Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/27/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811222391
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3811222391.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
ErikyZajacovejaMgr.MartinyTrnavskejvprávnejvecinavrhovateľaM.E.,štátnehoobčanaB.republiky,
bytom K., Školská XX/X, v konaní zastúpeného Q.. W. D., advokátom, so sídlom W., M.B. XX proti
odporcovi Q. M., štátnemu občanovi B. republiky, bytom N. W., X. XXX/X o ochranu osobnosti a o
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolania účastníkov konania proti rozsudku Okresného

súdu Prievidza č.k. 6C/192/2011-237 zo dňa 30. septembra 2014, v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako aj vo výroku IV.
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zakázal odporcovi uvádzať na verejnosti skutočnosti o
súkromnom živote a manželstve navrhovateľa /výrok I. rozsudku/, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi 1.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku /
výrok II. rozsudku/, vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol /výrok III. rozsudku/ a rozhodnutie
o náhrade trov konania si vyhradil na dobu po právoplatnosti rozsudku vo veci samej /výrok IV.
rozsudku/. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným na
tamojšom súde dňa 29.12.2011 domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zdržať sa neoprávnených
zásahov do osobnosti navrhovateľa, najmä zakázať odporcovi uvádzať na verejnosti nepravdivé údaje

o navrhovateľovi, jeho súkromnom živote a o manželstve navrhovateľa, uverejniť ospravedlnenie
navrhovateľovi v periodiku Kaniansky informátor a nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v
peniazoch v sume 10.000,- eur. Na pojednávaní dňa 11.5.2012 prvú časť petitu svojho návrhu upresnil
tak, že sa domáhal, aby súd zakázal odporcovi uvádzať na verejnosti skutočnosti o navrhovateľovi,
jeho súkromnom živote a o manželstve navrhovateľa. Súd uznesením na pojednávaní dňa 28.2.2014
túto zmenu návrhu pripustil. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že je bývalým manželom pani

P.K. /predtým E./, nar. XX.XX.XXXX, ktorá medzičasom zomrela. Ich manželstvo bolo rozvedené
rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 12C/196/2007 zo dňa 31.3.2008. Príčinou rozvodu bola
nevera navrhovateľa, ktorú nepopieral a nepopiera. Po rozvode pani M. uzatvorila nové manželstvo s
odporcom.PosmrtipaniM.začalodporcasuvádzanímnepravdivýchskutočnostíonavrhovateľovi.Tieto
sa týkajú najmä údajného psychického, fyzického a sexuálneho týrania bývalej manželky navrhovateľom
počas trvania ich manželstva. Rovnako o navrhovateľovi rozširuje nepravdivé údaje o krádeži ich

spoločného majetku. W. E., resp. M. nikdy neuviedla, že by ju jej vtedajší manžel - navrhovateľ
akýmkoľvek spôsobom týral, nakoľko sa to nezakladá na pravde. Nikdy v tejto súvislosti nepodala
trestné oznámenie ani sa nikomu nesťažovala. Pokiaľ ide o krádež, z ktorej odporca navrhovateľa
obviňuje, po zániku manželstva došlo medzi navrhovateľom a jeho bývalou manželkou k dohode, na
základe ktorej bývalá manželka dostala sumu 850.000,- Sk. Odporca tieto nepravdy uviedol v konaní na
Okresnom súde Prievidza, kde spolu so starými rodičmi detí navrhovateľa podal návrh na zverenie detí

do osobnej starostlivosti. Tieto tvrdenia mali byť dôvodom na zverenie detí odporcovi a starým rodičom.
Odporca ďalej nepravdivé údaje uvádza na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny /ÚPSVaR/, a tozamestnancomsociálno-právnejochranydetí,abysiichnaklonilnasvojustranu.Nepravdivéskutočnosti
uviedol odporca aj na fare v K., na základe čoho musel navrhovateľ prestať navštevovať bohoslužby v
K.. SMS správy v podobnom duchu zasiela odporca navrhovateľovi aj ich spoločnému známemu, pánovi

