Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/37/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7202899923
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7202899923.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov

JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu vo veci žalobcu: X. Z., nar. XX.X.XXXX, Z. Ú., K. XX,
zast. advokátom JUDr. Antonom Hencovským, Advokátska kancelária Košice, Františkánska 3, proti
žalovanému: Slovenskej kancelárii poisťovateľov so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 36
062 235, zast. Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o
náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k.
17C/1097/2002-548 z 30.10.2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku ktorým bola žaloba nad 398,33 € zamietnutá.

Z r u š u j e rozsudok v ostatnej zamietavej časti a vo výroku o súdnom poplatku a v rozsahu zrušenia
v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súdprvéhostupňarozsudkomzaviazalžalovaného zaplatiťžalobcovi13.100,97eur vlehote 15-tichdní
od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť súdny
poplatok zo žaloby v sume 655,05 eur na účet Okresného súdu Košice II do 15-tich dní od právoplatnosti
rozsudku. Takisto ho zaviazal nahradiť trovy štátu v sume 1.934,80 eur na účet Okresného súdu Košice
II do 15-tich dní od právoplatnosti rozsudku.

Predmetom konania je žaloba o mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
titulom náhrady škody, ktorú utrpel v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo 1.10.1999 v čase
od 18.40 hod., kedy vodič služobného motorového vozidla VW Golf S. N. XX-XX jazdil po Južnom
nábreží v ľavom jazdnom pruhu dvojpruhovej cesty pre jeden smer jazdy a to nedovolenou rýchlosťou v
rozpätí od 82,7-89,5 km/h smerom k B. ceste, kde je najvyššie dovolená rýchlosť 80 km/h a v úseku za
zastávkou MHD DPMK zrazil prednou časťou vozidla z pravej strany prichádzajúceho chodca - žalobcu,

ktorý pri dopravnej nehode utrpel zlomeniny piateho až desiateho rebra vľavo, zlomeniny kosti panvy,
otvorené zlomeniny kosti ľavého predkolenia, zlomeninu tela v pravej jarmovej kosti, zlomeniny pravej
kľúčnej kosti, početné kožné odreniny celého tela, tržno zmliaždené rany na čele v ľavej temennej časti
a na ľavom predlaktí, na pravom zápästí, na ľavom ramene, štrbinovú zlomeninu druhého stavca krčnej
chrbtice s posunom do miechového kanála a šok po úraze s dobou práceneschopnosti v trvaní od
4.10.2000.
Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. 9T 40/01 z 18.12.2001, ktorý nadobudol právoplatnosť

2.2.2002, vodič motorového vozidla bol oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako
trestný čin ublíženia na zdraví.Vychádzal zo zistenia, že žalobca nastúpil na liečenie 1.10.1999 pre úraz z 1.10.1999, liečenie bolo
ukončené 30.10.2000, z toho v ústavnom ošetrení bol od 1.10.1999 do 31.12.1999, od 31.7.2000 do
7.8.2000, od 10.2. do 14.2.2000, od 30.5. do 7.6.2000. Bolestné bolo stanovené v celkovom počte

bodov 1450,25, sťaženie spoločenského uplatnenia bolo stanovené v celkovom počte bodov 1222,5
za poruchu statiky panvy s vertikálnymi ťažkosťami, chronicky zápal kostí ľavej píšťaly, opuchy ľavého
predkolenia, obmedzený pohyb v ľavom členku, poruchu ihlicového nervu vpravo, amputáciu palca
pravej nohy, bolesti hlavy a závrate, obmedzenie pohybu ľavého kolena, obmedzenie verzií ľavej
nohy, obmedzenie pohybu v ľavom bedrovom kĺbe, obmedzenie pohybu krčnej chrbtice s koreňovým

dráždením, obmedzenie pohybu steny hrudníka vľavo, obmedzenie pohybu pravého ramenného kĺbu,
za poruchu citlivosti tváre vpravo, deformitu pravej kľúčnej kosti, jazvy na predkoleniach, ľavom stehne,
skrátenie ľavej dolnej končatiny o 3 cm.

