Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. február 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/107/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3215010003
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3215010003.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Patrika Príbelského PhD. a sudcov
JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Petra Tótha v trestnej veci proti obžalovanému Y. Y., nar. XX.XX.XXXX
v M., bytom F. U., L. L. č. XX, stíhaného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.2 Tr.
zákona, prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp.
zn.: 5T/2/2015-167 z 02.04.2015 a na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. februára 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie obžalovaného Y. Y.
z a m i e t a ,
pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom sp. zn.: 5T/2/2015-167 zo dňa 02.04.2015 uznal
obžalovaného Y. Y. za vinného zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.2 Tr.

zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
hoci mu z ustanovenia § 62 ods. 1 a nasl. Zákona o rodine vyplýva povinnosť prispievať na výživu
dieťaťa a rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 1P/155/2012-55 zo dňa 21.12.2012,
právoplatným dňa 02.01.2013, bol zaviazaný prispievať na výživu svojho maloletého syna W. Y., nar.
XX.XX.XXXX vo výške 100,- eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám oprávnenej,
jeho matky Y.. Y. N., trvale bytom G., ul. L. č. XXX/XX, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, si

svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného v období od 15.11.2013 doposiaľ úmyselne neplnil pravidelne
napriek tomu, že hoci je ekonomicky činný ako súkromný podnikateľ podľa živnostenského zákona a
má dostatočný príjem, na výživu svojho nezaopatreného syna riadne neprispieval, čím sa jej plneniu
úmyselne vyhýbal, pričom v sledovanom období mu vznikol dlh na nezaplatenom výživnom v celkovej
výške 925 €.
Za to mu bol podľa 207 ods.2, § 38 ods.2 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov,

výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu
určenú podľa § 50 ods.1 Tr. zákona v trvaní 24 mesiacov.
Podľa § 50 ods.2 v spojení s § 51 ods.4 písm. d) Tr. zákona bola obžalovanému uložená povinnosť v
skúšobnej dobe zaplatiť zameškané výživné.
Uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote odvolaním napadol
obžalovaný vo výroku o vine i treste. Odvolanie bližšie písomne zdôvodnil tým, že okresný súd

nesprávne zistil skutkový stav. V odôvodnení rozsudku sa tiež uvádzajú tvrdenia, ktoré nemajú základ
vo vykonanom dokazovaní. Súd vychádzal z toho, že dve rôzne obžaloby z dôvodu neplnenia si
dvoch vyživovacích povinností na osoby žijúce v spoločnej domácnosti je prijateľné, pretože jedna z
odkázaných osôb už dosiahla plnoletosť. Tiež chaotické plnenie výživného na rôzne účty označil za fakt,
ktorý nie je spôsobilý ako obhajovací dôvod. Súd nepochopiteľne rozdelil plnenie výživného vo výške
250,- € na dve časti a to na oboch synov obžalovaného zvlášť. Do uhradeného výživného započítal iba

plnenie vo výške 100,- €, hoci obžalovaný plnil sumou 250,-€ priamo matke maloletého. Z plnení k rukámmatky okresný súd odpočítal plnenie na syna Y., hoci tomuto mal plniť priamo k jeho rukám. Syn Y. ako
svedok evidentne klamal, keď poskytnuté výživné označil za dar.
Navrhol preto, aby krajský súd z dôvodu nepreskúmateľnosti zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu

prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, prípadne, aby obžalovaného s poukazom na § 86
písm. a) Tr. zákona oslobodil spod obžaloby.
Obžalovaný sa na verejné zasadnutie nedostavil, požiadal o jeho odročenie zo zdravotných dôvodov
a priložil scan potvrdenia, že bol dňa 15.02.2016 na ošetrení u lekára, kde mu bola zistená klasická
migréna.

Keďže ospravedlnenie obžalovaného nespĺňalo náležitosti vyžadované v § 120 ods.2 Tr. poriadku, bolo
verejné zasadnutie vykonané v neprítomnosti obžalovaného.
Poškodená sa na verejné zasadnutie taktiež nedostavila a požiadala o jeho vykonanie v jej
neprítomnosti. Z jej písomného vyjadrenia vyplynulo, že obžalovaný dosiaľ neuhradil dlžné výživné, ani
jeho parciálnu časť.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že je toho názoru,

že rozsudok okresného súdu je zákonný a dôvodný, a preto navrhol odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietnuť.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Krajský súd preskúmajúc napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.
Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného

konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods.7 Tr. por., práva
na obhajobu - § 2 ods.9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods.12 Tr. por., i rovnosti strán
(kontradiktórnosti) - § 2 ods.14 Tr. por. Krajský súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa dospel
k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Pokiaľ ide o skutkový stav krajský súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného prečinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval
podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil také chyby, ktoré by mohli mať vplyv na
objasnenie skutkového stavu veci, tak ako je uvedený v rozsudku okresného súdu a zistenie, že skutok
spáchal obžalovaný. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové

závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne a svoje závery riadne
vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods.1 Tr. por.
Obžalovaný je usvedčovaný predovšetkým priamou výpoveďou poškodenej Y.. Y. N., svedka Y. Y., ako
i ostatnými listinnými dôkazmi. Poškodená jasne popísala, akým spôsobom bolo platené výživné a aký
je celkový dlh na výživnom. S jej výpoveďou korešponduje i výpoveď svedka Y. Y. a ostatné listinné

dôkazy. V podrobnostiach poukazuje krajský súd na odôvodnenie súdu prvého stupňa v napadnutom
rozsudku, s ktorým sa stotožnil.
Obžalovaný síce spáchanie žalovaného skutku popiera, no vyššie uvedenými dôkazmi bolo bez
akýchkoľvek pochýb preukázané, že sa žalovanej trestnej činnosti dopustil. Bol si riadne vedomý svojej
zákonnej povinnosti vyživovať svojho syna a tejto sa vedome vyhýbal a to napriek tomu, že reálne si

svoju vyživovaciu povinnosť bol schopný plniť. Keďže odvolanie podal len obžalovaný, krajský súd s
poukazom na zásadu zákazu reformácie in peius nebral do úvahy prípadnú časť dlžného výživného,
ktoré nebolo zaplatené v období po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa.
Ak obžalovaný namietal, že predmetom obžaloby nebolo zanedbanie vyživovacej povinnosti voči obom
jeho deťom, tak krajský súd musí uviesť, že pri rozhodovaní o trestnom čine je súd vždy viazaný skutkom

uvedeným v obžalobe. Tu bola podaná obžaloba len čo sa týka neplnenia vyživovacej povinnosti
(vyhýbaniu sa je plnenia) vo vzťahu k synovi W. Y..
Je pravdou, že podľa ustálenej súdnej praxe je na posúdenie toho, či ide o jeden alebo viacero trestných
činov spáchaných v reálnom súbehu rozhodujúci počet výchovných prostredí, v ktorých deti žijú. Je
však tiež potrebné uviesť, že pojem „výchovné prostredie“ je pojmom „zastrešujúcim“ pre prípad, že v

jednom výchovnom prostredí žije viacero oprávnených osôb, ktorých nároky sú zastrešené jedným zo
zákonných zástupcov, k rukám ktorého je potrebné výživné plniť. V danom prípade bolo jednoznačne
preukázané, že ešte pred podaním obžaloby nadobudol jeden zo synov obžalovaného - Y. Y. - schopnosť
samostatne sa živiť a to od mesiaca december 2014. Páchanie žalovaného trestného činu vo vzťahu kdruhému synovi obžalovaného však pokračovalo i po tomto období. V danom prípade sa preto možno
stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa, že v čase podania obžaloby sa obe deti obžalovaného
fakticky nachádzali akoby v dvoch rôznych výchovných prostrediach.

Krajskému súdu nie je úplne jasné, voči akému konkrétnemu postupu súdu prvého stupňa smerovala
námietka obžalovaného, že súd rozdelil plnenie výživného vo výške 250,- € mesačne k rukám matky
na dve časti a to na 100,- € pre W. a 150,- € na Y.. Zrejme sa jednalo o čestné prehlásenie matky
oboch detí zo 04.08.2014 na č.l. 147. Krajský súd však poukazuje, že z čestného prehlásenia vyplýva,
že obžalovaný 04.08.2014 vyplatil k rukám matky výživné na obe deti vo výške 250,-€. Ak preto okresný

súd uvedenú sumu rozdelil vyššie uvedeným spôsobom, tak sa jedná o postup správny. Krajský súd v
tejto situácii poukazuje aj na to, že obžalovaný predložil i sfalšované čestné prehlásenie, ktoré správne
súd prvého stupňa nevzal do úvahy.
Z uvedených skutočností potom vyplýva, že obrana obžalovaného bola jednoznačne vyvrátená.
Obžalovaný teda svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu
tak, ako to správne skonštatoval už okresný súd. Krajský súd potom v podrobnostiach odkazuje na

odôvodnenie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku.
Vovzťahukvýrokuotrestevnapadnutomrozsudkukrajskýsúdkonštatuje,žepriukladanítrestuokresný
súd správne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na
spôsobspáchaniačinuajehonásledok,zavinenie,pohnútku,priťažujúceapoľahčujúceokolnosti,osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. Keďže u obžalovaného neboli zistené poľahčujúce ani

priťažujúce okolnosti, nebolo potrebné trestnú sadzbu upravovať.
S prihliadnutím na už spomínané okolnosti prípadu, spôsobený následok, osobu obžalovaného,
možnosti nápravy a skutočnosť, že odvolanie bolo podané výlučne v prospech obžalovaného, dospel
preto odvolací súd k záveru, že trest odňatia slobody uložený súdom prvého stupňa v trvaní 10 mesiacov
ako trest podmienečný s odkladom na skúšobnú dobu 24 mesiacov je zákonný, nie je neprimeraný a

takto uloženým trestom bude splnený jeho účel. Správne je i rozhodnutie o uložení povinnosti zaplatiť
v skúšobnej dobe zameškané výživné.
Z týchto dôvodov odvolanie obžalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodné, a preto ho podľa §
319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.