Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 21, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/231/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222171
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412222171.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 28.
októbra 2014 č. k. 6C/867/2012-61 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 9. januára 2015 č. k. 6C/867/2012-79 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa súdneho poplatku za
podané odvolanie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, § 6, § 9, § 17, §

25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným skutkovým stavom,
na základe čoho dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Zo spisu Okresného súdu Nové Zámky
sp. zn. 9Er/14/20004 súd zistil, že na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd dňa 29. 01. 2004 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára.
Dňa 22. 11. 2010 oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Výzvou zo dňa 30. 11. 2010 exekučný

súd vyzval exekútora, aby sa vyjadril k návrhu oprávneného a výzvou zo dňa 22. 12. 2010 vyzval
oprávneného, aby v súlade s Exekučným poriadkom doplnil návrh na zmenu exekútora. Dňa 02. 03.
2011 oprávnený podal na exekučný súd doplnenie návrhu na zmenu exekútora. Podaním zo dňa 15.
04. 2011 poverený exekútor vyjadril súhlas s návrhom oprávneného a so zmenou exekútora. Dňa
20. 05. 2011 exekučný súd vydal uznesenie č. k. 9Er/14/2004-18, ktorým vyhovel žiadosti oprávneného
na zmenu exekútora. Súd pri posudzovaní dôvodnosti žaloby predovšetkým zisťoval, či všetky zákonné
podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného sú dané. Žalobca sa domáhal jednak náhrady skutočnej

škody, ako aj nemajetkovej ujmy, ktoré podľa jeho tvrdenia vznikli v dôsledku toho, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o zmenu exekútora v zákonnej lehote. Uplatnený nárok žalobcu na náhradu
škody treba posudzovať podľa § 9 ods. 2 zákona č.514/2003 Z. z. v znení účinnom k 27. 09.
2012, podľa ktorého za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnejmoci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Exekučný poriadok účinný
v čase podania návrhu oprávneného na zmenu exekútora ustanovil lehotu v ustanovení § 44 ods. 8
30 dní odo dňa podania takéhoto návrhu na súd. Je bezpochybné, že exekučný súd nerozhodol v

zákonnej lehote o tomto návrhu oprávneného, treba preto konštatovať, že došlo k takému nesprávnemu
úradnému postupu v predmetnej exekučnej veci, aký predpokladá ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom k 27. 09. 2012. Riešiť otázku, či v tejto exekučnej veci bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v článku 48 ods.
2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie
je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Opačný
výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase
preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Súd konštatoval, že v
predmetnej exekučnej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Samotný
nesprávny úradný postup (v danej veci spočívajúci v tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na

zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote) bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. V konaní o tomto nároku žalobca mal preukázať vznik škody a konkrétne označiť a preukázať
ujmu, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, musí byť preukázané, z
akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť

preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy.
Keďže žalobca tieto rozhodujúce skutočnosti len tvrdil, avšak nepreukázal, neboli splnené zákonné
predpoklady pre vznik nároku na náhradu majetkovej škody, ale ani na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd dospel k
záveru, že všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného podľa zákona č. 514/2003 Z.

z. súčasne splnené nie sú, preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Námietka žalovaného
ohľadne premlčania uplatneného nároku podľa názoru súdu je nedôvodná, nakoľko nárok na náhradu
škodypodľa§19ods.1zákona514/2003Z.z.sapremlčízatrirokyododňa,keďsapoškodenýdozvedel
o škode, pričom v danom prípade sa žalobca dozvedel o tom, kedy súd rozhodol o jeho žiadosti o zmenu
exekútora dňom,keďmubolodoručenéuzneseniesúduzodňa20.05.2011.Ododňanasledujúcehopo

tomto dni (22. 07. 2011) do podania žaloby na súd (27. 09. 2012) trojročná premlčacia doba neuplynula.
Námietka žalovaného o tom, že žaloba je zmätočná, a preto nie je spôsobilá byť podkladom tohto
sporového konania, podľa ustálenej judikatúry NS SR, je nedôvodná, pretože žalobca v žalobe uviedol
podstatné náležitosti návrhu na začatie konania podľa § 79 ods.1 OSP. Vzhľadom na túto skutočnosť
nebol namieste postup súdu podľa § 43 OSP, a nepredloženie dôkazov môže mať za následok len

prípadne zamietnutie žaloby, nie však jej odmietnutie. Súd nesúhlasil s názorom žalovaného o tom, že
žaloba by mala byť zamietnutá preto, lebo bola na súd podaná predčasne, keď do podania žaloby na
súd neuplynula zákonná 6-mesačná lehota po doručení návrhu na obligatórne predbežné prejednanie
nároku. Pre súdne rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia súdu, pritom je nesporné, že
žalovaný uplatnený nárok, napriek uplynutiu zákonnej lehoty v rámci predbežného prejednania nároku

návrhu žalobcu nevyhovel a to ani čiastočne, preto súd vec prejednal a o uplatnenom nároku žalobcu
rozhodol.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1OSP,keďvkonaníúspešnémužalovanému
nepriznal náhradu trov konania, pretože ich nevyčíslil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac

ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho

vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012

Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Vdanomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

procesneakceptovateľný.Exekučnýsúdrozhodovaloudelenípoverenianavykonanieexekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory.
Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok

takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote. Uviedol tiež, že žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.
1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súd 1. stupňa nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom, pretože zo
znaleckého posudku vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou

a vedením pohľadávky. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku
na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť
medzi škodovou udalosťou a škodou. Taktiež uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha
konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a

práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky,
bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 09. 01. 2015 č. k. 6C /867/2012-79 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie,
ktorý je 20 eur podľa pol. 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. a súdny poplatok
za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobeného elektronickými prostriedkami, podpísaného zaručeným
elektronickým podpisom, ktorý je 3 eur, podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č.

