Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. október 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/471/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215369
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712215369.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. AK Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, menom
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát proti odporcovi Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava na
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Zvolen č.k. 8C/201/2012-171 zo dňa 20. mája 2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 8C/201/2012-171 zo dňa 20. mája 2015 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrhy navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody,
ako aj nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu
exekučného pri výkone verejnej moci. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov
konania nepriznáva.

V záujme hospodárnosti konania spojil okresný súd na spoločné konanie veci pod sp.zn. 8C 201/2012
až 8C 211/2012, o ktorých ďalej konal pod sp.zn. 8C 201/2012.

Okresný súd bol toho názoru, že navrhovateľ nezvládol dôkazné bremeno ohľadom preukázania
zákonných predpokladov priznania nároku na náhradu škody, a to bez ohľadu na to, že pri prejednávaní
vecí vychádzal súd aj z konkrétnych exekučných spisov konajúceho súdu, ktoré si pripojil.

Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že návrhy na plnenie majetkovej škody, resp. nemajetkovej
ujmyvjednotlivýchexekučnýchkonaniach,ktorénavrhovateľodôvodnilnesprávnymúradnýmpostupom
exekučného súdu, keď o jeho návrhoch na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom
stanovených lehotách, nie sú opodstatnené.

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na základné predpoklady vzniku nároku poškodeného
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktoré spočívajú predovšetkým v nesprávnom úradnom

postupe spôsobenom konajúcim exekučným súdom. Okresný súd bol toho názoru, že zo strany
navrhovateľa nebol preukázaný zákonný predpoklad, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu
pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by boli splnené
zákonné predpoklady pre zodpovednosť štátu uvedené v § 9 a § 17 zák.č. 514/2003 Z.z., a teda oakú konkrétnu hodnotu sa majetok navrhovateľa v príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti
odporcom v exekučnej veci v súvislosti so zmenou súdneho exekútora a nepreukázal ani, akú hodnotu
mohol získať, keby k ním tvrdenému porušeniu povinnosti zo strany exekučného súdu pri rozhodovaní

o zmene súdneho exekútora nebolo došlo.

Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané, že vo všetkých veciach rozhodol exekučný
súd v primeraných lehotách, v dôsledku čoho neboli splnené zákonné predpoklady pre navrhovateľom
uplatnený nárok podľa § 9 zák.č. 514/2003 Zb., v dôsledku čoho ich ako neodôvodnené zamietol.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní
poukázal na tú skutočnosť, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., keď sa mu
ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods.2 písm.a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, keď
rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne

vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Namietal tiež, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody s predložením

listiny, ktoré tieto preukazovali. Podľa jeho názoru nemohol okresný súd postupovať podľa § 101 ods.2
O.s.p. a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Poukázal na tú skutočnosť, že žiadal o prerušenie konania, čo okresný súd neakceptoval a nariadil
pojednávanie. Neakceptoval ani jeho žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcu, ktorému bola

vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Tá okolnosť, že krajský súd neprihliadol na ním uvádzané
dôvody, ktoré vylúčenie sudcu z prejednávania tejto veci odôvodňovali nič nemení na tom, že v jeho
očiach, a objektívne v očiach verejnosti, nie je možné takéhoto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil
preto,ževkonaníbolomožnéuskutočniťlentakéúkony,ktorénepripúšťajúodklad,pričompojednávanie
súd vo veci odložiť mohol. Z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní sa nemohol vyjadriť k tvrdeniam

odporcu, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Z týchto dôvodov preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti,
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Z dôvodu,
že sa nemohol vyjadriť ku skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci, ako aj z dôvodu, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, ku ktorým sa tiež nemal možnosť vyjadriť a ani navrhnúť

dôkazy na podporu svojich tvrdení, považoval rozhodnutie okresného súdu za nesprávne.

Podľa jeho názoru nemohol okresný súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho právo
na kontradiktórny súdny proces porušil tým, že vykonal dokazovanie obsahom exekučného spisu, pre
ktorý dôkaz sa rozhodol sám, pričom nie je zrejmé, či šlo o dôkazy, ktoré boli založené v exekučnom

spise. Záverom sa vyjadroval k majetkovej škode, ktorú si v návrhu uplatnil a ohľadom ktorej súd návrh
zamietol. V odvolaní uviedol, že súd skúmal len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, čo však
z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva. Okresný súd sa podľa jeho názoru žiadnym spôsobom
nevysporiadalanisoznaleckýmposudkomovznikuavýškevzniknutejškody,ktorýnavrhovateľpredložil

súdu.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že okresný súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nedošlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy
SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté

v zákonom stanovenom čase a nezdôvodnil ani, prečo konal vo veci, keď navrhovateľ predložil návrh
na prerušenie konania pred pojednávaním vo veci samej.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie
sumy ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom
okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci, ktorá je vyjadrením čiastkových súm
uplatnených navrhovateľom samostatnými návrhmi, ktoré v záujme hospodárnosti spojil okresný súd
na spoločné konanie. Vo všetkých spojených návrhoch navrhovateľ žiadal, aby z dôvodu námietky

predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať z dôvodu, že svojim konaním sám vyvolal
skutočnosť, ktorá založila právo navrhovateľa uplatňované týmito návrhmi, a to jeho nesprávnym
úradným postupom, nemôže byť ako štátny orgán, ktorý je škodcom v spore medzi navrhovateľom
a štátom objektívne rozhodujúcim orgánom v prejednávanej veci, preto navrhol postup podľa § 12
O.s.p., a teda, aby nadriadený súd rozhodol pred prvým prejednaním veci o jej prikázaní inému súdu,
pretože sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich

pomer k veci a k účastníkom konania. Z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej navrhovateľom, z ktorej
vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa
na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu
práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na
rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom vo všetkých spojených veciach. Nadriadený

súd o všetkých rozhodol tak, že v prejednávanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý
konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania tejto veci nevylúčil.

Navrhovateľ si návrhmi uplatnil právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z toho

dôvodu, že exekučný súd potom, ako dostal od neho návrhy na zmenu súdnych exekútorov, nekonal
o nich v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote. Nesprávny úradný postup, ktorý mal za následok
vznik majetkovej škody je preto daný práve nedodržaním tejto zákonom stanovenej lehote, pričom
rozhodnutia o zmene súdneho exekútora neboli vydané súdom ani v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, preto bol tento postup exekučného súdu príčinou vzniku materiálnej škody a nemajetkovej

ujmy. Výšku majetkovej škody navrhovateľ vyčíslil z náhrady istiny a príslušenstva, ktorá už nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom voči dlžníkovi a
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil z toho dôvodu, že nesprávnym úradným postupom
exekučnéhosúdudošlokzmareniulegitímnehoočakávanianavrhovateľa,žezákonnýmpostupomdôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol pri skôr vydanom rozhodnutí exekučného súdu, ktoré

by bolo vydané včas a v zákonnej lehote uskutočniť rad iných krokov, ktoré by boli zvýšili jeho úspech
mimo súdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by bol vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhrada nemajetkovej ujmy má tak základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv navrhovateľa a princípov právneho štátu.

Odporca vo všetkých spojených konaniach namietal, že navrhovateľ nepreukázal jeho tvrdenie, že
by činnosťou exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nerozhodnutím o návrhu na
zmenu súdneho exekútora, pretože v exekúcii exekučný súd postupoval s pôvodným exekútorom až
dovtedy, kým o jeho zmene exekučný súd právoplatne nerozhodol.

Odporca poukázal na nesplnenie podmienok pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, pretože
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v každej zo spojených vecí, ktorú
navrhovateľ doručil odporcovi nebola v čase podania návrhu na súd ešte prejednaná, a teda navrhovateľ
nepostupoval tak, ako to vyplýva z § 15 a § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len zák.č. 514/2003 Z.z.) cit. zák. Podľa názoru odporcu boli preto návrhy navrhovateľa podané na súd
predčasne. Uplatnený nárok v každom z nich nemôže byť z dôvodu, že by bolo došlo k vydaniu tohto
rozhodnutia po zákonom stanovenej lehote dôvodný. Nejedná sa ani o zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pretože týmto nemôže byť akýkoľvek postup súdu a ani

o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože podľa § 6 ods.1 cit. zák. je
možné právo na náhradu škody z tohto dôvodu uplatniť len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, k čomu
však v prejednávanej veci nedošlo. Vo vzťahu k prieťahom exekučného súdu v konaní odporca uviedol,že navrhovateľ nepreukázal, že by bol podal sťažnosť na prieťahy v konaní, resp. žiadosť o prešetrenia
vybavenia sťažnosti, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
prípadne iné právoplatné rozhodnutie ESĽP, resp. Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z tohto dôvodu nie je preukázaný
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov tak, ako to navrhovateľ v konaní tvrdil.
Odporca v konaní vzniesol aj námietku premlčania v súlade s § 19 ods.1 cit. zák. Namietal tiež, že z
návrhu nevyplýva, či navrhovateľom uplatnená škoda vo forme vecných nákladov predstavuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk tak, ako to vyplýva z § 17 ods.1 cit. zák., pričom paušalizáciu vecných nákladov

