Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. marec 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105244683
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1105244683.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov

JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v právnej veci žalobcu YMCA na Slovensku
(KRESŤANSKÉ ZDRUŽENIE MLADÝCH ĽUDÍ - YOUNG MEN´S CHRISTIAN ASSOCIATION), so
sídlom v Liptovskom Mikuláši, Námestie osloboditeľov 1, zastúpeného JUDr. Martinom Čižmárikom,
advokátomspoločnostiBADUCCILegal,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Mostová2,protižalovanejNadácii
Intenda, so sídlom v Bratislave, Pražská 11, zastúpenej advokátskou spoločnosťou Patakyová, Bartová,
Kovácsová, s.r.o., so sídlom v Nových Zámkoch, J. M. Hurbana 2, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11 C 194/2005, o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 8.
októbra 2012 č. k. 11 C 194/2005-553 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 23. októbra
2014 sp. zn. 9 Co 19/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou 28. decembra 2005 na Okresnom súde Bratislava I domáhal určenia, že
žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území X., v obci W.,
okres W. a uvedených na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správa katastra pre

HlavnémestoSRBratislava,pracoviskoBratislavaI,atokonkrétnepozemkovparc.č.3719/1,ovýmere:
1247 m2 zastavané plochy; parc. č. 3719/2, o výmere: 422 m2 zastavané plochy; parc. č. 3719/3, o
výmere: 448 m2, zastavané plochy; parc. č. 7559, o výmere: 409 m2, zastavané plochy; parc. č. 7560, o
výmere: 3417 m2 zastavané plochy a budovy stojacej na parcele parc. č. 3719/1, súpisné číslo: XXXXXX
a budovy stojacej na parcele parc. č. 4226, súpisné číslo: XXXXXX. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým,
že je právnym nástupcom vlastníka predmetných nehnuteľnosti zapísaného v pozemkovej knihe pred
Československým zväzom mládeže, pričom prevod nehnuteľností na Československý zväz mládeže

považuje za neplatný, keďže malo ísť o dispozíciu s majetkom zo strany nevlastníka. Žalobca rovnako
poukázal na skutočnosť, že nikdy nedošlo k platnému skončeniu jeho existencie, keďže rozhodnutie o
rozpustení spolku YMCA z 26. januára 1951 bolo vydané spolkom YMCA v Československu, a teda
inou právnickou osobou.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 12. decembra 2006 č. k. 11 C 194/2005-311, žalobu žalobcu
zamietol. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 374 092,- Sk. Svoje rozhodnutie
založil na konštatovaní, že žalobca nie je vo veci aktívne legitimovaný - žalobca ako subjekt odlišný od

pôvodného vlastníka nie je ani právnym nástupcom pôvodného spolku. Súd prvého stupňa považoval
za irelevantnú aj okolnosť, že bývalí členovia spolku sú členmi žalobcu a že žalobca sa svojou činnosťou
hlási k odkazu YMCA, rovnako aj otázku, či došlo k zániku YMCA v roku 1951.Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. septembra 2009 sp. zn. 9 Co 66/2007 rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil v časti výroku vo veci samej a zmenil výrok o náhrade trov konania tak, že žalovanej
náhradu trov nepriznal. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo 4. mája 2010 sp. zn. III. ÚS 72/2010 (ďalej aj ako „Nález“)
rozhodol tak, že základné právo žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie
veci v jeho prítomnosti a na možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo 17. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 66/2007 porušené bolo. Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 66/2007 zo 17. septembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Napokon rozhodol o povinnosti odvolacieho súdu uhradiť trovy žalobcovi v sume
303, 31 €.

V odôvodnení uviedol, že podľa názoru ústavného súdu boli postup a rozhodnutia súdov prvého a
druhého stupňa v danej veci (krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil s argumentáciou a závermi
okresného súdu) založené na príliš formalistickom výklade práva a posúdení skutkových okolností
prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci. Oba označené súdy
považovali za irelevantnú okolnosť, či bývalí členovia spolku sú členmi sťažovateľa a či sťažovateľ

svojou činnosťou aj obsahom stanov pokračuje, resp. nadviazal na činnosť spolku YMCA na Slovensku
z roku 1946. Neskúmali ani otázku, či došlo k platnému zániku spolku YMCA na Slovensku v roku
1951 a či následné prevzatie majetku tohto spolku Československým zväzom mládeže bolo v súlade
s právnym poriadkom. Podľa ich názoru nie je sťažovateľ subjektom identickým so spolkom YMCA na
Slovensku registrovaným v roku 1946, pretože bol 16. júla 1990 zaregistrovaný ministerstvom vnútra v

zmysle § 6 zákona o združovaní, teda ide de iure o nový subjekt. Z listinných dôkazov predložených v
konaní okrem iného vyplýva, že združenie YMCA na Slovensku bolo spolkom, ktorý pôvodne vznikol
ešte pred 1. októbrom 1951, pričom v zmysle čl. VI stanov (schválených v roku 1946): „... spadá
do organizačného rámca, vytvoreného Sdružením YMCA v Československu, ktorého stanovy boli
schválené čs. ministerstvom vnútra výnosom č. 32/006/23 zo dňa 11. mája 1923. Sdruženie YMCA na

Slovensku je však samostatnou právnickou osobou a jeho pôsobnosť rozprestiera sa na celé územie
Slovenska. ... 3./ Ústredný výbor YMCA na Slovensku so sídlom v Bratislave je jednotiacim orgánom
nad všetkými miestnymi sdruženiami YMCA na Slovensku, riadi a spravuje ako najvyšší orgán výkonný,
všetky záležitosti ideové, organizačné a hospodárske v shode so základnými zásadami a smernicami
výročných valných shromaždení, ako aj v shodnej spolupráci s ústredným výborom YMCA v Prahe.

