Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/719/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612211900
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612211900.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Ota Jurča sudcov JUDr. Ľuboša

Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej v právnej veci žalobcu: X.. N. R., B.. XX.XX.XXXX, bytom U., W. X.
XXXX/X, právne zastúpeného Mgr. Jurajom Berčom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej vsi, Zimná
59, proti žalovanej: T.. T. R., B.. XX.XX.XXXX, bytom U., Z. W. XXXX/X, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 9C/44/2012-170 zo dňa 2.4.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 2.4.2014 zamietol žalobu podanú na Okresnom súde Spišská
Nová Ves dňa 17.7.2012, žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a nezaviazal žalovanú k úhrade

súdneho poplatku z návrhu.
Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej upustiť od poškodzovania
jeho dobrého mena a uložil jej povinnosť odstrániť následky porušovania jeho dobrého mena tak, že
sa mu písomne ospravedlní za svoje konanie, ktorým porušila jeho dobré meno. Zároveň požadoval
od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- eur. Žalobca v návrhu opísal viacero
konaní žalovanej, ktorými podľa jeho názoru zasiahla do jeho osobnostných práv. Tvrdil, že krátko po
rozvode žalovaná vyzradila jeho činnosť a príslušnosť k Slovenskej informačnej službe, čím zámerne

skomplikovala postavenie a charakter jeho práce a vystavila ho bezpečnostnému riziku s možnou
ujmou na zdraví a živote. Protiprávne vymenila zámok na byte, čím mu zamedzila prístup do ich
spoločného bytu, v ktorom sa nachádzali veci v jeho výlučnom vlastníctve, osobné veci, bankomatové
karty, dokumenty a krycie doklady patriace Slovenskej informačnej službe. Spôsobila mu tým množstvo
pracovných problémov, čo vyvolalo negatívne reakcie jeho nadriadených a spolupracovníkov a zasiahlo
do jeho súkromia natoľko, že v mesiaci január 2010 požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru.
Žalovaná o ňom šírila nepravdivé informácie aj vo svojom zamestnaní, v dôsledku čoho jej kolegyňa

opakovane hrubým spôsobom porušila bankové predpisy, čím mu spôsobila množstvo problémov a
nepríjemností, preto si on aj jeho rodičia zrušili v tejto banke všetky bankové účty. Žalovaná sa o ňom
nepravdivo vyjadrovala aj pred jeho matkou, jeho bývalou priateľkou, rodičmi jeho známej, ktorí navštívili
následnejehorodičova dožadovalisatoho,abydalpokojichdcére.Matkaterajšiehopartneražalovanej
obťažovala jeho starú matku a žiadala, aby s ním urobila poriadok . Tým všetkým sa narušili vzťahy
v rodine, ktorá ho na základe tvrdení žalovanej vnímala ako človeka, ktorý im spôsobuje problémy.
Zníženia jeho spoločenskej vážnosti a poškodenia jeho dobrého mena nastalo aj v dôsledku konania

právnej zástupkyne žalovanej v rámci jej vyjadrení v konaní vedenom Okresným súdom Spišská Nová
Ves pod sp. zn. 2C/161/2010, pričom informácie poskytla právnej zástupkyni žalovaná. Nepravdivé
informácie šírila žalovaná aj v súvislosti s odkúpením pozemku v U. a to prostredníctvom listín
doručovanýchobciU.,akoajprostredníctvomkrivejsvedeckejvýpovedeposkytnutejnaObecnomúradev U., na základe čoho bol opakovane uznaným vinným a bola mu opakovane uložená pokuta, ktorá však
bola po odvolaniach zrušená. Žalovaná od roku 2009 so svojim partnerom cielene ničila jeho povesť
tým, že ho nahlasovala na polícii ako páchateľa skutkov, ktoré sa nestali alebo ich spáchala iná osoba.

Ďalej v konaní vedenom na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn. 9C/135/2011 doručila
súdu vyjadrenie, v ktorom ho obvinila z porušovania dobrých mravov, vydierania, násilnosti, fyzického
napádania jej partnera, poškodzovania majetku, psychického týrania, zastrašovania, vyhrážania sa
zabitím, urážok jej osoby a násilníckeho správania, ktoré tvrdenia sú nepravdivé a výrazným spôsobom
poškodili jeho česť a dôstojnosť. Žalobca ďalej v návrhu poukazoval na viacero vyjadrení žalovanej

