Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/385/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204420
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204420.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice

Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o 562,24 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 3. marca 2014 č. k. 8C/42/2013 - 51 v znení uznesenia rovnakého súdu z 12. augusta 2014
č. k. 8C/42/2013 - 75 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 387,24 eur (okrem náhrady trov
konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom
takýmto súdom pod sp. zn. 7Er/916/2006 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu)
odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a § 19 ods. 1 vety prvej zákona č. 514/ 2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 44 ods. 8 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení, platnom od 1. júna
2010); vecne potom prakticky tým, že vo vyššie označenom konaní senického okresného súdu nešlo
konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak žalobkyňa ani na výzvu súdu nepreukázala podanie
žiadosti na zmenu exekútora (o ktorej podľa žaloby nemalo byť rozhodnuté v zákonom ustanovenej
lehote) a chýbala tu tak prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Nedôvodnou bola

pritom námietka premlčania vznesená žalovanou, keď pre nedoručenie žiadosti o zmenu exekútora
premlčaciadobaaninemohlazačaťplynúť,dôvodilpotomsúdprvéhostupňa,ktorýnapokonrozhodnutie
o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej,
ktorá však náhradu trov konania nepožadovala a ani nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy
vznikli. Opravným uznesením potom došlo (inak až na pokyn odvolacieho súdu) k oprave nesprávneho
označenia žalovanej v úvodnej časti napadnutého rozsudku a toto rozhodnutie bolo odôvodnené právne

ust. § 164 O. s. p. a vecne výskytom zrejmej chyby v písaní a pokynom tunajšieho odvolacieho súdu
na jej odstránenie.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla hozrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala predovšetkým zaťažením
konania vadou spočívajúcou v odňatí jej možnosti konať pred súdom (tým, že ignorovaná bola jej
žiadosť o odročenie pojednávania, odôvodnená záujmom na osobnej účasti jej právneho zástupcu

na pojednávaní, avšak na takom, ktoré by vykonal nestranný sudca rovnako nestranného súdu - kde
však vylúčenie sudkyne prejednávajúcej túto konkrétnu vec s výnimkou poukazu na rozhodovaciu prax
viacerých krajských súdov reprezentovanú ich rozhodnutiami o vylúčení všetkých sudcov určitého súdu
pre videnie tzv. škodovej udalosti v postupe takéhoto súdu ničím neodôvodnila). Okrem toho bolo podľa
nej porušené jej právo na tzv. kontradiktórny proces (keď inak v tejto časti si do značnej miery všeobecne

formulované odvolanie čiastočne protirečí, resp. nie je z neho mimo akúkoľvek pochybnosť zrejmé, či
za tvrdený zásah do jej procesných práv žalobkyňa považuje vykonanie pojednávania v neprítomnosti
jej zástupcu alebo nevykonanie pojednávania, hoci toto vykonané byť malo - v tejto súv. por. 2. - 4.
stranu odvolania na č. l. 55 p. v. - 56 p. v. spisu) a z rozsudku nie je zrejmé ani to, či dokazovanie bolo
vykonané listinami nachádzajúcimi sa v tzv. exekučnom spise, argumentovalo sa napokon odvolaním,
polemizujúcim tiež so záverom súdu prvého stupňa o nepreukázaní vzniku majetkovej škody, resp. o

nedôvodnosti žaloby v takejto časti (ktorý záver ale odôvodnenie rozsudku v tejto veci neobsahuje).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú

vec (pretože bez ohľadu na faktor napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo
závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2, § 211 ods. 2, § 200ea ods. 1 a
§ 115a O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však
nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko
tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania a to ani v súvislosti s prejednaním veci

majúcej charakter drobného sporu súdom prvého stupňa bez pojednávania, nešlo tu o konanie vo
veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden
dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej
pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke, pričom (do tretice) nešlo usúdiť

ani výskyt odvolaním prakticky len paušálne namietaných procesných chýb (či už v rozsudku, alebo v
konaní mu prechádzajúcom).

