Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, September 25, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 4C/188/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408215198
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozefína Králová
ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2012:1408215198.18

Uznesenie

OkresnýsúdBratislavaIVvprávnejvecinavrhovateľa:X.O.,K..XX.XX.XXXX,O.V.XXXX/XX,O.,štátny
občanSR,právnezastúpený:JUDr.PetromJankovským,advokát,Krížna47,Bratislava,protiodporcovi:
MAC TV, s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpený: Advokátska kancelária
Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 33.193,92 eur (1.000.000,- Sk), takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.061,75 eur a náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 1.233,12 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Petra
Jankovského, advokáta, so sídlom Krížna 47, Bratislava, vedený v spoločnosti I. O., U..W.., Č.. Ú.:
XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 19,80 eur na účet Okresného súdu Bratislava

IV do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 13.11.2008 domáhal proti odporcovi
ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo sume 1.000.000,- Sk (33.193,92
€). Žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť odvysielať ospravedlnenie za podmienok a v znení
obsiahnutých v petite návrhu.

Okresný súd Bratislava IV rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 4C 188/2008 - 159 zo dňa 01.10.2010 v
spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 4C 188/2008 - 203 zo dňa 04.03.2011 tak, že zaviazal odporcu
odvysielať v rovnakom programe, ako boli uverejnené napádané údaje, ospravedlnenie navrhovateľovi,
ktoré bude zreteľne označené ako ospravedlnenie pánovi X. O. v znení, ako je uvedené vo výroku
rozsudku, a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume

16.500,- €. Súd návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo zvyšku v sume 16.694,- €
zamietol, keďže Rada pre vysielanie a retransmisiu SR v konaní o sťažnosti č. 4198/196-2008 dospela
k záveru, že odporca v predmetnom odvysielanom príspevku porušil ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č.
308/2000 Z. z. a odporcovi uložila pokutu vo výške 3.500,- eur.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odporca odvolanie, a žiadal zmeniť rozsudok prvostupňového

súdu tak, že odvolací súd návrh v celom rozsahu zamietne.

Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. 3Co 194/2011 - 215 zo dňa 12.12.2011
tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v napadnutej časti tak, že odporca je povinný odvysielať
ospravedlnenie sa navrhovateľovi v rovnakom vysielacom čase, v akom boli odvysielané napádané
tvrdenia, ktoré bude zreteľne označené ako ospravedlnenie sa pánovi X. O., pretože relácia V. noviny,

v rámci ktorej bola odvysielaná predmetná reportáž, už TV JOJ nevysiela, a preto nie je možné uložiť
odporcovi povinnosť odvysielať ospravedlnenie v rovnakom programe, ako to urobil súd prvého stupňa vnapadnutom rozsudku. Vo zvyšku napadnutej časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Krajský súd v Bratislave zároveň podľa § 224 ods. 4 OSP uložil povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť
o trovách konania.

Okresný súd Bratislava IV rozhodol o trovách konania uznesením č. k. 4C 188/2008 - 247 zo dňa
19.01.2012 tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.061,75
eur, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.928,07 eur a náhradu trov štátu vo výške 19,80 eur.

Proti tomuto rozhodnutiu odporca podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozhodol na odvolanie
odporcu uznesením č. k. 14Co 263/2012 - 304 zo dňa 29.06.2012 tak, že napadnuté uznesenie
Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4C 188/2008 - 247 zo dňa 19.01.2012 v napadnutej časti zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava IV ako súd prvého stupňa v intenciách odvolacieho súdu opätovne rozhodol o

náhrade trov konania. Podľa § 226 OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal úspech v pomere nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa sadzba tarifnej
odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Súd pri posudzovaní úspechu účastníkov v celom konaní vychádzal z hodnotenia úspechu jednak