Na základe vykonaného dokazovania, prihliadajúc predovšetkým na výsledky znaleckých dokazovaní
s prihliadnutím na ust. § 427 ods. 1,2 OZ. § 428 OZ, § 438 ods. 1,2 OZ, § 441 OZ a § 444 OZ

dospel k záveru, že v danom prípade konanie vodiča (prekročenie maximálne povolenej rýchlosti) je
potrebné posúdiť ako konanie, pri ktorom nevynaložil všetko úsilie, ktoré možno za daných okolností
považovať, teda nebolo preukázané zo strany žalovaného, že sa vyvinil v zmysle § 428 OZ. V danom
prípade však aj žalobca porušil svoju právnu povinnosť zakotvenú v § 3 ods. 2 a § 52 zák.č. 315/1996
Z.z. tým, že svoje správanie neprispôsobil dopravnej situácii a porušil svoju povinnosť v danom úseku

cesty použiť nadchod na prechod cez komunikáciu. Podľa záveru súdu prvého stupňa bolo nesporné,
že v dôsledku predmetnej dopravnej nehody vznikla škoda na zdraví žalobcu a zavinenie zo strany
žalovaného sa predpokladá v zmysle § 427 ods. 1 OZ, aj keď išlo o zavinenie z nedbanlivosti.
Vychádzajúc z týchto okolností posudzoval otázku spoluzavinenia žalobcu a vodiča na vzniku dopravnej
nehody a rozsah zodpovednosti oboch účastníkov dopravnej nehody. Prihliadajúc na hľadiská možných

negatívnych následkov a miery porušenia povinnosti hodnotil porušenie povinnosti žalobcom ako
podstatne závažnejšie ako porušenie povinnosti vodičom motorového vozidla a mieru zavinenia v
predmetnej dopravnej nehody posúdil tak, že na vzniku nehody sa žalobca pričinil 80 % a žalovaný 20 %.

Vychádzajúc z § 11 ods. 1 zák.č. 437/2004 Z.z. rozhodoval o náhrade za bolesť a o náhrade za

sťaženie spoločenského uplatnenia podľa vyhl.č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia, účinného do 31.7.2004, keďže poškodenie na zdraví žalobca utrpel pred
nadobudnutím účinnosti zák. č. 437/2004 Z.z.. Prihliadajúc na ust. § 2 ods. 1 § 4 ods. 1, § 6 ods. 1,
§ 7 ods. 1,3 a § 9 ods. 2 cit. vyhl. mal za to, že základ nároku okrem námietky premlčania vznesenej
žalovaným, nebol medzi účastníkmi konania sporný. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania

odôvodňovanej tým, že k dopravnej nehode došlo 1.10.1999, pričom prvýkrát bol znalecký posudok
vyhotovený 16.7.2002, prihliadajúc na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
znalec stanovil deň ukončenia liečby žalobcu, a teda aj deň, kedy bolo možné prvýkrát hodnotiť bolestné
asťaženiespoločenskéhouplatneniadátumom3.10.2000,žalobabolapodaná9.9.2002,pretonámietka
premlčania nebola podľa záveru súdu prvého stupňa vznesená dôvodne. Posudzoval takisto dôvodnosť

námietky premlčania vznesenej žalovaným v časti uplatneného nároku týkajúcej sa zvýšenia bodového
ohodnotenia v znaleckom posudku č. 20/2012, vyhotoveným 4.6.2012, v ktorom znalec ohodnotil trvalé
následky pri obmedzení pohybu pravého ramenného kĺbu v rozsahu 150 bodov, oproti pôvodnému
lekárskemu posudku, ktorým bol tento následok hodnotený len počtom 50 bodov. Uvedenú námietku
premlčania hodnotil súd prvého stupňa ako dôvodnú, pretože liečba u žalobcu bola ukončená 3.10.2000,

pričom pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia položka, ktorou boli hodnotené trvalé následky
u obmedzenia pohybu pravého ramenného kĺbu bola uvedená v pôvodnom posudku, i keď ohodnotená
iba počtom 50 bodov, po podaní znaleckého posudku 4.6.2012 znalcom, táto položka bola ohodnotená
počtom 150 bodov, teda nárok žalobcu mohol byť uplatnený až po vyhotovení znaleckého posudku,
kedy od ustálenia zdravotného stavu uplynula 2-ročná premlčacia doba v zmysle § 106 OZ.

Z uvedeného dôvodu pri určovaní výšky náhrady pri tomto bode vychádzal z vyčíslenia v počte 50 bodov.

