostatočná na to, aby sa veriteľ s
úkonmi žalovaného riadne oboznámil a prípadne vykonal úkony smerujúce k ich odporovaniu. Žalobca
v lehote na odporovanie právnym úkonom podal žalobu, kde všetky napádané úkony úpadcu už

riadne označil. Žalovaný zdôraznil, že žalobca v odvolaní tvrdenia o protizákonnosti úkonov úpadcu a
žalovaného, prípadne o záujmoch správcu, ničím nepreukazuje, ani neosvedčuje. Správca má zákonnú
povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a za splnenie tejto povinnosti zodpovedá. Okrem nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sú tu, podľa názoru žalovaného, aj ďalšie dôvody pre zamietnutie
žaloby bez ďalšieho prejednania veci. Podľa názoru žalovaného v konaní nebolo preukázané, že

spoločnosť Allen & Overy Bratislava, s.r.o. bola oprávnená podať žalobu za žalobcu. Žalobca nepredložil
rozhodnutie Komisie na podanie žaloby, ktoré sa vyžaduje podľa jej interných predpisov, na čo žalovaný
poukázal v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalobca nepreukázal oprávnenie uvedenej spoločnosti
zastupovať žalobcu pri úkonoch vykonávaných voči správcovi. Podľa interných dokumentov, ktoré
žalobcapredložil,malbyťgenerálnyriaditeľprávnehooddeleniaKomisieoprávnenýmenovaťzástupcov,

ktorí sú oprávnení zastupovať Komisiu pred Súdnym dvorom a inými „jurisdikciami“. Žalovaný v konaní
pred súdom prvého stupňa vysvetlil, že správca konkurznej podstaty nie je jurisdikciou a uvedená
spoločnosť tak nedisponovala platným splnomocnením na podanie podnetu správcovi za žalobcu.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,

že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Žalobcom vymedzené dôvody odvolania
a ich rozsah, ktorými je odvolací súd podľa § 212 ods.1 O.s.p. viazaný, posúdil odvolací súd podľa §
205 ods.2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na citované zákonné ustanoveniažalobu zamietol. Pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. a ani pre
zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 205 ods.1 písm. c/, d/
a f/ O.s.p. neboli v právnej veci splnené podmienky.

Predmetom preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu viazaného rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p.) bola otázka, či podnet žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní adresovaný
správcovi, vykonaný listom žalobcu zo dňa 22.3.2010 s názvom podnet na odporovanie právnym
úkonom úpadcu, je podnetom zakladajúcim v danej právnej veci právo veriteľa prihlásenej pohľadávky -

žalobcu odporovať právnym úkonom dlžníka podľa zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
v znení neskorších predpisov s účinnosťou do 31.12.2011, ak správca vo vyhlásenom konkurze na
majetok dlžníka (úpadcu) v primeranej lehote podnetu veriteľa na odporovanie nevyhovel, podľa § 57
ods. 1 ZoKR za splnenia zákonných podmienok podľa § 57 ods. 2, 3 a 4 ZoKR.

Argumentácia žalobcu prezentovaná v odvolaní nemá podľa názoru odvolacieho súdu oporu v zákone.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že zákon o konkurze a
reštrukturalizácii neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré upravuje a stanovuje formálne a obsahové
náležitosti podnetu veriteľa. Zhodne tento názor uvádza žalobca aj žalovaný. Z presnej citácie podnetu
žalobcunaodporovanievykonanéhovpísomnejformelistomzodňa22.3.2010žalobcomvočisprávcovi,
nepochybne vyplýva, že žalobca v tomto podnete nekonkretizuje žiaden dvoj a viacstranný alebo

jednostranný právny úkon, ktorému by mal správca odporovať, keď žalobca uvádza len subjekty, medzi
ktorými mali byť tieto právne úkony uzavreté, alebo ktoré úpadca v prospech týchto osôb vykonal.
Žalobca v podnete zdôrazňuje, že ide o subjekty, ktoré by mali byť s úpadcom spriaznené osoby
podľa § 9 ZoKR, pričom žalobcom vymedzený okruh týchto spriaznených osôb má správca považovať
za orientačný. Ustanovenie § 57 ods.1 ZoKR, podľa ktorého má správca alebo veriteľ prihlásenej

pohľadávky právo odporovať právnym úkonom týkajúcim sa majetku dlžníka v konkurze, výslovne
neupravuje formálne a ani obsahové náležitosti podnetu na odporovanie. Podľa názoru odvolacieho
súdu právo na odporovanie konkrétnym právnym úkonom dlžníka, ktoré žalobca ako veriteľ prihlásenej
pohľadávky v konkurze vedenom na majetok dlžníka uplatnil žalobou proti žalovanému ako subjektu,
s ktorým úpadca právne úkony uzavrel, vzniká len v prípade, ak správca nevyhovel podnetu veriteľa

na odporovanie právnych úkonov týkajúcich sa majetku dlžníka. Postavenie veriteľa byť stranou v
súdnom spore a uplatňovať hmotné právo podľa ZoKR na odporovanie je podmienené jeho podnetom
na odporovanie. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne skúmal a posudzoval obsah podnetu
žalobcu v spojení s predmetom konania o odporovateľnosť právnych úkonov žalobcom uvedených a
konkretizovaných v petite žaloby. Veriteľ môže uplatniť žalobou právo na odporovanie len tých právnych

úkonov, ktoré uviedol v podnete na odporovanie určenom správcovi. Podnet veriteľa na odporovanie
je úkonom voči správcovi, ktorý zakladá aktívnu vecnú legitimáciu veriteľa na uplatnenie práva podľa
§ 57 ods. 1 ZoKR, a to len v tom prípade, ak správca podnetu nevyhovel. Hmotnoprávne účinky
založené právnou úpravou podľa § 57 ods. 1 ZoKR predpokladajú konkrétne vymedzenie každého
právneho úkonu, ktorému veriteľ odporuje v rozsahu jeho individualizácie a konkretizácie bez možnosti

jeho zameniteľnosti s iným právnym úkonom. Hmotné právo vrátane právnej normy vyjadrenej v
hmotnoprávnom ustanovení § 57 ods. 1 ZoKR tým vymedzuje vecnú legitimáciu pre uplatnenie práva
odporovať právnemu úkonu. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy
jeden účastník občianskeho súdneho konania (v danej veci žalobca) je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide, je aktívne vecne legitimovaný, a účastník na opačnej procesnej

strane (v danej veci žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, je pasívne vecne legitimovaný
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 11. 2011, č. k. III. ÚS 517/2011-9). Odvolací
súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že právne úkony, ktorých odporovateľnosti sa žalobca
v súdnom konaní domáha, v podnete nekonkretizoval, presne nevymedzil a neidentifikoval tak, aby tento
podnet spĺňal požiadavky pre nezameniteľnosť odporovaného právneho úkonu s možnosťou posúdenia

ako kvalifikovaného podnetu. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že
otázka spriaznenosti presne označených subjektov má pri skúmaní odporovateľnosti právnych úkonov
vplyv na predpokladanie úpadku dlžníka v čase urobenia právnych úkonov a na obdobie, v ktorom boli
odporované právne úkony urobené pred začatím konkurzného konania.

Súd prvého stupňa na zistený a preukázaný skutkový stav aplikoval správnu právnu normu, túto
aplikovanú právnu normu správne vyložil a výklad právnej normy súdom prvého stupňa je súladný
so závermi právnej doktríny a právnej teórie, na ktorú správne poukazuje vo vyjadrení k odvolaniuaj žalovaný (Ďurica, M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. C.H.Beck, Praha 2012, str.
440-442).

Odvolací súd konštatuje, že výklad aplikovanej právnej normy v danej právnej veci uskutočnený
súdom prvého stupňa, nevykazuje žiadne znaky nedovolenej sudcovskej tvorby práva. Požiadavka
konkretizácie, teda náležitého vymedzenia právneho úkonu obsiahnutého v podnete veriteľa,
nepredstavuje rozšírenie povinností veriteľa nad rámec § 57 ods. 1 ZoKR, v zmysle ktorého má
veriteľ právo odporovať právnym úkonom dlžníka práve podľa tohto zákona. Zákonodarca stanovením

podmienok v ustanovení § 57 ZoKR hmotnoprávne obmedzil možnosť veriteľa prihlásenej pohľadávky
odporovať právnym úkonom dlžníka tým, že toto právo priznal veriteľovi len v prípade, ak veriteľ dal
správcovi podnet na odporovanie. Subjektom, ktorému primárne patrí právo na odporovanie podľa
citovaného zákonného ustanovenia, je predovšetkým správca a do jeho povinností v rámci konania s
odbornou starostlivosťou, patrí skúmanie všetkých právnych úkonov dlžníka aj bez podnetu veriteľa. Z
hľadiska hmotného práva preskúmanie podnetu veriteľa vyžaduje analogické použitie ustanovení § 34 a

§ 37 ods. 1 Obč. zák. ako všeobecných právnych noriem na to, aby nastali pre veriteľa účinky, s ktorými
§ 57 ods. 1 ZoKR spája vznik práva na odporovanie a tým, z hľadiska hmotného práva, aj aktívnu vecnú
legitimáciu veriteľa pre uplatnenie tohto práva nielen u správcu, ale aj v prípadnom súdom konaní.

Nad rámec odvolacích dôvodov uvádzaných žalobcom považuje odvolací súd za potrebné poukázať

na tvrdenia žalovaného prezentované vo vyjadrení k odvolaniu v súvislosti s tvrdením, že v konaní
nebolo preukázané, že spoločnosť Allen & Overy Bratislava, s.r.o. bola oprávnená zastupovať žalobcu
pri úkonoch vykonávaných voči správcovi a súdu. Konkurzné konanie je súdnym konaním a v jeho
rámci vykonáva všetky úkony, práva a povinnosti stanovené zákonom aj správca. Zo žalobcom
predložených listín, oznámenia Komisie zo dňa 23.4.2009 o zaradení Louisa Romero Requena do

funkcie generálneho riaditeľa právneho oddelenia Komisie v Bruseli s účinnosťou od 1.7.2009, zápisnice
zo
446. zasadnutia Komisie európskych spoločenstiev zo dňa 11. a 12.10.1977, dokumentu Komisie
európskych spoločenstiev zo dňa 6.10.1977 s názvom Zmena a rozšírenie systému splnomocnenia
týkajúceho sa súdnych konaní pred súdnym dvorom alebo pred inými jurisdikciami a z plnomocenstva

zo dňa 8.11.2009, nepochybne vyplýva, že generálny riaditeľ konajúci v mene Komisie bol v súlade
internými predpismi komisie oprávnený udeliť právnemu zástupcovi žalobcu v čase podania podnetu
správcu a v čase podania odporovacej žaloby plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu v konkurznom
konaní ako aj v konaniach konkurzom vyvolaných a s konkurzom súvisiacich.

Odvolací súd potvrdzuje správnosť výroku súdu prvého stupňa o povinnosti žalobcu nahradiť
žalovanému trovy konania v prvostupňovom konaní, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Súd
prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p., keď vychádzal
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu). Táto zásada sa uplatňuje pri rozhodovaní
o náhrade trov konania v sporovom konaní, keď daný spor nepochybne je konaním sporovým. Miera

úspechu v právnej veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k nároku uplatnenému žalobou. V
danom prípade súd žalobu zamietol, plný úspech vo veci mal žalovaný. Preskúmaním priznanej náhrady
trov konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa sa dôsledne spravoval
účelnosťou žalobcom vynaložených trov na bránenie práva proti žalobcovi a náhradu trov konania
pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia priznal v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky č.

655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Odvolací súd
poukazuje predovšetkým na správnosť aplikácie § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky, v danom
spore určujúceho výšku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pri určovacom
charaktere žalobcom uplatnených nárokov na odporovanie právnych úkonov s prihliadnutím na čas
uskutočnenia úkonov právnej služby spolu so zohľadnením ich počtu podľa § 13 ods. 3 tejto vyhlášky.

Spôsob a postup súdu prvého stupňa pri výpočte, a tým aj pri určení výšky náhrady trov konania, je
správny a súladný s príslušnými zákonnými ustanoveniami.

Odvolací súd potvrdzuje správnosť záveru súdu prvého stupňa o vzniku poplatkovej povinnosti žalobcu
a o splatnosti súdneho poplatku vo výške 1 194 eur podľa § 5 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov účinného v čase podania žaloby dňa 8.4.2010.
Odvolací súd sa však nestotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa v tej časti, v ktorej súd prvého
stupňa aplikoval na sadzbu súdneho poplatku položku 1 písmeno c/ sadzobníka. Žaloba žalobcu patrí
medzi žaloby s určovacím charakterom. Sadzba súdneho poplatku je podľa § 6 ods. 1 poplatkovéhozákona uvedená v sadzobníku súdnych poplatkov pevnou sumou, keď sadzobník tvorí prílohu tohto
zákona podľa § 1 ods. 1 poplatkového zákona. Daný súdny spor nie je konaním, pre ktoré by v
sadzobníkusúdnychpoplatkovbolastanovenáosobitnásadzbaapretopresadzbusúdnehopoplatkusa

použijepoložka1písmenob/sadzobníkaaknemožnopredmetkonaniaoceniťpeniazmi.Súdnypoplatok
podľa tejto položky predstavuje výšku 99,50 eur za každý nárok, ktorý je predmetom súdneho konania.
Z obsahu žaloby nepochybne vyplýva, že žalobca uplatnil proti žalovanému práva na odporovanie
13 právnych úkonov, predmetom konania je teda viac nárokov. Podľa poznámky 6 k položke 1 veta
pred bodkočiarkou sadzobníka sa každý nárok spoplatňuje samostatne. Preskúmaním napadnutého

rozsudku vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok odvolací súd zistil, že súd prvého
stupňa použitie sadzby súdneho poplatku odôvodnil položkou l písmeno c/ sadzobníka, ale spôsobu
výpočtu súdneho poplatku zodpovedá zákonnému zneniu sadzby súdneho poplatku podľa položky
1 písmeno b/ sadzobníka súdnych poplatkov. Táto nesprávnosť nemá vplyv na vznik a správnosť
stanovenia súdneho poplatku, ktorá poplatková povinnosť vznikla v danom spore žalobcovi. V danom
spore považuje odvolací súd poukázať aj na skutočnosť, že žalobca nie je osobou patriacou do okruhu

subjektov, ktorým by zákon o súdnych poplatkov priznával vecné alebo osobné oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 alebo podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona vzťahujúce sa aj
na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcií podľa § 4 ods.
4 tohto zákona.

Odvolací súd sa podľa § 219 ods.2 O.s.p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa dôkladne zaoberal všetkými tvrdeniami a dôkazmi produkovanými
účastníkmi konania, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa
niet čo vytknúť a odvolací súd na jeho odôvodnenie v podrobnostiach odkazuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 v spojení s § 224 ods.1
O.s.p. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov odvolacieho
konania. Náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z trov právneho zastúpenia žalovaného za jeden
úkon právnej služby, vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods.

3, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., keď žalobou je uplatnených 13 spojených
nárokov, po 57 eur
+ (12 x 19 eur) = 285 + 7,81 = 292,81 eur + 20 % DPH vo výške 58,56 eur = 351,37 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.