Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/620/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206270
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206270.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 3C/57/2012-45 zo dňa 06. mája 2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/57/2012-45 zo dňa 06. mája 2014 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným) nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Námestovo (výrok I.). Nesprávnosť postupu
mala spočívať v okolnosti, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie až dňa 06.02.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 141 dní. Okresný súd zamietol
návrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniazodňa28.04.2014(výrokII.).Odporcovináhradutrovkonania
nepriznal (výrok III.).
Zdôvodovtohtorozhodnutiavyplýva,žeokresnýsúdvsúladesust.§101ods.2O.s.p.konalarozhodol
na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti odporcu,
ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd

oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu
Námestovo sp. zn. 4Er/977/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Navrhovateľ (v postavení oprávneného) podal dňa 28.09.2010 do zápisnice spísanej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej I. C. na podklade
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 29.07.2010 sp. zn. SR
06533/10 a ktorým bola menovanej uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi čiastku 1.502,53 Eur
spolu s príslušenstvom. Súdny exekútor následne v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal

žiadosťou doručenou okresnému súdu dňa 09.12.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd uznesením č.k. 4Er/977/2010-11 zo dňa 29.12.2010 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Voči uzneseniu nebolo podané odvolanie žiadnymúčastníkom exekučného konania (teda ani navrhovateľom), čím sa uznesenie stalo právoplatným a
vykonateľným dňa 09.02.2011.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 5.839,54 Eur a

nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 1.167,91 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného v exekučnom konaní v zákonom stanovenej
lehote a súčasne, keď žiadosť súdneho exekútora bola nesprávne súdom zamietnutá.
Okresný súd vychádzajúc z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov konštatoval, že na vznik objektívnej

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne
(súčasné) splnenie troch podmienok, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, vznik škody
ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný
postup definovať ako postup orgánu verejnej moci, ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a
ktorý spočíva v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003
Z. z. zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce

sa najmä osobnej slobody jednotlivca. Inými slovami, pri nesprávnom úradnom postupe je činnosť
orgánov verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou normou, ktorú orgán pri jej aplikácii
poruší.
Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia navrhovateľa, že by postupom okresného
súdu v exekučnom konaní sp. zn. 4Er/977/2010 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie

poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na podklade Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bola
okresnému súdu doručená dňa 09.12.2010. Nemožno spochybniť, že okresný súd v danej exekučnej
veci nerozhodol v lehote ustanovenej exekučným poriadkom tak, ako na to poukázal navrhovateľ. Touto
lehotou však okresný súd nebol viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

v čase začatia exekúcie lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je
výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom

tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním
písomností, ktoré ani nemusia byť prílohou návrhu na vykonanie exekúcie, a to napríklad rozhodcovskej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. V danom prípade teda v konkrétnej exekučnej veci existovali
oba dôvody, pri ktorých neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (exekúcia bola navrhovaná na podklade rozhodcovského

rozhodnutia).
Na základe tejto skutočnosti okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal jednu zo zákonných
podmienokprevznikprípadnéhonárokunanáhraduškody,nárokunanemajetkovúujmu,atonesprávny
úradnýpostupokresnéhosúdu,apretovďalšomkonanísasúdnezoberalskúmanímotázky,činastrane
navrhovateľa týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková

ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, prípadne nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, pretože žiadosť súdneho exekútora o
vydaniepoverenianavykonanieexekúciebolazamietnutáanaviacexekučnýmtitulombolrozhodcovský
rozsudok.
Pokiaľ by na strane navrhovateľa mala vzniknúť škoda, prípadne nemajetková ujma na základe

konštatovania zbytočných prieťahov v konaní, zdôraznil, že pojem zbytočné prieťahy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne, s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa postup štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy (I.ÚS 63/00). Ďalej
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľko mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I.ÚS 42/01). V tejto súvislosti okresný súd poukázal
na to, že navrhovateľ podáva hromadne v rámci celej Slovenskej republiky desiatky tisíc návrhov
na exekúciu na základe exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov a tým de facto znemožňuje
rozhodnúť súdom v primeraných lehotách, čo následne navrhovateľ zneužíva tým, že podáva návrhyna náhradu škody voči štátu za nesprávny úradný postup súdov. Takýto výkon práva nemôže požívať
právnu ochranu, keďže navrhovateľ chce ťažiť zo situácie, ktorú sám svojím konaním a podnikateľskými
aktivitami spôsobil.

