Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/61/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202379
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202379.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. 10C/98/2014-81 zo dňa 09. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady
škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci
vedenej pod sp. zn. 17Er/1237/2010. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 44 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods.1 písm. a), §
5, § 6, § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, § 19 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 519/2003 Z.z.. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že nedošlo k

vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktorý by spočíval
v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu. Rozhodnutie je zákonné, preto
žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím, keď nepreukázal nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
kumulatívne splnenie troch podmienok, porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré

spočíva v nesprávnom úradnom postupe, vznik a existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody, spočíva na
poškodenom, v danej veci žalobcovi.

Žalobca si uplatnil v tomto konaní náhradu škody tvrdiac, že ide o škodu spôsobenú mu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že vydal zamietajúce rozhodnutie
po uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2) EP. Tvrdil, že exekučný súd konal

nesprávne,spôsobomodporujúcimzákonu,vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonných
podmienok, keď si bez ďalších legálnych predpokladov založil právomoc, ktorá mu nepatrí, prekročil
mieru možného rozhodovania, lebo nelegálnym postupom opätovne posúdil právo navrhovateľa na
zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na preskúmanie rozhodcovského rozsudku akoexekučného titulu. Z § 44 ods. 2) EP v znení účinnom v čase začatia exekučného konania bolo možné
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Uvedené sa vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z výkladu

uvedeného ustanovenia vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydá poverenie.
Naviacjenutnékonštatovať,žetátolehotaplatílenzapredpokladu,ženebolzistenýrozporsozákonom.
Nevyplýva z neho však povinnosť rozhodnúť aj o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní odo dňa doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade exekučných titulov,
rozhodcovských rozsudkov táto lehota neplatila ani pre vydanie poverenia. Vykonaným dokazovaním

nemal súd preukázané ani tvrdenie žalobcu, že by sa exekučný súd dopustil prieťahov v konaní. Žalobca
neuniesol dôkazné bremeno o existencii nesprávneho úradného postup ako prvej z troch zákonných
podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. pričom
úspešnémužalovanémunáhradutrovkonanianepriznal,nakoľko sitrovynevyčíslilazospisumužiadne
trovy nevyplývajú.

Protitomutorozsudkupodalprostredníctvom právnehozástupcuodvolaniežalobca,ktorýmsadomáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.
1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd

rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá

existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd
ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne

rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ak okresný
súd v odôvodnení konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla

akákoľvekškodastým,ženešpecifikovaljednotlivénákladyvynaloženénasprávuavedeniepohľadávky
počas omeškania exekučného súdu, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,

že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (k čomu v danom prípade nedošlo), bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., zverejnením vyhlásenia termínu rozhodnutia na
úradnej tabuli súdu podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý navec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by

sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na
zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta vo
veci 17Er/1237/2010, ku ktorému malo dôjsť nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,

resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, domáhal náhrady majetkovej škody v celkovej výške 3555,01 eura. Táto
škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 711 eura (20 % z uplatňovanej istiny) s tým, že samotné konštatovanie porušenia

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva
na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty.

Z obsahu spisu súd zistil, že exekútorom bola Okresnému súdu Galanta v konaní pod sp. zn.
17Er/1237/2010 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.11.2010. O
žiadosti bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 16.06.2011 tak, že žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. Exekučným titulom

v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok a súd pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola uzatvorená platne, preto rozhodcovský súd
nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Proti uzneseniu žalobca ako oprávnený odvolanie nepodal
a uznesenie dňa 19.07.2011 nadobudlo právoplatnosť.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok, ako to už uviedol súd prvého stupňa, nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho
splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie
je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v

preskúmavanej veci na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to
aj z ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s

príslušnou právnou úpravou. Ide o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP, keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15
dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 EP v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 01.06.2010 do 31.05.2011), súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozporžiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) EP podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú

rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti
v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 EP s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie uvedené

odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu
povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto
smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných

orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,

resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom

konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Žalobca poukazoval na konanie exekučného súdu ktorý konal tak, že rozhodoval vo veci samej,
uskutočňoval činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu
odvodzujúceho svoju právomoc od. ust. § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z. Exekučný súd nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe. exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva

žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávneným
a povinným, odvíjajúcom sa od uzatvorenej zmluvy o úvere. Zjednodušene povedané, žalobca
poukazoval na nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúcom v spôsobe argumentácie
exekučného súdu a právneho posúdenia veci vedúceho k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia a

následnému zastaveniu exekučného konania.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ súd, v tomto prípade Okresný súd Galanta, v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 17Er/1237/2010 zisťoval podmienky a predpoklady pre vydanie uznesenia ozamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, za týmto účelom zhromažďoval podklady (dôkazy), hodnotil
zistené skutočnosti, tieto právne posudzoval a rozhodol, nemohol sa dopustiť nesprávneho úradného
postupu. Išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri

zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom môžu prejaviť len v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať ani prípadné pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom,
že súd pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre vydanie rozhodnutia. Súd v
konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť

uznesení o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného
postupu, ale týmito sa môže zaoberať len odvolací súd v exekučnom konaní resp. dovolací súd v
rámcimimoriadnychopravnýchprostriedkov.Žalobcadoposiaľnepredložilžiadnerozhodnutieinštančne
vyššieho súdu preukazujúce skutočnosť, že by uznesenie Okresného súdu Galanta bolo zrušené pre
nezákonnosť (predpoklad pre priznanie nároku za nezákonné rozhodnutie).

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa
s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a
nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane závislého výroku o náhrade trov
konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) ako v celom rozsahu vecne správny s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto mu v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi.
Žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil (a podľa
obsahu spisu mu ani žiadne nevznikli), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.