Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/571/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233563
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233563.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/244/2012-63 zo dňa 14. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6C/244/2012-63 zo dňa 14. 01. 2014 návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 330 eur, zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Súd konštatoval, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20Er/3630/2011
spočívajúcom v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Nárok navrhovateľa bolo tak potrebné právne posúdiť ako nárok
vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1
písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“), pričom
navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 03. 08. 2011; o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 25. 10. 2011 tak, že súd poveril súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej tak prešlo
83 dní (teda cca necelé tri 3 mesiace).
Súd mal za to, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo. V rozhodnom čase bolo
účinné ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/2005 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /

Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) účinného od
01. 06. 2011 do 17. 01. 2013. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, súd konštatoval, že z ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo všeobecnosti pre prípad, žeexekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí ani v prípade, ak súd
síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d Exekučného poriadku,

t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať
výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie.
Ďalej súd poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011).
Exekučný súd v rámci dotknutého konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej
rozhodcovskej zmluvy za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval
za dôvodné aplikovať ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto kontexte súd poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti
Cristina Rodríguez Nogueira. Tiež považoval za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho

konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej
veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych
a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Za nepochybné považoval, že v danom
prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana
spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú

povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom na
charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať osobitnú pozornosť vzhľadom na
právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými konaniami, nevyhnutne zložitejšie
a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, exekučný súd v

danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 03. 08. 2011 v súlade so svojou vyššie uvedenou povinnosťou preskúmať rozhodcovský
rozsudok (exekučný titul). Za účelom prieskumu aj exekučný súd žiadal listom zo dňa 11. 08. 2011 (t.
j. 8 dní po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) dotknutý
rozhodcovský súd o predloženie listín, ktoré nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Po tom ako mu

boli tieto listiny dotknutým rozhodcovským súdom doručené dňa 03. 10. 2011, exekučný súd do 22 dní
svoj prieskum vykonal a rozhodol o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Súd opätovne zdôraznil, že v danom prípade nebola zákonom stanovená lehota na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp. zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie,apretoneprichádzadoúvahynesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúduvpodobe

porušenia povinnosti exekučným súdom vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý

by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.
Postup exekučného súdu v danom prípade sa tak podľa názoru súdu nevyznačoval takými okolnosťami,
ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania žiadosti o
udelenie poverenia do vydania rozhodnutia o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcieprineexistenciizákonomstanovenejlehotyprevydanietakéhotorozhodnutia,vtrvanínecelých

3 mesiacov nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dotknuté konanie exekučného súdu nebolo postihnuté
jeho nesprávnym úradným postupom, ako to má na mysli cit. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom podľa ust. § 153 ods. 2 O. s. p., ale
aj viazaný skutkom t. j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, ďalej len „O. s. p.“), o právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje
uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné
navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie (náhradu majetkovej škody v celkovej výške 125
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330 eur) na ním tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za
preukázaný základný predpoklad pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z., a to nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu
musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval
za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vznikuškody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Súd preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu bez ďalšieho zamietol.
Z dôvodu zamietnutia návrhu pre nepreukázanie vzniku uplatnených nárokov čo do ich základu

súd nepovažoval za účelné vykonávať navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu
nezabezpečený dôkaz - znalecký posudok, ktorý mal vyčísľovať výšku navrhovateľom uplatnenej
majetkovej škody.
V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.

