Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, March 28, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/279/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234156
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234156.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813
11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody
sumu 1.712,96 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 342,59 eur, zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

NávrhompodanýmnaOkresnomsúdeŽilinadňa27.09.2012sanavrhovateľdomáhalvydaniarozsudku,
ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 1.712,96 eur a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 342,59 eur a nahradiť mu trovy konania.
Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa
ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu

navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere č.: XXXXXXX dlžníkom F. G.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo I.. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho
pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať

sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej
dobe. Súčasne navrhovateľ citoval znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č.
102/2011 Z. z. účinného od 01.06.2011. S poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 dôvodil, že v exekučnom
konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. S poukazom

na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002
do 31.05.2010 uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil
rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom
bola napr. notárska zápisnica. V ďalšom navrhovateľ poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu,

že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 21.07.2011 (konanie začalo dňa 04.11.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej

doby (omeškanie viac ako 259 dní), a to napriek enormnej snahe navrhovateľa. Navrhovateľ ďalej
uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu charakterizovaný a) nevydaním rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, b) vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý
sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd
vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok
rozhodcovského súdu spis. zn.: Z. XXXXX/XX, vykonateľný: 23.09.2010) spôsobom odporujúcim
zákonu,t.j.vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonnýchpodmienok,keďsúdbezďalších
legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených

právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na
základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície
orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučné titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu -

zásadu legality (čl. 2 ods.2 Ústavy SR). Upozorňuje, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného
súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa,
teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii
exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej

nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia -
uznesenia, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak s rovnakými účinkami pre
veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala
len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl.
zákona č. 244/2002 Z. z.. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002

Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému
splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z. z.
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho
procesuzahŕňajúcehozistenieskutkovéhostavuveci,výberuprávnychnoriemaaplikácieainterpretácie

zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu
upravenejvust.§40zákonač.244/2002Z.z.jeinteraliazrušenierozhodcovskéhorozsudku.Kzrušeniu
dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie
žalovaného (dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom
štáte,nemôžetenistýštátnyorgán-všeobecnýsúd-dotváraťsvojerozhodovacieoprávneniasmerujúce

k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam
kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam,
kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená
procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.),
ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je,

nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly
rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a
to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným

odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úver. Na jednej strane totižto
exituje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty ust. § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nieje možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú

vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Upozorňuje, že podľa platnej právnej úpravy
je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným
súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v
rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi

tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci
reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Navrhovateľ
ďalej uviedol, že si tak z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A. vznikla mu
majetková škoda v celkovej výške 1.712,96 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá

viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto
tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu; B.
uplatňuje si náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá
má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva. Ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania

a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) si tak uplatňuje sumu 342,59 eur, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s
prísl. (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Napokon navrhovateľ uviedol,

že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania návrhu na žiadosť
pozitívne nereagoval.
Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že v návrhom
na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Uviedol len

skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,
pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto mal súd postupovať podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu
toho istého stupňa.

Krajský súd v Žiline na základe oznámenia sudcu (ktorému bola vec na Okresnom súde Žilina podľa
rozvrhu práce prostredníctvom aplikácie náhodným spôsobom pridelená na prejednanie a rozhodnutie),
ako aj ostatných sudcov Okresného súdu Žilina podľa ust. § 15 ods. 1 O.s.p. uznesením č. k.
10NcC/221/2013-19 zo dňa 27.02.2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi

navrhovateľa doručené dňa 12.03.2014.
Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že
nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a
preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu.

Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde
Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko
tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012,

25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem
žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku,
ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamuvyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v
prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. 3463.
Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04.09.2013, v ktorom žiadal návrh

navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo
všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa
27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok

na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov
navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému nároku na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky
nepredložil. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie
exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak

exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie
dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo
sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto
smerejedôležitýrozsudokSúdnehodvoraEÚ(AsturcomC-40/08),ktorýnevylučujeposúdeniezmluvnej
podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnému

a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Ďalej odporca s odkazom na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 uviedol, že z týchto ustanovení jednoznačne
vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského
súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúceho z nesprávneho úradného

postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach nemá žiadnu
oporu v zákone. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po
01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Odporca mal v ďalšom za to, že ust. § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku sa aj v znení účinnom pred 01.06.2011 vzťahovalo na rozsudky
rozhodcovských súdov, pričom poukázal na dôvodovú správu k novele Exekučného poriadku, ktorá s

účinnosťou od 01.06.2011 novelizovala ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Ďalej odporca
uviedol, že vo všeobecnosti je taktiež potrebné i na tomto mieste poukázať na judikatúru Ústavného
súdu spis. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný
súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie

ústavného súdu spis. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl.
48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup

dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Z uvedeného vyplýva,
že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú

právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv. K tvrdeniu navrhovateľa, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď
vykonal„opätovnéposúdenieprávanazaplateniedlhu“odporcapoukázalnauznesenieÚstavnéhosúdu
SR č. k. IV.ÚS 60/2011-13 zo dňa 03.03.2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13.10.2011, spis. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011 a spis. zn. 5 Cdo 291/2010 zo dňa

29.03.2011, v zmysle ktorých vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, a to v takom rozsahu, a akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prislúcha vnútroštátnemu

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom
zabezpečiť aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu
v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský rozsudok v právnej veci spotrebiteľa ) z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitýchokolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na
výkon rozhodcovského rozsudku splnená ( § 45 zákona o rozhodcovskom konaní ), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z tohto vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je

legitímny. Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach
svojich žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje
právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie
zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak
za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy
podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru
o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný

súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca
taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo
všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu
15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide o

samotnú uplatnenú náhradu materiálnej škody, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku škody
má produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ však
nijako túto škodu nepreukázal. V majetkových vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže
byť univerzálnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ
je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v
rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej

osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká
ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale
tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila
jeho ďalšie podnikateľské postupy. Ďalej odporca namietal, že požadovaná náhrada nemajetkovej

ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami
či rozumnou úvahou. Považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy
percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu

odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to. že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s prihliadnutím na
poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca akcentuje na
potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri
formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto

náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje,
podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V
tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,

ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako ajsťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je

vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí
pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia
práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného

posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,
s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne

v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 12.03.2014 spolu
s predvolaním na pojednávanie.

Na súdom nariadené pojednávanie dňa 28.03.2014 sa účastníci konania, ani právny zástupca
navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. § 49 ods. 1 O.s.p.,
pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie
na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p.
Právny zástupca navrhovateľa do začatia pojednávania svoju neúčasť, ani neúčasť navrhovateľa

neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania.
Odporca svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil podaním zo dňa 21.03.2014 z dôvodu
hospodárnosti konania, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania, zotrval na svojom vyjadrení k
návrhu, pričom žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť.
Súd tak nevidel žiaden dôležitý dôvod na strane ani jedného z účastníkov konania na odročenie

pojednávania a v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa
28.03.2014 v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa.
Súd vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v návrhu
označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový stav.
Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa

27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 v
spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR zaevidovaná
pod č. 3463 a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od 23.04.2012 do
25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že k

uspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom spravodlivosti
SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo.
Z vyhotovenej fotokópie spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 18Er/5341/2010 vyplýva:
Dňa 22.12.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod spis. zn.
exekútora I. XXXXX/XX žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému F. G. na

základe návrhu navrhovateľa zo dňa 04.11.2010 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného
titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. č. k. Z.
XXXXX/XX zo dňa 24.08.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.09.2010 a vykonateľnosť dňa
23.09.2010.
Okresný súd Žilina ako súd exekučný listom zo dňa 28.12.2010 vyzval Stály rozhodcovský súd

spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. na zapožičanie jeho spisu spis. zn. Z. XXXXX/XX, prípadne
fotokópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému na účely skúmania podmienok v
súvislosti s výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. a súčasne
skúmaniapodmienokvykonateľnostiexekučnéhotituluvsúladesust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku.,
a to v lehote 10 dní.

Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. Okresnému súdu Žilina doručil dňa
26.01.2010naCDnosičiviacerélistinyzosvojhospisu,medziinýmajdoručenkupotvrdzujúcudoručenie
rozhodnutia povinnému, požadovanú Okresným súdom Žilina.Okresný súd Žilina uznesením č. k. 18Er/5341/2010-25 zo dňa 31.05.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.07.2011 (voči uzneseniu sa oprávnený neodvolal), žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 01.12.2010 doručenú

Okresnému súdu Žilina dňa 22.12.2010 zamietol, a to s odôvodnením, že považoval výkon práv
oprávneného (t. j. navrhovateľa v prejednávanej veci) podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., a preto postupom podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

Okresný súd Žilina uznesením č. k. 18Er/5341/2010-37 zo dňa 17.07.2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 29.08.2012 (voči uzneseniu sa oprávnený, ani súdny exekútor neodvolal), s
poukazom na ust. § 44 ods. 3 a ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku exekučné konanie zastavil a
súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal.
Podľa ust. § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného

predpisu.
Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľaust.§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012z.z.účinnomod

01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.
Podľaust.§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej
moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia

pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.
Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.
Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné

prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011, podľa

tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej únie, [čl. 110 ods. 2, čl. 225a,
čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002)], b) rozhodnutí
osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004
(Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná

osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých
štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy
a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov,
výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h)

vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.
Podľa ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 268 Občianskeho súdneho poriadku, §
57 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov) b)
ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 18Er/5341/2010 spočívajúcim v

nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a súčasne vo
vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - vykonaní postupu podľa ust. § 44 ods.
2 EP spôsobom odporujúcim zákonu, v dôsledku ktorého zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúcizistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci s tým, že tak znemožnil vykonať právo pre
navrhovateľa. Jeho nárok je tak potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody
podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa
v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej
navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v
tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne

o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho
nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Došlo teda k
naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka
predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná.
Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu

(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný
orgán.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je

osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení
čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

sú:
1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe
[cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.].
2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou

(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je

vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v

nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
lehote podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd poukazuje
na to, že ak ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od
doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, z cit. ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon
upravuje túto lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však
výslovne v zmysle zákona neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný
titul podľa cit. ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku
z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v

návrhu poukazoval na to, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP nemožno
vykladať ta, že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu,
keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Súd sa však s takýmto
právnym názorom navrhovateľa nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že cit. ust. § 44 ods. 2 vspojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok
rozhodcovského súdu a zmier ním schválený. Pri tomto závere sa súd stotožnil s argumentáciou
odporcu, pričom súd rovnako ako odporca poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011

Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, kde už
je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom

na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“. Súd
v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu ust. § 41 EP v znení účinnom do 31.05.2011
produkovaného navrhovateľom, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec ako exekučný titul nepoznal
vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že v cit. ust.
§ 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu,

alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc od uvedeného súd poukazuje
na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne
konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad,
ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade

negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010).“. Ak teda
súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde (t. j. dňa 22.12.2010) o tejto žiadosti
tak, že túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP sa vo všeobecnosti na
takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo o exekučný titul podľa

cit. ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo o iný exekučný titul. Na
základe uvedeného, keďže v danom prípade exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol, nemožno v
danom prípade vôbec uvažovať o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v
nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho vo
vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - vykonaním postupu podľa ust. §
44 ods. 2 EP spôsobom odporujúcim zákonu, v dôsledku ktorého zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci s tým, že tak znemožnil vykonať právo

pre navrhovateľa, súd si na úvod dovolí poukázať na právne závery vyslovené v doteraz jestvujúcej
judikatúre najvyšších súdnych inštancií.
V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 treba vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný.
Podľa uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23.11.2011: „Okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre

účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.“.
PodľauzneseniaÚstavnéhosúduSRč.k.IV.ÚS60/2011-13zodňa03.03.2011:„Vnútroštátnysúdmôže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Podľa názoru
ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej
veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho právaprikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského

právneho poriadku, je legitímny.“.
Podľa už zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011:
„exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Toto zákonné ustanovenie
umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak

exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., je
povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie
nachádza; vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia
o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie
jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú z tohto pohľadu právne irelevantné.
Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. však nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť

exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o spotrebiteľské
zmluvy (ako je tomu v danom prípade) treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského
rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v 45 ods. l písm. c) zákona č.
244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia

vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská
zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka
spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť
vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť
exekučné konanie.“. (obdobne aj uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Cdo 291/2010 zo dňa

