Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/147/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232931
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112232931.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.
Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 09. júla 2014, č.k. 9C/21/2013-53
a uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 22. septembra 2014, č.k. 9C/21/2013-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č.k. 9C/21/2013-53 zo dňa 09. júla 2014
p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č.k. 9C/21/2013-71 zo dňa 22. septembra
2014 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, § 41 ods. 1, § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Zo spisu Okresného súdu Nitra sp.zn. 11Er/655/2006 súd prvého stupňa zistil, že oprávnený podal
návrh na zmenu súdneho exekútora na Okresný súd Nitra 30.08.2010. Súd zaslal návrh oprávneného
súdnemu exekútorovi a zároveň ho vyzval listom z 07.09.2010 na vyjadrenie s vyčíslením trov a
aby pripojil exekučný spis. Súdny exekútor zaslal dňa 25.11.2010 návrh na priznanie trov exekúcie,
predložil rozpis vzniknutých trov exekúcie a exekučný spis EX 75/06. Uznesením zo dňa 06.12.2010
č. k. 11Er/655/2006-17 súd vyhovel návrhu na zmenu exekútora, poveril navrhovaného exekútora a
rozhodol aj o náhrade trov exekúcie predchádzajúceho exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
18.03.2011.
Konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon
resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody a zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri
objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku,
ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Mal za to, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Podľa súdu bol žalobný návrh dostatočne špecifikovaný v zmysle
§ 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z..
Súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis. Uplynula šesťmesačná lehota od prijatia
návrhu na zmenu exekútora a žalobca sa domáhal na súde náhrady škody za nesprávny úradný postup
z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo v zákonnej 30 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal
či došlo k prieťahom v konaní, ale skúmal, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či
je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si žalobca
uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či
Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by
len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od
01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012 súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať
do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. platného v čase podania žaloby na zmenu exekútora a začatia tohto konania. Taktiež zastal názor,
že keďže od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu na predbežné prejednanie nároku žalobcu
neubehli tri roky, nárok nie je premlčaný.
Žalobcom uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná, žalobca nepreukázal žiadnym
spôsobom zníženie svojho majetku. Žalobca nepreukázal, že doba ktorá uplynula od doručenia žiadosti
na zmenu súdneho exekútora až do samotného rozhodnutia exekučného súdu zasiahla žalobcu
negatívne, vyvolala v ňom neistotu ako morálnu ujmu, ovplyvnila jeho plánovanie a rozhodovanie, viedlo
k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom
a vyvolalo riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd sa nestotožnil ani s názorom
žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie
rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní.
Úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa odvíjajúcich skutočností. V danom
prípade k rozhodnutiu bolo potrebné zadovážiť od pôvodného exekútora jeho vyjadrenie, vyčíslenie rov
exekúcie aby mohol exekučný súd vo veci rozhodnúť. Vykonanie dôkazov pred rozhodnutím súdu, resp.
zabezpečenie potrebných podkladov k rozhodnutiu nemožno považovať za prieťahy v konaní alebo
nesprávny úradný postup. Objektívne tak nie je vždy možné rozhodnúť v zákonnej lehote. Treba skúmať
aj dôležitosť rozhodnutia pre ďalšie vzťahy účastníkov konania a priebeh konania. Rozhodovanie o
zmene exekútora nijako vzťah medzi účastníkmi nemení a vplyv na priebeh konania nebol preukázaný.
Z pohľadu súdnictva vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť
ako o prijateľnom časovom intervale. V danej exekučnej veci súd o návrhu rozhodol od zadováženia
potrebných podkladov v primeranej lehote, ani nie mesiac od dôjdenia žiadaných podkladov.
Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Súd nie je presvedčený, že by bol počas doby rozhodovania exekučného súdu žalobca v neistote
a hrozila by mu akákoľvek škoda. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody. Otázka je, či vôbec došlo k škode, čo žalobca ani nepreukázal. Majetková ujma nebola
preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej
lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. V konaní nebola preukázaná
priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade mal
súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade žalobca nepreukázal spojitosť s nedodržaním
zákonnej lehoty na zmenu exekútora a vznikom škody. Nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu
na také okolnosti veci ako sú oprávnenosť pôvodného exekútora na konanie, reálne nepreukázanie
škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti,
vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, rovnaký postup
žalobcu ako ho vytýka súdu, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu žaloby. O trovách konania
súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V
danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,
že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej
škody, pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku
totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou
a vedením pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi
zložité, pričom jeho vypracovanie žalobca zadal ešte dňa 01. marca 2013. Skutočnosť, že vypracovanie
tohto posudku trvalo viac ako rok žalobca nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne dôvody.
Podľa názoru žalobcu boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.
Záverom namietal, že žalobca pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR. Preto bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením č.k. 9C/21/2013-71 zo dňa 22.09.2014 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť v lehote desiatich dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktorý
je 20,- eur, podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd
vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu

škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.
4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným
zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona
o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe vyššie uvedených dôvodov
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle §
212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolania
žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Žalobca však nešpecifikoval žiadne skutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
Navyše k žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolací súd konštatuje, že žalobca súdu tento
znalecký posudok nepredložil, nie je súčasťou spisu a preto sa s ním súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd ani nemal možnosť oboznámiť. Žalobca tak v priebehu konania neuniesol dôkazné bremeno v
súvislosti s preukázaním vzniku škody.

Žalobca tiež namietal, že pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke a preto bol súd prvého stupňa o
tomto návrhu povinný osobitne rozhodnúť. Odvolací súd však aj túto námietku žalobcu považuje za
nedôvodnú vzhľadom k tomu, že žalobca žiadny takýto návrh súdu v priebehu konania nepodal. Z
obsahu spisu vyplýva, že žalobca súdu doručil elektronickou formou dňa 28.05.2014 (teda v deň
konania pojednávania, ktoré bolo odročené) a dňa 09.07.2014 (teda v deň konania pojednávania)
ospravedlnenie, ktorého súčasťou bola žiadosť o odročenie pojednávania. Z jeho obsahu však nevyplýva
žiaden úmysel žalobcu podať návrh na prerušenie konania. Iný návrh, ktorý by za takýto bolo možné
považovať, sa v spise nenachádza.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo
doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Svoju neúčasť však ospravedlnil mailom doručeným súdu 09.07.2014, teda v deň konania
pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného, ktorý taktiež svoju neúčasť
ospravedlnil.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako
vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 11Er/655/2006, exekučné konanie v
predmetnej veci začalo dňa 29.09.2006, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
Mgr. Silvii Šabíkovej. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla Okresnému súdu
Nitra dňa 05.10.2006. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 22.05.2006, sp.zn. SR 1573/06. Dňa 03.01.2007 Okresný súd Nitra poveril súdneho exekútora
Mgr. Silviu Šabíkovú vykonaním exekúcie v predmetnej veci. Následne došiel súdu návrh na zmenu
súdneho exekútora zo dňa 27.08.2010. Exekučný súd prípisom zo dňa 07.09.2010 vyzval súdneho
exekútora na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu súdneho exekútora, vyčíslenie trov exekúcie a zaslanie
exekútorského spisu. Súdny exekútor dňa 25.11.2010 súdu doručil návrh na priznanie trov exekúcie a
ich vyčíslenie, spolu s exekučným spisom. Okresný súd Nitra uznesením zo dňa 06.12.2010 návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútor vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Zároveň súdnemu exekútorovi JUDr. Silvii Šabíkovej priznal trovy exekučného
konania. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2011.

Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred
1. decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 exekučného poriadku účinného od 01.09.2005, teda v čase začatia exekučného
konania, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa odseku 8 citovaného ustanovenia, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným
spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k žalobcom tvrdenému nedodržaniu zákonom
stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v prípade
predmetnej veci exekučné konanie začalo dňa 29.09.2006 a preto bolo potrebné postupovať podľa
Exekučného poriadku účinného od 01.09.2005, teda po novele, ktorá už upravovala 30 dňovú lehotu

na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. V tomto prípade exekučný súd rozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora zo dňa 27.08.2010 rozhodnutím č.k. 11Er/655/2006-17 zo dňa 06.12.2010
tak, že návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel, teda rozhodol po uvedenej lehote,
po doručení potrebných podkladov k rozhodnutiu. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
však nezakladá automaticky nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v
tomto konaní uplatňuje. Ak by aj vo veci bolo konštatované omeškanie exekučného súdu v súvislosti s
rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora, v tomto smere by museli byť naplnené aj ďalšie
predpoklady zodpovednosti za škodu, ktoré však splnené neboli, tak ako to už konštatoval aj súd prvého
stupňa. Žalobca totižto žiadnym spôsobom nepreukázal vznik tvrdenej škody, prípadne nemajetkovej
ujmy a tiež príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
Navyše odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že až do právoplatného rozhodnutia exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora je oprávnený a zároveň povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny
exekútor. Pri zmene súdneho exekútora zostávajú zachované nielen účinky pôvodného návrhu, ale aj
úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. V exekúcii pokračuje nový súdny exekútor tak, že
naväzuje na úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. Vzhľadom k tomu v čase od podania
návrhu na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia exekučného súdu exekúciu vykonáva pôvodný
súdny exekútor a preto ani v tomto smere nemohlo dôjsť k vzniku škody.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou odvolací súd
uvádza, že čo sa týka citácie ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci súdom prvého stupňa, v znení účinnom od 01.01.2013 ako aj v
znení účinnom pred touto novelou je potrebné poznamenať, že uvedenou novelou bola v predmetnom
ustanovení pridaná iba časť za bodkočiarkou, netýkajúca sa predmetnej problematiky. Ustanovenie §
9 odsek 2 uvedeného zákona súd prvého stupňa citoval taktiež v oboch zneniach, pričom však obe
ustanovenia na daný skutkový stav správne aplikoval. Uvedené nemá žiaden vplyv na nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako
ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená
povinnosť v lehote desiatich dní od doručenia tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
ktorý je 20,- eur, podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, súdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa odseku 4, v odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou. Podľa odseku 2, ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku
poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra
2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa § 18cc citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára
2014), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 31. decembra 2013 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2013, i keď sa stanú splatnými po 31. decembri 2013.

Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia zastal názor, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti, ako aj jej výšku a taktiež určuje, podľa akej konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov
bola predmetná povinnosť uložená. Taktiež spĺňa aj podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento
typ rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia, priamo nadväzujúci na jeho
výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto
rozhodnutia nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom Odôvodnenie, naopak,
ďalšie skutočnosti by rozhodnutie mohli zaťažiť zbytočným formalizmom.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č.286/2012 od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená.

Taktiež námietka žalobcu že spoplatneniu nepodlieha odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná vzhľadom
k ustanoveniu § 6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v
predmetnej veci splnená, nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18cc, ktoré je potrebné
vykladať tak, že ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 31.12.2013, vyberajú
sa súdne poplatky podľa predpisov účinných do 31.12.2013. V predmetnej veci však žalobca podal
odvolanie po 01.01.2014 (dňa 16.09.2014) a hoci samotné návrhové konanie vo veci samej začalo pred
01.01.2014, použije sa právny stav podľa zákona účinného po 01.01.2014, (pretože poplatok sa vyrubuje
za odvolanie ako za konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity
vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 01.01.2014.
Preto neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
konaniu, a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase
vzniku poplatkovej povinnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania, a to v správnej výške 20,-
€ podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.