ÚstrednývýborYMCAnaSlovenskuakonajvyššíorgánvýkonnýkonávšetkutútočinnosťvúplnejshode
ideovými smernicami a nariadeniami Slovenskej národnej rady“. V zmysle čl. VIII stanov „1./ Najvyšším
samosprávnym orgánom sdruženia YMCA na Slovensku je valné shromaždenie sdruženia“. V zmysle
čl. XIV stanov „... 2./ Valné shromaždenie môže navrhnúť rozchod sdruženia, ak sa pre tento návrh
vyslovilo najmenej 3/4 celého riadneho členstva sdruženia. 3./ V prípade rozchodu sdruženia pripadne

všetok majetok YMCA na Slovensku sdruženiu YMCA v Čechách a na Morave, prípadne tým spolkom
a sdruženiam na Slovensku, ktoré sledujú ten istý cieľ, ako je uvedené v ods. III týchto stanov, berúc pri
tom do úvahy, že pôvodný základný i prevodzovací majetok sdruženia YMCA na Slovensku skladal sa z
väčšej čiastky z účelového venovania americkej YMCA, ktorá v takomto prípade na účelovom venovaní
sotrváva.“.

Ďalej ústavný súd konštatoval, že z ďalších listinných dôkazov v spise, napr. zo záznamu správy zaslanej
Q. 23. marca 1949 T. (na č. l. 72 súdneho spisu) zároveň vyplýva, že ukončenie činnosti spolku YMCA a
prevzatiejehomajetkumaloznakycielenej,organizovanejmocenskejakcieštátnehorežimuovládaného
komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS). V texte správy sa doslova uvádza: „Včera večer
som dostal správu, že SSM dnes preberá budovy YMCA v Bratislave a Banskej Bystrici. Neviem aké

stranícke fórum sa zaoberalo touto otázkou a či boli náležite uvážené zahraničnopolitické aspekty. Je
tu celoštátny plán prevzatia majetku YMCA a YVCA a to takým spôsobom, že by sme do vedúcich
orgánov uvedených inštitúcií dali nám oddaných, s ktorými by sme uzavreli dohodu, že za určitých
podmienok budovy by prešli do užívania našich domácich organizácií. Pokiaľ ide o uvedené majetky,
prirodzene treba rátať aj s náhradou čo už doteraz je z americkej strany vyčíslené na 30 miliónov

dolárov. V Bratislave je situácia zložitejšia, lebo v YMCA sú ubytovaní naši vysokoškolskí študenti,
ktorí majú byť deložovaní. Prosím Ťa, aby si okamžite preskúmal či sa zakladá na pravde, že SSM
dnešnýmdňombudovypreberáaabysimipodľamožnostiobratompodalsprávu“.Vtýchtosúvislostiach
nemožno bez ďalšieho náležitého a podrobného dokazovania sťažovateľovi uprieť dôvodnosť tvrdení,že o rozpustení alebo o ukončení činnosti spolku YMCA na Slovensku a o prevode jeho majetku na iné
subjekty nebolo nikdy rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to v zmysle jeho stanov a že tento spolok,
ktoréhočinnosťbolanásilneprerušená,nezanikolvsúladesplatnýmprávnymporiadkom(vykladanýma

interpretovaným v duchu zásad demokratického a právneho štátu), t. j. že tento spolok v intenciách § 19
ods. 2 zákona o združovaní nezanikol a z hľadiska ďalšieho trvania bolo podstatné, či do 30. decembra
1990 bola splnená jeho povinnosť oznámiť ministerstvu vnútra jeho názov a sídlo (štvrtá veta § 19
ods. 2). V tomto kontexte bolo podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania sťažovateľa z 12.
júla 1990 doručeného ministerstvu vnútra 16. júla 1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov

sťažovateľa (pokračovať v činnosti pôvodného spolku YMCA na Slovensku s aktualizovanými stanovami
alebo založiť úplne nový právny subjekt) a zároveň posúdiť, či doručením tohto podania a jeho prílohy
(stanov obsahujúcich názov a sídlo združenia) došlo k splneniu povinnosti podľa štvrtej vety § 19 ods.
2 zákona o združovaní.
Ďalej ústavný súd uviedol, že striktne formálny výklad ustanovení § 6 a § 19 ods. 2 zákona o združovaní,
ku ktorému sa okresný súd a krajský súd v danom prípade priklonili zdôrazniac ich procedurálno-

formálny aspekt, má za následok, že dispozíciám s majetkom, ktoré, aj keď s dlhším časovým odstupom,
mohli nadväzovať na protiprávne pozbavenie vlastníckeho práva, by bola poskytnutá súdna ochrana
na úkor vlastníka, ktorého vlastníctvo, ako aj existencia sama boli predmetom perzekúcie v období
neslobody (pozri tiež zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a
protiprávnosti komunistického systému). Mimoriadnosť politickej situácie v Československej republike

po februári 1948, vrátane svojvoľného a od vlastného právneho režimu odtrhnutého výkonu štátnej
moci vzhľadom na svoju závažnosť neumožňujú ústavnému súdu v rámci uplatnenia kritérií ústavnosti
opomenúť sťažovateľove argumenty v už uvedených súvislostiach na rozdiel od okresného súdu
a krajského súdu, ktoré sa uchýlili k rigorózne formálnemu výkladu pozitívneho práva. Pokiaľ
mocenským zvratom z februára 1948 došlo v Československej republike k situácii, keď sa KSČ a na

Slovensku pôsobiaca jej sesterská organizácia - KSS stali politickým hegemónom, pričom postupne
mocensky ovládli štát ako taký a z verejného života vytesňovali politických a ideových oponentov,
vrátane „nepohodlných“ spoločenských organizácií, spolkov či združení, pričom v záujme dosiahnutia
uvedenéhocieľauplatňovaliprostriedkynezlučiteľnésprincípmiazásadamidemokratickéhoaprávneho
štátu, nemožno pri náprave dôsledkov takejto situácie vystačiť s bežnými formálnymi prostriedkami

a spôsobmi výkladu a aplikácie pozitívneho práva (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Českej
republikysp.zn.III.ÚS462/98z11.januára2000).PopreskúmanírozsudkuKrajskéhosúduvBratislave
zo 17. septembra 2009 sp. zn. 9 Co 66/2007 ústavný súd konštatoval, že závery krajského súdu bez
náležitého vyhodnotenia nereflektujú sťažovateľovu argumentáciu o okolnostiach ukončenia činnosti
spolku YMCA na Slovensku v roku 1951 a o protiprávnom prevzatí jeho majetku inými subjektmi, pričom