v rámci súdnych konaní vedených pred súdom s tým, že žalovaná sa na verejnosti prezentuje ako
obeť a chce docieliť, aby žalobcu všetci vnímali ako človeka, ktorý ju obťažuje, vyhráža sa, vyvíja
psychický a fyzický nátlak a obťažuje celú jej rodinu. Žalovaná napriek jeho výzvam neupustila od svojho
konania, naopak zmanipulovala aj svojho partnera, aby na neho podal trestné oznámenie, v ktorom ho
obvinil z fyzického napadnutia a nebezpečného vyhrážania. Žalovaná pred príslušníkmi polície uviedla,
že napadol jej partnera a vyhrážal sa jej formou SMS. V súvislosti s výpoveďou žalovanej na polícii ho

navštívil príslušník polície, ktorý mu dohováral, aby jej dal pokoj a následne keď žalobca podal trestné
oznámenie, ten istý príslušník polície ho nevypočul, nevypočul svedkov a bez vykonania dokazovania
skonštatoval, že nejde o trestný čin. Zámerným konaním žalovanej došlo k zásahu do jeho občianskej
cti, bola narušená jeho spoločenská vážnosť natoľko, že sa bezúspešne snaží zamestnať v Slovenskej
informačnej službe a v Policajnom zbore SR.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 11 a § 13 ods. 1,2,3 v spojitosti s článkom 19 ods.
1,2 Ústavy SR č. 460/1992 Z.z., pričom v odôvodnení uviedol, že predmetom tohto konania je právo
na ochranu osobnosti žalobcu, kde predpokladom úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti žalobcu, u
ktorého k zásahu do jeho osobnostných práv malo dôjsť v dôsledku šírenia nepravdivých informácií o
žalobcovi zo strany žalovanej , je existencia dvoch základných predpokladov, ktoré musia byť splnené

súčasne.
Prvým z predpokladov úspešnosti žalobného návrhu na ochranu osobnosti je existencia neoprávneného
zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Zákon nedefinuje pojem zásah, ani nedáva výpočet konkrétnych
foriem zásahu, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva. Je však nepochybné, že môže sa
jednať tak o aktívne, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Za neoprávnený

zásah je potrebné považovať každé nepravdivé tvrdenie, ktoré zasahuje právo chránené v ustanovení
§ 11 Občianskeho zákonníka a to bez ohľadu na to, či pôvodca tohto zásahu si bol alebo nebol
vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia. Zákonná ochrana je teda daná len vtedy, ak vytýkané prejavy
sú nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. O neoprávnený zásah nepôjde vtedy, ak existujú okolnosti
vylučujúce neoprávnenosť zásahu napr. ak ide o výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie

zákonom uloženej povinnosti.
Druhým predpokladom úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti je skutočnosť, že zásah je objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Musí ísť
teda o zásah objektívne spôsobilý spôsobiť zníženie dôstojnosti, vážnosti, cti, ohrozujúci postavenie
a uplatnenie v spoločnosti. Stačí pritom, aby zásah bol spôsobilý narušiť alebo ohroziť tieto práva,

nevyžaduje sa priame vyvolanie následkov. O objektívnu spôsobilosť neoprávneného zásahu vyvolať
uvedené následky ide vždy, keď sa určité tvrdenia dostanú na verejnosť. Za nespôsobilosť zásahu
narušiť alebo ohroziť osobnostné právo inej osoby treba považovať preto zásahy, ktoré boli prednesené
za takých okolností, pri ktorých nehrozilo ich zverejnenie a nemohli teda znížiť vážnosť občana medzi
spoluobčanmi.

Zároveň prvostupňový súd poukázal na to , že predpokladom úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti je
nepochybne aj príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne
spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.
V predmetnej veci súd v prvom rade poukázal na vzťah medzi účastníkmi konania t.j. subjektmi
uplatneného práva na ochranu osobnosti. Žalobca a žalovaná boli manželmi, ich manželstvo bolo

rozvedené rozhodnutím súdu v roku 2009. Subjektom, ktorý mal v danej veci zasiahnuť do osobnostných
práv žalobcu je teda jeho bývalá manželka, zásah sa mal týkať žalobcu ako fyzickej osoby. Súdu je
známe, a to aj z vyjadrení účastníkov, ako aj vlastnej činnosti, že na Okresnom súde Spišská Nová Ves
boli a sú vedené viaceré súdne konania medzi účastníkmi a v čase rozhodovania prvostupňového súdu
nebolo právoplatne ukončené konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov.

