Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/735/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234001
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234001.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/271/2012-90
zo dňa 22. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/271/2012-90 zo dňa 22. 04. 2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil

s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
24Er/309/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/309/2011 vyplýva, že dňa 31.01.2011 bola
exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 09021/10 zo dňa 07.10.2010, právoplatného dňa 02.11.2010 a

vykonateľného dňa 05.11.2010. K žiadosti súdny exekútor pripojil návrh na vykonanie exekúcie,
plnomocenstvo vystavené navrhovateľom jeho advokátovi, zmluvu o úvere, všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, zmenku, dotknutý exekučný titul a výpis z obchodného registra na navrhovateľa.
Okresný súd Žilina dňa 02.06.2011 vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na
vykonanie exekúcie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávnyúradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 275,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/309/2011), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného
v čase začatia exekučného konania). Podľa názoru prvostupňového súdu k predmetnej exekučnej veci
sa exekučný súd nedopustil nesprávneho úradného postupu, keďže zákonom stanovená lehota 15 dní
v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských
komisií a zmier nimi schválený. O takýto exekučný titul sa jednalo v súdenej veci. Na podporu svojej

argumentácie prvostupňový súd poukázal aj na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z.z.,
ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku,
v jej zmysle rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Ak teda zákonom stanovená lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok neplatí, neprichádza do úvahy

nesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúduvpodobeporušeniajehopovinnostivydaťpoverenievlehote
stanovenej v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ exekučný súd hodnotil listiny predložené
zo strany oprávneného, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia,
a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako
nesprávny. Prvostupňový súd však napriek uvedenému poukázal na časový odstup od podania žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia do dátumu jeho vydania a dospel k záveru, že v predmetnej
exekučnej veci exekučný súd nekonal bez zbytočných prieťahov, a to s prihliadnutím k zložitosti a
náročnosti prejednávanej veci. Súd sa však zároveň zaoberal tiež naplnením ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, okresný súd konštatoval, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania
rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust.
§ 101 ods. 1 O.s.p., tak, že táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom
v tomto období vynaložil 1) na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,00 Eur, 2) na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40,00 Eur a 3) na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné

a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15,00 Eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o
nej,atovýlučnevplyvomnesústredenejčinnostiexekučnéhosúdumárnesumu125,00Eur.Navrhovateľ
v konaní však nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym

prípadomvynaložil.Napreukázaniesvojichskutkovýchtvrdenínavrhovateľspolusnávrhomnepredložil,
a ani neoznačil žiaden dôkaz. Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom
tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte
prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý
konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navyše, navrhovateľ vôbec ani
akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil

jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval.
Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku
takýchto nákladov. Tento vznik musí byť navrhovateľom v konaní nepochybne preukázaný, t. j. musí byť
nepochybne preukázaná skutočná škoda.Odhliadnuc od uvedeného, okresný súd považoval za potrebné poukázať ešte na to, že predmetné
režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne
vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, (ako

to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval), poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto
náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej
činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak
zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade preukázané, že by
navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný

systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.
zn. 24Er/309/2011. Je možné naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec
zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu
správy pohľadávok (čo však tiež navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával,
resp. by prevádzkoval takýto informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote. Navrhovateľ

rovnako v konaní neprodukoval jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že mu v dotknutom období
vznikli akékoľvek náklady spojené s akýmkoľvek podaním, ktoré zaslal exekučnému súdu
(urgencia, či sťažnosť). Z obsahu dotknutého spisu exekučného súdu sp. zn. 24Er/309/2011 nevyplýva
vznik uvedených nákladov navrhovateľa a ani to, že by vôbec nejaké podanie týkajúce sa urgovania
postupu exekučného súdu v dotknutej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 24Er/309/2011 exekučnému

súdu zaslal, resp. doručil. Okresný súd tak dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie
ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a preto návrh
navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,00 Eur z titulu majetkovej škody zamietol.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, okresný súd poukázal na

znenie ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. upravujúce podmienky jej priznania. Konštatoval,
že samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie
práv sťažovateľa (poukázal pri tom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 476/2012, IV.
ÚS 92/04, III. ÚS 168/05 a II. ÚS 93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k

priznaniuodškodneniavoformenemajetkovejujmyvpeniazoch.Totojeajexplicitnevyjadrenévust.§17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti, okresný
súd dospel k záveru, že v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva
navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. K tomuto záveru súd dospel aj prihliadnuc na osobu
navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc

prípadov, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných prípadov ako v
prejednávanej veci na súd, v tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval
aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značný zisk, pričom v danom prípade u
navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný
význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu či pracovno-právnych). Zároveň

okresný súd vychádzal z toho, že určité, nie však z pohľadu času mimoriadne významné zbytočné
prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu, nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať
u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania
podnikateľského plánovania, rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Je otázne, či navrhovateľ v období
od 31.01.2011 do 02.06.2011 pri toľkých exekučných konaniach vôbec postrehol, že práve
v dotknutej exekučnej veci došlo v konaní exekučného súdu ku zbytočným prieťahom. Z uvedených
dôvodov súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 275,00 Eur z titulu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný
zamietol.

Súčasne prvostupňový súd uviedol, že nevykonal ani ďalšie dokazovanie dôkazom - znaleckým
posudkom, ktorý mal vyčíslovať výšku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody, keďže v konaní
nebol preukázaný základ nároku uplatneného žalobou. Predmetný dôkaz navrhovateľ súdu do
rozhodnutia vo veci samej nepredložil, navyše takýto dôkaz, ktorý by mal zodpovedať na otázky týkajúce
sa interpretácie a aplikácie Smernice rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 v nadväznosti na justičnú prax

a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ by nebolo účelné vykonať, ani by nezabezpečil preukázanie
navrhovateľom produkovaných skutkových tvrdení.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151a ods.
1, 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže si tieto nevyčíslil a z obsahuspisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľ poukázal na koncepciu na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo
na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Súd mu ani nedoručil vyjadrenie k odporcu k návrhu. Zdôraznil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený
ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť
vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ navyše nebol poučený zo strany
súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej
a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ

tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými
v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti
na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a
včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný

sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v
situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými
v exekučnom spise, mal súd umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj
právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na
základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje

okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať
účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise.
Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ale pred

nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj
právnym otázkam nastoleným samotným súdom.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Navrhovateľ zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci
súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej

je tak predčasné.
Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,

že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahysúdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal

len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je

preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu

predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní
Okresného súdu Žilina v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v tomto

súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, síce došlo k prieťahom (t.j. nesprávnemu
úradnému postupu), no zároveň neboli naplnené ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu
zaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom,vdôsledkučoho,bynavrhovateľovimalavzniknúť
tvrdená materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 275,00 Eur s
poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať

prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
8NcC/223/2014-21 zo dňa 28.02.2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
6C/271/2012, ktoré doručil účastníkom 03.04.2014. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu

bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetlespochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.

Andreja Kekelyho z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní.Zobsahuspisuvyplýva,žetermínpojednávania(22.04.2014)prvostupňovýsúdvytýčildňa
31.03.2014 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené, prostredníctvom jeho právneho zástupcu

dňa03.04.2014. Aktedaprvostupňovýsúdpojednávalvecbezprítomnostiúčastníkazapodmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v neprítomnosti účastníkov
konania za splnenia tam uvedených procesných podmienok. Iné chápanie predmetného ustanovenia by

viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca

akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/309/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č.
l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (č. l. 90 až 105 spisu).

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo na deň 22.04.2014, na ktorom súd aj meritórne
rozhodol.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 26.08.2013 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 04.09.2013, ktoré okresný
súd dňa 31.03.2014 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 03.04.2014. Z
obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, a preto postup súdu

v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c)

O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že
okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza
žiaden procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania.Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd zaslal navrhovateľovi aj poučenie
pre navrhovateľa zo dňa 24.05.2013, ktorým poučil navrhovateľa o jeho procesných právach a
povinnostiach, okrem iného aj v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o

opaku sa nezakladá na pravde (č. l. 27 a 29 spisu). Predmetné poučenie prevzal právny zástupca
navrhovateľa dňa 13.06.2013. Rovnaké poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa i v predvolaní
na pojednávanie, ktoré prevzal dňa 03.04.2014.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd

žalobu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bola absencia ďalších
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j.
pri preukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal
existenciu a výšku tvrdenej majetkovej škody, ktorej príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou

škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci. Rovnako ako
nedôvodnývyhodnotilajnároknavrhovateľanazaplatenienemajetkovejujmy,atozdôvodovuvedených
v napadnutom rozhodnutí. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-

právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.