právne posúdenie otázky právnej kontinuity a aktívnej legitimácie sťažovateľa vychádza zo striktne
formálneho výkladu ustanovení § 6 a § 19 ods. 2 zákona o združovaní bez ohľadu na účel a zmysel §
19 ods. 2 zákona o združovaní, ktorým bolo zaistiť právnu kontinuitu združení (spolkov), ktoré pôsobili
pred 1. októbrom 1951, v záujme ochrany ich práv.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. augusta 2010 sp. zn. 9 Co 282/2010 zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súlade s Nálezom a záväzným právnym názorom
odvolacieho súdu bol súd prvého stupňa povinný zistiť a posúdiť okolnosti ukončenia činnosti spolku
YMCA na Slovensku a prevodu majetku tohto spolku na iné subjekty, ako aj obsah a zmysel podania
žalobcu z 12. júla 1990.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 8. októbra 2012 č. k. 11 C 194/2005 -553 určil, že žalobca

je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva XXXX. vydanom Katastrálnym
úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu pre katastrálne územie X.,
obec W., okres Bratislava 1, a to pozemku registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. 7559 s výmerou
406 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. 7560/1
s výmerou 2 036 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku registra "C" katastra nehnuteľností

parc. č. 7560/2 s výmerou 1 155 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku registra "C" katastra
nehnuteľností parc. č. 7560/3 s výmerou 229 m2, zastavané plochy a nádvoria, stavby súpisné číslo
XXXX, stojacej na pozemku parc. č. 7559 a stavby súpisné číslo XXXXXX stojacej na pozemku parc.
č. 7560/1. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 175 933,44 € a to na účet
právneho zástupcu žalobcu vedený v S., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, a to do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že 21. januára 1948 bolo v PK vložke 5385 a
7535, parc. č. 7559, 7558/2 zapísané vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na Kresťanské
združenie mladých mužov YMCA na Slovensku. Dňa 26. januára 1951 sa Ústredný akčný výbor YMCA
v Československu po dohode s Ústredným akčným výborom Národnej fronty Čechov a Slovákovuzniesol na zastavení činnosti a rozchode celého združenia YMCA v ČSR. Dňom 14. júla 1951 všetok
majetok YMCA v Bratislave tak hnuteľný ako aj nehnuteľný prešiel do správy a držby SÚV - ČSM v
Bratislave. Ľudový súd v Bratislave uznesením č. 4970/54 z 27. decembra 1954 povolil v pozemkovej

knihe kat. územie Bratislava zápis vlastníckeho práva Československému zväzu mládeže -slovenský
ústredný výbor v Bratislave k nehnuteľnostiam zapísaným vo vložke č. 7534 na parc. č. 7539 a dom
šp. VIII. 489 a vo vložke č. 5386 na parc. č. 7561, 7560 a dom šp. VIII. 489. Dňa 23. júna 1951 bol
podpísaný protokol o postúpení majetku YMCA Ústredie v Prahe. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval,
že zo záznamu správy zaslanej Q. 23. marca 1949 T. vyplýva, že ukončenie činnosti spolku YMCA a

prevzatiejehomajetkumaloznakycielenej,organizovanejmocenskejakcieštátnehorežimuovládaného
komunistickou stranou. V súčasnosti svedčí zápis vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam
žalovanej, ktoré táto nadobudla na základe darovacej zmluvy z 30. júla 2001 v znení dodatkov. Okresný
súd sa stotožnil so záverom Ústavného súdu SR v tejto otázke, že o ukončení činnosti spolku YMCA
na Slovensku a o prevode jeho majetku nebolo rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to v zmysle jeho
stanov (viď čl. XIV stanov v spojení s čl. VI bod 1 stanov) a že tento spolok, ktorého činnosť bola

násilne prerušená, nezanikol v súlade s platným právnym poriadkom (vykladaným a interpretovaným v
duchu zásad demokratického a právneho štátu) a dispozícia s majetkom spolku YMCA na Slovensku
bola rovnako vykonaná v rozpore s platným právnym poriadkom. V kľúčovej právnej otázke právnej
kontinuity žalobcu Ústavný súd SR vytkol okresnému aj krajskému súdu príliš formalistický výklad
práva, a to najmä zákona o združovaní. Striktne formálny výklad ustanovení § 6 a § 19 ods. 2

zákona o združovaní, ku ktorému sa okresný súd a krajský súd v danom prípade priklonili zdôrazniac
ich procedurálno-formálny aspekt, má totiž za následok, že dispozíciám s majetkom, ktoré, aj keď s
dlhším časovým odstupom, mohli nadväzovať na protiprávne pozbavenie vlastníckeho práva, by bola
poskytnutá súdna ochrana na úkor vlastníka, ktorého vlastníctvo, ako aj existencia sama boli predmetom
perzekúcievobdobíneslobody.PodľazáväznéhoprávnehonázoruÚstavnéhosúdujepotrebnéskúmať,

či do 30. decembra 1990 bola zo strany spolku YMCA na Slovensku splnená jeho povinnosť oznámiť
ministerstvuvnútrajehonázovasídlo(štvrtáveta§19ods.2).Vtomtokontextebolopodstatnénáležitým
spôsobom posúdiť obsah podania žalobkyne z 12. júla 1990 doručeného ministerstvu vnútra 16. júla
1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov žalobcu (pokračovať v činnosti pôvodného spolku
s aktualizovanými stanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt). Súd prvého stupňa v kontexte

výsledkov vykonaného dokazovania mal nepochybne za preukázaný úmysel žalobcu obnoviť činnosť
YMCY na Slovensku a nie založiť nové združenie, ktoré by iba ideovo nadväzovalo na pôvodný spolok
YMCA na Slovensku. Z obsahov tlačových článkov ako aj z výpovedí svedkov bolo nepochybné, že
o obživnutie činnosti pôvodného spolku YMCA na Slovensku sa snažili predovšetkým jeho pôvodní
členovia, ktorí (najmä z dôvodu ich veku) neskôr odovzdali tento spolok do rúk mladšej generácie. V

tomto duchu bolo potrebné potom skúmať aj obsah podania z 12. júla 1990 adresovaného Ministerstvu
vnútra SR, v ktorom sa doslovne píše, že: "prosíme týmto o registráciu nášho hnutia pod názvom YMCA
na Slovensku. Stanovy nášho hnutia s pôsobnosťou na území Slovenskej republiky prikladáme". Výklad
slovného spojenia "prosíme o registráciu" nemusí automaticky znamenať registráciu nového subjektu,
ale (a čo potvrdili aj prezentované články a výpovede svedkov) môže znamenať tú skutočnosť, že

existujúce združenie, ktorého činnosť bola po dlhú dobu potláčaná, sa svoju činnosť snaží obnoviť, čo
po formálnej stránke vyjadruje slovným spojením "žiadame o registráciu (žiadame o administratívne
oživenie)". Inak povedané slovné spojenie "žiadame o registráciu" môže znamenať, že sa týmto snažili
obnoviť činnosť aj po administratívnej stránke nielen svojou praktickou činnosťou (chceli aby aj oficiálne
mohli pod svojim názvom a s novými stanovami vykonávať pôvodnú činnosť). Nie je teda pravdou,