Súd prvého stupňa dôvodil, že k neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu zo strany
žalovanej malo začať dochádzať v roku 2009 a tieto trvajú doposiaľ. K zásahom malo začať dochádzať
v čase kedy žalovaná, ešte v čase pred rozvodom manželstva účastníkov, avšak v dobe, kedy už ich
vzájomné vzťahy boli narušené, vymenila zámok na ich spoločnom byte a to bez vedomia žalobcu.V byte mal pritom žalobca svoje osobné veci, veci patriace do jeho výlučného vlastníctva, ako aj
osobné doklady. Ako protiprávne konanie žalovanej žalobca v tomto prípade označil zadržiavanie
jeho dokladov v súvislosti s jeho vtedajším zamestnaním v dôsledku čoho mal množstvo pracovných

problémov a stretol sa s negatívnymi reakciami jeho nadriadených a spolupracovníkov. V dôsledku
uvedeného zásahu, ako aj skutočnosti, že žalovaná prezradila jeho príslušnosť k Slovenskej informačnej
službe, bol nútený požiadať o rozviazanie služobného pomeru u tohto zamestnávateľa. Skutočnosť,
že došlo k výmene zámku na spoločnom byte účastníkov konania, žalovaná v konaní nepoprela. Zo
strany žalobcu však v konaní nebolo preukázané, aby práve v súvislosti s týmto konaním žalovanej

mu boli spôsobené pracovné problémy a ani to, aby práve v dôsledku výmeny zámku na byte bol
nútený rozviazať služobný pomer v Slovenskej informačnej službe. Žalobca nepreukázal, aby zo strany
žalovanej mu bolo odmietnuté vydanie dokladov, ktoré sa týkali jeho práce. Uvedené nevyplýva ani z
písomnej výzvy, ktorou žalobca žiadal žalovanú o vydanie jeho vecí nachádzajúcich sa v predmetom
byte.Taktiežnebolozjehostranypreukázané,žetobolaprávežalovaná,ktorávyzradilajehopríslušnosť
k Slovenskej informačnej službe. V konečnom dôsledku súd konštatuje, že k uvoľneniu zo služobného

pomeru žalobcu došlo na základe jeho vlastnej žiadosti a nie zo strany zamestnávateľa. V konaní
taktiež nebolo preukázané, aby dôvodom opätovného neprijatia žalobcu do služobného pomeru u toho
istého zamestnávateľa mali byť listy žalovanej adresované Slovenskej informačnej službe. Naopak sám
žalobca uviedol, že podľa oznámenia jeho predchádzajúceho zamestnávateľa v jednom z trestných
konaní, jeho predchádzajúci zamestnávateľ oznámil, že neeviduje žiadne podanie žalovanej týkajúce sa

jeho osoby. Nemožno preto konštatovať, že dôvodom opätovného neprijatia žalobcu mali byť podania
žalovanej zaslané jeho poslednému zamestnávateľovi. Taktiež žiadnym spôsobom nebolo preukázané,
aby v dôsledku správania resp. konania žalovanej, žalobca nebol prijatý do služobného pomeru v
Policajnom zbore SR.
Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že neoprávneným zásahom do práv žalobcu

mala byť aj skutočnosť, že žalovaná sa negatívne o ňom vyjadrovala v jej zamestnaní, v dôsledku čoho
došlo k pochybeniu pracovníkov banky pri vybavovaní jeho žiadostí a následne k zrušeniu účtov v banke
zo strany žalobcu a jeho rodičov. V konaní bolo preukázané, že k pochybeniam zo strany bankových
úradníkov vo vzťahu k žalobcovi došlo, čo je zrejme z listinných dôkazov predložených žalobcom.
Nebolo však preukázané, aby k týmto pochybeniam došlo v dôsledku neoprávneného zásahu zo strany

žalovanej, teda aby z jej strany skutočne došlo k negatívnym vyjadreniam o osobe žalobcu medzi
pracovníkmi banky. Uvedené nepreukazuje ani mailová komunikácia medzi pracovníkmi banky, pretože
z tejto vyplýva len to, že žalobca je bývalým manželom pracovníčky banky - žalovanej a že je medzi
nimi problematické vyporiadanie ich bezpodielového spoluvlastníctva. Uvedené informácie nemožno
hodnotiť ako neoprávnený zásah, ide o pravdivé skutočnosti, ktoré vyplývajú aj z vyjadrení oboch

účastníkov. Pokiaľ sa v predloženom maily uvádza, že žalobca má znepríjemňovať život žalovanej a jej
rodine súd uvádza, že nie je preukázané, že tieto informácie poskytla svojim spolupracovníkom práve
žalovaná a to s poukazom aj na to, že v maily sa uvádza, že je to práve žalobca, ktorý často navštevuje
pobočku banky a rozpráva o problémoch účastníkov. Skutočnosť, aby práve žalovaná rozširovala v jej
zamestnaní nepravdivé informácie o žalobcovi neboli potvrdené ani vypočutou svedkyňou N.. T. B. -

nadriadenou žalovanej v tom čase, ktorá naopak uviedla, že žalovaná sa pred ňou nikdy vo vzťahu k
žalobcovi nevyjadrila urážlivým alebo hanlivým spôsobom.
Ďalším neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcu podľa jeho vyjadrenia malo byť
negatívne vyjadrovanie sa žalovanej pred pracovníkmi Obecného úradu v U. s úmyslom poškodiť
jeho meno a to v súvislosti s jej žiadosťami resp. vyjadreniami v rámci správnych konaní. Ako

