Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 7, 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/82/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203748
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiana Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2113203748.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Bibiánou Ťažiarovou, v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, zastúpený:
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie,
že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a o zaplatenie škody
v sume 125 € a nemajetkovej ujmy v sume 275 €, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd určil
medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy
o úvere č. 3240359 dlžníkom (povinným) E. R., narodeným XX. X. XXXX (kde po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 2876/2009) v zákonom stanovenej
lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody

sumu 125 € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 275 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.

Žalobca vo svojom návrhu súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 9NcC/53/2012-14 zo dňa 13. 11. 2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 25. 2.2013.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 115a ods. 2 O. s. p. (jedná sa
o drobný spor), pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený
(bez nariadenia pojednávania) v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p. Miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v zákonnej lehote,
účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní.Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č.l. 4-7,
vyjadrením žalovanej č.l. 23-28, oznámením žalovanej č.l. 29-30, pripojeným exekučným spisom
Okresného súdu Senica sp. zn. 3Er/329/2009 a zistil tento skutkový stav veci.

Žalobca v žalobe uviedol, že žalobca v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním a to postupom podľa ust. § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.
3240359 dlžníkom (povinným) E. R., narodeným XX. X. XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie

exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 2876/2009. Exekučný súd neoznámil žalobcovi
spisovú značku, pod ktorou sa exekučné konanie na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie,
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15
dní od doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
a nie rozhodnutie rozhodcovskej komisie, pre ktoré vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek

tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcieaždňa8.6.2009(konaniepritomzačalo2.6.2009)atorozhodnutímopoverení.Krozhodnutiu
o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 5

mesiacov). Ako dôkaz označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny
vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako
nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovenia. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia

na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového

deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že si
z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako
aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 eur, na udržiavanie a správu IS 40 eur, administratívne a iné poplatky 15 eur. Celkovo vynaložil
žalobcavovecisprávyavymáhaniasvojejpohľadávkyvtomto období sumu125eur.Zároveňsižalobca
uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva

na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením procedúry

exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a
k insolvencii povinného. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania
žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol
ak by došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho

pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Postup exekučného súdu zamedzil mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu
nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov a základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu
nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy

spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnejnemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou
pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila

hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu
ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie

podľa relevantnej právnej normy a realizácia základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol,
že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a
princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy použil žalobca možnú
analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom

konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000
Sk, t. j. cca 660 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal
na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 275 eur. Výpočet nároku uskutočnil
alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na

základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660 eur za rok. Ďalej uviedol, že postupoval podľa
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaný však do podania žaloby na žiadosť
pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade
mala za to, že návrh je zmätočný, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne
dôkazy, najmä odkazuje na exekučný spis, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Žalobca v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby
nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu

prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo
z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalobca na odstránenie prieťahov v konaní
podnikol to, že podával žiadosti o informáciu o stave konania, čo ale podľa žalovanej nie je možné
považovať za riadny prostriedok na zabránenie tvrdených prieťahov. Žalovaná uviedla, že dňa 23.4.2012
boli jej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012,

vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že
žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať
na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na

súde. Uviedla, že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí,
a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,

aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené
exekučné tituly neplatí. Zo samotného § 44 ods. 2 exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Žalovaná
označila judikáty Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR z ktorých vyplýva, že vnútroštátny

súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Z rozhodnutia Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny
úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu,

k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto
nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenianavykonanieexekúciepreddňom23.4.2009.Žalobcanepreukázalexistenciuškodyanároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku
trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či
si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani
za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech. Naviac žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný

systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Postup žalobcu je teda účelový. K uplatnenej
nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy
u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a
nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik
podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil

v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný
tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému

postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo
žalobcu spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornil na list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými
praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského

združenia na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov
veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa....“. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,

zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia

práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosťmedzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám,

a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že si
uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, preto
pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu
zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Ďalej žalovaná oznámila súdu, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 im bolo doručených 43
597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, vzhľadom na neobvyklé
množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať, disponujú však
vlastnou databázu doručených žiadostí, na základe ktorej môžu potvrdiť, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku v predmetnej veci im doručená bola, žalobca však neposkytol v rámci

predbežného prerokovanie požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 25.09.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 3Er/329/2009 súd zistil, že súdny exekútor dňa2. 6.
2009 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u exekútora
vedené pod sp. zn. EX 2876/09. Dňa 8. 6. 2009 vydal Okresný súd Senica poverenie č. 5205044814 pre

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého proti povinnému E. R., narodenému XX. X. XXXX, bytom L
X. XXXX/XX, R., na vymoženie sumy 192,16 eur s príslušenstvom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa
§ 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v
občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci ,

zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení

povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri
výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,

zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého
sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha.
V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú
výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu

len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu začatia
exekučného konania, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanému
a doručeným dňa 27. 4. 2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková

škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Senica v exekučnom konaní vedenom pod spisovou značkou 3Er/329/2009. Nesprávny úradný postup
Okresného súdu Senica mal podľa žalobcu spočívať v tom, že k vydaniu rozhodnutia o poverení pristúpil
až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, podľa jeho tvrdenia viac ako 5 mesiacov.

Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti
o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal,
či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či
je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 44 ods. 2 zákona č.233/1995 Z.z. bola v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti. V čase podania návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie

poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu existovala. Zákon určoval lehotu
na vydanie poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. Vykonaným
dokazovaním mal súd preukázané, že tvrdenie žalobcu o nedodržaní lehoty na vydanie poverenia nie
je pravdivé, nakoľko súd na žiadosť súdneho exekútora doručenú dňa 2. 6. 2009, vydal dňa 8. 6. 2009
poverenie č. 5205 044814 pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, t. j. v rámci 15 dňovej lehoty

určenej zákonom na vydanie poverenia pre exekútora.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. Dňa 2. 6. 2009 bola
Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o vydanie poverenia a Okresný súd Senica dňa 8. 6. 2009
rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a poverenie vydal. Predmetné exekučné konanie

nie je doposiaľ právoplatne skončené. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky,
či Európsky súd pre ľudské práva. Úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne
sa odvíjajúcich skutočností a ukladať súdu zákonodarcom lehotu je riešenie, ktoré nemôže dostatočne
zohľadňovať okolnosti toho ktorého prípadu. Správne a zákonné je, aby bolo vydané spravodlivé

rozhodnutie prípadne i po lehote, ako nespravodlivé v zákonnej lehote. V rámci exekučného konania
má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov a po ich doručení bolo vo veci rozhodnuté.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby, kedy súd rozhodoval o vydaní poverenia,
t. j. ešte v rámci mu plynutia zákonnej lehoty, bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako
žalobca nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do rozhodnutia, viedla k

strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce
konečnévymoženiepohľadávky,keďževmnohých inýchexekučnýchveciachžalobcuakooprávneného
bola spochybnená právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku. Nepochybne o žiadosti na vydanie poverenia bolo rozhodnuté včas a ešte predtým ako
konajúcemu súdu uplynula zákonná 15 - dňová lehota. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nie

každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. V postupe Okresného súdu Senica neboli
zistené žiadne pochybenia, konal riadne a bez prieťahov, a preto možno konštatovať, že sa nedopustil
nesprávnehoúradnéhopostupu.Vzhľadomkuvedenýmkonštatovaniamjezrejmé,žeabsentujeprvotná

podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý
nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh
žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca

žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j.
povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou
povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola
inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo

skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi
nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej
veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so
správou a udržateľnosťou pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov
informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou

informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu, kedy a
kú komunikáciu vyvíjal s pôvodným súdnym exekútorom, aké a kedy posielal urgencie exekučnému
súdu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a
oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako
oprávneného v exekučnom konaní na správu a udržateľnosť pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti

s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej
škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe
nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že
v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dané dôvody napriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti

povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského
subjektu. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známe vzhľadom na predmet jeho podnikania
(poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie,
rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by

aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s
postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci.

Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne

prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd
však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia

pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na
vydanie poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby
okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by
však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali
postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu

v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by
preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa.

Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k
vzniku škody ani nedošlo. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4

Občianskeho súdneho poriadku ohľadom preukázania existencie nesprávneho úradného postupu na
strane Okresného súdu Senica, ktorá rozhodol o vydaní poverenia včas. Taktiež nebola preukázaná
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady

trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru,
že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje
teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou

a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho
potrebné zamietnuť.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel
o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre dňom 23.4.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo,

nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 2. 6. 2009, a dňa 8. 6. 2009 bolo rozhodnuté tak, že súd vydal poverenie a to v rámci zákonnej 15
dňovej lehoty. Preto sa súd vznesenou námietkou premlčania nezaoberal, nakoľko ani nezačala plynúť
prípadná premlčacia doba, keď poverenie bolo vydané ešte pred uplynutím zákonnej lehoty.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
úspešnej žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že

by jej trovy konania vznikli.

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiumožnopodaťodvolaniedo15dníodjehodoručeniaprostredníctvomtunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

§ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
§ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
§ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
§ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
§ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

§ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
§ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
§ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
§ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

§ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
§ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
§ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

§ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.