29.03.2011)
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012: „Princíp „vigilantibus
iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.“. [obdobne judikoval aj Krajský súd v Prešove v uznesení spis. zn. 3CoE 29/2010 zo

dňa 05.05.2010, v zmysle ktorého je exekučný súd pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je
ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj
čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268
O.s.p. (resp. súčasnom § 57 Ex. por.), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo

či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie]
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 97/2012 zo dňa 20.03.2013: „Pokiaľ exekučný
súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, má žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie
zastaviť podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho
exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).“.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012: „Ak v určitej veci

nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného,
majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom

konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa
zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.“. (obdobne
uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011)Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23.06.2011: „Predpokladom
pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je
existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej

aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.
Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o
rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po
formálnej ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej
povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným

právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný,
pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za
následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie
práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.“.
Napokon podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6 Cdo 135/2012 zo dňa 05.12.201: „Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a

rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s

právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebolnikdyuzavretý.Prekážkurozsúdenejvecipreexekučnékonanienetvoríprávoplatnýrozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul
vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému
konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie.“.

Ak teda v danom prípade exekučný súd v rámci dotknutého exekučného konania konštatoval výkon práv
oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy (ktorú exekučný súd považoval za neprijateľnú
zmluvnú podmienku a teda neplatnú) za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu
spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. a na
základe týchto záverov zamietol uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, úradný

postup exekučného súdu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, spočívajúci v prieskume materiálnej
správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z., nemožno považovať v zmysle vyššie citovaných záverov ustálenej rozhodovacej činnosti
či už Ústavného súdu SR, alebo Najvyššieho súdu SR za nesprávny úradný postup podľa ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s následkami, ako to tvrdil navrhovateľ. Súd zdôrazňuje, že samotné

rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za
nesprávny úradný postup, pretože postup exekučného súdu našiel svoje vyjadrenie v rozhodnutí. (pozri
napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/24/2004).
Rovnako možno uzavrieť, že v danom prípade nešlo ani o nezákonné rozhodnutie v zmysle cit. ust. §
5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to vzhľadom na nesplnenie podmienky podľa ust. § 6 ods. 1 a 2

zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak, že dotknuté uznesenie exekučného súdu č. k. 18Er/5341/2010-25
zo dňa 31.05.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.07.2011, navrhovateľ nenapadol odvolaním
a súčasne toto rozhodnutie ani nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
S poukazom na v predchádzajúcich odsekoch konštatované, nemožno v danom prípade aplikovať ani
cit. ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Odporca tak v tomto prípade nezodpovedá za škodu ani

podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, súd na úvod konštatuje, že z vykonaného dokazovania
mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola

exekučnému súdu doručená dňa 22.12.2010. O tejto žiadosti o vydanie poverenia v exekúcii bolo
rozhodnuté dňa 31.05.2011 tak, že exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu
o nej tak prešlo 160 dní (teda cca 5 mesiacov a 1 týždeň). Ako ďalej vyplýva z vykonanéhodokazovania, exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22.12.2010 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať
rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Za účelom prieskumu

aj exekučný súd žiadal listom zo dňa 28.12.2010 (t. j. 6 dní po doručení žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia) dotknutý rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského spisu,
resp. listiny, ktorú nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Po tom, ako mu bola dotknutá listina
(listiny) dotknutým rozhodcovským súdom doručené, exekučný súd svoj prieskum vykonal a rozhodol
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Treba poznamenať, že exekučný

súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom
konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré
sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.
3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená
charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa

zúčastňujú na súdnom konaní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v
spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je
po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je

potrebnévenovaťosobitnúpozornosťvzhľadomnaprávnezvýšenúochranuspotrebiteľovavspojitostis
rozhodcovskými konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo

smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý
by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený a neefektívny.
Konanie exekučného súdu v danom prípade sa aj napriek vyššie uvedenému podľa názoru súdu
však vyznačovalo určitými prieťahmi, a to v období od dňa 26.01.2011 (deň doručenia listín Stálym
rozhodcovským súdom exekučnému súdu na základe výzvy exekučného súdu zo dňa 28.12.2010) do

dňa 31.05.2011 (deň rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie), ktoré trvalo 125 dní (t. j. cca 4 mesiace). Aj napriek vyššie konštatovanej
väčšej zložitosti a náročnosti daného prieskumu exekučného súdu podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP, ktorý
vykonaný prieskum sa nakoniec prejavil v samotnom rozhodnutí exekučného súdu o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dospel súd k záveru, že dĺžka uvedeného

obdobia (od 26.01.2011 do 31.05.2011) je neprimeraná miere zložitosti a náročnosti dotknutej exekučnej
veci. Uvedené obdobie je tak možné považovať za obdobie, kedy vznikli v postupe exekučného súdu
určité prieťahy. Z tohto dôvodu tak súd musel v prejednávanej veci konštatovať, že v konaní vyšlo najavo,
že exekučný súd sa podľa cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní.

Ak ide o námietku odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na
nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely

zákonač.514/2003Z.z.vykonanejzákonomč.412/2012Z.z.Jeneprípustné,abysanárokynanáhradu
škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až
následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom
na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú.
Súd sa preto v ďalšom zaoberal otázkou naplnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil,
súd konštatuje, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich
skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. § 101 ods.
1 O.s.p., nasledovne, a to že majetková škoda v celkovej výške 1.712,96 eur predstavuje náhradu

istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny
a príslušenstva zo strany exekučného súdu.Súd poukazuje na vyššie uvedené, a to že postup exekučného súdu spočívajúci v prieskume
materiálnej správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ust. § 45 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý prieskum sa premietol v rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nemožno považovať za
nesprávny úradný postup podľa cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a súčasne samotné
rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle cit. ust. § 5 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto kontexte však nemožno uvažovať o protiprávnom konaní exekučného

súdu, a teda pre vznik zodpovednosti odporcu za navrhovateľom tvrdenú majetkovú škodu, nie je
naplnený hneď prvý predpoklad, a to protiprávne konanie exekučného súdu. Zároveň tak neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi neuspokojením pohľadávky navrhovateľa voči povinnému z exekúcie
aj s jej príslušenstvom a postupom exekučného súdu, ktorý našiel svoje vyjadrenie v dotknutom
uznesení č. k. 18Er/5341/2010-25 zo dňa 31.05.2011. Pokiaľ sa týka konštatovaného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní, súd dospel k

jednoznačnému záveru, že tento tak isto nemôže byť v príčinnej súvislosti s neuspokojením pohľadávky
navrhovateľa voči povinnému z exekúcie aj s jej príslušenstvom, keďže navrhovateľova pohľadávka
by nepochybne rovnako zostala neuspokojená aj v prípade, že by konanie exekučného súdu nebolo
postihnuté zbytočnými prieťahmi.
Z týchto dôvodov súd návrh v časti o zaplatenie sumy 1.712,96 eur z titulu majetkovej škody ako

nedôvodný zamietol.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,

uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods.
2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré
možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje

príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať
takúsťažnosťzazjavneneopodstatnenú.Samotnádĺžkakonaniasamaosebeeštenemusíbezďalšieho
znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03).
Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu,
na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti daného prípadu, ako aj prihliadajúc na osobu
navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc
prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako
v prejednávanej veci), z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj

napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov, pričom v danom prípade u
navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný
význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych), súd dospel
k záveru, že určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu mimoriadne významné, zbytočné
prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať

u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, a preto v danom prípade je
postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.

Súčasne nie bez významu pri formulovaní tohto záveru bola pre súd aj skutočnosť, že v zmysle
právoplatného rozhodnutia exekučného súdu - uznesenia č. k. 18Er/5341/2010-25 zo dňa 31.05.2011
- išlo o exekučný titul, ktorý bol v rozpore so zákonom. Nezákonnosť tohto exekučného titulu spôsobil
navrhovateľ svojimi obchodnými praktikami, ktoré boli stelesnené v exekučným súdom konštatovanej
neprijateľnej zmluvnej podmienke - rozhodcovskej doložke. Súdu sa tak javí, že priznanie nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi v peniazoch by bolo istým spôsobom tiež nepriamo v rozpore s rímsko-právnou
zásadou, že z nepráva nemôže vzniknúť právo (v tomto prípade právo navrhovateľa na nemajetkovú
ujmu), obzvlášť ak navrhovateľ výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval percentuálne (20 %) z výšky v
exekúcii vymáhaného nároku.Z uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 342,59 eur z titulu nemajetkovej ujmy
ako nedôvodný zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma

premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu
škody nebola preukázaná.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady

trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že
z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.