ďalší neoprávnený zásah označil žalobca skutočnosti uvádzané žalovanou v trestných oznámeniach,
podnetoch na správne konanie a pri výsluchoch v rámci týchto konaní. Pokiaľ sa týka podávania
trestných oznámení resp. podnetov na správne konanie zo strany žalovanej a jej terajšieho partnera
na žalobcu, resp. podávania žiadostí na verejné inštitúcie ide o právo v rámci subjektívneho práva
každej osoby a v rámci právnych noriem. Za neoprávnený zásah nemožno považovať tvrdenia, ktoré

boli uvedené alebo prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo ich zverejnenie. Zápisnice
o výsluchu podozrivej, obvinenej osoby resp. svedka pritom nie sú zverejňované, slúžia pre účely
rozhodnutia v tom - ktorom konaní. To isté platí aj pokiaľ sa týka vyjadrení žalovanej v občiansko -
právnych konaniach vedených tunajším súdom. V konaní nebolo preukázané, aby žalovaná zverejnila
jej podania resp. aby verejne oznámila jej výpovede zo správnych alebo súdnych konaní alebo konaní

pred orgánom činným v trestnom konaní. Výpovede žalovanej v správnom konaní týkajúcom sa stavieb
na chate žalobca označil ako krivé výpovede. Tieto boli prednesené žalovanou pred správnym orgánom
a súd v tomto konaní nie je oprávnený konštatovať, že zo strany žalovanej došlo k spáchaniu prečinu
krivej výpovede podľa ustanovení Trestného zákona.Prvostupňový súd vychádzal z úvahy, že o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak
existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona
vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Prednes resp. výpoveď účastníka

občianskeho súdneho konania, trestného konania alebo správneho konania, pri ktorom sa vyjadruje
k prejednávanej veci alebo pri ktorom opisuje rozhodujúce skutočnosti, je výkonom jeho procesného
oprávnenia (obdobne ide aj o výpoveď svedka, ktoré je plnením zákonnej povinnosti). Pokiaľ pri realizácii
tohto procesného oprávnenia resp. plnenia povinnosti dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej
osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený potiaľ, pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo

alebo povinnosť nedopustí excesu. Osoba obvinená, či už z trestného činu alebo priestupku sa môže
v podstate obhajovať a brániť akýmkoľvek dovoleným spôsobom. Pri posudzovaní správania určitej
osoby zúčastnenej na občianskom, trestnom, či správnom konaní, či už účastníka konania alebo svedka
z hľadiska toho, či sa pri výkone svojich procesných oprávnení alebo pri plnení svojich procesných
povinností dopustila excesu a neoprávnene zasiahla do osobnostných práv inej osoby, treba za exces
v uvedenom zmysle považovať každé konanie, ktoré vybočilo z rámca zodpovedajúceho výkonu

príslušného procesného oprávnenia. V danej veci nebolo zo strany žalobcu preukázané, aby žalovaná
pri výkone svojich práv - podávaní oznámení na žalobcu, výpovediach v súdnych resp. správnych
konaniach vybočila z rámca svojho oprávnenia t.j. aby jej vyjadrenia boli takého charakteru, aby ich
bolo možné označiť za exces z jej procesných oprávnení t.j. aby jej vyjadrenia boli hrubourážlivé resp.
zosmiešňujúce, a teda v tomto smere nemožno vyjadrenia žalovanej považovať za neoprávnený zásah.

Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že za neoprávnený zásah zo strany žalovanej nemožno považovať
ani postup jej právnej zástupkyne v súdnych konaniach vedených medzi účastníkmi konania. V zmysle
§ 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Pokynmi klienta nie je viazaný len
ak sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Dokazovaním nebolo preukázané, aby

právna zástupkyňa v iných súdnych konaniach týkajúcich sa účastníkov konania vedených tunajším
súdom konala v rozpore s právnymi predpismi, naopak táto v súlade s jej advokátskymi povinnosťami
obhajovala a presadzovala práva a záujmy svojej klientky - žalovanej.
K žalobcom tvrdenému rozširovaniu nepravdivých informácii o žalobcovi zo strany žalovanej o tom,
že je agresívny, vulgárny, že je zlým človekom a že žalovaná ho zničí a dostane ho do basy, súd

opätovne poukázal na to, že predpokladom úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti je, že zásah je
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka.
Musí ísť teda o zásah objektívne spôsobilý spôsobiť zníženie dôstojnosti, vážnosti, cti, ohrozujúci
postavenie a uplatnenie v spoločnosti. O objektívnu spôsobilosť vyvolať následky ide vždy vtedy,
ak sa určité tvrdenia dostanú na verejnosť. Dokazovaním nebolo preukázané, aby sa žalovaná na

verejnosti vyjadrovala o žalobcovi hanlivým spôsobom. Ako bolo vyššie uvedené, dokazovaním nebolo
preukázané, aby sa žalovaná vyjadrovala v negatívnom slova zmysle o žalobcovi v jej zamestnaní,
na obecnom úrade, pred známymi účastníkov resp. u posledného zamestnávateľa žalobcu. Naopak z
listinných dôkazov bolo zistené, že bol to žalobca, ktorý o problémoch účastníkov v súvislosti s rozvodom
ich manželstva a ich majetkovým vyporiadaním oboznamoval či už pracovníkov banky resp. obecného

úradu. Uvedené je zrejme z listu starostu obce Smižany a mailovej komunikácie pracovníkov banky. Čo
sa týka nepravdivých resp. hanlivých vyjadrení žalovanej pred rodinnými príslušníkmi účastníkov súd
uvádza, že pokiaľ sa žalovaná o žalobcovi vyjadrila negatívne len pred rodinnými príslušníkmi napr. pred
matkou žalobcu, uvedené nenapĺňa znaky verejnosti a teda takéto vyjadrenia nemožno považovať za
verejné. Okrem toho, ani jeden z vypočutých svedkov nepotvrdil, aby sa žalovaná pred ním vyjadrovala

o žalovanom v negatívnom slova zmysle. Pokiaľ sa aj svedok T.. L. X. a N.. T. C. vyjadrili, že svoj názor
na žalobcu zmenili, obaja uviedli, že dôvodom toho neboli vyjadrenia žalovanej. Výsluch svedkov T. C.
H. Š. C. súd zamietol z dôvodu, že sa jedná o blízkych príbuzných a to rodičov žalovanej, pred ktorými
ak by žalovaná uviedla nepravdivé okolnosti, tieto by nenapĺňali znaky verejnosti.
Súd prvého stupňa na základe uvedeného uzavrel, že žalobca nepreukázal v konaní základné

predpoklady pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V konaní nebola preukázaná
existencia neoprávnených zásahov zo strany žalovanej, ani existencia ujmy, ktorú malo konanie
žalovanej žalobcovi privodiť na jeho cti a dôstojnosti. Žalobca tak nepreukázal ani ďalší z predpokladov
pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorým je ujma na osobnosti fyzickej osoby spočívajúca
v znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Návrh žalobcu súd preto ako

nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 151 ods. 1 O.s.p. . V konaní
mala úspech žalovaná, avšak táto si náhradu trov konania neuplatnila. Žalobca nebol v konaní úspešný
a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.Súd podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Z.z. nezaviazal žalovanú k úhrade súdneho poplatku z návrhu,
hoci žalobcovi bolo pre toto konanie priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a to z dôvodu, že
žalovaná bola v konaní úspešná.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/
(nesprávne právne posúdenie O.s.p.) a § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (neúplné zistenie skutkového stavu
v dôsledku nevykonania navrhnutého dôkazu). Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že
dôvodom zamietnutia žaloby bolo to, že nepreukázal, aby konaním žalovanej bolo spôsobené, že nebol

prijatý do služobného pomeru v Policajnom zbore SR alebo v SIS . Vo vzťahu k uvedenému poukázal na
to, že zákon nevyžaduje preukázanie už vzniknutej ujmy, ale postačí, keď zásah do jeho osobnostných
práv je spôsobilý privodiť mu ujmu (negatívne ovplyvniť jeho dôstojnosť, vážnosť, česť, postavenie alebo
uplatnenie v spoločnosti). Žalobca potvrdil, že síce sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru,
avšak s úmyslom dočasne si vyriešiť záležitosti spojené s rozvodom konania a následne mal úmysel sa
do služobného pomeru vrátiť, avšak v dôsledku správania sa žalovanej, napriek žiadostiam nebol znovu

prijatý do služobného pomeru SIS alebo v Policajnom zbore SR. Ďalej žalobca poukázal na to, že mu ani
tak nešlo o ochranu jeho osobnostných práv na verejnosti a v okruhu známych, ale jednotlivé skutočnosti
uvádzal z dôvodu, aby súdu bolo známe dlhodobé a zámerne pôsobenie žalovanej v tomto smere. Aj
keď súd považoval pochybenie banky za neúmyselné a rovnako považoval za neúmyselné pochybenie
Obce U. ako stavebného úradu pri riešení priestupku (s čím sa žalobca nestotožňuje), nemôže súd