F. F.. Navrhovateľ pracuje ako vodič autobusu na linke K. - W. a často sa stretáva s divnými pohľadmi
cestujúcich, ktoré predtým neregistroval, je to dôsledok ohovárania zo strany odporcu. Konaním odporcu
vzniká navrhovateľovi ujma na jeho osobnostných právach v súkromnom aj v spoločenskom živote.
Muselzmeniťmiestobohoslužieb,musíznášaťnenávistnépohľadysusedov,cestujúcich,zamestnancov
ÚPSVaR, bývalých svokrovcov a v neposlednom rade i vlastných detí, ktoré má po smrti ich matky v

osobnej starostlivosti. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný nasledovný skutkový stav:
navrhovateľ a P. V. uzatvorili manželstvo dňa 17.6.1995. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k.
12C/196/2007-71 z 31.3.2008, právoplatným 15.4.2008 bolo ich manželstvo rozvedené. Návrh na
rozvod manželstva podala na súde bývalá manželka navrhovateľa. Ako príčinu rozvratu manželstva
uviedla vzájomné odcudzenie, ochladenie intímneho života, nezáujem manžela o rodinu a napokon
jeho neveru, trvajúcu od februára 2006. Uviedla tiež, že v dôsledku zhoršenia vzťahov v manželstve po

priznaní manžela k nevere v decembri 2006 sa začali prejavovať psychické problémy u všetkých členov
rodiny.Zospoločnejdomácnostisaspolusdeťmiodsťahovalavseptembri2007.Porozvodemanželstva
sibývalímanželiapísomnoudohodouvyporiadalibezpodielovéspoluvlastníctvomanželov.Vrámcitohto
vyporiadania si po predaji spoločného bytu utŕženú kúpnu cenu rozdelili na polovicu a každý obdržal
850.000,-Sk. Dňa 2.4.2008 poukázal navrhovateľ túto sumu zo svojho účtu vedeného vo VÚB banke

na účet bývalej manželky. Bývalá manželka navrhovateľa žila s odporcom v jednej domácnosti. Neskôr
uzatvorili manželstvo. Dňa 13.11.2011 P. M. v dôsledku ťažkej choroby zomrela. Na pohrebe P. M. šíril
odporca list s označením „Posledné zbohom“, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že P. M.: „Prežila
ťažký manželský život, ktorý uzavrela pred bohom a preto v ňom vydržala tak dlho ako len vládala.
Veci v ňom prežité boleli telo aj dušu, ale P. bývalému manželovi odpustila.“. Odporca v návrhu na

zverenie dieťaťa do výchovy iného občana, podanom na Okresnom súde Prievidza dňa 23.11.2011,
vedenom pod sp.zn. 13P/563/2011, kde vystupoval ako navrhovateľ uviedol, že navrhovateľ mal svoju
bývalú manželku počas manželstva psychicky, fyzicky, sexuálne a ekonomicky týrať. Na pojednávaní,
ktoré sa v tejto veci konalo dňa 23.2.2012 odporca uviedol, že navrhovateľ mal svoju manželku týrať
fyzicky, psychicky a sexuálne. Na pojednávaní konanom dňa 21.3.2012 vo veci vedenej na tunajšom

súde pod sp.zn. 17P/70/2011 o úpravu styku starých rodičov s maloletými deťmi odporca v postavení
svedka uviedol, že farárovi z Kanianky povedal, že navrhovateľ mal svoju bývalú manželku psychicky
týrať. Odporca sa aj pred zamestnankyňou ÚPSVaR Prievidza, ktorá vykonávala pôsobnosť kolízneho
opatrovníka vo veciach maloletých detí navrhovateľa niekoľkokrát vyjadril, že navrhovateľ mal svoju
bývalú manželku týrať, napríklad pálením cigariet na nohách. Odporca v postavení svedka v trestnom

konaní vedenom pod ČVS: ORP-298/PD-PD-2012 vo svojej výpovedi uviedol, že veci, ktoré uvádzal
o navrhovateľovi o jeho fyzickom, psychickom, sexuálnom a finančnom týraní jeho bývalej manželky
sú pravdivé a zároveň opísal údajné konania navrhovateľa, ktoré mali byť týraním. Po smrti P.K. poslal
odporca navrhovateľovi SMS správu, v ktorej uviedol, že svoju bývalú manželku týral, a že pán
farár o ňom povedal, že je hyena. F. F. poslal odporca dve SMS správy, v ktorých uviedol, že

navrhovateľ týral bývalú manželku pálením cigaretou, pokusom o krádež 850.000 a psychicky, fyzicky,
sexuálne aj finančne. Navrhovateľa tiež označil za psychicky chorého človeka. Uvedené skutočnosti súd
posúdil podľa §11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a uviedol, že predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu do tohto práva. Takýto
zásah musí byť zároveň objektívne spôsobilý privodiť dotknutej fyzickej osobe /nemajetkovú/ ujmu na

právach uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka. Vyvolanie následkov takýmto zásahom
sa nevyžaduje. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len voči takým konaniam /zásahom/, ktoré sa
dotýkajú osobnosti fyzickej osoby tým, že znižujú jej česť, dôstojnosť a vážnosť z hľadiska jej vzťahu
k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Zákon chráni česť fyzickej
osoby najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení, a to bez rozdielu akými prostriedkami k nemu