že žalobca až počas súdneho konania zmenil úmysel predmetného podania tak ako to vyhovovalo
priebehu sporu. Žalobca totiž už v minulosti (čo potvrdzujú jednotlivé články) sám o sebe písal ako o
obnovenom združení, nie novozaloženom, pričom tak písal ešte v rokoch 1990-1991. Keďže súčasťou
podania žalobcu z 12. júla 1990 bolo aj uvedenie názvu a sídla občianskeho združenia a prílohou boli
stanovy združenia, súd má za to, že žalobca splnil povinnosť podľa štvrtej vety § 19 ods. 2 zákona o

združovaní občanov, a teda nezanikol ku 31. decembru 1990. Ústavný súd vo svojom Náleze poukázal
aj na relevanciu toho (čo súdy v pôvodných rozhodnutiach vôbec neskúmali), či bývalí členovia spolku sú
členmi žalobcu a či žalobca svojou činnosťou aj obsahom stanov pokračuje, resp. nadviazal na činnosť
spolku YMCA na Slovensku z roku 1946. Súd prvého stupňa uzavrel, že z vykonaného dokazovania bolo
nesporné, že to boli práve bývalí, resp. pôvodní členovia YMCY na Slovensku, ktorí sa rozhodli obnoviť

činnosť tohto spolku (J.. a pod.) a ktorí zvolali aj ustanovujúcu schôdzu zhromaždenia v apríli 1990,
ktorého za zúčastnili najmä pôvodní členovia YMCY ako aj noví členovia, že na tomto zhromaždení
sa rozhodlo o ďalšej činnosti spolku, že títo pôvodní členovia (tzv. "starí ymcári") sa stali členmi aj
obnoveného združenia, že na tomto zhromaždení boli schválené stanovy obnovenej YMCY, pričom išlov podstate o prevzaté pôvodné stanovy, čo potvrdili aj svedkovia. O náhrade trov konania rozhodol podľa
ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 23. októbra 2014 sp. zn. 9 Co 19/2013 napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že
kľúčovou obranou žalovanej prezentovanou nielen v konaní pred súdom prvého stupňa, ale na identickej
obrane zotrvala žalovaná aj v odvolaní je, že u žalobcu došlo k registrácii nového združenia a to s
poukazom na výklad právneho úkonu - žiadosti o registráciu v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka,
argumentáciu ktorú prijali v prvom rozhodnutí všeobecné súdy, avšak tento záver Ústavný súd SR

vo svojom Náleze striktne odmietol. Zdôraznil, že je podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah
podania žalobcu z 12. júla 1990 z hľadiska skutočného (teda nie formálne napísaného) obsahu vôle
zástupcov žalobkyne (pokračovať v činnosti spolku YMCA na Slovensku s aktualizovanými stanovami
alebo založiť úplne nový právny subjekt) a zároveň posúdiť, či doručením tohto podania a jeho prílohy
(stanov obsahujúcich názov a sídlo združenia) došlo k splneniu povinnosti podľa štvrtej vety § 19 ods.
2 zákona o združovaní, v smere ktorom prvostupňový súd vykonal aj dokazovanie a z jeho výsledkov

prijal správny právny záver, od záveru ktorého odvolací súd nemá aj vzhľadom na už viackrát citovaný
Nález dôvod sa odchýliť, preto táto námietka je bez možnosti privodiť na vec iný náhľad. Na podporu
správnosti prijatého záveru s ohľadom na doplnené dokazovanie odvolací súd poukázal na Nález
Ústavného súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12 ktorý vyslovil, že " .. všeobecný súd
nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to

vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré
majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov
vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež
povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom .. ", Ďalej odvolací súd konštatoval, že
bez významu je snaha žalovanej privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci tvrdením, že ak

by aj bol vlastnícky titul k sporným nehnuteľnostiam spochybnený rozhodnutím súdu s ohľadom na
argument žalobcu o nadobudnutí vlastníctva od nevlastníka, tak k nadobudnutiu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam by došlo neskôr vydržaním. Z výpisu z pozemkovej knihy nehnuteľností (č.l. 78)
vyplýva, že k nehnuteľnosti bolo na základe prípisu Ústredia YMCA v Československu z 12. marca 1951
zapísanévlastníckeprávoČeskoslovenskéhozväzumládeže.Celkovýprimátsocialistickéhovlastníctva

a jeho zvýšená ochrana boli premietnuté do nescudziteľnosti veci zo socialistického vlastníctva štátu a
ľudových družstiev, ktoré nemohli prejsť do vlastníctva súkromného ani vydržaním. Vydržať nemohli ani
socialistickí vlastníci, teda štát či ľudové družstvá voči inému socialistickému vlastníkovi. Z uvedeného
teda vyplýva, že vydržanie podľa zákona č. 141/1950 nebolo možné, keďže veci v socialistickom
vlastníctvenebolomožnénadobudnúťvydržaním.Možnosťnadobudnutiavlastníckehoprávavydržaním

bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb.,
účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené
na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať
vlastnícke právo najmä k pozemkom. Právna úprava pred 1. januárom 1992 v zásade neumožňovala
vydržanie právnickou osobou ani štátom, lebo právnická osoba ani štát nebol spôsobilým subjektom

vydržania. Až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.
januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku
predmetnánovelaumožnilazapočítanienepretržitejdržbyvykonávanejajpred1.januárom1992,pričom
držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku
(t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k l. januáru 1992 podmienku nepretržitej

držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo
k pozemku vydržaním. To znamená, že všetky podmienky vydržania museli byť splnené v deň účinnosti
zákona č. 509/1991 Zb. o aký prípad v súdenej veci sa nejedná, keďže neboli splnené podmienky
vydržania k 1. januáru 1992, pretože v liste z 12. apríla 1990 adresovanom vtedajšiemu ministrovi