nezohľadniť písomné podania podpísané žalovanou, v ktorých opisuje osobu žalobcu. Podľa názoru
žalobcu pre chybné konanie pracovníčky pobočky banky neexistuje iné vysvetlenie ako to, že jej mienka
o žalobcovi bola ovplyvnená žalovanou. Poukázal na vyjadrenia žalovanej v písomnom podaní Obci U.
a na Okresnú prokuratúru v Spišskej Novej Vsi, kde žalovaná uvádzala „odkúpenie pozemku realizoval
zámerne, aby skomplikoval vyporiadanie BSM“. Žalovaná sa tak snažila navodiť dojem, že žalobca pri

odkúpení pozemku pod chatou postupoval protiprávne. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaná veľmi dobre
vieakýmspôsobomsavykonávajúprevierkypreprijatie,resp.znovuprijatiedoslužobnéhopomerukSIS
a to tak , že sa skúmajú akékoľvek záznamy a podania, ktoré sa týkajú prešetrovanej osoby (žalobcu)
a postačuje akékoľvek podozrenie z toho, že by prešetrovaná osoba mohla konať protiprávne alebo
dokonca len zlomyseľne na to, aby žiadosti o prijatie do služobného pomeru nebolo vyhovené. Súd sa

podľa jeho názoru nezaoberal spôsobilosťou listov adresovaných zo strany žalovanej C. U. a Okresnej
prokuratúre zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a privodiť mu ujmu v profesnom postupe.
Nestotožnil sa ani s názorom súdu, že zásahy do osobnostných práv žalobcu neboli verejné, pretože
na to, aby zásah bol spôsobilý privodiť poškodenej osobe ujmu, nemusí byť verejný. V konaní bolo
minimálnevrozsahupísomnýchpodanížalovanejpreukázané,žezasiahladoosobnostnejsféryžalobcu

a ďalej poukázal na to, že písomným podaním Okresnej prokuratúre sa súd v odôvodnení rozsudku
vôbec nezaoberal. Podľa názoru žalobcu sa jednalo jednoznačne o neoprávnené zásahy do jeho
osobnostnej sféry.
Ďalej žalovaný uviedol, že súd nevypočul rodičov žalovanej s odôvodnením, že sa jedná o blízkych
rodinných príslušníkov žalovanej, preto ak by pred nimi uviedla nepravdivé okolnosti, tieto by nenapĺňali

znaky verejnosti, s čím žalobca nesúhlasil, pretože súd nemôže bez vypočutia svedkov vylúčiť, že by
ich výpovede obsahovali informáciu o nejakom zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý by bol
spôsobilý privodiť mu ujmu.
Súd podľa názoru žalobcu neúplne zistil skutkový stav veci aj tým spôsobom, že nevyčkal na záver
trestného stíhania vedeného proti príslušníkovi OO PZ SR v Spišskej Novej Vsi L. X. pre zločin marenia

spravodlivosti, keďže výsledkom tohto konania môže byť známy motív obvineného na spáchanie skutku,
ktorý mu je kladený za vinu s tým, že žalobca je presvedčený, že motívom boli práve informácie od
žalovanej, ktoré L. X. prezentovala o osobe žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že podal tento návrh jednak
v úmysle očistiť svoje meno vo vzťahu k svojmu profesionálnemu rastu a tiež v úmysle odradiť žalovanú
odďalšíchzásahovdojehoosobnostnýchprávažalobcasaobáva,žezamietnutiejehonávrhupovzbudí

žalovanú k ďalšiemu konaniu, ktorým môže celú situáciu naďalej zhoršovať. Preto navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a zaviazal žalovanú k
náhrade trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým bola žaloba zamietnutá, pretože mala za to, že súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Súhlasila so záverom
Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, že žalobca nepreukázal v konaní základné predpoklady prepriznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca v konaní nepreukázal, že došlo k porušeniu
práva na ochranu jeho osobnosti, rovnako nepreukázal existenciu neoprávneného zásahu do osobnosti
fyzickej osoby a skutočnosť, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu na právach chránených

v ust . § 11 OZ.

Odvolací súd na základe podaného odvolania podľa § 214 ods.2 O.s.p. prejednal vec bez nariadenia
pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní v zmysle § 212 ods.1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.
Verejné vyhlásenie rozsudku bolo riadne oznámené podľa § 156 ods.1 O.s.p..

Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z náležite zisteného
skutkového stavu, je vecne správny a správne sú aj dôvody uvedené v napadnutom rozsudku. Súd
prvéhostupňanáležiteasprávnezistilskutkovýstavveci,vykonalpotrebnédokazovanienapreukázanie

skutkových tvrdení a hodnotil ich v súlade s ust. § 132 O.s.p..

Podľa ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť

na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, poukazuje
na neho a na zdôraznenie vecnej správnosti uvádza:

Žalobca svoje odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p., t.j. z dôvodov, že
súd prvého stupňa podľa názoru žalobcu neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/ odvolací súd uvádza, že tento
odvolací dôvod je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnutý dôkaz, potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je však
nevyhnutné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy navrhované účastníkmi
konania, najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú

významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané
iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu
je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť,
že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť

spôsobilým odvolacím dôvodom.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom vykonané dôkazy hodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., t.j.
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo a v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický
rozpor. Žalobca konkrétne vytýkal súdu prvého stupňa, že nevypočul rodičov žalovanej a taktiež, že
neúplne zistil skutkový stav veci tým spôsobom, že nevyčkal na záver trestného stíhania vedeného proti
L. X., keď podľa jeho názoru motívom konania L. X., ktoré mu je kladené za vinu boli informácie od
žalovanej. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to ,že z odôvodnenia rozsudku vyplýva,

že T.. L. X. sa ako svedok jednoznačne vyjadril v tom zmysle, že dôvodom zmeny jeho názoru na
žalobcu neboli vyjadrenia žalovanej . Rovnako ani výsluchom ostatných svedkov, ktorí boli vypočutí v
konaní, nebolo preukázané, že by sa žalovaná na verejnosti vyjadrovala o žalovanom v negatívnom
zmysle. Vo vzťahu k navrhovanému výsluchu svedkov T. C. a Š. C. (rodičov žalovanej) súd prvého
stupňasprávnepoukázalnato,žesajednáoblízkychpríbuznýchžalovanej,predktorýmiakbyžalovaná

uvádzala nepravdivé okolnosti, takéto konanie žalovanej by nenapĺňalo znaky verejnosti a nebolo by
spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.
Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade súd prvého stupňa zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pretože na zistený skutkový stav aplikoval správne

zákonné ustanovenia a tieto zákonné ustanovenia aj správne interpretoval.

Odvolací súd vychádzal z úvahy, že právna problematika ochrany osobnosti je upravená predovšetkým
v ust. § 11 až 15 Obč.zákonníka v nadväznosti na znenie článku 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. V ust.
§ 13 sú zakotvené právne prostriedky ochrany osobnostných práv a v zmysle tohto ustanovenia sa
oprávnená osoba môže domáhať, aby sa 1/ upustilo od neoprávnených zásahov, teda domáhať sa

zdržanianeoprávnenýchzásahov(zdržovaciažaloba),2/odstránilinásledkyneoprávnenýchzásahov,3/
poskytlo primerané zadosťučinenie (satisfakčná žaloba). Vo vzťahu k uvedenému je potrebné poukázať
na to, že návrh na upustenie od neoprávnených zásahov do osobnostných práv musí smerovať k
zastaveniu ďalšieho zásahu, teda zdržovacia žaloba prichádza do úvahy iba v prípadoch, ak zásah
stále trvá, preto je potrebné, aby v takomto konaní bolo preukázané, že osoba, ktorá je zodpovedná

za zásah do osobnostných práv aj v čase rozhodovania koná spôsobom, ktorý možno považovať za
zásah do osobnostných práv, teda ešte nedošlo k ukončeniu zásahu. Satisfakciu potom rozlišujeme
tak, ako je to vyššie uvedené na morálnu a satisfakciu finančnú, pričom nemajetkovú ujmu v peniazoch
môže súd priznať iba v prípade, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca a ak bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Pre určenie výšky primeraného

zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Obč.zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá,
z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že o zásah do chránených práv môže ísť v prípade, ak ide o útok, ktorý

je objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie chránených osobnostných práv,odvolací súd sa stotožňuje
s týmto tvrdením ,avšak len čiastočne, pretože je potrebné doplniť, že takáto objektívna spôsobilosť
narušiťaleboohroziťprávo,(ktoráznamená,žesanevyžadujevyvolanienásledkov,atedaanipovinnosť
žalobcu ich preukázať), je postačujúca v prípade morálneho zadosťučinenia. Oproti tomu v prípade
uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ( finančnej satisfakcie) musia byť splnené vyššie

uvedené predpoklady, preto je pre úspešnosť žaloby nevyhnutný dôkaz, že k skutočnej ujme už došlo
a v takom prípade má žalobca povinnosť preukázať existenciu konkrétnej ujmy ,ako aj intenzitu zásahu
do jeho osobnostných práv, ktorý spôsobila. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na to, že o
takýto zásah môže ísť len za splnenia podmienky jeho verejnosti tak, ako na to správne poukazoval
súd prvého stupňa.