dôjde. Zverejnenie /vedomé alebo nevedomé/ nepravdivej informácie o fyzickej osobe treba v zásade
vždy považovať za zásah do osobnostných práv a to aj v prípade, ak príslušná informácia nebude mať
vyslovene difamačný charakter. Podstatné je to, že takýmto spôsobom sa o konkrétnej osobe vysloví
nepravda, na základe ktorej tretie osoby môžu dotknutú fyzickú osobu posudzovať skreslene. Ústne a
písomne vyvolaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých informácií, ktoré sa týkajú fyzickej

osoby, ale aj v šírení nepravdivých obviňovaní z nečestného konania. Skutočnosť, že pôvodca zásahu
si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo išlo len o nedbanlivostné preberanie a rozširovanie
informácií je bezvýznamná. Právo na súkromie zahŕňa širokú oblasť súkromia fyzickej osoby, najmä jej
súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového života. V najširšomzmysle sa toto práva týka aj života v rodine a manželských, partnerských, priateľských, či obdobných
vzťahov. Porušenie práva na česť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú
objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej osoby v očiach ostatných fyzických osôb, teda pôsobiť

difamačne. Úmysel, aby takéto skutkové tvrdenia pôsobili difamačne nie je rozhodujúci. Pokiaľ odporca
šíril o navrhovateľovi informácie, že mal týrať svoju bývalú manželku, musel si byť vedomý, že takéto
tvrdenia majú závažný difamačný charakter a odporca musí byť schopný dokázať ich pravdivosť. O to
viac, že jediný priamy svedok a potenciálna obeť konania navrhovateľa P. M. už nežije. Odporca na
svojich tvrdeniach zotrval aj počas súdneho konania. Súd teda skúmal, či tvrdenia odporcu sú pravdivé

a či konanie navrhovateľa malo charakter týrania bývalej manželky. Z konaní navrhovateľa, ktoré vo
svojich písomných podaniach, ústnych vyjadreniach resp. SMS správach opisoval odporca a ktoré
považoval za týranie Andrey M. navrhovateľom, považoval súd na základe vykonaného dokazovania
za preukázané nasledovné: V období krízy manželstva navrhovateľa, bezprostredne predchádzajúcom
opusteniu spoločnej domácnosti jeho bývalou manželkou, niekoľkokrát od nej navrhovateľ vyžadoval
neskoro večer, resp. v noci aby sa rozprávali. Andrea M. následkom týchto neskorých rozhovorov

chodievala do práce unavená a nevyspatá. Súd považoval tiež za preukázanú udalosť, že navrhovateľ
oznámil bývalej manželke, že sa ide obesiť do lesa a ona išla následne za ním, hľadať ho. Uvedenú
skutočnosť vo svojich výpovediach potvrdili odporca a svedkyne V. V. a Bc. V. R.. Súd za preukázanú
považoval aj udalosť, keď mal navrhovateľ hodiť P. M. po predchádzajúcej hádke na posteľ. Táto
skutočnosť vyplynula z výpovede svedkyne V. V.. Súd na druhej strane nedospel k záveru, že by sa bol

navrhovateľ pokúsil spáchať na svojej bývalej manželke podvod. Právoplatnosťou rozsudku o rozvode
manželstva navrhovateľa zaniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov /BSM/. Bolo preukázané,
že navrhovateľ s bývalou manželkou si zaniknuté BSM vyporiadali písomnou dohodou z 9.4.2008.
Ich podpisy na dohode boli overené notárom. Obsahom dohody bolo vymedzenie vecí patriacich
do BSM a spoločného úveru a spôsob ich rozdelenia a vyporiadania. Po predaji spoločného bytu

previedol navrhovateľ polovicu kúpnej ceny na účet bývalej manželky. Z uvedeného sledu udalostí nič
nenasvedčuje tomu, že by sa bol navrhovateľ pokúsil podviesť svoju bývalú manželku pri vyporiadaní
BSM. Rovnako nebolo spoľahlivo a bez pochybností preukázané odporcovo tvrdenie, že navrhovateľ
bránil manželke v prístupe k financiám. Na jednej strane svedkovia tvrdili, že si Andrea M. požičiavala
peniaze od rodičov a to aj na základné veci, či skutočnosť, že si v zamestnaní vybavila, aby jej mzdu

vyplácali v hotovosti. Na druhej strane ani jeden svedok netvrdil, že by v domácnosti navrhovateľa a
jeho bývalej manželky bol nedostatok. Pri návštevách mali vždy nachystané bohaté pohostenie, inokedy
dokonca opekali, či navrhovateľ griloval. Navrhovateľ zároveň v roku 2007, teda už po jeho priznaní
sa k nevere umožnil bývalej manželke prístup k spoločnému účtu, s ktorým bola následne oprávnená
nakladať. Na tom nič nemení to, že v danom období nemusela mať k dispozícii platobnú kartu k tomuto

účtu. Vôbec neboli preukázané tvrdenia odporcu, že navrhovateľ sa mal svojej bývalej manželke
posmievať, resp. deptať a že ju v domácnosti opakovane fyzicky napádal. Nepreukázalo sa ani pálenie
cigaretou, či nejaká forma sexuálneho týrania Andrey M. zo strany navrhovateľa. Je potrebné upozorniť
na to, že manželstvo navrhovateľa a jeho bývalej manželky bolo minimálne od začiatku roka 2006 v
kríze. Navrhovateľ mal niekoľkomesačný mimomanželský intímny vzťah, ku ktorému sa neskôr svojej

manželke priznal. Nevera manžela bola podľa názoru súdu hlavnou aj keď nie jedinou príčinou rozvratu
manželstva. Obaja partneri trpeli v dôsledku rozpadu manželstva psychickými problémami. Navrhovateľ
dokonca navštevoval psychologičku. Jeho bývalá manželka pravdepodobne trpela nespavosťou a
nechutenstvom. Podľa názoru súdu týranie je správanie, ktoré má trvalý a v mnohých prípadoch aj
cielený a systematický charakter. Nie sú ním však ojedinelé prejavy správania sa. Pokiaľ sa stalo, že

navrhovateľ raz hodil v zlosti svoju bývalú manželku na posteľ, prípadne sa jej vyhrážal, že sa v lese
obesí, súd neposúdil toto konanie ako týranie ale dospel k záveru, toto správanie bolo dôsledkom krízy
v manželstve, márnych pokusov zachrániť tento vzťah a s tým súvisiaceho psychického rozpoloženia
navrhovateľa. Pokiaľ chcel navrhovateľ v situácii rozpadajúceho sa manželstva viesť so svojou bývalou
manželkou rozhovory o príčinách a možných riešeniach tohto stavu, súd ani toto správanie navrhovateľa

nepovažoval za týranie. Udalosti, ktoré sa stali po rozvode manželstva navrhovateľa, nemožno vo
vzťahu k P. M. považovať za týranie. Nebola už navrhovateľovou manželkou, teda blízkou osobou a
ani na ňu nemal bezprostredný fyzický dosah. Išlo o udalosti súvisiace so zranením navrhovateľovho
syna V. v autobuse v roku 2009 a následné údajné vyhrážanie navrhovateľa svojej bývalej manželke
či to, že navrhovateľ svoje bývalej manželke v roku 2010 včas nezatelefonoval z dovolenky v E., ktorú

trávil s deťmi. Podľa názoru súdu uvedené konania ani nemajú povahu týrania. Podľa názoru súdu,
v prípade konania odporcu nedošlo k situácii, ktorú má na mysli rozsudok NS SR z 20.3.2007 sp.zn.
5Cdo/180/2007, teda že zásahom nespôsobilým narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti
je prípad, keď boli tvrdenia prednesené za okolností, keď nehrozilo ich zverejnenie a nemohlo dôjsťk zníženiu vážnosti fyzickej osoby. Vyjadrenia odporcu o údajnom týraní neboli len izolované, napr.
prednesené len v jednom súdnom konaní. Uvádzal ich opakovane vo viacerých súdnych ale aj iných
konaniach, trvá na nich a zároveň ich šíri aj iným spôsobom a adresuje viacerým osobám. Podľa

názoru súdu mal odporca dostatočný priestor riešiť údajné týranie nebohej P. M. navrhovateľom ešte
v čase bezprostredne po rozvode ich manželstva, keď s ňou žil v spoločnej domácnosti. Ak mal na
základe jej vyjadrení dôvodné podozrenie, že bola navrhovateľom týraná, mohol podať na neho trestné
oznámenie. Neobstojí ani argument, že sa nebohá Andrea M. navrhovateľa bála. Vtedy už s ním
nežila v spoločnej domácnosti a odporca ju mohol pred ním ochrániť. V konaní odporca tiež uviedol,

že Andrea M. navrhovateľovi jeho konanie odpustila a že mu ho odpustil aj on. Preto nie je zrejmé,
prečo po smrti P. M. začal odporca šíriť tvrdenia, že navrhovateľ mal svoju bývalú manželku týrať.
Možnú motiváciou takéhoto konania odporcu vidí súd v jeho snahe negatívnym spôsob vykresliť osobu
navrhovateľa pred kompetentnými orgánmi a zabrániť mu tým získať do osobnej starostlivosti jeho
dve maloleté deti. Odporca má pravdepodobne pocit, že koná legitímne a to v snahe naplniť poslednú
vôľu nebohej P. M.. Odporca podľa názoru súdu svojim konaním zasiahol do práva navrhovateľa na

ochranu osobnosti. A to do čiastkového práva na súkromie, keď neoprávnene šíril, čo aj pravdivé
informácie týkajúce sa manželstva navrhovateľa teda jeho súkromného života a zároveň zasiahol aj do
čiastkového práva navrhovateľa na česť /ochranu občianskej cti/, keď nepravdivo tvrdil, že navrhovateľ
svoju bývalú manželku týral. V § 13 Občianskeho zákonníka sú upravené prostriedky, ktoré zákon
poskytuje fyzickým osobám, ktorým bolo zasiahnuté do ich práva na ochranu osobnosti. Fyzická osoba

môže uplatniť tieto prostriedky, ak existuje subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah. Prostriedky
uvedené v § 13 majú povahu sankcií voči osobe, ktorá do práva na ochranu osobnosti iného zasiahla. Pri
aplikácii týchto sankcií, je dôležité dodržať zásadu primeranosti. Súd ustálil, že konaním odporcu došlo
k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti. Bolo preukázané, že zásah
trval aj po podaní návrhu na súde. Odporca totiž naďalej šíril svoje nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi

atonajmävpísomnýchvyjadreniachavýpovediachvkonaniachpredsúdom,vovýpovedipredorgánom
policajného zboru a vo vyjadreniach prednesených pred pracovníčkami Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny. Súd považoval za dôvodnú prvú časť petitu návrhu navrhovateľa, v ktorej sa domáhal aby súd
zakázal odporcovi uvádzať na verejnosti skutočnosti o súkromnom živote a manželstve navrhovateľa.
Navrhovateľ sa týmto v podstate domáhal aby sa odporcovi nariadilo upustiť od neoprávnených zásahov

do práva navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti. Súd preto v tejto časti návrhu navrhovateľa vyhovel.
Nebolo však možné vyhovieť tej časti petitu návrhu, kde sa navrhovateľ domáhal, aby sa odporcovi
uložila povinnosť, aby na vlastné náklady uverejnil písomné ospravedlnenie navrhovateľovi v najbližšom
čísle periodika Kaniansky informátor. Fyzickej osobe ako účastníkovi konania totiž nie je možné uložiť
povinnosť zabezpečiť na vlastné náklady zverejnenie písomného ospravedlnenia v periodickej tlači. Vo

vzťahu k tejto povinnosti nemá odporca vecnú pasívnu legitimáciu, t.j. nemôže byť osobou z hmotného
práva povinnou, keďže takúto povinnosť - uverejniť opravný článok v príslušnej tlači by ani nemohol
splniť pre zásadný nedostatok svojich rozhodovacích a technických podmienok - nemohol by si vynútiť
uverejnenie takéhoto článku. Takýto rozsudok by bol voči nemu nevykonateľný /obdobne to konštatuje
aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí uverejnenom pod R 28/1993/. Súd preto v tejto časti návrh navrhovateľa

zamietol. Navrhovateľ sa ďalej domáhal, aby súd zaviazal odporcu z nahradiť mu nemajetkovú ujmu v
peniazoch. Výšku tejto ujmy navrhovateľ vyčíslil na 10.000,- eur. V zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predpokladom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že morálne
zadosťučinenie nie je v danom prípade postačujúce a že zároveň došlo neoprávneným zásahom a k
zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti dotknutej fyzickej osoby v značnej miere. Zmyslom

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určenie vzťahu medzi mierou ujmy na hodnotách osobnosti
dotknutej osoby a konkrétnym peňažným vyjadrením náhrady takejto ujmy. Objektívnym kritériom
posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy je zistenie, či v konkrétnej situácii, za ktorej
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom
na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste a v

postavení dotknutej osoby. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd v prvom rade
preukázané,ževdanomprípadenastalitakéokolnosti,žedotknutejosobenestačízadosťučineniepodľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd zaviazal odporcu, aby upustil od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Ďalej skúmal, či okolnosti prípadu odôvodňujú priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Týranie manželky nie je len negatívnym a verejnosťou

odsudzovanýmspoločenskýmjavomaletakétokonanievprípadeakdosiahneurčitúintenzituzároveňaj
napĺňa skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona.
Závažné obvinenia obsiahnuté v tvrdeniach odporcu na adresu navrhovateľa by preto boli zásahom do
práva na ochranu osobnosti navrhovateľa aj v prípade, ak by mu nespôsobili žiadnu ujmu. Súd všakpovažoval za preukázané, že v dôsledku konania odporcu, ktoré nasledovalo po smrti Andrey M. mal
navrhovateľ psychické problémy, ktoré sa negatívne preniesli najmä do jeho partnerského vzťahu a
intímneho života. Tieto ťažkosti trvali niekoľko mesiacov a navrhovateľ musel vyhľadať lekára. Uvedené

skutočnosti vyplynuli z výpovede svedkyne Jany F.. Navrhovateľ nepredložil dôkaz o svojom tvrdení,
že sa stretáva s divnými resp. nenávistnými pohľadmi zo strany spoluobčanov. Súd však v danom
prípade vzal do úvahy možnosť vzniku ujmy na právach navrhovateľa v dôsledku konania odporcu.
Sám odporca na otázku navrhovateľa na pojednávaní uviedol, že na pohrebe Andrey M. bolo okolo
tristo ľudí. Odporca na pohrebe šíril leták „Posledné zbohom“, kde okrem iného uvádzal skutočnosti

o manželstve navrhovateľa. Ľudia prítomní na pohrebe, obyvatelia obce Kanianka tvoria vo vzťahu
k navrhovateľovi relevantný okruh osôb z prostredia, v ktorom navrhovateľ žije a denne sa v ňom
pohybuje. Navrhovateľ pracuje ako vodič autobusu, z uvedeného dôvodu je každodenne v osobnom
styku s veľkým množstvom spoluobčanov, ktorí sa na neho spoliehajú ako vodiča. Nastúpením do
autobusu takpovediac „zverujú“ do jeho rúk svoje životy, je zodpovedný za ich bezpečnosť a z tohto
dôvodu mu musia dôverovať. Nepravdivými tvrdeniami odporcu na adresu navrhovateľa preto podľa

názoru súdu mohla byť táto dôvera narušená. Preto boli zásahy odporcu do práva navrhovateľa na
ochranu osobnosti spôsobilé vyvolať následok, ktorým je vznik nemajetkovej ujmy na strane odporcu.
Pri zvažovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy však súd musel zobrať do úvahy a to, že
navrhovateľ nie je osobou verejného záujmu. Teda osobou verejne činnou a verejne známou mimo okruh
obce K. a jej najbližšieho okolia. Zároveň nebolo možné opomenúť, že výška náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch má aj za cieľ odradiť odporcu, aby sa v budúcnosti vyhol neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti navrhovateľa. Súd zohľadnil všetky uvedené relevantné kritéria a dospel
k záveru, že primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú bude odporca povinný nahradiť
navrhovateľovi je suma 1.000,- eur. Návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v časti prevyšujúcej túto
sumu zamietol. Súd tiež vo svojom rozhodnutí uviedol, že nevykonal dôkaz listinami, ktoré navrhol

navrhovateľ na pojednávaní dňa 9.9.2014: zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 15.5.2001, čestné
prehlásenie, listiny z VÚB banky, kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu a anonymný list. Dôvodom
nevykonania uvedených dôkazov, ktoré boli navrhnuté až po skončení prvého pojednávania bolo, že
neboli splnené podmienky podľa § 118a Občianskeho súdneho poriadku. Nešlo o skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré vyšli najavo až po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť

a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. Listiny z VÚB banky
a čestné prehlásenie mohol navrhovateľ súd navrhnúť ako dôkaz do skončenia prvého pojednávania,
bolo ich možné už vtedy získať. Súd zároveň neuznal argument navrhovateľa, že k zmluvám o prevode
vlastníctva bytu sa nemohol dostať skôr, pretože ich nemal k dispozícii. Podľa názoru súdu navrhovateľ
ako zmluvná strana musí disponovať takouto zmluvou už od okamihu ako ju podpíše. Rozhodnutie o

náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 151 ods.3 prvej vety O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie tak navrhovateľ ako aj odporca.

Navrhovateľ uviedol, že svojím odvolaním napáda rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch II.

o povinnosti odporcu zaplatiť mu 1.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a tiež vo výroku III. o zamietnutí zvyšnej časti jeho návrhu, pokiaľ ide o
požadované uverejnenie ospravedlnenia odporcu v periodiku Kaniansky informátor. Tým, že súd prvého
stupňa zamietol jeho návrh na uloženie povinnosti odporcovi ospravedlniť sa mu v periodiku K.
informátor, bol navrhovateľ zbavený možnosti dosiahnuť akékoľvek morálne zadosťučinenie, o ktoré mu

v konaní v prvom rade šlo. Navrhovateľ sa od odporcu nedočkal žiadneho morálneho zadosťučinenia,
a to ani po vyhlásení napadnutého rozsudku. Naopak, odporca svojím správaním aj pred súdom
prvého stupňa dával najavo, že nepravdy, ktoré o navrhovateľovi uvádzal považuje ďalej za pravdivé a
svojím vystupovaním sa navrhovateľovi vysmieval. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, má
navrhovateľ za to, že pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané, že konaním odporcu

bola znížená dôstojnosť a vážnosť osoby navrhovateľa. Základná podmienka priznania finančného
zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak bola splnená. Pokiaľ ide o vyhodnotenie
miery zásahu, poukazuje navrhovateľ na reakcie najbližšieho ale aj širšieho okolia, ktorých sa mu po
pohrebe bývalej manželky dostalo. Hlavne širšie okolie si o ňom vytvorilo predstavu človeka, ktorý
psychicky, fyzicky a sexuálne týral svoju manželku. Ako vypovedal svedkyňa Mgr. H., obyvatelia obce

Kanianka hodnotili navrhovateľa ako osobu „tyrana autobusára“. Aj z výpovede svedkyne F., priateľky
navrhovateľa, vyplynulo, akým spôsobom sa konanie odporcu dotklo ich vzťahu s navrhovateľom. Z
uvedených skutočností možno mať za preukázané, že dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa bola konaním
odporcu znížená v značnej miere. V tomto zmysle sa navrhovateľovi javí súdom priznané finančnézadosťučinenie 1.000,- eur ako neprimerane nízke. Pri rozhodovaní o výške náhrady sa má brať
do úvahy individuálnosť /jedinečnosť/ konkrétneho prípadu a priznaná náhrada má viesť k účinnému
zadosťučineniu za vzniknutú nemajetkovú ujmu. Na základe uvedené navrhovateľ navrhol, aby odvolací

súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých častiach tak, že odporcovi uloží povinnosť
zaplatiť mu z titulu nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- eur ako aj povinnosť zverejniť ospravedlnenie v
obecnom denníku Kaniansky informátor, na vlastné náklady a v znení ako to uviedol v petite svojho
návrhu na začatie konania.

Odporca vo svojom odvolaní uviedol, že napáda rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku II.. Žiada
doplniť a prešetriť doklady, ktoré žiadal dodatočne doložiť na jeho obhajobu a sudca na ne neprihliadal.
Ide o dôkladný výpis z archívu VÚB o manipulácii s účtom, ktorého majiteľkou bola P. M., v tom čase
E. v období za rok 2007. Z výpisov bude možné zistiť, či na tento účet chodili úhrady výplaty menovanej.
Odporca tiež žiada o výpis z pokladničnej knihy z podniku Strojárne Prievidza, kde bola menovaná v
roku 2007 zamestnaná a to na skutočnosť, kde a akým spôsobom je boli zasielané sumy výplat. Týmto

sa preukáže, že navrhovateľ zamedzil menovanej prístup k jej vlastným finančným prostriedkom. Súd
prvého stupňa podľa neho nevzal do úvahy list menovanej zamestnávateľovi navrhovateľa a ÚPSVaR,
ktorý je v spise založený a ktorý sa týka neprístojného správania navrhovateľa, vyhrážok a nátlaku, ktorý
bol vyvrcholením nezáujmu navrhovateľa o zdravotný stav detí. Odporca ďalej žiada, aby boli obaja
účastníci vyšetrený v konaní psychiatrom za účelom posúdenia pravdivosti ich tvrdení v spore. Tiež

žiadaovyžiadanieposudkunanavrhovateľaodobce,kdesazbierajúsťažnostivočiosobenavrhovateľa,
jeho konaniu voči okoliu, deťom vo výchove a podobne. Vo viere a láske navrhovateľovi odpustili jeho
konanie pred rokom 2011. Jeho konanie je však aj naďalej neznesiteľné a urážlivé a akákoľvek dohoda
s ním nie je možná.