Vzhľadom k tomu, že zo strany okresného súdu v rámci exekučného konania nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, súd návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol.
Podaním zo dňa 30.04.2014 (doručeným súdu elektronickou poštou, ktoré súd zaevidoval dňa
02.05.2014) navrhovateľ žiadal prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia podal z dôvodu objektívneho porušenia svojich práv

na zákonného sudcu a nestranný súd. K tomuto procesnému návrhu navrhovateľa súd uviedol, že
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. je obligatórne a dopadá na situácie, kedy
rozhodnutie v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§
135 ods. 1 O.s.p.). Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je naproti tomu fakultatívne
a bude namieste vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu alebo ak súd na také konanie dal podnet (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Podľa názoru

súdu otázka zákonného sudcu nie je svojím charakterom takou predbežnou otázkou, ako to majú na
mysli uvedené ustanovenia, teda otázkou, od ktorej závisí rozhodnutie v merite veci. Okrem toho v
danom prípade dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ predostrel už v žalobnom návrhu,
pričom predpísaným postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. bola táto jeho výhrada vyriešená nadriadeným
súdom, ktorým rozhodnutím je okresný súd viazaný. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že nie

je dôvod na prerušenie konania vzhľadom na to, že navrhovateľ neosvedčil skutočnosť, že sťažnosť
na ústavný súd podal, keďže predložil len rovnopis sťažnosti bez dokladu preukazujúceho jej podanie
a zároveň súd považoval za potrebné uviesť, že predložená sťažnosť navrhovateľa na ústavný súd
sa netýka prejednávanej veci, pretože došlo k zmene zákonného sudcu. Z uvedených dôvodov súd
preto nevidel dôvod na prerušenie tohto konania, a tak predmetný procesný návrh navrhovateľa ako

nedôvodný zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi ako účastníkovi v konaní
úspešnom nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy konania si nevyčíslil a zo spisu mu žiadne
nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše

nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre

navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie

a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo a
právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu

pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ zdôraznil, že podal
ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutiakrajskéhosúdu.Navyšekonečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdomvylúčenýmsudcom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj ozamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho

ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie

je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal

len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je

preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju

viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) hmotnoprávne
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní

Okresného súdu Námestovo v exekučnej veci sp. zn. 4Er/977/2010, z ktorej si uplatňuje svoj nárok
navrhovateľ žalobou v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia nedošlo
(a ani nemohlo dôjsť) k prieťahom v súdnom konaní, pretože v danom prípade súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora uznesením o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
naviac jednalo sa o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci (§ 41 ods. 2 písm.

d/ Exekučného poriadku). V prejednávanej veci teda nebol preukázaný nesprávny úradný postup, v
dôsledku ktorého by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda a nemajetková ujma v zmysle
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie
primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie
je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v

odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že od začiatku konania bola zákonnousudkyňou JUDr. Monika Kurjaková, ktorú nadriadený súd, Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn.
6NcC/41/2013 zo dňa 31.01.2013 z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Dodatkom č. 2
k Rozvrhu práce Okresného súdu Námestovo na rok 2014 (Spr. 15/14) zo dňa 08.01.2014, ktorý

nadobudol účinnosť dňom 13.01.2014 vec bola pridelená sudcovi okresného súdu JUDr. Milanovi
Antalovi. V návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu navrhovateľ poukázal na svoje doterajšie podania, najmä žalobu, v úvode
ktorej uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže
vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednávania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a