V časti uplatneného mimoriadneho zvýšenia bolestného, kde žalobca sa domáhal 85 násobného
zvýšenia,súdprvéhostupňa,prihliadajúcnavýsledkyvykonanéhodokazovania,najmävýsluchžalobcu,

svedkov a znalca, zistil, že u žalobcu boli splnené predpoklady pre zvýšenie bolestného, keďže
poškodenie zdravia si vyžiadalo bolestivý spôsob liečby pre komplikované odumretie posledného
článku palca ľavej nohy s nutnosťou jeho amputácie, chronickým hnisaním zlomeniny píšťaly ľavého
predkolenia, s nutnosťou opakovaných operačných zákrokov a opakovaného vkladania antibiotíkdo miesta hnisania po zlomenine kosti a následnej plastickej operácie mäkkého tkaniva na ľavom
predkolení, pričom toto liečenie pretrváva doposiaľ a bude trvať pravdepodobne doživotne, môže skončiť
aj amputáciou ľavej dolnej končatiny, ktorú má okrem iného žalobca aj skrátenú o 3 cm a tiež s

prihliadnutím na to, že žalobca má poruchu statiky panvy s chrbticovými obtiažami, 15-násobné zvýšenie
bolestného súd prvého stupňa považoval za primerané povahe zranení v priebehu ich liečenia a z tohto
vyplývajúcej vytrpenej bolesti.

V časti o mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, kde žalobca žiadal

mimoriadne zvýšenie 85 násobne, súd prvého stupňa mal za preukázané, že žalobca je obmedzený v
mobilite, hlavne, čo sa týka chôdze, základné životné potreby zvláda, aj keď s handicapom poškodenia
ľavej dolnej končatiny, teda s určitými obmedzeniami. Po ukončení liečby nastúpil opätovne do
zamestnania, aj keď na iné pracovisko s ľahšou prácou, ktorú vykonával až do odchodu od starobného
dôchodku (od 20.3.2005 je žalobca starobným dôchodcom). Mal za preukázané, že uplatnenie žalobcu
v každodennom živote sa v dôsledku zranení utrpených pri predmetnej dopravnej nehode sťažilo,

túto skutočnosť považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, preto priznal žalobcovi 10-násobné
zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré v danom prípade vzhľadom na rozsah
popísaných nepriaznivých dôsledkov pre žalobcu považoval za postačujúce. Z celkovej sumy žiadanej
žalobcom považoval za dôvodné odškodnenie v celkovej výške 65.504,85 €, z čoho po zohľadnení miery
zavinenia predmetnej dopravnej nehody priznal 20 %, to znamená 13.100,97 €, ako bolo uvedené vo

výroku rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Zamietol žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku zo zaplatenia
majúc za to, že v danom prípade ide o povinnosť plniť až na základe právoplatného a vykonateľného
rozsudku a až márnym uplynutím lehoty na plnenie, môže dôjsť k omeškaniu.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením.

O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok zo žaloby rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch, preto mu v súlade s § 4 ods. 2 písm. ch/ cit.zák. uložil povinnosť zaplatiť

zaplatiť súdny poplatok na začatie konania vo výške 655,05 € (5 % zo sumy 13.100,97 €).

O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O. s. p. a neúspešnému žalovanému uložil povinnosť
nahradiť štátu v celkovej sume 1.934,80 eur, pozostávajúce z odmeny znalcov po zohľadnení zložených
preddavkov na trovy znaleckého dokazovania.

Rozsudok vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá napadol včas podaným
odvolaním žalobca. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe po zohľadnení miery
spoluzodpovednosti na dopravnej nehode vyhovieť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania,
vrátane trov odvolacieho konania. Svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/

O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietalsprávnosťzáverusúduprvéhostupňaourčenípomerurozdeleniaspoluvinyzavznikdopravnej
nehody a spôsob jeho určenia, žiadal, aby súd ustálil mieru spoluzavinenia zo strany žalovaného na

dopravnej nehode v rozsahu 75 %. Poukázal na to, že jednotlivé dôvody pre danú mieru spoluzavinenia
podrobne zhrnul v písomnom vyjadrení z 10.8.2005. V odvolaní proti zamietavému rozsudku zo dňa
28.12.2009 a v písomných podaniach z 12.10.2010 a 4.10.2012. Tieto dôvody doplnil žiadosťou o
zohľadnenie vplyvu prípadného odcudzujúceho rozsudku vodiča J. v trestnom konaní na rozdelenie
miery spoluzavinenia. Poukázal na to, že pri rozhodovaní v trestnom konaní súd vychádzal z neskôr

vyvráteného technického záveru znalca R.. R. K. a zároveň z mylného skutkového zistenia o intenzite
osvetlenia vozovky svetelnými zdrojmi verejného osvetlenia. Poukazujúc na ustálenú judikatúru, podľa
ktorejvprípade,akchodecvytvorívodičovikolíznusituáciu,avšaknevytvorímuprekážkunáhlu,jenutné
ustáliť na strane vodiča trestnú zodpovednosť za vzniknutú ujmu na zdraví chodca, súd prvého stupňa
však namiesto toho, aby sa náležite vysporiadal s predloženou judikatúrou, mieru spoluviny vodiča