v časti morálnej satisfakcie (zadosťučinenia, ktoré navrhovateľ žiadal realizovať formou odvysielania
ospravedlnenia) a jednak v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako je vyššie uvedené,
navrhovateľ sa v návrhu domáhal ochrany pred neoprávneným zásahom do svojej osobnosti a žiadal,
aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie, ktoré mal odporca realizovať formou odvysielania
ospravedlnenia sa navrhovateľovi v rovnakom programe, v ktorom zasiahol do jeho osobnostných

práv uverejnením napádaných údajov. Nakoľko podľa navrhovateľa však šlo o zásah takej intenzity, že
zadosťučinenie len formou ospravedlnenia nemožno pokladať za postačujúce, zároveň žiadal, aby mu
súd priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v sume 1.000.000,- Sk, t.j. 33.193,92 €.

Súd pri posudzovaní navrhovateľovho úspechu v konaní má za to, že navrhovateľ mal v časti návrhu,

v ktorom žiadal morálnu satisfakciu (zadosťučinenie) za zásah do jeho práv na ochranu osobnosti
plný úspech, keďže prvostupňový súd jeho návrhu v tejto časti celkom vyhovel a tento výrok ako
vecne správny odvolací súd potvrdil. Súd zmenu výroku odvolacím súdom týkajúceho tejto časti
nepokladá pri posudzovaní úspechu navrhovateľa v konaní za natoľko závažnú a rozhodujúcu, aby
pomer úspechu navrhovateľa hodnotil len ako čiastočný, pretože táto zmena sa netýkala samotného

znenia ospravedlnenia, ale len otázky času a programu, v ktorom má byť odvysielané, nakoľko v čase
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu odporca reláciu, v ktorom bola odvysielaná predmetná reportáž,
už nevysielal.

Ďalej pri vyhodnocovaní celkového úspechu účastníkov v konaní súd posudzoval úspech v časti návrhu,

ktorou sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. finančnej satisfakcie).
Prvostupňový súd priznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 16.500,- €, čo odvolací
súd v odvolacom konaní potvrdil. Návrh vo zvyšku, t.j. v sume 16.694,- € bol zamietnutý. Súd sa
však nestotožnil s posúdením úspechu účastníkov v tejto časti konania len na základe percentuálneho
vyjadrenia miery priznaného a zamietnutého plnenia, t.j. 16.500,- € : 16.694,- €, teda 49,71 % : 50,29

%. Súd má za to, že pri posúdení úspechu nemožno ako jediné kritérium brať len pomer medzi výškami
priznanéhoanepriznanéhoplnenia.Súdprirozhodovaníopriznaníprávananáhradunemajetkovejujmy
v peniazoch musel primárne vyhodnotiť, či neoprávneným zásahom do osobnosti navrhovateľa bola v
značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo jeho vážnosť v spoločnosti ako to ukladá ustanovenie §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a až keď dospeje k záveru, že takéto značné zníženie dôstojnosti

alebo vážnosti v spoločnosti nastalo (čoho právnym dôsledkom je, že navrhovateľ má právo na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch), sekundárne môže rozhodnúť o rozsahu (výške) náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú mu prizná.Súd teda úspech účastníkov v konaní vyhodnotil nasledovne: navrhovateľ mal plný úspech v časti
návrhu, ktorou sa domáhal morálnej satisfakcie. Navrhovateľ mal plný úspech v časti o priznaní práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v tejto časti mu prvostupňový súd vyhovel a odvolací

súd toto rozhodnutie potvrdil, keďže bol toho názoru, že dôstojnosť navrhovateľa a jeho vážnosť v
spoločnosti bola znížená v takej miere, že len morálna satisfakcia vo forme odvysielania ospravedlnenia
nie je postačujúca. V časti rozsahu (výšky) náhrady nemajetkovej ujmy bol úspech oboch účastníkov
čiastočný, a to v pomere 49,71 % pre navrhovateľa a 50,29 % pre odporcu, avšak tu súd poznamenáva,
že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch závisela od úvahy súdu, nakoľko skutočnú

výšku škody v takýchto prípadoch určiť buď nemožno vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami. Na
základe uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľovi patrí plná náhrada trov konania podľa § 142
ods. 3 OSP, pretože hoci bol navrhovateľ úspešný len čiastočne (t.j. navrhovateľov úspech spočíva v
tom, že súd zaviazal odporcu na odvysielanie ospravedlnenia a navrhovateľovi priznal právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v rozsahu 16.500,- €,) rozhodnutie o výške plnenia (náhrady),
ktorá bola navrhovateľovi sčasti priznaná a vo zvyšku zamietnutá (čo je navrhovateľovým neúspechom

a odporcovým úspechom v konaní), záviselo od úvahy súdu.

Súd preto neaplikoval pri rozhodnutí o trovách konania § 142 ods. 1 OSP, keďže navrhovateľ nemal
plný úspech v celom konaní, t.j. súd nevyhovel jeho návrhu v celom rozsahu. Súd neaplikoval ani §
142 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právom, pretože ak
by súd za základ výroku o náhrade trov jedine vyhodnotil pomer úspechu a neúspechu podľa výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, poprel by tým navrhovateľov úspech v časti konania
o morálnej satisfakcii, ako aj úspech v časti konania o finančnej satisfakcii, keď na základe vykonaného
dokazovania vyhodnotil, že samotná morálna satisfakcia vo forme odvysielania ospravedlnenia nie

je postačujúca vzhľadom na značnú mieru zníženia dôstojnosti navrhovateľa alebo jeho vážnosti v
spoločnosti. Hodnotenie pomeru úspechu a neúspechu podľa priznania náhrady nemajetkovej ujmy
49,71 % : 50,29 % by základ sporu obmedzilo len na spor o rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom otázkou rozsahu priznania náhrady nemajetkovej ujmy sa môže súd zaoberať, až keď
primárne vyhodnotí, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti a sekundárne

dospeje k názoru, že samotná morálna satisfakcia nie je postačujúca.

Súd v súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v uznesení z 05.08.2010, sp. zn. 3 M Cdo 14/2009, k aplikácii ustanovenia § 142 ods. 3 OSP uviedol,
že toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania;

súd podľa neho prizná účastníkovi konania plnú náhradu trov konania, i keď mal vo veci len čiastočný
úspech, v troch prípadoch: 1. ak účastníkov neúspech v pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, 2.
ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a 3. ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od úvahy súdu. V prípade uvedenom pod bodom 3. sa úvaha súdu môže týkať len skutkových
okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia (nie základu uplatneného

nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného
úspechu účastníka konania (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Ako príklad takéhoto určenia výšky
plnenia v závislosti od úvahy súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého súd určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z hľadiska rozhodovania o trovách konania v takýchto
prípadoch nie je určujúce, akú výšku tejto náhrady navrhovateľ požadoval, a akú výšku mu priznal súd;
rozhodujúce bolo, že výška náhrady závisela od úvahy súdu. So zreteľom na to má súd aplikovať § 142
ods. 3 OSP a nie § 142 ods. 2 OSP.

Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 3 OSP v spojení s
ustanoveniami § 149 OSP a § 151 ods. 3 OSP tak, že zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu
trov konania a trov právneho zastúpenia vyčíslených na základe vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych
predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Súd zaviazal vo veci neúspešného odporcu na zaplatenie v konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu
trov konania, ktorá pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania na ochranu
osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy v sume 66,- € a 995,75 €, t.j. 3 % z výšky uplatnenejz nemajetkovej ujmy, spolu v sume 1.061,75 €, ktorú navrhovateľ zložil na účet tunajšieho súdu dňa
02.02.2009.

Ďalším sporným bodom medzi účastníkmi pri rozhodnutí o trovách konania bola výška základnej sadzby
tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej pomoci, nakoľko v konaní boli poskytované úkony
právnej pomoci ešte v čase, kým nenadobudla účinnosť vyhláška č. 209/2009 Z. z., ktorou sa mení
vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, t.j. do 31.05.2009.

Podľa § 10 ods. 8 vyhlášky účinnej od 01.06.2009 vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2.000,- eur, ak
sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Podľa citovaného ustanovenia v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby odo dňa 01.06.2009 je 91,29 €.

Pred nadobudnutím účinnosti ustanovenia § 10 ods. 8 vyhlášky, t.j. do dňa 31.05.2009, tarifná hodnota
sporovoochranuosobnostinebolaosobitneurčenávovyhláške.Navrhovateľsivovyčíslenítrovkonania
uplatnil sadzbu 486,34 € podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, pričom vychádzal z toho, že hodnota predmetu
sporu predstavuje sumu 33.193,92 € (1.000.000,- Sk), ktorú žiadal ako náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 3 OSP in fine v prípadoch, v ktorých má účastník úspech len čiastočný,
avšak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, sa základná
sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo
druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto
vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky účinnej do 31.05.2009 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo
práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Súd nevychádzal pri výpočte tarifnej odmeny advokáta za úkony vykonané predo dňom 01.06.2009 z

ustanovenia § 142 ods. 3 in fine OSP a nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania z výšky súdom
priznaného plnenia, ktorá by podľa § 10 ods. 1 vyhlášky bola v sume 320,34 € za jeden úkon právnej
pomoci. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví z tarifnej
hodnoty veci, alebo druhu veci, alebo práva. Ako už vyššie súd uviedol, v konaniach o ochrane osobnosti
súd najskôr posudzuje dôvodnosť podaného návrhu, t.j. či skutočne došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnostných práv navrhovateľa, a až následne po vyhodnotení, že odporca konal v rozpore s §
12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda neoprávnene zasiahol do navrhovateľovho práva na ochranu
osobnosti, môže odporcovi uložiť sankciu v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sekundárne
súd posudzuje, či zadosťučinenie podľa prvého odseku § 13 Občianskeho zákonníka sa javí ako
postačujúce, a to najmä vzhľadom na mieru zníženia dôstojnosti poškodenej fyzickej osoby alebo jej

vážnosti spoločnosti (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak súd vyhodnotí, že takéto zadosťučinenie
nie je postačujúce, terciárne podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určí výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Pri konaniach vo veciach ochrany osobnosti teda súd musí skúmať viacero rozhodných skutočností,

a preto nepokladá za spravodlivé, aby jedinou smerodajnou skutočnosťou pri určovaní hodnoty sporu
bola výška súdom priznaného plnenia, a to z dôvodu, že výška plnenia je nerozlučne naviazaná na
kladné rozhodnutie o časti návrhu, ktorou sa navrhovateľ domáha materiálneho zadosťučinenia (teda,
že navrhovateľovi patrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), ktorému zasa predchádza
kladnérozhodnutieočastinávrhu,ktorousanavrhovateľdomáhalospravedlnenia(morálnejsatisfakcie).

Ak by súd zamietol návrh v časti priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo už v časti morálnej
satisfakcie, nemohol by hodnotu sporu posúdiť, keďže sa nijaké plnenie nepriznalo.V prípade teoretickej konštrukcie, ak by súd za základ pre určenie hodnoty sporu vzal do úvahy len výšku
súdompriznanéhoplnenia,takvprípadeplnéhoúspechunavrhovateľaaplnéhoúspechuodporcu(akby
súd návrh na ochranu osobnosti celkom zamietol) by súd hodnotu sporu musel určiť odlišne. V prípade

úspechu navrhovateľa by ňou bola výška súdom priznaného plnenia, avšak v prípade úspechu odporcu
by musel za hodnotu sporu považovať 1/13 výpočtového základu, pretože súd žiadne plnenie nepriznal
a hodnotu práva nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