nepovažoval za zmenšenie majetku navrhovateľa ako poškodeného a ani za ušlý majetkový prospech,
preto nie je možné, aby sa ich podľa zák.č. 514/2003 Z.z. domáhal. Ani náklady na udržiavanie systému
ako položku majetkovej škody odporca neuznal za preukázanú, pričom sa jedná o paušálne sumy
za len všeobecne deklarované činnosti bez akýchkoľvek dôkazov. V časti navrhovateľom uplatneného
nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na § 17 ods.2 a 3 zák.č. 514/2003 Z.z. a tvrdil, že navrhovateľ
nepreukázal, že by ho ním uvádzané porušenie práva oprávňovalo aj na uplatnenie zadosťučinenia,

pretože nedošlo k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a ani toho, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ako ani príčinnú súvislosť, vznik skutočnej škody a prípadnej nemajetkovej ujmy, navrhol
žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec
právne správne posúdil, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.

Len na zdôraznenie správnosti, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa v odvolaní uvádza

ďalšie skutočnosti. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú námietkami procesného, ale aj
hmotnoprávneho charakteru. K procesným námietkam odvolateľa, ktoré sa týkajú tej skutočnosti, že
vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca je potrebné uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd nadriadený právoplatne rozhodol o námietke navrhovateľa týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, ako aj jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, v dôsledku čoho je súd prvého

stupňa rozhodnutím nadriadeného súdu viazaný.

Aj keď by bol podkladom práva navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, čo sa v prejednávanej veci
nepotvrdilo, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci, preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k

tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu,
ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom súde nemôže vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená
škoda (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 102/2013). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že navrhovateľ
nesúhlasil s postupom okresného súdu, keď v prejednávanej veci nebolo prihliadnuté na jeho námietku

zaujatosti a žiadosti o prikázanie veci inému súdu a keď okresný súd nevyčkal na výsledky konania o
ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorú podal na postup okresného súdu Ústavnému súdu SR z dôvodu
porušenia jeho základného práva zaručeného mu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu
súdu je z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, I. ÚS

92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými už rozhodoval o rovnakej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam
nadriadeného súdu zrejmé, že návrh navrhovateľa bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR
na ich prerokovania a rozhodnutie odmietnutý a keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z
prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným, ale ani odvolacím súdom zistené neboli, je
námietka navrhovateľa o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací

súd preto nepovažoval postup okresného súdu, keď vec prejednal a rozhodol za také porušenie, ktoré
by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci.

Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že postupom okresného súdu, keď tento
predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania

z dôvodu rozhodovania o nestrannosti sudcu bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, pretože
okresný súd sa s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ navrhol prerušenie konania v prejednávanej veci až
do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti podrobne zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia,
ktorým jeho návrh na prerušenie konania zamietol sa s nimi vysporiadal. Okresný súd musel vychádzaťz právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu, ktorým ho ako zákonného sudcu z prejednávania veci
nevylúčil, preto návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm.b/ a ods.2 písm.c/
O.s.p. nepovažoval správne za dôvodný. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na prerušenie konania v čase

rozhodovania súdu neexistoval, pretože okresný súd bol v čase rozhodovania tejto veci rozhodnutím
nadriadeného súdu o jeho nevylúčení, viazaný.

Podľa § 101 ods.1 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odvolací súd s tvrdením navrhovateľa o tom, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v
neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali, nestotožnil. Ak okresný súd prejednal vec
na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa, nie je možné procesný postup okresného súdu

považovať za nesprávny a za rozporný s § 101 ods.2 O.s.p. a ani za taký, ktorý by mal za následok
odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Okresný súd neznemožnil navrhovateľovi realizáciu
jeho procesných práv tým, že vec prejednal a rozhodol bez jeho účasti, pretože o odročenie tohto
pojednávania navrhovateľ súd nepožiadal. Nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že žiadosť o zrušenie
pojednávaniaježiadosťouojehoodročenie,pretožepreodročeniepojednávaniamusíúčastníksúdneho

konania uviesť dôležitý dôvod, ktorý má za následok jeho odročenie. Okresný súd správne vyhodnotil
dôvod uvedený navrhovateľom v jeho žiadosti o zrušenie pojednávania, a to podanie sťažnosti na
Ústavný súd SR proti rozhodnutiu nadriadeného súdu z dôvodu jeho nesúhlasu za taký, ktorý nespĺňal
podmienky pre odročenie pojednávania, a to aj preto, že rozhodnutie nadriadeného súdu bolo v čase
pojednávania právoplatné a z prejednania a rozhodnutia tejto veci vylúčený nebol.

Nie je podstatná ani ďalšia jeho námietka o tom, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom predloženým
odporcom, pretože to, či sa navrhovateľ zúčastní pojednávania a svoje právo vyjadriť sa k veci a ku
skutočnostiam a dôkazom predloženým odporcom využije je výlučne v jeho právomoci. Navrhovateľ
bol na pojednávanie súdom riadne predvolaný, v predvolaní na pojednávanie bol podrobne poučený

o všetkých jeho právach a povinnostiach a keďže neexistoval žiaden dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania,oktoréodročenieaninavrhovateľsúdnežiadal,bolpostupokresnéhosúduprivykonávaní
a hodnotení dôkazov správny. Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi a stanoviskami, vyjadriť sa k nim a ak sa na súdom nariadené pojednávanie z vlastnej vôle
nedostavil, nesie za takýto prístup zodpovednosť výlučne sám. (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 100/2011)

Okresnému súdu nie je možné vytknúť ani procesný postup, ktorým vykonal dokazovanie aj obsahom
exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal, pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť
navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu nedodržaním lehoty pre vydanie rozhodnutia

súdu o zmene súdneho exekútora a nerozhodovanie bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak by
nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť. Takýmto postupom okresného súdu
nemohlovžiadnomprípadedôjsťkporušeniuprávanavrhovateľanaspravodlivésúdnekonanie,pretože
dôkazná povinnosť je výlučne na tom účastníkovi, ktorý porušenie práva tvrdí. V právomoci súdu, ktorý
prejednávanú vec rozhoduje je zasa posúdenie významu dôkazov a potreba ich vykonania, pričom sám

zváži, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie podľa toho, či sú pre rozhodnutie veci potrebné alebo nie. Z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom súd nie je nimi viazaný a nemusí vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov súd vykoná a ktoré nie je podľa § 120
ods.1 O.s.p. vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do obsahu

základnéhoprávapodľačl.46ods.1ÚstavySRaprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
aniprávodožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov,resp.toho,abysúdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.zn. II.ÚS 251/03).

Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolací súd toho právneho názoru, že navrhovateľovi nebolo
odňaté jeho právo konať pred súdom, ani právo na kontradiktórny súdny proces. Vo veci rozhodol
zákonný a nestranný sudca, preto takýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho jeho práva.K hmotnoprávnym dôvodom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní ohľadom ním uplatneného nároku,
ktorému nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného postupu ako základného

predpokladu pre vznik práva na náhradu škody, ktorý dôvod navrhovateľ založil na nedodržaní lehoty
stanovenej Exekučným poriadkom v § 44 ods. 8 pre vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora
v exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že okresný súd správne dospel k záveru, že v exekučnom
konaní k žiadnym prieťahom nedošlo a exekučný súd ani nekonal tak, že by nebol dodržal zákon a že
by bol svojim postupom zapríčinil vznik škody, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil. Dĺžka exekučného

konania, ktorú navrhovateľ popísal od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora exekučnému
súdu do vydania rozhodnutia, ktorým exekučný súd jeho žiadosti vyhovel bola primeraná, čo vyplýva z
pripojených exekučných spisov a čo zistil aj okresný súd.

Odvolací súd považuje postup okresného súdu ako súdu exekučného, ktorý potom, ako mu boli
doručené žiadosti navrhovateľa o zmenu súdneho exekútora za postup, v ktorom k žiadnym prieťahom v

konaní nedošlo. Vo všetkých exekučných veciach boli výkonom exekúcie poverení súdni exekútori, ktorí
túto funkciu vykonávali až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene exekútora, preto nerozhodnutím
súdu o zmene exekútora v stanovenej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, keďže
pôvodný súdny exekútor pokračoval vo vymáhaní pohľadávky, na čo mal poverenie.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že
ich náhradu odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný nepriznal, pretože si žiadne trovy

neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.