k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí. V nadväznosti na rozhodnutie nadriadeného súdu
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6NcC/41/2013, ktorý nevylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania veci, podal navrhovateľ ústavnú sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd
podľa čl. 127 Ústavy SR.
Zo spisového materiálu je nepochybné, že zákonný sudca JUDr. Milan Antal nekonštatoval, že sa vo
veci cíti zaujatý, a to ani pre pomer k veci ani pre pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom. V

nadväznosti na podania navrhovateľa, a to žalobný návrh v spojení s podaním zo dňa 04.12.2012,
v ktorom zdôraznil, že argumentácia uvedená v žalobe nepredstavuje námietku zaujatosti podľa ust.
§ 15a ods. 1 O.s.p., aktuálne neexistuje dôvod, pre ktorý by mal nadriadený súd rozhodovať o
vylúčení/nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Taktiež z obsahu spisového
materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal JUDr. Milana Antala považovať za

nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že by došlo ku nejakým
novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu oproti tým, ktoré navrhovateľ
uvádzal v žalobnom návrhu.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri
zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere

prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny
prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci,
teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nesporné, že zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej
veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie

zákonného sudcu JUDr. Milana Antala z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Následne možno
konštatovať, že námietka z odvolania, že vo veci nerozhodoval nezaujatý sudca, nie je dôvodná.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie NS SR sp. zn. 1 Nc 86/2011
zo dňa 24. 11. 2011).
Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom

pojednávaní.
Okresný súd vytýčil termín pojednávania na deň 06.05.2014, pričom predvolanie prevzal právny
zástupca aj navrhovateľ dňa 02.04.2014 a odporca dňa 03.04.2014. Dňa 30.04.2014 o
16.49 hod. bol e-mailom odoslaný návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívnehoposúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu, ktoré súd zaevidoval dňa 02.05.2014,
pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným
spôsobom, keď na pojednávaní uznesením návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol a

žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania nevyhovel. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nedôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v odôvodnených prípadoch
v neprítomnosti účastníkov konania.

Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola tá skutočnosť, že navrhovateľovi
bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Námestovo nie sú z
prejednávania veci vylúčení, avšak s týmto rozhodnutím navrhovateľ zásadne nesúhlasil a tvrdil, že
sú objektívne dané dôvody na vylúčení všetkých sudcov Okresného súdu Námestovo. Rozhodnutie
krajského súdu hodnotil navrhovateľ ako nesprávne zakladajúce zásah do jeho základných práv
zaručených Ústavou SR. V nadväznosti na uvedené zároveň navrhol prerušiť konanie do právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o
porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Ak sudca takémuto
návrhu na odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti
účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p.,
keďže o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcovia Okresného súdu Námestovo nemôžu vec

nestranne prejednať (tvrdenia z podanej žaloby), už rozhodol nadriadený súd a navrhovateľ neuviedol
žiadne ďalšie, resp. nové skutočnosti, ktoré by spochybnili nestrannosť zákonného sudcu. Účasť na
pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými
slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom,

nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 116/93)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods.
2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)

existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Aj keď okresný súd rozhodoval o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) na pojednávaní, na
ktorom zároveň rozhodol vo veci samej, vzhľadom na nedôvodnosť tohto návrhu a vecnú správnosť
tohto rozhodnutia nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Písomné vyjadrenie odporcu k veci samej nebolo v prejednávanej veci okresnému súdu doručené.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v prejednávanej veci, pokiaľ sa odporca vo veci nevyjadril, bol dôvodný
postup súdu v zmysle § 153b O.s.p., odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 153b ods. 1 O.s.p., ktorý
dáva súdu možnosť (nie povinnosť) rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 4Er/977/2010 - ktorý dôkaz výslovne

(strana 2 pôvodného návrhu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§

212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z

návrhu na začatie konania.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že

okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolací uvádza,
že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové

údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/
úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu
nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie, keď okresný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia. Okresný súd vykonaným
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nárok žalobcu
považoval súd za účelovo vykonštruovaný a akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto

nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a
presvedčivo odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo

veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania

neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.