V tomto súd považuje za nespravodlivé, aby hodnota sporu bola určená výškou súdom priznaného

plnenia navrhovateľovi podľa § 142 ods. 3 in fine OSP, pretože, ak by súd rozhodol opačne, odporcovi
by nemohol priznať vyššiu základnú sadzbu za úkon právnej pomoci, ako je 1/13 výpočtového základu.
V tomto súd vidí nerovné postavenie strán (účastníkov) konania pri uplatnení práva na náhradu trov
konania (§ 18 OSP), a preto ochranu osobnosti účastníka považuje za právo, ktorého hodnotu nie je
možné vyjadriť v peniazoch, resp. ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Základnú sadzbu
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pred 01.06.2009 súd určil podľa § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky, ktorá v roku 2008 bola v sume 1.465,- Sk (t. j. 48,63 €).

Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslenú podľa § 9, § 11 ods. 1, § 14
ods. 1 písm. a), b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31.05.2009 a podľa § 9, § 10 ods.
1, 8, § 14 ods. 1 písm. b), c), § 14 ods. 3 písm. b), § 14 ods. 5 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3

vyhlášky účinnej od 01.06.2009. V konaní boli vykonané nasledovné úkony právnej služby: 3x 48,63 €
(za1.prevzatieaprípravaprávnehozastúpeniadňa23.10.2008,2.písomnépodanieprotistraneŽiadosť
o ospravedlnenie protistrane dňa 23.10.2008, 3. podanie návrhu na začatie konania dňa 13.11.2008),
7x 91,29 € (za 1.-5. účasť na pojednávaniach dňa 11.01.2010, 15.03.2010, 14.05.2010, 10.09.2010
a 28.11.2011, 6. vypracovanie záverečného vyjadrenia dňa 17.09.2010, 7. vyjadrenie sa k odvolaniu

odporcu dňa 01.12.2010), 4x 22,82 € (za 1.-2. účasť na pojednávaniach dňa 15.07.2009 a 30.09.2009,
ktoré boli odročené bez prejednania veci, 3.-4. účasť na pojednávaniach dňa 01.10.2010 a 12.12.2011,
pri ktorých sa iba vyhlásilo rozhodnutie), 1x 45,65 € (za vyjadrenie sa k odvolaniu proti rozhodnutiu o
náhrade trov konania zo dňa 21.03.2012, avšak podľa § 14 ods. 3 písm. b) iba v 1 základnej sadzby
tarifnej odmeny, nakoľko ide o vyjadrenie k odvolaniu proti rozhodnutiu, ktoré nebolo rozhodnutím vo

veci samej); paušálna náhrada 3x 6,31 € za tri úkony vykonané v r. 2008, 2x 6,95 € za dva úkony v r.
2009, 7x 7,21 € za sedem úkonov v r. 2010, 2x 7,41 € za dva úkony v r. 2011, 1x 7,63 € za jeden úkon
v r. 2012; t.j. 1.027,60 € + 20 % DPH = 1.233,12 eur.

Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkony Sťažnosť na Radu pre

vysielanie a retransmisiu SR pre porušenie zákona č. 308/2008 Z. z. zo dňa 23.10.2008 a Žiadosť
o priznanie postavenia účastníka správneho konania 20.02.2009, nakoľko šlo o úkony, ktoré právny
zástupca navrhovateľa vykonal v správnom konaní, t.j. v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona č.
308/2008 Z. z. o vysielaní a retransmisii, ktoré bolo vedené pred Radou pre vysielanie a retransmisiu,
a nárok na náhradu vzniknutých trov mal byť uplatnený v tomto správnom konaní. Súd taktiež nepriznal

navrhovateľovi paušálnu náhradu za úkony právnej služby Účasť na pojednávaní dňa 15.07.2009 a
Účasť na pojednávaní dňa 30.09.2009 vo výške 7,21 €, ako bola vyčíslená vo Vyčíslení trov právneho
zastúpenia navrhovateľa zo dňa 13.12.2011, ale len vo výške 6,95 € podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške
jednej stotiny výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, nakoľko tieto úkony boli vykonané v roku 2009, a

nie v r. 2010 ako sa chybne uvádza vo Vyčíslení.