V ďalšom odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne uzavrel, že o neoprávnený (protiprávny)
zásah sa jedná len ak je splnená podmienka rozporu konania žalovanej s objektívnym právom, pričom
neoprávnenosť zásahu vylučujú určité okolnosti. Za takúto okolnosť vylučujúcu neoprávnenosť zásahu
možno považovať práve výkon subjektívneho práva stanoveného zákonom, a to konkrétne výkon práva

účastníka súdneho ( občianskoprávneho alebo trestného )konania alebo správneho konania. V tejto
súvislosti súdna prax už vo viacerých prípadoch zaujala stanovisko, že útoky týkajúce sa cti a dôstojnosti
inej fyzickej osoby, ktoré boli zverejnené v rámci súdneho, či správneho konania, nemôžu byť zásahom
do práv chránených § 11 Obč.zákonníka s výnimkou, že by sa jednalo o také prednesy účastníka
konania, ktoré by boli z hľadiska svojho obsahu a formy „hrubo urážlivé“. Prvostupňový súd správne

uzavrel, že v tomto konkrétnom prípade nebolo preukázané, že by zo strany žalovanej došlo k excesu
z jej procesných oprávnení. Ďalej za takúto vylučujúcu okolnosť možno považovať aj výkon činnosti
advokáta v rámci obrany klienta, kde rovnako by výnimkou zo zásady nežalovateľnosti mohlo byť
považované napr. použitie vulgarizmov, či iných obdobne difamujúcich útokov, k čomu nedošlo v tomto
prípade. Nie je výnimočné, že na súdnom pojednávaní dochádza k emotívnym prednesom zo strany

účastníkov a svedkov a že sa tam prezentujú aj skutočnosti súkromného života. Rovnako okolnosťou
vylučujúcou neoprávnenosť zásahu je využitie práva podať oznámenie o trestnej činnosti v zmysle
platnej právnej úpravy.K námietke žalobcu týkajúcej sa jeho profesného postupu, keď napriek k žiadostiam nebol znova prijatý
do služobného pomeru k SIS alebo Policajnému zboru SR, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý správne konštatoval, že dokazovaním nebolo preukázané, aby sa

žalovaná vyjadrovala v negatívnom zmysle slova o žalobcovi v jej zamestnaní na obecnom úrade, pred
známymi, ale naopak z listinných dôkazov bolo zistené, že to bol žalobca, ktorý o problémoch účastníkov
v súvislosti s rozvodom ich manželstva a ich majetkovým vyporiadaním oboznamoval pracovníkov banky
alebo obecného úradu, čo vyplynulo z listu starostu obce Smižany a mailovej komunikácie pracovníkov
banky. S poukazom na uvedené nebolo možné sa stotožniť s názorom žalobcu, že problémom v

profesnom postupe žalobcu došlo v dôsledku správania sa žalovanej, keď sám žalobca písomnou
formou aj ústnou poskytoval rôzne súkromné informácie. Odvolací súd poukazuje najmä na správu
Obecného úradu v U. a svedectvo zamestnankyne Obecného úradu v U. N.. Ľ. W., ktorá okrem iného
uviedla, že už predtým mali na úrade nespočetné množstvo listov žalobcu, ktoré boli urážajúce, a teda
uvedené skutočnosti v žiadosti žalovanej žiadnym spôsobom neovplyvnili jej konanie, správanie alebo
názor voči účastníkom konania. Z listu starostu obce okrem iného vyplýva, že žalobca si svoje meno

vytvoril sám, vyjadreniami, listinami a ďalším konaním. Z uvedeného je jednoznačne preukázané, že
aj takéto záznamy a podania mohli byť predmetom prešetrovania v súvislosti s vykonávaním previerky
žalobcu pre potrebu rozhodovania o žiadosti na znovuprijatie do služobného pomeru v SIS alebo PZ SR
a prípade ovplyvniť výsledky previerky.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v tomto konkrétnom prípade preto dospel k záveru,
že nie sú naplnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a f/, podrobné a zákonu zodpovedajúce
sú dôvody napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými tvrdeniami
a námietkami účastníkov konania a odvolací súd sa v plnom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozsudku tak, ako je to vyššie uvedené.

Za správny považuje odvolací súd aj výrok rozsudku týkajúci sa náhrady trov konania, pretože súd
prvého stupňa správne aplikoval ust. § 142 ods. 1 O.s.p v spojitosti s§ 151 ods. 1 O.s.p. a podrobne
vysvetlil spôsob výpočtu náhrady trov konania, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorá
bola napadnutá odvolaním ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.1
O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov odvolacieho

konania a žalovaná si trovy odvolacieho konania neuplatnila.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch
v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.