ustáli podľa percentuálnej miery prekročenia maximálne dovolenej rýchlosti. Takýto postup bol možný
iba v prípade, ak by bol nariadil, resp. doplnil znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva
o zistenie rozsahu poškodenia zdravia, ktoré zodpovedá väčšej nárazovej rýchlosti do tela žalobcu.
Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa vo výške priznaného odškodnenia bolestného a sťaženiaspoločenského uplatnenia na 15-násobok, resp. 10-násobok bodového ohodnotenia. Túto považoval
za zásadne neprimeranú a nezodpovedajúcu naplneniu požiadavky poskytnutia spravodlivej súdnej
ochrany jeho práv, a to s ohľadom na závažnosť poškodenia zdravia, jednorázovosť odškodnenia a

súčasnú súdnu prax. Súd prvého stupňa uplatnil možnosť zvýšiť odškodnenie za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia v prípadoch hodných osobitného zreteľa v objektívne nedostatočnom
rozsahu, neadekvátne zhodnotil atribút primeranosti súdnym rozhodnutím priznaného odškodnenia
po jeho zvýšení. Mal za to, že v priebehu liečenia a odstraňovania následkov závažného poškodenia
zdravia u neho došlo k vytrpeniu si neznesiteľných bolestí, ktoré mu v spojení s veľmi zlým psychickým

stavom spôsobovali mučivé útrapy, strádania z obmedzenia pobytu a celkovo výraznému sťaženiu jeho
zdravotnej pohody. Aj v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia odškodnenie, ktoré mu priznal
súd prvého stupňa považoval za neprimerané. Súd prvého stupňa sa nedostatočne riadil pravidlami
súdnej praxe, podľa ktorej v súčasnosti súdy obvykle priznávajú odškodnenie vo výške požadovanej
žalobou. Súd prvého stupňa sa nevyporiadal s predloženými rozhodnutiami, ktoré na preukázanie
dôvodnosti svojich uplatnených nárokov predložil, bol povinný sa vyporiadať minimálne s rozsudkom

NS SR sp.z. 5Cdo/119/2008, ktorým bol v oveľa menej závažnejšom prípade poškodenia zdravia
priznaný 30-násobok základného bodového ohodnotenia bolestného. Takisto sa mal vyporiadať s
rozsudkom NS SR sp.zn. 3Cdo/23/1996. Bol toho názoru súd prvého stupňa pri úvahe o primeranosti
násobkov jednorázového odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia bol viazaný
týmito rozhodnutiami. Zároveň dal do pozornosti nálezy Ústavného súdu SR a rozhodnutie NS ČR

(sp.zn. III. ÚS 300/06, sp.zn, IV. ÚS 49/06, sp.zn. 29 Odo 551/2006). Mal za to, že súd prvého stupňa
nedostatočnou aplikáciou § 7 ods. 3 vyhl.č. 32/1965, ktorá je v zásadnom rozpore s rozhodovacou
praxou NS SR dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu primeranosti odškodnenia závažného
poškodenia zdravia, čo zakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Vznesenú námietku premlčania u položky obmedzenie pohybu ramenného kĺbu v rozsahu 100
bodov považoval za nedôvodnú, poukazujúc na to, že obodovanie poškodenia zdravia je odbornou
medicínskou otázkou a skutočnosť, že lekár neúplne obodoval niektorý trvalý následok, nemôže byť na
jeho ujmu. Zdôrazňoval vychádzajúc z § 106 ods. 1 OZ, že sa nepochybne o škode zodpovedajúcej
základnému bodovému ohodnoteniu dozvedel až doručením znaleckého posudku vypracovaného

4.6.2012, preto až nasledujúceho dňa mu mohla v prípade uplatneného nároku začať plynúť 2-
ročná subjektívna premlčacia doba. Vzhľadom na to, že 2 roky uplynú najskôr až 4.6.2014, námietku
premlčania vznesenú žalovaným považoval za nedôvodnú. Bol presvedčený o tom, že § 9 ods. 1 vyhl. č.
32/1965 Zb. upravujúci otázku prvého možného vystavenia bodového hodnotenia bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia nestanovuje reštriktívny výklad § 106 ods. 1 OZ.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 O.s.p. potvrdiť. Poukazoval na to, že v predmetnej veci bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie. Na základe hodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach súd prvého stupňa dospel
k záveru, že žalobca len čiastočne uniesol dôkazné bremeno na preukázanie rozhodných skutočností

a že jeho nárok je dôvodný len čiastočne. Mal za to, že rozhodnutie súdu nijak neodporuje všetkým
skutočnostiam, ktoré v konaní boli preukázané, najmä záverom znaleckého posudku a na základe tých
zistených skutočností súd prvého stupňa vyvodil správny záver o spoluzavinení žalobcu. Za správny
považoval aj záver súdu prvého stupňa o tom, aká náhrada prináleží žalobcovi v súvislosti so zranením
titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko nebola preukázaná výnimočnosť

prípadu žalobcu pri jeho aktivitách pred dopravnou nehodou a aj keď je nesporné, že utrpel zranenie,
ktoré zanechalo trvalé následky, tieto nezmenili kvalitu života žalobcu v takej výraznej miere, aby to
zodpovedalo žalobcom požadovanému zvýšeniu odškodnenia.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania § 214 ods. 2

O.s.p. a rozsudok v napadnutej zamietavej časti v časti, ktorým žaloba bola zamietnutá nad 398,33 €
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a v ostatnej zamietavej časti a vo výroku o súdnom
poplatku, ako výroku súvisiacom, rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ ods. 2 O.s.p. zrušil a v rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že svoje odvolanie odôvodňuje podľa § 205 ods. 2 písm. c/,
d/, f/ O.s.p., t.j., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci.Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré

nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konanianajavo.Nesprávnesúitakéskutkovézistenia,ktorésúdzaložilnachybnomhodnotenídôkazov.

Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkové
zistenie).Omylnúaplikáciuprávnychpredpisovidevtedy,aksúdpoužilnasprávnezistenýskutkovýstav
nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne
vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov odvolanie žalovaného a vedľajšieho účastníka je potrebné
považovať čiastočne za dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa určenia
rozsahu zavinenia účastníkov na vzniku dopravnej nehody aj v rozsahu určenia mimoriadneho zvýšenia

nároku na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, v tomto smere v
podrobnostiach poukazuje na písomné odôvodnenie rozsudku ( § 219 ods. 2 O.s.p.), pretože je jasné,
logické a presvedčivé. Jednotlivé skutkové zistenia vyplývajú z vykonaného dokazovania, tieto skutkové
zistenia boli jednotlivo súdom prvého stupňa preskúmavané vo vzťahu k tomu, či boli relevantné pre
rozhodnutie o nároku žalovaného na určenie miery spoluzodpovednosti žalobcu na náhrade škody.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť,
ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie
sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, znalcov, resp., ktoré vyšli počas konania najavo a
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až 135
O.s.p., preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Za nenáležitú a nedôvodnú je potrebné považovať odvolaciu námietku žalobcu v súvislosti s výsledkom

trestného konania. V danom prípade otázka trestného konania bola právoplatne rozhodnutá a súd
prvého stupňa v konaní o nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať otázku trestnej
zodpovednosti vodiča motorového vozidla.

Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva žalobcom tvrdená okolnosť, aby súd prvého stupňa posudzoval

otázku spoluzavinenia podľa percentuálnej miery prekročenia maximálne dovolenej rýchlosti.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa jednoznačným spôsobom vyplýva, že otázku
spoluzavinenia hodnotil z hľadiska možných negatívnych následkov a miery porušenia povinnosti tak
na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaného.

K odvolacím námietkam v súvislosti s otázkou neprimeraného zvýšenia bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že nebolo povinnosťou
súdu prvého stupňa vyporiadať sa so skutočnosťami vyplývajúcimi z rozhodnutí NS SR, na ktoré
odvolateľ poukazoval, pretože súd prvého stupňa je viazaný iba právnym názorom odvolacieho, príp.
dovolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

a rozhodnutia na ktoré poukazoval sa netýkajú predmetnej veci.
Pri určovaní výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je potrebné vychádzať
z právneho predpisu a v jednotlivom a individuálnom prípade posúdiť aké zvýšenie náhrady za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia je v konkrétnej posudzovanej veci primerané. Odvolací
súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v určení rozsahu primeraného