Ďalšou namietanou skutočnosťou bolo priznanie náhrady trov za úkon Žiadosť o ospravedlnenie zo dňa
23.10.2008. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky účinnej do 31.05.2009 odmena vo výške základnej
sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: písomné podanie na súd alebo iný orgán

alebo protistrane týkajúce sa veci samej.

Podľa názoru súdu navrhovateľ sa týmto úkonom účelne domáhal ochrany svojho práva, nakoľko sa
najskôr pokúsil o mimosúdne riešenie sporu, na ktoré sa nechal právne zastúpiť a v súvislosti s týmto
zastúpením mu vznikli výdavky (trovy), keďže jeho advokát vypracoval a zaslal predmetnú žiadosť

protistrane. Nakoľko odporca túto žiadosť o mimosúdne urovnanie sporu neakceptoval, navrhovateľ až
následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa domáhal svojho nároku súdnou cestou, a to
podaním návrhu na začatie konania (doručený súdu dňa 13.11.2008). Úkon Žiadosť o ospravedlnenie
datovaný dňa 23.10.2008 hoci bol vykonaný pred začatím súdneho konania, má súvis s nárokom neskôruplatneným v súdnom konaní (navrhovateľ v ňom žiada ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 1.000.000,- Sk rovnako ako aj v návrhu na začatie konania) a v čase jeho uskutočnenia platná
vyhláška tento úkon (písomné podanie protistrane vo veci samej) za úkon právnej služby pokladala [§

14 ods. 1 písm. b) vyhlášky účinnej do 31.05.2009].

Námietku, že úkon Žiadosť o ospravedlnenie dňa 23.10.2008 bol vykonaný ešte pred začatím súdneho
konania, a preto by náhrada trov zaň nemala byť priznaná, súd považuje za bezpredmetnú, nakoľko
vyhláška výslovne priznáva odmenu aj za úkony vykonané ešte pred tým, ako je konanie začaté (§ 82

ods. 1 OSP), a tie sú uvedené najmä v § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (napr. prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie návrhu na začatie konania). V čase uskutočnenia tohto úkonu (dňa 23.10.2008)
vyhláška výslovne priznávala odmenu advokátovi aj za písomné podanie protistrane, ak sa týkalo veci
samej.

Vzhľadom na vyššie uvedené a na základe citovaného ustanovenia súd priznal navrhovateľovi náhradu

trov právneho zastúpenia za úkon Žiadosť o ospravedlnenie protistrane zo dňa 23.10.2008, nakoľko
mal preukázané, že uvedený úkon, ktorý je písomným podaním protistrane týkajúci sa veci samej,
bol právnym zástupcom navrhovateľa vykonaný a protistrane odoslaný. Súd mal z doručenky (č. l. 6)
preukázané, že odporca tento úkon prevzal dňa 24.10.2008.

Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31.05.2009 ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty,
zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až § 14f o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani s pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“) základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú

dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby,
zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má
prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 22 ods. 2 písm. b) zákona o DPH do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj súvisiace

náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a náklady poistenia
požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.

Odporca v odvolaní proti uzneseniu o náhrade trov konania č. k. 4C 188/2008 - 247 zo dňa 19.01.2012
namietol, že súd priznal navrhovateľovi uplatnenú 20 % daň z pridanej hodnoty z náhrady výdavkov

(režijných paušálov) podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, hoci podľa vyhlášky platnej v čase vykonania úkonov
právnej služby (v roku 2008) sa o daň z pridanej hodnoty zvyšovala iba tarifná odmena určená podľa § 9
až § 14f vyhlášky. Náhrada za stratu času a náhrada výdavkov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky do základu pre
výpočet DPH vstupujú až od 01.06.2009, kedy nadobudla účinnosť vyhláška č. 209/2009 Z. z., ktorou
sa mení a dopĺňa vyhláška č. 655/2004 Z. z.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na § 22 zákona o DPH, z ktorého vyplýva, že každá
odplata (a teda aj odmena advokáta, ak je advokát platiteľom DPH) znížená o daň na výstupe
predstavuje základ pre výpočet DPH. Základ dane zahŕňa aj súvisiace náklady účtované platiteľom
príjemcovi plnenia alebo inej osobe, ktoré sú priamo spojené so zdaniteľným plnením a za ktoré platiteľ

požaduje úhradu.

