Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. september 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/363/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219060
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219060.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa W., s.r.o., so sídlom W. XX,
A., J. XX XXX XXX, zastúpeného H. W., s.r.o., so sídlom X. 4, A., J. XX XXX XXX proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 7C/208/2012-37 zo dňa 22. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 497,88 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v exekučnej veci
vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15r/55/2007 bola žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie doručená exekučnému súdu dňa 15.01.2007. Dňa 19.01.2007 súd pre exekútora
vydal poverenie č. 5307 040047. Dňa 15.10.2009 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu
exekútora. Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 15Er/55/2007-17 zo dňa 07.07.2010 návrhu
oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril JUDr. T. K., ktorému postúpil
exekučný spis. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm.
d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č.
514/2003 Z. z.). Hodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru, že návrh nie je podaný
dôvodne, preto ho zamietol. Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej
lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.04.2009, preto sa uplatnenou námietkou
zaujatosti zo strany odporcu nezaoberal. S poukazom na zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal tieto
podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Pokiaľ išlo o odporcom namietané nedostatky návrhu
na začatie konania, zdôraznil, že návrh v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu
na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nepovažoval za takú vadu návrhu, ktorá
by bránila súdu vo veci ďalej konať. Ďalej uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom
bola podaná v deň 23.04.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, mal podmienku predbežného prerokovania nároku za

splnenú. Z ust. § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z. z. účinnej
od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez udania dôvodu
podať na príslušný súd prvého stupňa návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil,
že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote. Zo spisu, sp. zn. 15Er/55/2007 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola tamojšiemu súdu doručená dňa 15.01.2007. Dňa 19.01.2007 súd pre exekútora vydal poverenie č.
5307 040047. Dňa 15.10.2009 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora.
Dňa 21.10.2009 súd vyzval povereného exekútora JUDr. V. B., aby v lehote 10 dní oznámil, či si
uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade ich uplatnenia aby predložil presnú špecifikáciu trov. Dňa
11.12.2009 súdny exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 01.02.2010 bol súdny
exekútor vyzvaný na doplnenie špecifikácie trov. Dňa 19.02.2010 súdny exekútor upresnil špecifikáciu
trov exekúcie. Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 15Er/55/2007-17 zo dňa 07.07.2010 návrhu na
oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril JUDr. T. K.. Súd mal za
to, že aj napriek nedodržaniu 30- dňovej zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny
úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Dôvodil, že
rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora je možné až po zrealizovaní riadnych procesných úkonov.
Navrhovateľ nepreukázal, že by urobil procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, o
jeho návrhu na zmenu exekútora. V súvislosti s čím dal súd do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II.
ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012. Konštatoval,
že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zároveň nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku.
Napriek predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 dospel k záveru, že vo vypracovanom znaleckom
posudku nie je relevantným spôsobom vyčíslená škoda, ku ktorej v predmetnom exekučnom konaní
malo dôjsť tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Súd mal za to, že paušálne
vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia
navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených alebo označených dôkazoch. Znalecký posudok je
teda len sumarizáciou možných nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplynulo, pretože navrhovateľ
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V
tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si
uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade
porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči
štátu. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom eliminovať po finančnej
stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu,
preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná, keď odporca, ktorý mal vo veci
úspech, si náhradu trov neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli, pričom navrhovateľovi právo na
náhradu trov konania ani nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z dôvodu nepreukázania
základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku,
ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. Zároveň s poukazom na
odôvodnenie rozsudku nepovažoval za potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti ust. § 9 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.),

súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu,
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor
odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na
prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie
jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho
súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd
sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a

nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na
tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil
a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu
je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust.
§ 219 ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením okresného súdu, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania súdu, že tento bol bezdôvodne nečinný
viac ako 272 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, dňa 15.10.2009 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu exekútora. Výzvou zo dňa
21.10.2009 exekučný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a špecifikácie
trov konania. Súdny exekútor dňa 11.12.2009 predložil vyčíslenie trov konania spolu s exekučným
spisom, v nadväznosti na čo Okresný súd Prievidza uznesením, č.k. 15Er 55/2007-17 zo dňa 07.07.2010
návrhu oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril JUDr. T.,
ktorému aj postúpil exekučný spis a súčasne rozhodol o trovách exekúcie pôvodného exekútora.

Na základe posúdenia skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od
súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v súvislosti s rozhodovaním o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v tom zmysle, že
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v XX-dňovej zákonnej
lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Právo na náhradu škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne,
ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného
nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom
prvého stupňa nepovažuje navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý
by hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti s
postupom exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné
pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok vychádzal, bola
jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto formy

preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má v každom
jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu zakaždým
z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď uvedenú
výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu
tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na
zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať
v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na
udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné
bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal,
ako k vynaloženiu špecifikovaných nákladov v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu o jeho návrhu
na zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnako navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom preukázania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02,
1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je
aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
za stavu, kedy exekučný súd pred vydaním rozhodnutia vyzýval súdneho exekútora na predloženie
správnej špecifikácie trov exekúcie a tento reagoval až po mesiaci a pol, v lehote 3 mesiacov a 29 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, nemožno aj pri zohľadnení zaťaženosti
exekučného súdu považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku
uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 pod sp. zn. 4NcC/613/2012, kedy krajský súd rozhodol,
že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. F. R. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd
nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného
súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre
uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho,
že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť
nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, za dôležitý. Súd prvého stupňa sa pritom s uskutočnením pojednávania v neprítomnosti
účastníkov v odôvodnením svojho rozhodnutia riadne vysporiadal (str. 8 ods. 4), na čo odvolací súd v
zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na tomto mieste poukazuje.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa po
vylúčení veci na samostatné konanie na prejednanie veci opätovne nariadil pojednávanie, ktorého termín
vytýčil na 22.12.2014 s tým, že predvolanie bolo navrhovateľovi i odporcovi doručené dňa 11.12.2014,
čím boli účastníkom konania vytvorené riadne procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu
k návrhu na začatie konania, ako aj poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o
tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a
O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené
a označené neskôr súd neprihliada, bolo navrhovateľovi riadne doručené už spolu s predvolaním dňa
11.12.2014.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie
konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, doručenom dňa 12.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením,
č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením, č.k. 17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014 potvrdil. V danej súvislosti
teda nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o
jeho návrhu na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto
uzneseniu opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ
aj urobil, preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na
to, že ďalší návrh na prerušenie konania, doručený súdu prvého stupňa dňa 08.08.2014, vzal navrhovateľ
na pojednávaní dňa 12.08.2014 späť a netrval na tom, aby sa o tomto návrhu rozhodovalo.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .