Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/101/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309204259
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309204259.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, Bratislava,
Pribinova 25, konajúcou JUDr. Martinom Máčajom, a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o.,
IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, konajúcou doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti
povinnému:T.S.,nar.XX.XX.XXXX,bytomJ.,Z.V.XXX/XX,vedenejusúdnehoexekútoraJUDr.Rudolfa

Krutého, Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 554,36 eur s prísl., na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 24Er/181/2009-20 zo dňa 06. septembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi priznal náhradu
trov exekúcie vo výške 40 eur. Vstup združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho

účastníka exekučného konania nepripustil. Zastavenie exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu o úvere uzavretú
účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v
zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl. OZ), pričom
oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril
s povinným ako s nepodnikateľom. Zmluvu posúdil aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku
podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, nakoľko
spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal
možnosť zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje
zvoliť si spôsob riešenia sporu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon

práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom
na základe rozhodcovskej doložky odporujúcej dobrým mravom je plnením, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie priznal vo výške 40 eur a na ich úhradu
zaviazal oprávneného, nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že oprávnený podal návrh
na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu. Vstup vedľajšieho účastníka do
konania nepripustil, nakoľko vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého
stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že
ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, výsledkom jeho postupu je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už
raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval.
Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a §

43 zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. zákona o
rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly
rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, tak ako ju uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na
súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude zasahovať do práv

a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,
pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepubliky.Márnymuplynutímlehotynapodaniežalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku,

je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len podľa zákona o rozhodcovskom konaní v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
exekučnýsúdnímjeviazaný.Anivrámciposudzovaniasplneniazákonnýchpredpokladovprepoverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený žiadal, aby súd podľa § 109
ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s
čl.1ods.1vetaprváÚstavySR,nakoľkoopakovanéuskutočnenierevíznehopostupupodľaustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie je podľa neho v rozpore s princípom

právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku
len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd konal mimo
zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov

konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Postupom súdu došlo k
porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho konania, nakoľko bol oprávnený
uvedený exekučným súdom do postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných
strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a

tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučný súd nevykonal dokazovanie dôsledne, teda
nezisťoval skutkový stav veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd
je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským

súdom je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá
je aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom
neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či sa predmetná exekúcia bude
vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.

Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.V prípade nestotožnenia sa s jeho odvolacími dôvodmi sa oprávnený v odvolaní domáhal, aby odvolací
súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len
ZFEÚ). Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že smernica považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac
neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na znenie smernice
v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich vyplýva, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným
typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať

príslušné hmotné právo. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať SD EÚ o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. S poukazom na rozhodnutia rôznych
súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán
členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov

konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii
všeobecnými súdmi SR. S poukazom na uvedené oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. a čl. 267 ZF EÚ rozhodol tak, že konanie preruší podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
SD EÚ na základe čl. 267 ZF EÚ predloží tieto prejudiciálne otázky:
1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),

po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom
rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd

sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučnéhosúdu napraviť toto svoje zlyhanie. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr.

aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012) pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený

výkon rozhodnutia neprípustný.
Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva - spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Najvyšší súd uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského

súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa
týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ,
pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria
bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského

konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Podobný názor vyslovil
aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa ktorého všeobecný súd
sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, ak v exekučnom

konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predstavujúci v
danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého výber sa uskutočnil
podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania. Zákon
o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu bola skúmaná i v
exekučnom konaní.

V preskúmavanej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 10.10.2007 uzatvorená zmluva o úvere.

V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o
úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojejobchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť
01. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných

zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny
charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom
aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo
dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že úprava je
implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34). Smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho
poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice jej účelom je

aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom
a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ
účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom
na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré

sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy
budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom
SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka
znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak veriteľ podá žalobu u

rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a takto dojednaná rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie
postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo
odmietnuť. Nemožno uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.

Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej
právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský
súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber
ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je
takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka podľa § 53
ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko nadobudlo účinnosť
až 01.01.2008, pričom zmluva bola uzatvorená už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej
podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust.
53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a

aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol
vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul - odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je podľa § 53 ods. 5
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Rozhodcovský súd vôbec nemal právomocrozhodovať daný spor, preto rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul,
ale za nulitný právny akt.

Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané rozhodnutie
prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie exekútorovi
na vykonanie exekúcie, prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto
pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu pritom
vyžaduje, aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,

informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom
stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci prvostupňový súd tieto práva účastníkov svojím
postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 212
ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle
odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo
tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných

prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho

konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Keďževpreskúmavanomprípaderozsudokrozhodcovskéhosúduakoexekučnýtitulzaväzujeúčastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom, súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
ustan. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a zamietol ho. Podľa jeho názoru ustanovenia právnych predpisov, ktoré
vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s
princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred
udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania
garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v

štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod
na prerušenie konania. Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení

Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267
ZF EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie rozhodnutia
o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZF EÚ má povahu

osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie
o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr
Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred
SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.
j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnejotázke.ZožiadnehoustanoveniaO.s.p.nevyplýva,ževšeobecnýsúdmôžeprerušiťkonanie

a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej
únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je
len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie
úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ
dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok,
došlo 31.10.2008, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky

v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom

riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo

vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ
v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného SD EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie

písm. q/ ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili
právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak

bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná.
Potom dospeli k záveru, že nakoľko rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná
individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor
odvolateľa v tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom

dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej
alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných

dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho
názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica
Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny

a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých bodoch svojej
prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je
potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú
upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.

Súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky neodvodil z ustanovení smernice,
ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 OZ, ktorého znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS
do právneho poriadku SR (novelou OZ - zákonom č. 150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje
všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričom v ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) OZ uvádza
len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek

iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú za predpokladu, že spĺňa kritéria stanovené
ods. 1. V prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných
podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy
smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá nebola
so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,

a je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to odvolací súd poukázal
vyššie. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu
relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nepredurčuje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa SD EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne

procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

SD EÚ vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený

smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným

účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov

alebo dodávateľov. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica
zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú
povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny

súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4
smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú
podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu
rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak
posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného
posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Následkom podľapráva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť.

Vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie
je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47
Charty o práve na spravodlivý proces. Toto posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na

základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku SD EÚ,
keď toto posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené)
je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej
judikatúre,judikatúreustálenej.Predstavujesnahuoto,abysaneodpovedalonazodpovedanéaneriešili

sa problémy, ktoré problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína
acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o
predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé,
že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť a požiadať
Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu úniového práva.

Oprávnený v odvolaní výrok o trovách exekúcie výslovne nenapáda, avšak výrok o trovách je podľa §
212 ods. 2 písm. b) O.s.p. závislým výrokom, teda odvolací súd ho považuje za napadnutý aj v prípade,

že odvolanie výslovne proti nemu nesmeruje.

Rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom bolo napadnuté odvolaním podaným pred
01. novembrom 2013. Podľa ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s § 374 ods. 4
veta tretia O.s.p. s účinnosťou od 01. novembra 2013 sa zo zákona zrušilo v časti trov konania a v tejto

časti musí opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.