71/1992 Zb.

Proti tomuto uzneseniu, v časti týkajúcej sa súdneho poplatku za podané odvolanie, podal žalobca v
zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto
druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody,

ktoréviedlisúdkjehovydaniu,môžežalobcalenhádať.Podľapoložky7asadzobníkasúdnychpoplatkov
sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku, a nie

žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.
Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené
právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi preto bola v
rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo
strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1

písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis jv prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca
Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s

verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako i uznesenie súdu prvého stupňa, v napadnutej časti týkajúcej sa súdneho poplatku
za podané odvolanie, podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Žalobca sa podaným návrhom od žalovaného domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175

eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 331,92 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, spočívajúcim v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky v exekučnej veci
sp. zn. 9Er/14/04.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho

časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 08. 2005 (ďalej len Exekučný poriadok) ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd
po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktoré
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k

zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že v danej veci dňa 29. 01.

2004 (z uznesenia exekučného súdu zo dňa 20. 05. 2011 č. k. 9Er/14/2004-18) exekučný súd poveril
súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára, P. Pazmáňa 51/19, Šaľa, vykonaním exekúcie v prospech
oprávneného POHOTOVOSŤ s. r. o. proti povinnému D. L., U. Q., I. XX. Podaním zo dňa 18. 11.
2010 (doručeným exekučnému súdu dňa 22. 11. 2010) podal oprávnený návrh na zmenu súdneho
exekútora. Exekučný súd dňa 30. 11. 2010 zaslal návrh na zmenu súdneho exekútora poverenému

súdnemu exekútorovi, aby sa k nemu vyjadril a súčasne vyzval oprávneného na doplnenie návrhu na
zmenu exekútora. Na túto výzvu exekučného súdu oprávnený reagoval podaním doručeným súdu dňa
02. 03. 2011 a súdny exekútor reagoval podaním podučeným súdu dňa 15. 04. 2011. Dňa 20. 05. 2011
exekučný súd uznesením č. k. 9Er/14/2004-18 žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora
vyhovel, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 05. 2013.

I napriek tomu, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 22. 11. 2010,
bolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora potrebné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného
poriadku rozhodnúť podľa práva platného do 31. augusta 2005, teda podľa § 44 ods. 6 Exekučného
poriadku účinného do 31. 08. 2005, za účinnosti ktorého exekúcia v danej právnej veci začala.
Ustanovenie § 44 ods. 6 pritom žiadnu lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora

nestanovovalo. Keďže súd prvého stupňa vec podľa tohto zákonného ustanovenia neposúdil, odvolací
súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k inému možnému právnemu posúdeniu veci. Účastníci
konania výzvu odvolacieho súdu prevzali, avšak k inému možnému právnemu posúdeniu veci sa do
rozhodnutiaodvolaciehosúdunevyjadrili.Zdokazovaniavykonanéhosúdom prvého stupňavyplýva,že
exekučný súd po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu

o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho exekútora aj rozhodol, pričom
tieto úkony vykonával v primeranej lehote, preto odvolací súd dospel k záveru, že takýmto konaním
exekučného súdu nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Naviac je potrebné
uviesť, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode
nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony

exekučného konania. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolností
daného prípadu, odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný nesprávny úradný
postup exekučného súdu ako jedna z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, preto odvolací súd, rovnako ako súd prvého
stupňa, dospel k záveru, že návrh žalobcu je nedôvodný, pričom výškou uplatnenej škody nebolo
potrebné sa zaoberať.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo
dôjsťkodňatiumožnostikonaťpredsúdom,vodvolanínešpecifikovalaodvolacísúdpopreskúmaníveci
akonania,ktorémupredchádzalo,žiadentakýtodôvodnezistil,vtejtočastipovažovalodvolaniežalobcu
za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná,

patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). K aplikácii novej právnej úpravy
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v
napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnostia založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu, ako uvádzal žalobca v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej

retroaktivity. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával
úkony smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím
súdu o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote ani k posunutiu trvania právnej
neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neprijateľný.
Súd prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania zistil, že žalobca v

konaní nepreukázal vznik podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní
nepreukázal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi žalobcom tvrdenou škodou a postupom súdu
v predmetnej exekučnej veci. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Keďže v danej veci nebol žalobcom podaný
návrh na prerušenie konania, ako uvádza žalobca v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto

návrhu žalobcu ani rozhodovať. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 09. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky (ďalej len

"poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévsadzobníkusúdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,

pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ

a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012

sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa, v napadnutej časti
týkajúcej sa súdneho poplatku za podané odvolanie, ktorým súd prvého stupňa uložil žalobcovi zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním napadnutého

uznesenia. K námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,
rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o

súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v
Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou súdneho rozhodovaniaje totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri
koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej
povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu

odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale musí byť z neho
zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky. K
tvrdeniu žalobcu, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu
nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento výklad
žalobcu ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého

poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká
podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom
konaní vo veci samej. Takýto výklad žalobcu je účelový, v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu
a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže
poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je.
Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich

súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení
Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo
39/2007, odvolací súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba
súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový
úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie

konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh
konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu v verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací
súd ešte dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do
30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie podané dňa 26. 11. 2014, pričom išlo o súdny
poplatok za konanie (odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o
úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je
vecne správne, preto odvolací súd aj uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti týkajúcej

sa súdneho poplatku za podané odvolanie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.