školstva T.(č.l.307spisu)akoajlistez12.decembra1990adresovanomH.,podpredsedovivládyČSFR
(č.l. 308 spisu) žalobca ... "požiadal o prinavrátenie majetku organizácii YMCA na Slovensku o budovu
na Karpatskej č. 2 v Bratislave z majetku Zväzu mladých pôvodnému vlastníkovi - združeniu YMCA na
Slovensku .... ". Tieto listinné dôkazy, podľa názoru odvolacieho súdu spochybňujú dobromyseľnosť, t.
j. oprávnenú držbu žalovanej, resp. jej právnej nástupkyne ešte pred 1. januárom 1992, keď samotné

písomné oznámenie vlastníka oprávnenému držiteľovi stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle. Odvolací súd
ďalej dospel k záveru, že námietky žalovanej pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu
prvéhostupňasúnedôvodné.Zodôvodneniajehorozsudkunevyplývajednostrannosť,anitakáaplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj vo vzťahu k výroku
o trovách konania. Odvolací súd bol ďalej toho názoru, že v danej veci nie sú splnené podmienky na
pripustenie dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému žalobcovi
ich náhradu nepriznal, pretože absentoval návrh na ich priznanie.
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 8. októbra 2012 č. k. 11 C 194/2005-553 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 23. októbra 2014 sp. zn. 9 Co 19/2013 podal v celom
rozsahu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Mimoriadne dovolanie podal

z dovolacích dôvodov podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p., pretože v konaní došlo k vade uvedenej v §
237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., čím sa žalovanej postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, podľa
§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p., pretože konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a napokon podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., že rozhodnutia súdov spočívajú v
nesprávnom právnom posúdení. K jednotlivým dôvodom uviedol:
1. Generálny prokurátor namieta, že závery súdov nižšieho stupňa o nezákonnom ukončení činnosti

spolku YMCA na Slovensku z hľadiska násilného prerušenia jeho činnosti ako aj o totožnosti žalobcu
so spolkom YMCA (teda otázka aktívnej legitimácie žalobcu) nie sú dostatočne odôvodnené v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Generálny prokurátor ďalej uviedol, že podľa právnej teórie nepretržitosť
držby neznamená trvalý výkon držby vlastným užívaním, t. j. zo strany štátu, ale pripúšťa sa výkon držby
prostredníctvom osoby vykonávajúcej obsah držby za vydražiteľa, t. j. v danom prípade prostredníctvom

Fondu detí a mládeže. Generálny prokurátor taktiež namieta, že súd prvého stupňa a ani odvolací
súd sa vo svojich rozhodnutiach touto otázkou vôbec nezaoberali. Nedostatok riadneho odôvodnenia
rozhodnutia je pritom porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie a zakladá dovolací
dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. spočívajúci v tom, že účastníkovi sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

2. Dôkazy, z ktorých súdy vyvodili záver o nezákonnom ukončení činnosti YMCA z hľadiska „násilného
prerušenia jeho činnosti“ nie sú dostatočné. Namietal, že v súdnom spise sa nenachádza rozhodnutie o
ukončení činnosti Československej YMCY a že súdy nepovažovali za potrebné skúmať znenie stanov
YMCA v Československu platné v januári 1951. Ďalej namietal, že vo vzťahu k posúdeniu samotnej
vôle žalobcu, či úkon z 12. júla 1990 bol reálne úkonom podľa § 19 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. súd

pri výsluchoch svedkov „starých ymkárov“ p. M.zároveň sčasti členov prípravného výboru, pričom F.
žiadosť o registráciu z 12. júla 1990 aj podpísal) týmto nepoložil základnú a logickú otázku, za aký oni
sami považovali tento úkon - registráciu nového združenia, len ideovo (predmetom činnosti, poslaním,
posolstvom a pod.) nadväzujúceho na pôvodnú zaniknutú YMCU, alebo za totožný subjekt. Všetky
ostatné v rozsudkoch citované dôkazy (z tlače, inzerátov, listov, atď.) o obnovení činnosti YMCA totiž v

zásade umožňujú obidva výklady. Generálny prokurátor sa ďalej nestotožnil s vyhodnotením dôkazov
(listov z č.l. 307 a 308 spisu) súdmi nižšieho stupňa. V tejto súvislosti konštatoval, že inou vadou konania,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je vada konania, ktorá je (rovnako ako vady
konania v § 237 ods. 1 O.s.p.) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne
konanie. Medzi takéto vady konania patrí aj skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného

alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm.
b/ O.s.p.
3. Generálny prokurátor napokon uviedol, že podľa zákona č. 141/1950 Zb. bolo možné vydržanie vecí v
osobnom alebo súkromnom vlastníctve, pričom pokiaľ ich nadobudol subjekt socialistického vlastníctva,
stali sa predmetom socialistického vlastníctva. V tomto smere (podľa názoru generálneho prokurátora)

nie je odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu právne správne, lebo odvolací súd vychádzal z toho,
že v prípade sporných nehnuteľností ide o nehnuteľnosti v socialistickom vlastníctve. Pokiaľ by však
išlo o neplatný prevod týchto nehnuteľností na ČSM, vlastníkom by bola naďalej YMCA na Slovensku
a išlo by o vlastníctvo súkromné a nie socialistické, pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť
predmetom vydržania. V tejto súvislosti uviedol, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne závery, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. S poukazom na
uvedenénavrholrozhodnutiasúdovnižšiehostupňazrušiťvcelomrozsahuavecvrátiťOkresnémusúdu
Bratislava I na ďalšie konanie. Zároveň podľa § 243 ha O.s.p. navrhol odklad vykonateľnosti rozsudkov

Okresného súdu Bratislava I z 8. októbra 2012 č. k. 11 C 194/2005-553 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 23. októbra 2014 sp. zn. 9 Co 19/2013.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že keďže odôvodnenia rozsudku
prvostupňového súdu a tiež odvolacieho súdu sú nedostatočné a nepresvedčivé, v prípade rozsudkusúdu prvého stupňa až zmätočné (nie je možné identifikovať, ktorý úkon označuje za absolútne neplatný
a z akého dôvodu), a k zisteniu skutkového stavu je potrebné preskúmať jednak skutočnosti uvádzané
generálnym prokurátorom a tiež skutočnosti uvádzané žalovanou, navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a rozsudok Okresného súdu
Bratislava I z 8. októbra 2012 č. k. 11 C 194/2005-553 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23.
októbra 2014 sp. zn. 9 Co 19/2013 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že pokiaľ ide o časť mimoriadneho dovolania
namietajúcu nedostatok dôvodov napádaného rozhodnutia, táto námietka predstavuje vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, čo mohla namietať podaním dovolania
samotná žalovaná, ktorá tak však neurobila. Vzhľadom na stanovisko pléna ústavného súdu Slovenskej
republiky z 18. marca 2015, sp. zn. PU. US 3/2015 nie je možné takouto skutočnosťou odôvodniť
podanie mimoriadneho dovolania, a preto by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky touto časťou dôvodov
generálneho prokurátora v Mimoriadnom dovolaní nemal vôbec zaoberať. Pokiaľ ide o námietku
nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi nižšieho stupňa žalobca uviedol, že ako vyplýva z

judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (III. ÚS 357/2013-33), ako aj ESĽP (najmä Roseltrans
proti Rusku, Cornif proti Rumunsku, Sutyazhnik proti Rusku, Sizintseva a ostatní proti Rusku, Abdulayev
proti Rusku) existencia dvoch právnych názorov na aplikáciu hmotného práva konajúcim súdom
v právoplatne skončenej veci a (prirodzený) nesúhlas neúspešného účastníka s hodnotením veci
prvostupňovým a odvolacím súdom nie je mimoriadnou okolnosťou, ktorá by oprávňovala zrušenie

záväzného a vykonateľného rozhodnutia a „znovuotvorenie“ konania. Napokon žalobca uviedol, že
hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a odvolacím súdom nie je inou vadou podľa § 243f ods. 1
písm. b/ O.s.p. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
Kvyjadreniužalobcusavyjadrilažalovaná,ktoráuviedla,žeargumentáciauvedenávovyjadrenížalobcu

z 25. mája 2015 je účelová a citované rozhodnutia ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky
sa na prejednávanú vec nemôžu aplikovať a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel
mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 8. októbra
2012 č. k. 11 C 194/2005-553 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. októbra 2014 sp. zn. 9 Co
19/2013 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý argumentoval, že vzhľadom na zjednotený
výklad ustanovení upravujúcich procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania, považuje mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora v predmetnej právnej veci za procesne neprípustné. Na základe
uvedeného navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol a žalovanú zaviazal na náhradu
trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1
O.s.p.)nadovolacomsúdevurčenejlehote(§243gO.s.p.)protirozhodnutiu,ktorémôženapadnúťtýmto
opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.
V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu možno
považovať za prípustné.

Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy.

Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými
právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa spravidla tento mimoriadny
opravný prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca
taxatívnym spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre

jeho uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný
inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť jeho nález sp. zn.
I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné miesto v civilnom konaní,
keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový poriadok (viď ustanovenie § 458 ods.
1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú.Z dôvodovej správy týchto nových kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo
štrasburskej judikatúry.
Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA,

a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol. s r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť
č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie
právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.
Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika),
ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov právnych

princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa právoplatné a definitívne
rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie
konania len preto, aby dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť
existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady
je odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej
inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s

cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v
maximálnejmožnejmierespravodlivúrovnováhumedzizáujmamijednotlivcaanutnosťouzabezpečovať
účinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí
najmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázka, či k
obnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne

orgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami
vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho
systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti
prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí zaručovať
celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch

zdôrazňoval, že samotné konštatovanie, že vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a
zaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti
súdnych pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb
pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov justície -
indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.

Európskysúdpreľudsképrávatedauplatňovanímvymenovanýchprincípovvždyvkaždejposudzovanej
veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali
odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr.
bod 81 vyššie citovaného rozsudku ESĽP).
Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom

opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov vo
výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave
skutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.
Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali zásah do právnej
istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej

republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom individuálneho posúdenia každého prípadu.
Dovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz.
ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu jednotnosti súdneho rozhodnutia,
zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na povinnosť účastníka konania využiť všetky
zákonomdovolenéaefektívneprostriedkypredsamotnýmpodanímpodnetugenerálnemuprokurátorovi

Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.
Dovolaciemu súdu je rovnako známy aj obsah spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté v nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená

tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky viazaný. Napriek
tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii

Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace
senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv. „precedens de facto“.
Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna Ústavného súdu
a spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aobchodnoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvšakpredstavujúichintertemporálne
dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky
postupujúc podľa zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie

názoru Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych dovolaní bez
akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn. PL. ÚS 10/04
konštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho
očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie

vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským
zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne
očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne
do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel,
na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne
očakávanie ako princíp právneho štátu.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).
Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to
pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky

pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto
premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych
dovolaniach generálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho
stanoviska Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na

dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho
poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota
je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych
orgánov aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana
oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy vo forme

stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by mala byť pre podané mimoriadne dovolania
pred novým právnym záverom Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno
mať tak za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším
záujmom na ochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného
prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet

účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou
sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor Slovenskej republiky už podal
mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len
s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom
Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového

právneho názoru. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného
z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho
využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci
názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu jeho zákonných
predpokladov.

Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky a
spoločným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by podľa dovolacieho súdu znamenalo
neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny
opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho

prokurátora podanie mimoriadneho dovolania.
Dovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých štrasburskou judikatúrou
skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu, také pochybenie, ktoré možno označiť
za elementárne porušenie základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky považuje
zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou

jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov.
Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv.
inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.

Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie z týchto dôvodov:
1. podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p., pretože v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p., čím sa žalovanej postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
2. podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p., pretože konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon,
3. podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., že rozhodnutia súdov spočívajú v nesprávnom právnom posúdení.

1. Generálny prokurátor videl odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom v nedostatku riadneho
odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, pričom konkrétne namietal nedostatočné odôvodnenie
otázkyzákonnostiukončeniačinnostiazánikuspolkuYMCAnaSlovenskuvroku1951,otázkytotožnosti
žalobcu a spolku YMCA do roku 1951 (teda otázka aktívnej legitimácie žalobcu), ako aj otázky vydržania
súdených nehnuteľností štátom prostredníctvom Fondu detí a mládeže.

Pokiaľ generálny prokurátor namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutých
rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1

ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle

§ 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný,
neodôvodnený,čizjavnearbitrárny(svojvoľný).Odôvodnenierozsudkuzodpovedázákladnej(formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.),
ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení
a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia
veci konajúcimi súdmi.
Pokiaľ ide o odôvodnenie ukončenia činnosti a zániku spolku YMCA na Slovensku v roku 1951, súdy
nižšieho stupňa sa tejto základnej otázke venovali dostatočne, pričom sa (aj s poukazom na Nález)
zhodli na právnom závere, že o ukončení činnosti spolku YMCA na Slovensku a o prevode jeho majetku

nebolo rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to v zmysle jeho stanov (čl. XIV stanov v spojení s čl. VI bod
1 stanov) a že tento spolok, ktorého činnosť bola násilne prerušená (ukončenie činnosti spolku YMCA a
prevzatiejehomajetkumaloznakycielenej,organizovanejmocenskejakcieštátnehorežimuovládaného
komunistickou stranou - viď Nález) nezanikol v súlade s platným právnym poriadkom a dispozícia s
majetkom spolku YMCA na Slovensku bola rovnako vykonaná v rozpore s platným právnym poriadkom.

Súdy nižšieho stupňa na základe vykonaného dokazovania a v zmysle usmernení Ústavného súdu
Slovenskej republiky uvedených v Náleze (príliš formalistický výklad práva, posúdenie skutkových
okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci) dospeli
k záveru, že žalobca a spolok YMCA na Slovensku sú totožná právnická osoba - žalobca je v tomto
sporeaktívnevecnelegitimovaný.Súdynazákladevykonanýchdôkazovdospelikzáveru,žeskutočným

obsahom vôle zástupcov žalobcu pri úkone z 12. júla 1990 voči ministerstvu vnútra a pri činnosti, ktorá
predchádzala tomuto úkonu, bolo obnovenie činnosti spolku YMCA na Slovensku, nie založenie nového
združenia. Súdy pri tomto zistení vychádzali aj z článkov dobovej tlače, ktoré objektivizovali vnútorný
postoj členov spolku pri ich činnosti a výpovedí priamych účastníkov (svedkovia M. a X.). Rovnako za
zásadný v tejto otázke považovali aj fakt, že prostredníctvom publikovaných inzerátov boli oslovovaní

členovia spolku. Súdy zohľadnili aj znenie stanov združenia priložených k podaniu z 12. júla 1990, a to
najmä čl. VIII ods. 4, z ktorého vyplýva, že členovia spolku schválením takýchto stanov chceli obnoviť
fungovanie spolku. Dovolací súd je preto toho názoru, že súdy nižšieho stupňa sa z otázkou aktívnej
legitimácie žalobcu vysporiadali dostatočne.Odvolací súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkou žalovanej týkajúcej sa vydržania predmetných
nehnuteľností žalovanou a jej právnymi predchodcami, pričom uviedol, že „Z výpisu z pozemkovej
knihy nehnuteľností (č. l. 78) vyplýva, že k nehnuteľnosti bolo na základe prípisu Ústredia YMCA

v Československu zo dňa 12.03.1951 zapísané vlastnícke právo Československého zväzu mládeže.
Celkový primát socialistického vlastníctva a jeho zvýšená ochrana boli premietnuté do nescudziteľnosti
veci zo socialistického vlastníctva štátu a ľudových družstiev, ktoré nemohli prejsť do vlastníctva
súkromného ani vydržaním. Vydržať nemohli ani socialistickí vlastníci, teda štát či ľudové družstvá
voči inému socialistickému vlastníkovi. Z uvedeného teda vyplýva, že vydržanie podľa zákona č.

141/1950 nebolo možné, keďže veci v socialistickom vlastníctve nebolo možné nadobudnúť vydržaním.
Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho
poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov
vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený
aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom.
Právna úprava pred 1.1.1992 v zásade neumožňovala vydržanie právnickou osobou ani štátom, lebo

právnická osoba ani štát nebol spôsobilým subjektom vydržania. Až novelou Občianskeho zákonníka
vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené.
V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie
nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v
porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom

nakladal ako s vlastným) spĺňal k l. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať
rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. To znamená, že
všetky podmienky vydržania museli byť splnené v deň účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. O taký prípad
v súdenej veci sa nejedná, keďže neboli splnené podmienky vydržania k 1.1.1992, pretože v liste zo

dňa 12.4.1990 adresovanom vtedajšiemu ministrovi školstva T., T.č.l. 307 spisu) ako aj liste zo dňa
12.12.1990 adresovanom H.., podpredsedovi vlády ČSFR (č.l. 308 spisu) žalobkyňa ... "požiadala o
prinavráteniemajetkuorganizáciiYMCAnaSlovenskuobudovunaKarpatskejč.2vBratislavezmajetku
Zväzu mladých pôvodnému vlastníkovi - združeniu YMCA na Slovensku ... ". Tieto listinné dôkazy, podľa
názoruodvolaciehosúduspochybňujúdobromyseľnosť,t.j.oprávnenúdržbužalovanej,resp.jejprávnej

nástupkyne ešte pred 1.1.1992, keď samotné písomné oznámenie vlastníka oprávnenému držiteľovi
stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle.“
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkou
žalovanej týkajúcej sa otázky vydržania súdených nehnuteľností štátom (právnym predchodcom
žalovanej) za obdobie od roku 1951 do roku 1992 vrátane. Odvolací súd uzavrel, že štát nebol

spôsobilým nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti vydržaním z dôvodu, že u neho absentoval jeden
zo zákonných predpokladov vydržania a to oprávnenosť, resp. dobromyseľnosť držby po celú dobu
vydržania, keďže ho žalobkyňa listami z 12. apríla 1990 a 12. decembra 1990 požiadala o prinavrátenie
predmetných nehnuteľností združeniu YMCA na Slovensku. Nakoľko odvolací súd dôvodil, že štát ako
právny predchodca žalovanej nebol (minimálne) už od roku 1990 v držbe dobromyseľným a nikým

