Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. apríl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/333/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414204317
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6414204317.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci navrhovateľky V. R., narodenej
XX. XX. XXXX, bytom Y. č. 8, C. A., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDR. Peter Rybár, s. r. o.,
Kuzmányho 29, Košice, proti odporcovi POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807
598, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 406,00 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 18C/41/2014-52 zo dňa 05. 12. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľke sumu
406,00 € s príslušenstvom a o trovách konania, potvrdzuje.

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu
406,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 01. 04. 2014 do zaplatenia, všetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Ku zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľke trovy konania, a to trovy
právneho zastúpenia vo výške 113,76 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho
zástupcu navrhovateľky. Podľa okresného súdu navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že medzi

účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o úvere č. 609500137 dňa 10. 09. 2010, pričom odporca na
základe takejto zmluvy poskytol navrhovateľke finančné prostriedky vo výške 300,00 €. Navrhovateľka
odporcovi zaplatila celkovo sumu 706,00 €. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere neobsahovala
zákonné náležitosti podľa zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tak podľa navrhovateľky
mal odporca nárok na vrátanie len sumy vo výške 300,00 €, ktorá jej bola poskytnutá ako úver, nie
však nárok aj na ďalšie finančné prostriedky, ktoré mu zaplatila, pretože zmluva o úvere je bezúročná
a bez poplatkov z dôvodu absencie zákonných náležitostí podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Okresný súd s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka a ust. zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v časti vyhovel návrhu navrhovateľky. Ustálil, že navrhovateľka má postavenie
spotrebiteľa, a aj keď nebola navrhovateľkou podaná žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku,
a takýto rozsudok nadobudol právoplatnosť, súd je povinný vždy skúmať, či rozhodcovský rozsudok
bol vydaný na základe platnej rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy. Po preskúmaní zmluvy o úvere
dospel k názoru, že dohodnutá výška poplatku, ktorá je v rozsahu takmer výšky poskytnutého úveru,
je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko dosahuje takmer 100 % poskytnutého úveru ročne. Takéto

dojednanie o poplatku za úver považoval za neplatné v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Zároveň dospel k záveru, že uzavretá zmluva o úvere nemá potrebné zákonné
náležitosti, ktoré vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z.
Odporcovi tak vznikol nárok len na zaplatenie istiny vo výške 300,00 €, ktorú poskytol navrhovateľke.Pokiaľ navrhovateľka zaplatila odporcovi sumu 706,00 €, v prevyšujúcej časti sa odporca bezdôvodne
obohatil na úkor navrhovateľky, a to o sumu 406,00 €, pretože tá plnila odporcovi bez právneho dôvodu,
resp. z neplatného právneho úkonu. Okresný súd tak zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 406,00 € z

titulu bezdôvodného obohatenia, tak, ako žiadala navrhovateľka. Zároveň priznal navrhovateľke aj úrok
z omeškania od 01. 04. 2014 zo sumy 406,00 € vo výške 5,25 % ročne, nakoľko od tohto dátumu došlo
u odporcu k omeškaniu s peňažným plnením v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka, pretože odporca
napriek výzve zo strany navrhovateľky nevrátil bezdôvodné obohatenie v určenej lehote. V prevyšujúcej
časti súd návrh zamietol, a to v rozsahu nad uplatňovanú úrokovú mieru 5,25 % ročne, pretože

pôvodne uplatňovaný úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne je v rozpore s právnymi predpismi s tým,
že nejde o záväzkový vzťah. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. vzhľadom na
neúspech navrhovateľky len v nepatrnej časti.

Proti rozsudku okresného súdu vo výrokoch, ktorým súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľke sumu 406,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 01. 04. 2014

do zaplatenia a o trovách konania podal odvolanie odporca. Mal za to, že všeobecný súd v konaní o
určenie, či tu právo je alebo nie je, nie je oprávnený konštatovať neplatnosť, resp. nulitnosť rozsudku
a rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len
v lehote a z dôvodov taxatívne určených v § 40 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
prípadne exekučným súdom v exekučnom konaní. Rozhodcovský rozsudok nebol navrhovateľskou

napadnutý. Odporca poukázal na to, že súd sa aspektami posúdenia platnosti rozhodcovskej zmluvy
vôbec nezaoberal, a jeho rozhodnutie je tak nepreskúmateľné, pričom poukázal aj na nález Ústavného
súdu SR II. ÚS 499/2012. Podotkol, že prvostupňový súd v konaní ho nevyzval na
predloženie rozhodcovskej doložky a nebol vyzvaný, aby sa k nej vyjadril. Odporca je názoru, že čo
sa týka rozhodovania o určení platnosti rozhodcovskej doložky, ako aj určenia platnosti jednotlivých

zmluvných podmienok, resp. ich neplatnosti, je tu prekážka právoplatne rozhodnutej veci. K právnemu
posúdeniu nároku navrhovateľky ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že finančné
prostriedky, ktoré navrhovateľka poukázala na účet odporcu, predstavujú dobrovoľné plnenie, na ktoré
bola zaviazaná rozhodcovským rozsudkom, a takéto plnenie nemožno považovať za bezdôvodné
obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Odporca razantne odmieta, že by z jeho strany

došlo k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko nie je splnený žiadny zákonom stanovený predpoklad,
ktorý sa pre vznik bezdôvodného obohatenia obligatórne vyžaduje. Rozsudok okresného súdu preto v
napadnutých častiach žiadal zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, prejednal vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 O.
s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v odvolaním
napadnutej časti potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.p.

Po preskúmaní obsahu spisu, napadnutého rozsudku a dôvodov odvolania odvolací súd konštatuje, že
prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie vo veci, vykonané dôkazy správne podľa § 132 O.
s. p. vyhodnotil a rozhodnutie náležite podľa § 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil.

Preskúmaním odvolaním napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu krajský súd dospel k záveru,

že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie
veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Okresný súd primerane rozumným a
okolnostiamvecipostačujúcimspôsobomreflektovalnaodvolateľomvznášanétvrdenia,naprerokúvaný
prípad aplikoval relevantné hmotno-právne a procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných

právnychpredpisovasvojerozhodnutiepresvedčivoanáležiteodôvodnil.Možnouzavrieť,žeužokresný
súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
ktorej sa odporca vo svojom odvolaní domáha.

Zásadnou otázkou vyplývajúcou z odvolania odporcu je to, či všeobecný súd v konaní o určenie, či tu

právo je alebo nie je, je oprávnený konštatovať neplatnosť, resp. nulitnosť rozsudku a rozhodcovskej
zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky bez toho, aby rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľom
napadnutý, a či rozhodovaniu nebráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci rozhodcovským
rozsudkom.Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci konania uzatvorili
spotrebiteľskú zmluvu, resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere (zmluva o úvere č. 609500137 zo dňa

10. 09. 2010) s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy
na predtlačenom formulári pre spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu
zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluva o úvere zo dňa 10. 09. 2010, i keď je v jej záhlaví uvedené,
že účastníci ju uzatvárajú podľa § 497 Obchodného zákonníka, možno subsumovať pod ust. § 52 a
nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, a zároveň
aj pod ust. zák. č . 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného v rozhodnom čase. Na základe
toho okresný súd podrobil spotrebiteľský vzťah preskúmaniu z hľadiska vnútroštátnych právnych noriem.
Okresný súd správne poukázal na to, že už v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/319/2014

bola konštatovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu
pre exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s. Bratislava zo dňa 16. 03. 2012 pod sp. zn. Sr11725/11.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pokiaľ zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich

sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Podľa
rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27. 06. 2000 Océano Grupo Editorial SA proti
Rocio Murciano Quintero, cieľ čl. 6 smerncie (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť,

že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahlo, keby bol spotrebiteľ sám
povinný vystúpiť proti nekalej polohe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. 10. 2006 Elisa María Mostaza Claro
proti. Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza

ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľov, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe

zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä
citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použite ustanovení smernice sa
opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice,
ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia

vnútroštátneho súdu, a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že pokiaľ v exekučnom konaní exekučný súd má právo
preskúmavať exekučný titul z hľadiska jeho vykonateľnosti (v tomto prípade rozhodcovský rozsudok)
bez toho, aby došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku príslušným súdom len na základe žaloby

účastníka rozhodcovského konania podaného proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, (§
40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov) nemožno
znevýhodniť účastníka rozhodcovského konania v sporovom konaní, pokiaľ sa domáha ochrany svojich
práv ako spotrebiteľ konkrétnou žalobou o finančné plnenie, kde skúmanie rozhodcovskej doložky bude
posudzované z hľadiska, či ide o prijateľnú alebo neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ okresný súd

vychádzal už z vysloveného právneho názoru exekučného súdu, z ktorého vyplýva, že rozhodcovský
rozsudok bol vydaný na základe neprijateľnej podmienky, ktorá je neplatná (rozhodcovskej doložky) a
dospel k názoru, že takýto rozhodcovský rozsudok je nulitný právny akt, a teda odporca nemá právny
titul na plnenie, ktoré mu poskytla aj navrhovateľka, súd môže vychádzať z takéhoto rozhodnutia, čo
vyplýva priamo aj z ust. § 135 ods. 2 posledná veta O. s. p., ako aj ust. § 134 O. s. p. Z tohto hľadiska

preto neobstojí ani námietka odporcu, že ide o právoplatne rozhodnutú vec, na ktorú sa vzťahuje ust. §
159 ods. 3 O. s. p. a procesný postup podľa § 103, § 104 ods. 1 O. s. p.Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom okresného súdu, v zmysle ktorého posúdil nárok navrhovateľky
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd jasne poukázal na to, že pokiaľ
spotrebiteľskú zmluvu v rozsahu, v ktorom svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, považoval za neplatný právny úkon podľa § 39
Občianskeho zákonníka, tak majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu
je potrebné považovať za bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou odporcu, že takéto plnenie (napriek
existencii rozhodcovského rozsudku), nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451

Občianskeho zákonníka. Okresný súd správne právne vec posúdil a na zistený skutkový stav aplikoval
správne právne predpisy.

Odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaní napadnutej časti ako vecne správny potvrdil, a to
aj v časti trov konania, ktoré síce odvolaním odporca napadol, avšak bližšie v odvolaní neodôvodnil.
Trovy konania okresný súd priznal navrhovateľke správne v zmysle ust. § 142 ods. 3 O. s. p., nakoľko

navrhovateľka mala neúspech len v pomerne nepatrnej časti.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na
§ 142 ods. 1 O. s. p., avšak navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si
žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnila, osobitné trovy odvolacieho konania jej nevznikli (písomné

vyjadrenie k odvolaniu nepodala).

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.