1 O. s. p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že
z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne vec správne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, -
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - teda
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak

spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu. že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu

vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom

za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd

vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórností,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,

resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti v odôvodnení

rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie

a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudkuvôbecniejezrejméakouúvahousúddospeljednoznačneanepochybnekpresvedčeniuotom,
že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť

dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podanie (obsiahnuté
v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania

vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol,
že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 11 spisu). Okrem toho
z obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 6NcC/368/2013-20
zo dňa 28. 03. 2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 6C/244/2012. Uznesenie

krajského súdu bolo doručené účastníkom konania (č.l. 45 spisu) a preto nadobudlo právoplatnosť dňa
02. 01. 2014. Proti uzneseniu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením
č. k. 4Cdo/181/2014-133 zo dňa 18. 06. 2014 dovolacie konanie zastavil. Z odôvodnenia vyplýva, že
rozhodnutie krajského súdu o tom, či sú (nie sú) sudcovia okresného súdu vylúčení, je síce rozhodnutím
konečným, ale vyneseným mimo rámec inštančného postupu, kedy nerozhoduje ani ako súd prvého
stupňaaniakosúddruhéhostupňa.Protitakémutorozhodnutiuniesúpotomzákonompripustenéžiadne

opravné prostriedky, preto tu neexistuje ani žiaden funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto
neprípustnom opravnom prostriedku rozhodnúť. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na
prejednanie určitej veci, ktorá inak do právomoci súdov patrí, prestavuje neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania, preto muselo byť konanie podľa ust. § 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243c o.
s. p. zastavené. Vo veci tak konal sudca, u ktorého neboli zistené subjektívne ani objektívne hľadiská

na uplatnenie predpokladov v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p. Nad rámec uvedeného odvolací súd
dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z
významnejústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1Ústavy
SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v
osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá
ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn.

3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa)
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu
SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol
zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá
pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.

a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil

na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné

uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 14. 01. 2014 (nebolo preto preukázaným
tvrdenie navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho
uskutočnenie vyplýva aj z č.l. 53 spisu). Splnomocnený zástupca navrhovateľa predvolanie prevzal dňa
02. 01. 2014 (č. l. 45 spisu). Dňa 10. 01. 2014 o 11:11 hod doručil navrhovateľ návrh na zrušeniepojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pričom poukázal
na ust. § 15 ods. 1 O. s. p. Nakoľko (ako už bolo uvedené vyššie) neboli v prejednávanej veci zistené
okolnosti, ktoré by predstavovali relevantné dôvody na vylúčenie konajúceho sudcu z prejednávania a

rozhodovania v súdenej veci, odvolací súd uvedené odvolacie námietky navrhovateľa vyhodnotil ako
nedôvodné. Tým, že na pojednávanie sa navrhovateľ ani jeho zástupca nedostavili potom neobstojí
jeho námietka, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým
a právnym otázkam veci a odvolací súd konštatuje, že boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného

zástupcu. Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 14. 01. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal
tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na
pojednávanie nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný viac ako 5 dní pred termínom
pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili
možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods.

2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu
k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 20Er/3630/2011, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka navrhovateľa je nepravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo
dňa 14. 01. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva navrhovateľom tvrdená

skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Námietka navrhovateľa, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tvrdení odporcu, ku ktorým
nemal možnosť vyjadriť sa, je účelová. Zo spisového materiálu jednak vyplýva, že vyjadrenie odporcu

k návrhu vo veci samej došlo okresnému súdu dňa 19. 09. 2013 a bolo doručené splnomocnenému
zástupcovi navrhovateľa spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 02. 01. 2014. Okrem toho okresný
súd svoje rozhodnutie založil nie na tvrdeniach uvádzaných odporcom, ale na skutočnostiach zistených
z exekučného spisu. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní vytýkal, že okresný súd nerozhodol rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnúť vec rozsudkom

pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len
za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.

Andreja Kekelyho z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený
sudca. Okresný súd v danom prípade tiež vykonal dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa
konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust.

§ 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými
otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Okresný súd
prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo nakoľko
v exekučnom konaní lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila lebo exekučný titul predstavoval
rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), pri ktorom má exekučný súd pri

vydávaní poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011) širšiu prieskumnú
právomoc. Nebol preto v danom prípade splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) a preto ani dôvod zaoberať sa
ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody. Podľa odvolacieho súdu námietky navrhovateľa vsúvislosti s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia
okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .