Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/691/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6905210138
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6905210138.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľky Q. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., Ul. P. č.
XX, právne zastúpenej JUDr. Dušanom Kazárom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Banská
Bystrica, ČSA č. 25, proti odporcovi Detský domov Škovránok, so sídlom Hnúšťa, Budovateľov 801,
IČO: 37 955 411, právne zastúpeného JUDr. Janou Valachovou, advokátkou, Advokátska kancelária so
sídlom Lučenec, M. Rázusa č. 49, o zaplatenie 12.457,64 € s prísl., o odvolaní odporcu proti rozsudku

Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7C/229/2005-254 zo dňa 02. 07. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 7.793,12
€ brutto spolu so 6%-ným úrokom z omeškania od 02. 05. 2005 až do zaplatenia, ako aj trovy konania
vo výške 8.656,23 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že v prejednávanom prípade bolo rozsudkom
Okresného súdu v Brezne č. k. 1C/107/01 zo dňa 18. 09. 2003 a zo dňa 06. 10. 2004 určené, že
prevedenie na inú prácu, ktoré odporca oznámil navrhovateľke listom zo dňa 06. 11. 2000, doručený
dňa 13. 11. 2000, je neplatné, rovnako ako aj výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 27. 12. 2000,
ktorá bola doručená navrhovateľke 28. 12. 2000 z dôvodu organizačných zmien podľa § 46 ods. 1

písm. c) vtedy platného Zákonníka práce. Konštatoval, že na základe vyššie uvedených skutočností a
na základe ustanovení § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení platnom ku dňu
vzniku nároku navrhovateľky (ďalej v texte len „Zákonníka práce“), ako aj § 61 ods. 2, § 275 ods. 1,
2 Zákonníka práce, priznáva navrhovateľke nárok na náhradu mzdy za obdobie od 22. 07. 2002 do
15. 02. 2005, kedy došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru s navrhovateľkou. Pri výpočte
náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou a pri výpočte náhrady

straty na zárobku vychádzal súd z priemernej hodinovej mzdy navrhovateľky, ktorá činila 2,36 €. Súd pri
rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosť, že sa navrhovateľka od 01. 10. 2002 zamestnala vo firme VZOR
výrobné družstvo Zvolen a za obdobie od 01. 10. 2002 do 15. 02. 2005 jej celkový hrubý príjem činil
6.607,48 €. Na záver uviedol, že nárok na zaplatenie sumy 7.793,12 € pozostáva zo sumy 7.642,62 €
z titulu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a zo sumy 150,50 € z titulu rozdielu
v mzde z neplatného prevedenia na inú prácu, pričom tento priznal navrhovateľke v brutto vyjadrení.

Následne priznal i príslušný úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a
to od 02.05.2005.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.), odvolanie
odporca, ktorý považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za nesprávne s tým, že výrok napadnutého

rozsudkuajehoodôvodnenievyvolávaprávnuneistotu.Namietal,žeprvostupňovýsúdsanevysporiadal
s predloženými dôkazmi a ani s tvrdeniami a návrhmi odporcu a na základe vykonaných dôkazovdospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a teda rozhodnutie a postup prvostupňového súdu sa javí
ako nesprávny v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O. s. p.. Do pozornosti odvolacieho súdu
odporca uviedol, že podľa zápisnice zo dňa 18. 06. 2013 bolo pojednávanie v danej veci odročené za

účelom vyhlásenia rozsudku na deň 02. 07. 2013 o 13.00 hod., pričom na napadnutom rozhodnutí je
uvedený dátum 08. 07. 2013. Taktiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka sa návrhom zo dňa
21. 07. 2005 pôvodne domáhala zaplatenia sumy 420.998,- Sk s príslušenstvom, ktorá suma bola v
priebehu konania ustálená na sumu 12.457,64 € s príslušenstvom, pričom odporca už v rámci svojich
prednesov na pojednávaniach poukázal na možnosť moderačného zníženia nároku v zmysle ust. § 61

ods. 2 Zákonníka práce, na ktorú skutočnosť okresný súd neprihliadal. Namietal aj ustálenie rozhodného
obdobia okresným súdom, na základe ktorého následne došlo k ustáleniu priemerného zárobku pri
výpočte náhrady mzdy. Nepovažoval potom za dôvodné, že okresný súd pri výpočte mzdy vychádzal
z ust. § 17 ods. 2 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene, za pracovnú pohotovosť a o priemernom
zárobku, ak rozhodným obdobím v prejednávanom prípade je obdobie od 22. 07. 2002 do 15. 02.
2005. Odvolaním odporca napadol i výrok okresného súdu o náhrade trov konania, keď zdôraznil, že

pôvodne bola predmetom konania suma 12.457,64 € s príslušenstvom, pričom okresný súd odporcovi
uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 7.793,13 €, preto nie je možné konštatovať, že navrhovateľ
bol v celom rozsahu úspešný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh
navrhovateľky v celom rozsahu zamietne alebo napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zruší a vec
mu vráti na ďalšie konanie.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že sa s odvolaním odporcu nestotožňuje,
nakoľko mzdové nároky zamestnanca z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru sa posudzujú
podľa právnych predpisov platných v čase, kedy malo k skončeniu pracovného pomeru dôjsť. Pôvodne
uplatňovaný nárok bol od 01. 04. 2001, teda za účinnosti zákona č. 1/1992 Zb. a na tejto skutočnosti
nič nemení fakt, že došlo k premlčaniu nárokov navrhovateľky za obdobie od 01. 04. 2001 do 21. 07.

2002. Uznala, že pôvodne bola žalovaná suma vyššia, než suma, o ktorej rozhodol svojim výrokom
prvostupňový súd, avšak po vznesení námietky premlčania odporcom, ako aj po skutočnostiach
zistených v priebehu konania, najmä pokiaľ ide o iný príjem navrhovateľky, dochádzalo k úpravám
žalovanej sumy a k čiastočným späťvzatiam žaloby, čo okresný súd aj pripustil až do konečnej výšky,
ktorá bola súdom aj v plnom rozsahu priznaná. Vzájomný návrh odporcu týkajúci sa zníženia priznanej

náhrady podľa nej nikdy nebol zo strany odporcu predložený kvalifikovane a pre navrhovateľku bol
neprijateľný, preto sa s ním nemal súd dôvod ani zaoberať. Zdôraznila, že v konaní bolo preukázané, že
sa snažila nájsť si prácu, žila sama a výživou bola v tom čase ešte povinná aj k vlastnej dcére, teda bola
nútená si prácu hľadať a pokiaľ mala možnosť, tak aj pracovala. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.
s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s.
p., a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, ak sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo
základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutia súdov a vylúčiť ľubovôľu alebo len vecne správne
(zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležité, teda, zákonom vyžadovaným spôsobom

odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy SR a Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah povinností rozhodnutie riadne odôvodniť sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.
Občiansky súdny poriadok minimálne kritériá pre odôvodnenie rozsudku ustanovuje v § 157 ods. 2,

podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal, z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania a stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok okresného súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Z obsah spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa pôvodným návrhom domáhala zaplatenia sumy 375,299,-
Sk, tohto času vo výške 12.457,64 € spolu s príslušenstvom, a to od 16. 02. 2005 až do zaplatenia
z titulu náhrady mzdy a z titulu neplatného prevedenia na inú prácu za obdobie od 01. 01. 2001 do
31. 03. 2001, ako aj z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie od 01. 04. 2001do 15. 02. 2005. Napriek tomu, že v priebehu konania okresný súd pripustil zmenu návrhu s tým, že
navrhovateľka sa domáha celkove po pripustení zmeny návrhu zaplatenia sumy 7.793,12 € , doposiaľ
nedošlo zo strany okresného súdu k zastaveniu konania vo zvyšku pôvodne uplatnenej sumy. Už v

uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/158/08-128 zo dňa 26. 06. 2008 odvolací súd
konštatoval na strane 3 posledný odsek, že okresný súd mal vychádzať z uplatneného nároku v žalobe
v sume 420.998,- Sk, s tým, že na zmenu návrhu na č. l. 63, ktorá spočívala v uplatnení nároku v
rozsahu 651.779,- Sk nereagoval a na pojednávaní dňa 20. 11. 2007 pripustil zmenu návrhu zo 16. 11.
2006, keď bola uplatnená suma 375.299,- Sk, ale následne rozhodol o nároku, ktorého zmena nebola

pripustená zo dňa 12. 11. 2007 v sume 370.435,- Sk. Z uvedeného už v tom čase vyplývalo, že vo
zvyškuuplatnenýnároknebolzamietnutý,tedanebolorozhodnutéocelomuplatnenomrozsahunáhrady
mzdy tak, ako to navrhovateľka žiadala. Aj v prípade, ak došlo k pripusteniu zmeny návrhu, nebolo
teda rozhodnuté vo zvyšku uplatneného nároku a ak aj právny zástupca navrhovateľky vo vyjadrení k
odvolaniu uviedol, že dochádzalo z jeho strany k čiastočným späťvzatiam návrhu, z obsahu spisu takéto
okolnosti nevyplývajú a ani k čiastočným zastaveniam konania vo zvyšku nedošlo. V tejto súvislosti je

preto nevyhnutné poukázať na to, že v prípade, ak by následne došlo k čiastočnému späťvzatiu ohľadne
zvyšného nároku navrhovateľky, bolo nutné o tom vyhotoviť uznesenie o čiastočnom zastavení konania,
prípadne v tomto rozsahu nárok zamietnuť.

Naviac, suma 7.793,12 € podľa odôvodnenia okresným súdom v napadnutom rozsudku pozostáva z

dvoch titulov, a to jednak z titulu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške
7.642,62 € a zo sumy 150,15 € titulom rozdielu v mzde z neplatného prevedenia na inú prácu. Okresný
súd síce v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že nárok navrhovateľky sa týka obdobia od 22.
07. 2002 do 15. 02. 2005, pretože nárok za obdobie od 01. 04. 2001 do 21. 07. 2002 (tak ako bolo
uvedené v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3M Cdo/9/2010-187 zo dňa 19. 03. 2012) bol

premlčaný, napriek tomu bola priznaná suma 150,50 € titulom rozdielu v mzde z neplatného prevedenia
na inú prácu za obdobie od 01.01.2001 do 31.03.2001. V napadnutom rozsudku zo dňa 02. 07. 2013
síce okresný súd konštatoval, že navrhovateľka si už nárok za obdobie od 01. 04. 2001 do 21. 07. 2002
z titulu premlčania neuplatňuje, avšak vo výroku napadnutého rozsudku bola navrhovateľke priznaná
ako súčasť sumy 7.793,12 € aj suma 150,15 eur. Keďže okresný súd priznal nárok navrhovateľke len

za obdobie od 22. 07. 2002, nemohla byť potom suma 150,50 € ako nárok vyplývajúci za obdobie od
01. 01. 2001 do 31. 03. 2001 súdom priznaný, v dôsledku čoho je rozhodnutie prvostupňového súdu
v tomto rozsahu zmätočné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje najmä okolnosť, že okresný súd sa riadnym spôsobom
nevysporiadal s otázkou, kedy došlo ku vzniku nároku navrhovateľky, ak vyššie uvedená náhrada

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí zamestnancovi odo dňa, kedy zamestnanec
- teda navrhovateľka, oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní až do doby, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Uvedené ustálenie týchto skutočností je nevyhnutné bez ohľadu na dôvodne vznesenú námietku
premlčania, nakoľko od týchto skutočností následne je odvodené moderačné právo súdu v zmysle ust.

§ 61 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť
nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať,
pričom súd prihliada na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu vykonával a aký
zárobok dosiahol, resp. z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Z rozhodnutia okresného súdu však

nevyplýva, kedy došlo k samotnému vzniku nároku navrhovateľky, kedy došlo k obdobiu, keď už bola
presiahnutádoba6mesiacov,čivôbecpristúpilkzníženiutejtonáhradyalebonie,akzjehoodôvodnenia
vôbec nevyplýva, ktoré obdobie považoval za rozhodné pre výpočet priemerného zárobku. Zároveň nie
je možné preskúmať ani jeho rozhodnutie o výške priemerného zárobku, ak tento ustálil iba sumou bez
toho, aby bolo zrejmé, akým spôsobom a na základe akých skutočností k uvedenej sume priemerného

zárobku dospel. Už v zrušujúcom uznesení krajského súdu zo dňa 26.06.2008 bolo poukázané na to, že
rozhodnutie okresného súdu neobsahovalo odôvodnenie preskúmateľného spôsobu výpočtu priznanej
náhrady a dôvody použitia ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce (napr. dobu práceneschopnosti a podobne).
Okresný súd sa ale opätovne touto námietkou nezaoberal.
Keďže vydanie rozhodnutia neobsahujúceho dostatočné odôvodnenie je možno považovať za odňatie

možnosti účastníka konať pred súdom a nedostatok dôvodov zároveň robí rozhodnutie v inštančnom
postupe nepreskúmateľným pre jeho neurčitosť, neostávalo odvolaciemu súdu iné, len napadnutý
rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie.Úlohou okresného súdu po zrušení a vrátení veci bude v prvom rade ustáliť predmet konania, ak je tohto
času žalovaná suma 12.457,64 € s príslušenstvom tak, ako je to uvedené aj v záhlaví napadnutého
rozhodnutia, pričom okresný súd rozhodol svojim výrokom len ohľadne sumy 7.793,13 € a vo zvyšku

návrh navrhovateľa nezamietol, ani nedošlo k rozhodnutiu o čiastočnom zastavení konania. Následne
okresný súd musí odstrániť rozpor v tom, ak poukazuje na to, že suma, ktorú priznal navrhovateľke vo
výške 7.793,12 € pozostáva nielen z titulu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za
obdobie od 22. 07. 2002 do 15. 02. 2005 (ak je chybne uvádzaný dátum 22. 07.2000), ak naviac priznal
aj sumu 150,50 € z titulu rozdielu v mzde z neplatného prevedenia na inú prácu, ak nie je zrejmé, kedy

ku vzniku tohto nároku na strane navrhovateľky došlo a či nejde o nárok, ktorý aj v zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo/9/2010 zo dňa 19. 03. 2012 by mal byť premlčaný.
Po odstránení uvedených procesných nejasností je nevyhnutné, aby okresný súd jednoznačne ustálil
rozhodné obdobie v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 1/1992 Zb. s odôvodnením, na základe ktorých
skutočností k tomuto ustáleniu dospel. Keďže k skončeniu pracovného pomeru v danej veci malo dôjsť
dňa 31. 03. 2001, priemerný zárobok sa má zisťovať ku dňu 01. 04. 2001. Napriek tomu z písomného

vyjadrenia navrhovateľky zo dňa 15. 11. 2006 (č. l. 85 spisu) je zrejmé, že táto si uplatňovala nárok za
rozhodné obdobie od októbra až do decembra roku 2000, v dôsledku predtým neplatného prevedenia
na inú prácu, preto aj s prihliadnutím na takto tvrdené okolnosti je nevyhnutné, aby sa okresný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia s ustálením rozhodného obdobia vysporiadal a zároveň, aby dôsledne
vychádzal z ust. § 17 zákona č. 1/1992 Zb.. Naviac odvolací súd z obsahu spisu zistil, že v období

od 01. 01. 2001 do 31. 03. 2001 odpracovala navrhovateľka len 19 dní, preto ak súd považoval za
rozhodné obdobie prvý štvrťrok roku 2001 mal by vychádzať podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 1/1992
Zb. z pravdepodobného zárobku zamestnankyne.
Podstatnou okolnosťou pre priznanie nároku je, aby okresný súd ustálil, kedy došlo ku vzniku nároku
navrhovateľky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru (teda kedy oznámila,

že trvá na tom, aby jej bola naďalej zo strany odporcu prideľovaná práca) v zmysle ust. § 61 ods. 1
Zákonníka práce s tým, že uvedie, kedy uplynulo 6 mesiacov od vzniku tohto nároku, kedy by prípadne
mohlo dôjsť v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce k primeranému zníženiu tejto náhrady, keď musí
byť zrejmé, či k zníženiu došlo, na základe akých skutočností a v akom období. Odvolací súd teda
zdôrazňuje, že náhrada mzdy, ako ju upravuje § 61 Zákonníka práce je dôsledkom nesplnenia povinnosti

zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával, prácu podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v súlade s pracovnou zmluvou.
Ak zamestnanec počas výpovednej doby neoznámil zamestnávateľovi, ktorý mu dal výpoveď, že trvá
na ďalšom zamestnaní, ale podal žalobu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a o náhradu
mzdy, potom je tým oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní

nahradené, avšak je tu rozhodujúce, keby bol doručený rovnopis žaloby zamestnávateľovi, nie kedy
bola žaloba podaná na súde.
Následne okresný súd uvedie spôsob výpočtu priemernej hodinovej mzdy navrhovateľky. Okresný súd
teda v prejednávanej veci síce zisťoval priemerný hodinový zárobok navrhovateľky, ale z odôvodnenia
jeho rozsudku sa nedá zistiť, ako postupoval pri jeho výpočte. V dôsledku toho uvádzaný výpočet

priemerného hodinového zárobku, z ktorého vychádzal pri náhrade mzdy je nepreskúmateľný.
K výpočtu priemerného zárobku odvolací súd uvádza, že výpočet priemerného zárobku sa uskutočňuje
v troch fázach. V prvej fáze sa zisťuje rozhodné obdobie, z ktorého sa zisťuje počet odpracovaných
dní a počet odpracovaných hodín. V druhej fáze sa zisťuje hrubý zárobok, hrubá mzda zúčtovaná
zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období. K tomu je potrebné dodať, že pre výpočet priemerného

zárobku nemožno do vyplatenej, resp. zúčtovanej hrubej mzdy zahrnúť náhrady miezd za sviatky a
dovolenky. V tretej fáze sa zistí počet odpracovaných hodín, pripadajúcich podľa rozvrhu určeného
týždenného pracovného času na zistené rozhodné obdobie. Výsledným počtom v rozhodnom období
odpracovaných hodín sa delí hrubá mzda a vypočítaný podiel je priemerný zárobok pripadajúci na
hodinu, vrátane mzdy za prácu nadčas. Náhrada mzdy za určitý deň vypočítaná podľa priemerného

hodinového zárobku sa poskytuje za počet hodín, ktoré pripadajú podľa rozvrhu určeného týždenného
pracovného času na ten deň, za ktorý sa poskytuje náhrada mzdy. Pre určenie priemerného zárobku
podľa § 17 zákona č. 1/1992 Zb. je rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok s tým, že
priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Priemerný zárobok
pre pracovno-právne účely sa zisťuje z hrubej mzdy, zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom

období a z doby odpracovanej v rozhodnom období. Do hrubej mzdy sa však nezahŕňa mzda, ktorá
je úplne alebo sčasti oslobodená od dane zo mzdy. Mzdou sa rozumie peňažné plnenie alebo plnenie
peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytovanej zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu
sa nepovažuje plnenie poskytované podľa osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmänáhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, odmena za pracovnú pohotovosť a pod. Pre
pracovno-právne účely je potrebné zisťovať predovšetkým priemerný hodinový zárobok a potom z neho
priemerný denný a mesačný zárobok. Pokiaľ ide o prepočet priemerného hodinového alebo denného

zárobku na mesačný, podľa priemerného počtu pracovných hodín/dní pripadajúcich v roku na jeden
mesiac, nie sú v zákone stanovené koeficienty prepočtu. Konkrétny koeficient tohto prepočtu bude
potrebné vždy určiť v závislosti od dĺžky stanoveného týždenného pracovného času u konkrétneho
zamestnávateľa a jeho rozvrhnutia v týždni.
Pri priznaní náhrady mzdy nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu v

Brezne č. k. 1C/107/01 zo dňa 18. 09. 2003 a zo dňa 06. 10. 2004 došlo k určeniu, že rozviazanie
pracovného pomeru, resp. výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 27. 12. 2000, ktorá bola zo strany
odporcu navrhovateľke doručená dňa 28. 12. 2000, je neplatná, ak v zmysle ust. § 130 Zákonníka
práce došlo po právoplatnom rozhodnutí k okolnosti, na ktorú je nevyhnutné prihliadať. Nárok na
náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce patrí zamestnancovi pri splnení zákonných
predpokladov len do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým rozhodol o tom, že skončenie pracovného

pomeru s pracovníkom zo strany zamestnávateľa je neplatné (viď aj RC 33/77). Ak totiž pracovník
(zamestnanec) oznámil organizácii (zamestnávateľovi), že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer trvá i naďalej a organizácia (zamestnávateľ) je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy
vo výške priemerného zárobku, a to odo dňa, keď oznámil zamestnanec zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnaní až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k

platnému skončeniu pracovného pomeru. Náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
patrítedazamestnancovipodľaust.§61ods.1Zákonníkapráceaždodoby,keďmuorganizáciaumožní
pokračovať v práci, alebo ak dôjde medzi nimi k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak k tomu
nedôjdeapracovníksadomáhanasúdeurčenianeplatnéhorozviazaniapracovnéhopomeruapriznania
nároku na náhradu mzdy, patrí pracovníkovi náhrada až do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorý

vyslovil neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Od doby po právoplatnosti rozsudku o neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru sa už totiž nároky pracovníka na náhradu mzdy posudzujú podľa ust.
§ 130 Zákonníka práce. V tejto súvislosti je preto nevyhnutné poukázať na to, že navrhovateľke patrí
nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce až do právoplatnosti rozhodnutia súdu
o neplatnom skončení pracovného pomeru (03.12.2004) a po právoplatnosti tohto rozhodnutia treba

prípadné nároky posudzovať podľa ust. § 130 Zákonníka práce.
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu však nie je zrejmé, ktorý štvrťrok považoval za rozhodné
obdobie, ku ktorému dňu teda zisťoval mzdu zamestnankyne, spôsob výpočtu priemernej hodinovej
mzdy navrhovateľky a následne odkedy, resp. v akom časovom období vznikol navrhovateľke nárok v
zmysle ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce, prípadne možnosť zníženia tejto náhrady v zmysle ust. § 61

ods. 2 Zákonníka práce. Uvedené skutočnosti sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci napriek tomu, že
časť nároku navrhovateľky je premlčaná, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ktorá
časť nároku premlčaná nie je.
K námietkam uvedeným odporcom v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné :
Mzdové nároky zamestnanca z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru sa posudzujú podľa

právnych predpisov platných v čase, kedy malo k skončeniu pracovného pomeru dôjsť. Pôvodne
uplatňovaný nárok bol od 01. 04. 2001, teda za účinnosti zákona č. 1/1992 Zb., ako aj v tom čase
platného Zákonníka práce. Na uvedenej skutočnosti nič nemení okolnosť, že v časti nároku došlo k jeho
premlčaniu.
Námietku odporcu, že o jeho vzájomnom návrhu na zníženie samotnej náhrady nebolo procesne

rozhodnuté, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, nakoľko v danom prípade vôbec nie je možné
konštatovať, že ide o vzájomný nárok odporcu, pokiaľ tento neprevyšuje svojou výškou samotný nárok
navrhovateľky. V tomto prípade je možné považovať možnosť zníženia náhrady mzdy v zmysle § 61
ods. 2 Zákonníka práce len ako obranu odporcu, o ktorej nie je nutné procesne rozhodovať, a preto
okresný súd nemal žiadnu povinnosť o návrhu rozhodnúť samostatným uznesením. Ak však odporca

podal návrh na zníženie náhrady v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, potom bol okresný súd povinný
touto námietkou sa zaoberať a uviesť, či k uvedenému zníženiu z jeho strany došlo a bez ohľadu na
skutočnosť, či áno alebo nie, uviesť, na základe akých skutočností k uvedenému právnemu záveru
dospel. Z odôvodnenia rozhodnutia však nevyplýva, či okresný súd znížil náhradu mzdy, resp. neznížil,
a ani to v akom období, prípadne z akých dôvodov k tomu pristúpil, či nepristúpil.

Dôvodnou však bola námietka odporcu týkajúca sa nesprávneho uvedenia dátumu rozhodnutia
prvostupňového súdu, ak prvopis rozhodnutia má uvedený dátum 08. 07. 2013, pričom zápisnica
o verejnom vyhlásení rozsudku je zo dňa 02. 07. 2013 a v takomto zmysle došlo aj k odročeniu
predchádzajúceho pojednávania zo dňa 18. 06. 2013 (viď zápisnica z pojednávania z č. l. 244 spisu).Úlohou okresného súdu bude preto po vrátení veci opätovne ustáliť a za týmto účelom aj vykonať
dokazovanie, kedy navrhovateľka oznámila zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával,
resp., či uvedené oznámenie nahradilo podanie samotnej žaloby o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru a ku ktorému dňu, následne vyhodnotí, kedy uplynula doba 6 mesiacov, po ktorej je možné
postupovať v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce a následne posúdiť uvedenú náhradu mzdy aj
vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 1C/107/01-151, ktorým bola určená výpoveď z
pracovného pomeru zo dňa 27. 12. 2000 ako neplatná, ak sa nároky zamestnanca na náhradu mzdy
od doby po právoplatnosti rozsudku o neplatnom rozviazaní pracovného pomeru posudzujú podľa ust. §

130 ods. 1 Zákonníka práce. Túto povinnosť organizácie (zamestnávateľa) na náhradu mzdy v zmysle
§ 130 Zákonníka práce nemožno znížiť, prípadne náhradu mzdy nepriznať, lebo to neumožňuje nijaké
zákonné ustanovenie.
K zníženiu náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce na záver odvolací súd poznamenáva,
že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka
práce. Takýto výklad je podľa názoru odvolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni
hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a
to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho

konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To znamená, že § 61 ods. 2 Zákonníka
práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany
zamestnancovi, vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne (viď aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/157/2010).
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, potom v

novom rozhodnutí rozhodne okresný súd aj o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.