nerušeným (teda nebol držiteľom oprávneným), bolo by bez akéhokoľvek právneho významu venovať
sa otázke vydržania predmetných nehnuteľností štátom v nasledujúcom období od 1. januára 1991 do
1. januára 2001 prostredníctvom Fondu detí a mládeže, tak ako to namietal generálny prokurátor. Inými
slovami, ak štát nebol oprávneným držiteľom už v roku 1990, nemohol ním byť ani v roku 2001. Pritom
nie je podstatné prostredníctvom akej štátnej organizácie predmetné nehnuteľnosti držal. Námietky

generálneho prokurátora ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa sú
preto nedôvodné (vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z vyššie uvedených dôvodov konanie
nezaťažila).
2. Generálny prokurátor ďalej vo svojom mimoriadnom dovolaní namieta, že konanie je postihnuté tzv.
inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tvrdí, že rozhodnutia súdov

nižšieho stupňa vychádzajú z neúplne či nesprávne zisteného skutkového stavu veci, ako aj to, že súdy
vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili.
Za takúto inú vadu konania sa spravidla považuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to
tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli
tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých

dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako
účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný
v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie
rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno,odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov
alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z
dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a logický

rozpor v hodnotení dôkazov (nemožno pritom vylúčiť, že v závislosti od konkrétnych okolností môže
vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom).
Inouvadouvšakniejesamotnéhodnoteniedôkazovnižšímisúdmi,keďževdovolacomkonanínemožno
toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý

ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva,
že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z

dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie
je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov a teda ani
skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených dôvodov, nemožno dovolaním
úspešne napadnúť.
Na námietku generálneho prokurátora, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov nižších

súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci -v tomto smere bol najvyšší súd viazaný
ako rozsahom tak i obsahom podaného mimoriadneho dovolania - možno uviesť len to, že v
zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samé osebe nesprávne
skutkové zistenie. Mimoriadne dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkomurčeným,nanápravulenvýslovneuvedenýchprocesných(§241ods.2písm.a/ab/O.s.p.)

a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať
ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi
vykonaného dokazovania.

Z odôvodnenia rozsudkov súdov nižšieho stupňa vyplýva, že oba súdy dostatočne, jasne a výstižne

vysvetlili akými úvahami sa pri hodnotení označených dôkazov riadili a aké poznatky z nich vyvodili.
Keďže súdom nižšieho stupňa nemožno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického
myslenia, mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti neboli z hľadiska existencie uplatneného
dovolacieho dôvodu právne relevantné. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, ktoré by boli schopné konanie zaťažiť inou vadou a existenciu takejto vady konania dovolací

súd ani nezistil.

3. Generálny prokurátor napokon namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
Konkrétne nesúhlasí s právny posúdením odvolacieho súdu ohľadom vydržania sporných nehnuteľností
podľa zákona č. 141/1950 Zb, pretože odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že v prípade sporných

nehnuteľností ide o nehnuteľnosti v socialistickom vlastníctve. Generálny prokurátor v tomto smere
zaujal právnu úvahu, že pokiaľ by išlo o neplatný prevod súdených nehnuteľností zo spolku YMCA (na
základe prípisu Ústredia YMCA v Československu z 12. marca 1951) na Československý zväz mládeže,
vlastníkom by bola naďalej YMCA na Slovensku a išlo by o vlastníctvo súkromné a nie socialistické,
pričom len socialistické vlastníctvo nemohlo byť (podľa zákona č. 141/1950 Zb.) predmetom vydržania.

Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950
(zákon č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri
základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom
stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu

vydržacíchdôb.Podľatýchtoustanoveníbolomožnévydržanímnadobudnúťvlastníckeprávo,pričomho
mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené
u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach
sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u

vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba
začala bežať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961, t. j. najneskoršie uplynutím kratšej
vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od 1. januára 1951.
Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1. januárom 1961, ak napr. predchádzajúca 32-ročnádoba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961. V prípade splnenia zákonom určených
podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k vydržaniu
priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak

z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové
právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením
§ 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti
zákona č. 509/1991 Zb., § 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť
držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.

Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze okrem iného uviedol, že z listinných dôkazov v spise vyplýva,
že ukončenie činnosti spolku YMCA a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej
mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného komunistickou stranou (KSČ a na Slovensku KSS).
Ústavný súd ďalej konštatoval, že mocenským zvratom z februára 1948 došlo v Československej
republike k situácii, keď sa KSČ a na Slovensku jej sesterská organizácia KSS stali politickým

hegemónom,pričompostupnemocenskyovládlištátakotakýazverejnéhoživotavytesňovalipolitických
a ideových oponentov, vrátane nepohodlných spoločenských organizácií, spolkov či združení.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver Ústavného súdu Slovenskej republiky je vylúčené aby štát
prostredníctvom Československého zväzu mládeže vydržal sporné nehnuteľnosti, pretože jeho

držba bola od samotného mocenského prevzatia sporných nehnuteľností neoprávnená. Nakoľko
Československý zväz mládeže nemohol byť v držbe oprávnený, resp. dobromyseľný, je bez právnej
relevancie posúdenie spôsobilosti predmetu držby, teda či sporné nehnuteľnosti boli v socialistickom
alebo súkromnom vlastníctve. Dovolací súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že pri pripustení
správnosti právnej úvahy generálneho prokurátora by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že štát by na

základe neplatného prevodu sporných nehnuteľností zo spolku YMCA na Československý zväz mládeže
de facto pre seba získal výhodu spôsobilého predmetu držby, čo je podľa názoru dovolacieho súdu v
príkrom rozpore s princípom spravodlivosti. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto namieta
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom neopodstatnene.
So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné

zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.)
Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie
mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). V danom prípade podnet podala žalovaná, ale Najvyšší
súd Slovenskej republiky jej neuložil povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania, pretože žalobca síce
podal návrh na náhradu trov tohto konania, ale tieto nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia

tohto rozhodnutia (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151
ods. 1 a 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.