Hneď úvodom sa žiada predoslať, že odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto argumentácia

vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne
jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho
s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len
konštatovanieichsprávnosťsodvolanímsanane(prváčasťust.§219ods.2O.s.p.),odvolacísúdvšak
aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami

a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods.
2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len

najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne by
zásadne nešlo namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť
ich vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa
či už pri svojom rozhodovaní, alebo v rámci jemu predchádzajúceho postupu naozaj konal v rozpore s
požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Práve opísaným atribútom nepatričnosti pritom trpeli najmä nasledovné námietky :

1/ Námietka údajného nerešpektovania požiadavky žalobkyne na odročenie pojednávania pre záujem
na účasti jej zástupcu na pojednávaní nemohla v tejto konkrétnej veci obstáť preto, že spis neobsahuje

žiadnu okresným súdom nerešpektovanú žiadosť o odročenie pojednávania (uvádzanú odvolaním),
ale pred rozhodnutím sa súdu prvého stupňa pre rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) len dve
podania žalobkyne predstavované I. žalobou zo 17. septembra 2012 a II. podaním z 15. januára 2014,
označenýmzaodpoveďnavýzvusúdu(zktorýchžiadneprejavnesúhlasužalobkynečiužsprejednanímveci na pojednávaní v neprítomnosti zástupcu účastníčky alebo bez pojednávania neobsahuje); najmä
však preto, že súd prvého stupňa v tejto veci v súlade s platným procesným právom rozhodol bez
nariadenia pojednávania a takto žiadosť o odročenie pojednávania (bez ohľadu na uplatnený dôvod

prípadnej takejto žiadosti) ani neprichádzala do úvahy. Za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania
reálnu možnosť konať pred súdom, ktorým má byť nerešpektovanie žiadosti o odročenie pojednávania
napriek existencii dôležitého dôvodu, pre ktorý sa odročenie požaduje, totiž môže byť považovaný len
prejednanie veci a prípadne aj rozhodnutie bez prítomnosti zástupcu účastníka tam, kde pojednávanie
nariadenébolo,alebokdesataknestalo,hocitozákonvyžaduje.Oprípadnutnostinariadiťpojednávanie

v prvom stupni ale podľa § 115a ods. 2 O. s. p. (v znení zákona č. 384/2008 Z. z.) nejde (o. i.) v
drobných sporoch. Ak práve o taký spor šlo aj v prejednávanej veci, kde súčet požiadaviek žalobkyne na
majetkovej škode aj nemajetkovej ujme činil len 562,24 eur, teda podstatne menej ako 1.000 eur, pričom
aj tu sa vyskytujúca absencia prechodných ustanovení v novelizujúcom predpise procesného práva,
zvyšujúcom skoršiu hranicu medzi drobnými a inými spormi z 500 na 1.000 eur (tu por. čl. II a X zákona
č. 335/2012 Z. z.) je tradične interpretovaná ako záujem zákonodarcu na vztiahnutí novo uzákonených

postupov aj na neskončené konania začaté pred jeho účinnosťou, prejednanie veci okresným súdom
a aj jej rozhodnutie bez nariadenia pojednávania odvolaním namietanú vadu spôsobiť nemohlo. To,
či by za opisovanej situácie neuskutočnenie pojednávania v prvom stupni mal kompenzovať (v duchu
práva na verejný proces aspoň v jednom stupni) odvolací súd, bolo primárne vecou právnej úpravy,
vyžadujúcej takýto postup len v prípade nutnosti opakovania alebo dopĺňania dokazovania (o akú

nutnosť tu však podľa názoru odvolacieho súdu z dôvodov priblížených v neskoršej časti tohto jeho
rozsudku nešlo), sekundárne potom vecou rozhodovania sa všeobecného súdu, či úpravu so silou
zákona podrobí testu ústavnosti na orgáne na to povolanom. Ani dôvod na takýto postup pritom odvolací
súd v prejednávanej veci nezistil, nakoľko žalobkyňa v tomto duchu neargumentovala a aj pokiaľ by
tak urobila, rozhodne by nešlo pominúť faktor vyvolania žalobkyňou z prejednávanej veci na prakticky

všetkých tuzemských súdoch značného množstva druhovo totožných alebo len nevýznamne odlišných
sporov, ktorých vyriešenie je nielen zaťažkávacou skúškou (alebo skôr pokusom o ochromenie) súdneho
systému (so zjavným pôvodom v takých výsledkoch iných konaní, ktoré sú z pohľadu žalobkyne
neuspokojivými), ale u ktorých by bezvýnimočné trvanie na práve na verejný proces v každej takejto veci
viedlo k faktickému popretiu identického práva iných účastníkov súdnych konaní alebo k zbaveniu ich

práva na tzv. bezprieťahový proces (keďže by sa súdy pre záplavu procesov iniciovaných žalobkyňou z
prejednávanej veci k prejednávaniu a rozhodovaniu iných vecí v primeranej lehote ani dostať nemuseli).

2/ Podobne námietka údajného prejednania veci vylúčeným sudcom bola len všeobecnou a
nezohľadňovala skutočnosť, že na narušenie objektívneho zdania nestrannosti sudcov rozhodnutia

krajských súdov spomínané odvolaním usúdili len v prípadoch sudcov tých súdov, v postupoch ktorých
videla žalobkyňa škodnú udalosť (keďže sa tu vychádza z premisy, že sudca súdu, na ktorom pôsobí
iný jeho kolega, sekundárne braný na zodpovednosť za škodu majúcu byť spôsobenú nesprávnym
postupom ich tzv. spoločného domovského súdu, môže mať rezervovaný postoj k opodstatnenosti
žaloby, ktorou by mohol byť založený regresný nárok voči jeho kolegovi, s ktorým je v bezprostrednejšom

kolegiálnom a nezriedka tiež v priateľskom či naopak nepriateľskom vzťahu a aj keby inak poskytoval
všetky záruky nestranného prístupu, objektívne je vylúčené, aby za danej situácie sa javil ako skutočne
nestranný aj navonok). Ak by sa však pripustila interpretácia naznačovaná odvolaním, teda že zaujatými
by mohli byť aj všetci sudcovia, šlo by nielen o paušálne spochybnenie spôsobilosti všetkých sudcov
tuzemských všeobecných súdov na prejednanie a rozhodnutie vecí žalobkyne, ale aj o nastolenie

problému, ktorý by na vnútroštátnej úrovni ani nemohol mať právne korektné a uspokojivé riešenie
(čo samozrejme pripustiť nejde, keďže by to v konečnom dôsledku viedlo k odmietnutiu spravodlivosti,
hocako o jej kvalite môže mať účastník konania svoju mienku). V prejednávanej veci však neplatila ani
argumentácia o jej prejednaní sudcom súdu, ktorý mal spôsobiť tzv. škodnú udalosť, keď žalobkyni podľa
všetkého uniklo, že žalobou založenou na nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica vo

veci ním vedenej pod sp. zn. 7Er/916/2006 sa tu zaoberal a takouto žalobou iniciované konanie pôvodne
vedené Okresným súdom Senica pod sp. zn. 4C/168/2012 napokon dokončil (práve napadnutým
rozsudkom) Okresný súd Trnava.

3/ I námietka opretia napadnutého (žalobu zamietajúceho) rozsudku o iné dôkazy než tie vyplývajúce

z exekučného spisu bola nad rámec jej paušálneho uplatnenia neopodstatnenou, keďže súd prvého
stupňa záver o nepodaní oprávnenou návrhu na zmenu súdneho exekútora (ktorý mal byť vybavený
s oneskorením) nečerpal z ničoho iného, než z exekučného spisu (v ktorom takýto podklad chýba) a
práve to bol aj dôvod, pre ktorý nemal ani dôvod na odvolaním mu vytýkané konštatovanie nedôvodnostipožiadavky na náhradu skutočnej škody (pokiaľ pravda takouto nedôvodnosťou žalobkyňa nemala na
mysli tu riadne zistenú neexistenciu prvotného predpokladu úspechu každej žaloby o náhradu škody,
ktorým je preukázanie tzv. škodnej udalosti).

Súhlasiť totiž bolo treba so súdom prvého stupňa v tom, že podstatná časť exekučného spisu Okresného
súdu Senica sp. zn. 7Er/916/2006, tvoriaca i súčasť spisu v prejednávanej veci (nech aj len vo fotokópii,
avšak bez akéhokoľvek rozumného dôvodu pochybovať o jej autenticite), záver o podaní oprávnenou v
inkriminovanom exekučnom konaní návrhu na zmenu exekútora nepodporuje. Žalobkyňa žiaden dôkaz

na opak nepredložila, súd ju na takýto dôkaz nebol povinný vyzývať a rovnako ju ani upozorňovať na
to, že žaloba v prejednávanej veci postráda tvrdený vecný základ a ak aj odvolaním účastníčka hodlala
tento rozmer problému v skutočnosti zastrieť, logicky musela spôsobiť, že jej odvolanie (obdobne ako
predtým žaloba) bolo bez najmenšej nádeje na úspech.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)

prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez
citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledoktzv.sporovéhokonania),ajvtomtoprípadevšakakopovecnej,takipoprávnejstránkenáležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela
vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto
prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.