Súd sa nestotožnil s výkladom ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31.05.2009, že jednoznačne
vymedzuje presný (taxatívny) výpočet úkonov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty a na ostatné
položky (paušálna náhrada, cestovné a náhrada za stratu času sú upravené v § 15 až 17 vyhlášky)

sa DPH nevzťahuje. Citované ustanovenie určuje, že tarifná odmena podľa § 9 až § 14f sa zvyšuje o
DPH, avšak už výslovne neustanovuje resp. vôbec neupravuje, že hotové výdavky advokáta súvisiace
s tarifnou odmenou nemôžu byť resp. nie sú základom dane z DPH. Citované ustanovenie je podľa
názoru súdu potrebné vykladať v širšom kontexte, extenzívne, v súvislosti so zákonom o DPH, ktorý
má jednak vyššiu právnu silu ako vyhláška, a jednak pri výklade ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy treba klásť dôraz na
potrebu vykladať ich v súlade s právnymi predpismi vyššej právnej sily, a teda aj so zákonmi. Vzhľadom
na uvedené má súd za to, že uvedené rozdielnosti je potrebné vykladať v súlade so zákonom a nie s
vyhláškou.Súd pokladá samotný úkon právnej pomoci za hlavné plnenie, ktorého protihodnotou je tarifná odmena,
a s ním súvisiace činnosti (miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné) za vedľajšie plnenie,

ktorého protihodnotou je náhrada hotových výdavkov. Súd teda vychádzal z toho, že vyhláška účinná
do 31.05.2009 neustanovovala resp. vôbec neupravovala, že hotové výdavky advokáta (medzi ktoré
patrí aj paušálna náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) nemôžu byť základom pre výpočet DPH, preto
svoje rozhodnutie oprel o zákon o DPH, ktorý v § 22 ods. 1 vymedzuje, čo je základom DPH pri dodaní
tovaru alebo služby, a v nasledujúcom odseku pod písm. b) výslovne ustanovuje, že do základu dane

sa zahŕňajú aj súvisiace náklady (výdavky), za ktoré súd pokladá aj paušálnu náhradu podľa § 16 ods.
3 vyhlášky. Ak teda zákon o DPH zaraďuje do základu dane z pridanej hodnoty aj súvisiace náklady
(výdavky), na základe uvedeného súd priznal navrhovateľovi uplatnenú 20 %-nú daň z pridanej hodnoty
z paušálnej náhrady za tri úkony vykonané v roku 2008.

Nakoľko podľa § 85j ods. 1 zákona o DPH je aktuálna sadzba dane z pridanej hodnoty za tovary a služby

20 %, súd priznal ku každému úkonu právnej služby zvýšenie odmeny advokáta o 20 %-nú sadzbu dane
z pridanej hodnoty.

Podľa ustanovenia § 148 ods. 1 OSP štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na
náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych

poplatkov.

Súd podľa citovaného ustanovenia rozhodol o náhrade trov štátu, ktoré vynaložil na úhradu svedočného
- náhradu hotových výdavkov a ušlého zárobku v sume 19,80 €, o ktoré po výsluchu požiadala svedkyňa
G. O. (2x 9,90 € za cestu Banská Bystrica - Bratislava a späť). Súd podľa výsledku konania na ich úhradu

zaviazal v konaní neúspešného odporcu tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia písomne na Okresný súd
Bratislava IV.

Odvolanie proti uzneseniu musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods. 3
OSP (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané
a datované, v potrebnom počte rovnopisov) a náležitosti podľa § 205 ods. 1 OSP (t.j. proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha).