Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 24, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/423/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208579
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208579.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: H. V., nar. XX. Z. XXXX,
bytom K., T. XXX/XX, o 2.723,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 18. decembra 2014, č.k. 8C/192/2014-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 52 ods. 1, 3 a 4, § 54 ods.
1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 103, 879l, § 879m O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov), § 2 ods. 1 písm. a) a b), § 23a, ZoOS (zákon č. 634/1992 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení účinnom od 1.5.2014), § 1 ods.1, § 2 písm. a) a písm. b), § 3 ods. 1, 2 ZoSÚ (zákon č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy) a vecne považujúc nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní voči žalovanej za
nedôvodné, pre nemožnosť ich priznania súdom z dôvodu ich premlčania márnym uplynutím premlčacej
doby (uplynula dňom 10. augusta 2013 a žaloba bola podaná na súde až dňa 28. apríla 2014),
posúdiac Zmluvu o splátkovom úvere. č. 192383375 uzatvorenú 31. augusta 2005 medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., Suché mýto 4, Bratislava, ako

veriteľom a žalovaným ako dlžníkom (z ktorej si žalobkyňa ako postupník v tomto konaní uplatňovala
právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak typovú, uzatvorenú podľa predtlače veriteľa), z dôvodu, že
na jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v tomto konaní žalovaný), ktorý pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a
na strane druhej právnická osoba - dodávateľ (v tomto konaní právny predchodca žalobkyne), ktorá pri
uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať prednostne Zákon o spotrebiteľských

úveroch a subsidiárne Občiansky zákonník. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom
na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien
a doplnení) a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorý si však právo na náhradu trov konania
neuplatnil.Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu úplným
vyhovením žalobe a priznaním jej náhrady trov prvostupňového i odvolacieho konania, namietajúc

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a nedostatočné zistenie skutkového stavu,
majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci dôvodiac, že na prejednávanú vec nebolo možné
aplikovať ustanovenie § 5b ZoOS z dôvodu, že žalobkyňa si uplatnila svoje nároky voči žalovanej na
súde dňa 28. apríla 2014 a práve citované ustanovenie ZoOS ukladajúce povinnosť súdu prihliadnuť
na premlčanie nárokov zo spotrebiteľských zmlúv z úradnej povinnosti nadobudlo účinnosť až dňom 1.

mája 2014. Aplikáciou tohto ustanovenia súdom v konaní začatom pred nadobudnutím jeho účinnosti
došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj
požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv
žalobkyne (dôvodila ďalej žalobkyňa). V tejto súvislosti poukázala na viaceré nálezy Ústavného súdu
SR (ako napríklad nález ÚS SR PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995, PL. ÚS 36/95 z 3. marca 1996 a III. ÚS
348/06 z 8. marca 2011), čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992

Zb., Ústava SR).

Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.) teda celú vec,
pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (napadnutého ako celok - navrhovala sa
zmena rozsudku úplným vyhovením žalobe) bol závislým i výrok rozsudku o trovách konania, a dospel k

záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 24. marca 2016 (§
156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že

súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Nie je dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa uvedenou v odôvodnení napadnutého
rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (a v ostatnom na ňu aj odkazuje), teda najmä na
záver o tom, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho odchodu, neprestáva

byť zmluvou spotrebiteľskou. Podľa názoru odvolacieho súdu, pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré
predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže
aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Inými
slovami, musí z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník
celkom alebo z časti ustúpiť nutnej priorite aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, tzn.

aplikácii Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že s účinnosťou od 1. apríla 2015 do
odseku 2 ustanovenia § 52 O.z. bola doplnená novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom
č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základy zmluvy

uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho, tretia veta,
podľa ktorej „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Ide o
zásadnú zmenu, ktorá má závažné dôsledky. Doposiaľ sa na obchodné spotrebiteľské zmluvy v zmysle
§ 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vzťahovala úprava o neprijateľných podmienkach.

Ide o prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto
úpravy je už bez akýchkoľvek úvah (nevynímajúc aj žalobkyňou citované úvahy nachádzajúce sa v
konkrétnych rozhodnutiach, či už krajských súdov alebo aj Najvyššieho súdu SR) potrebné pre zmluvy
uzatváranémedzispotrebiteľmi,t.j.spotrebiteľskéajobchodnézmluvy,použiťustanoveniaObčianskeho
zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Zásadná zmena nastáva v dĺžke premlčacej doby. Podľa

Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa Obchodného zákonníka
(§ 397) štvorročná. Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude potrebné aplikovať úpravu v
Občianskom zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu. V súvislosti s premlčaním treba upozorniť aj
na nové ustanovenie v zákone č. 250/2004 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V zmysle novely vykonanejzákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2014 v zmysle § 5b, orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď
by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Vzhľadom na skutočnosť, že k
tejto novej úprave v Zákone o ochrane spotrebiteľa niet prechodného ustanovenia, musia túto otázku
súdy skúmať aj pri návrhoch, ktoré došli pred 1. májom 2014, teda pri všetkých sporoch v čase ich
rozhodovania (tu pozri aj rozsudok NS SR z 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014).

Pre poriadok vzhľadom na odvolacie námietky žalobkyne je ďalej potrebné uviesť, že zákaz retroaktivity
právnych noriem je aj podľa názoru odvolacieho súdu významnou demokratickou zárukou ochrany práv
a právnej istoty. V tejto súvislosti však odvolací súd dodáva, že nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s
princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť (retroaktivita), právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že

pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá
retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných
cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti

založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napríklad vtedy, keď skorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť.

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže
ísťnapriektomu,žezákonodarca novýmprávnympredpisomzároveňsúčinnosťoudobudúcnaprinesie
určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá

retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov,
ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ
nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu)
zavádzadobudúcnanovýrežimamechanizmus(procedúru)uplatneniatýchtoprávalebopokiaľprávam
nadobudnutým zo skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový

obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí teda nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý
nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010 sp. zn. 4Cdo 98/2010). Nepravá retroaktivita
preto len určitým spôsobom pre budúcnosť modifikuje vzťahy už založené.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako v časti rozhodnutia súdu vo veci samej, tak aj v časti rozhodnutia
o trovách konania, nakoľko tento správne v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. žalovanému ako
účastníkovi majúcemu v spore plný úspech náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že tento si právo
na náhradu trov v konaní neuplatnil a taktiež mu žiadne trovy ani nevznikli.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov konania nepriznal z dôvodu,
že si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.