zvýšenia náhrady škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, odvolací súd túto výšku
odškodnenia považuje za takú, ktorá v aktuálnej spoločenskoekonomickej situácii zabezpečí s ohľadom
na následky poškodenia zdravia pre poškodeného efektívnu účinnú formu nápravy negatívneho stavu,
resp. aspoň zmiernenie jeho následkov. Dôležitý je pritom nie násobok základného počtu bodov,ale suma odškodnenia tomu zodpovedajúca. Je prirodzené, že nároky na náhradu škody na zdraví
z titulu odškodnenia sa nemajú stať zdrojom bezdôvodného obohacovania sa poškodeného. Preto
boli stanovené kritéria pre posudzovanie nárokov na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia

zohľadňujúc druh poškodenia zdravia, vek a pohlavie poškodeného, jeho osobné predpoklady pre
uplatnenie v živote a v spoločnosti. So zreteľom na vykonané dokazovanie odvolací súd má za to,
že súdom prvého stupňa priznaný nárok žalobcovi na zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia je v danom prípade primeraný.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žaloba nad
398,33 € bola zamietnutá.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žalovaným vznesenej námietke premlčania v časti týkajúcej
sa určenia bodového ohodnotenia trvalých následkov obmedzenia pohybu pravého ramenného kĺbu
vzhľadom na skutočnosť, že tento trvalý následok pôvodným lekárskym posudkom bol ohodnotený

počtom 50 bodov a v súvislosti so znaleckým dokazovaním vykonaným v znaleckom posudku zo
4.6.2012 tieto trvalé následky boli ohodnotené počtom bodov 150, vychádzal z ust. § 106 OZ.

Podľa § 82 ods. 1 O.s.p. konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo
keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. V danom prípade žaloba

bola podaná, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa dňa 9.9.2002, v tejto žalobe žalobca predložil
posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný dňa 16.7.2002. Súd prvého
stupňa pristúpil k nariadeniu znaleckého dokazovania, ktorému okrem iného uložil povinnosť vyčísliť
bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia z dôvodu podaných námietok k správnosti
predložených posudkov o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo strany žalovaného.

Podľa § 106 ods. 1,2 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri
roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 112 OZ ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.

Význam zastavenia premlčania spočíva v tom, že počas riadneho pokračovania v konaní sa premlčacia

doba nemôže skončiť. Počas konania na súde, či inom orgáne premlčacia doba neplynie, predpokladom
spočívania premlčacej doby je, aby oprávnený (veriteľ) riadne pokračoval v začatom konaní.

V danom prípade, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, tento sa zaoberal
dôvodnosťou žalovaným vznesenej námietky premlčania, iba z hľadiska ust. § 106 ods. 1 OZ,

neprihliadal na ust. § 106 ods. 2 OZ, ani ust. § 112 OZ. Je teda zrejmé, že v danom prípade súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ pri posudzovaní (ne) dôvodnosti vznesenej námietky
premlčania vychádzal iba z ust. § 106 ods. 1 OZ a neprihliadal, resp. nevyporiadal sa s okolnosťami
vyplývajúcim z ust. § 106 ods. 2 OZ a § 112 OZ.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval odvolanie žalobcu čiastočne za dôvodné, a to v časti
v ktorej súd zamietol nárok (z dôvodu premlčania) na náhradu škody za sťaženie spoločenského
uplatnenia v súvislosti s rozdielnym vyčíslením bodového ohodnotenia trvalých následkov obmedzenia
pohybu pravého ramenného kĺbu.

Keďže súd prvého stupňa dôvodnosť vznesenej námietky premlčania z hľadiska ust. § 106 ods. 2 OZ
a § 112 OZ vôbec neposudzoval, pokiaľ by odvolací súd v danom prípade rozhodoval a posudzoval
otázku premlčania uplatneného nároku aj so zreteľom na tieto ustanovenia, založil by svoje rozhodnutie
na iných právnych záveroch, než súd prvého stupňa a vtedy by bolo žalovanému odňaté právo
namietať správnosť (novozaujatého) právneho názoru na inštančnom vyššom súde, čo by zakladalo

vadu spočívajúcu v porušení zásady dvojinštančnosti konania v dôsledku čoho by bola žalovanému
odňatá možnosť konať pred súdom.Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku ktorým bola žaloba o zaplatenie 398,33
€ zamietnutá a vo výroku o súdnom poplatku (ako výroku súvisiacom) a v rozsahu zrušenia vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť otázku (ne) dôvodnosti
vznesenej námietky premlčania ohľadne uplatnenia časti nároku a podľa výsledku opätovne rozhodnúť.
Zároveň bude potrebné vyporiadať sa aj s odvolacími námietkami žalobcu v súvislosti s posudzovaním
otázky premlčania uplatneného nároku.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.