Odporca sa tiež písomne vyjadril k odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ
ide o morálne ospravedlnenie, ktorého sa navrhovateľ v odvolaní domáha, odporca sa mu pred súdom
prvého stupňa na pojednávaní dvakrát ospravedlnil. Čo sa týka listu „Posledné zbohom“, ktoré rozširoval
na pohrebe manželky, tak v ňom nie je nič konkrétne a ak sa navrhovateľovi nepáči, asi sa v ňom našiel.
Podľa neho je hriech ako navrhovateľ ubližuje a bez ostychu uráža aj v dnešnej dobe ľudí okolo seba a

dokonca aj rodiny svojej bývalej manželky. Odporca na neho trestné oznámenie nepodá. Navrhovateľ
si sám uvedomí svoje hriechy, vždy keď odporcu uvidí. Navrhovateľ sa ho snaží zo všetkých síl vyhnať
z dediny, zo života okolia detí. Nie je pravdou, že by ho odporca neustále ohováral. Pracuje v zahraničí
a keď je doma, tak sa venuje svojím deťom a odvolaniam v súdnych sporoch. Nech mu dá navrhovateľ
pokoj a nechá ho žiť vlastný život.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti vo
výrokoch II. a III. ako aj v časti výroku o náhrade trov konania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v
týchto častiach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa použil správny

právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa
preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a z tohto dôvodu si odvolací súd
aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. a k odvolacím námietkam účastníkov dodáva nasledovné:

Navrhovateľ podľa obsahu svojho odvolania brojí proti zamietnutiu jeho návrhu o uloženie povinnosti
odporcovi zabezpečiť uverejnenie ospravedlnenia v periodiku Kaniansky informátor a proti zamietnutiu
jeho návrhu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- eur, keď z požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy 10.000,- eur mu súd prvého stupňa priznal proti odporcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 1.000,- eur.

Vo veciach ochrany osobnosti, kedy je zistený neoprávnený zásah do osobnostných práv, má fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie /§ 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka/. Len pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch /§
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka/. Výšku náhrady podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo /§ 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka/.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na
osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia,

poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k
zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto
zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené
a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Na priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom
je teda podľa zákonnej úpravy potrebné, aby boli splnené nasledovné podmienky: a) morálne
zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a b) neoprávneným zásahom došlo

k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie
konkrétnej výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať a
to: a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a b) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy je pritom potrebné posudzovať

najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Na druhej strane
povinnosťprihliadnuťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo, jestanovenázámerneveľmi
všeobecne, ako vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený
zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia
bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým

momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a tak bola v jednote
naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.

V predmetnej právnej veci súd prvého stupňa zistil z vykonaného dokazovania zistil, že odporca

v návrhu na zverenie dieťaťa do výchovy iného občana, podanom na Okresnom súde Prievidza dňa
23.11.2011, vedenom pod sp.zn. 13P/563/2011, kde vystupoval ako navrhovateľ uviedol, že navrhovateľ
mal svoju bývalú manželku počas manželstva psychicky, fyzicky, sexuálne a ekonomicky týrať. Na
pojednávaní, ktoré sa v tejto veci konalo dňa 23.2.2012 odporca uviedol, že navrhovateľ mal svoju
manželku týrať fyzicky, psychicky a sexuálne. Na pojednávaní konanom dňa 21.3.2012 vo veci vedenej

na tunajšom súde pod sp.zn. 17P/70/2011 o úpravu styku starých rodičov s maloletými deťmi odporca
v postavení svedka uviedol, že farárovi z Kanianky povedal, že navrhovateľ mal svoju bývalú manželku
psychicky týrať. Odporca sa aj pred zamestnankyňou ÚPSVaR Prievidza, ktorá vykonávala pôsobnosť
kolízneho opatrovníka vo veciach maloletých detí navrhovateľa niekoľkokrát vyjadril, že navrhovateľ
mal svoju bývalú manželku týrať, napríklad pálením cigariet na nohách. Odporca v postavení svedka v

trestnomkonanívedenompodČVS:ORP-298/PD-PD-2012vosvojejvýpovediuviedol,ževeci, ktoré
uvádzal o navrhovateľovi o jeho fyzickom, psychickom, sexuálnom a finančnom týraní jeho bývalej
manželky sú pravdivé a zároveň opísal údajné konania navrhovateľa, ktoré mali byť týraním. Po smrti
svojej manželky P. M. poslal odporca navrhovateľovi SMS správu, v ktorej uviedol, že svoju bývalú
manželku týral, a že pán farár o ňom povedal, že je hyena. F. F. poslal odporca dve SMS správy, v

ktorých uviedol, že navrhovateľ týral bývalú manželku pálením cigaretou, pokusom o krádež 850.000 a
psychicky, fyzicky, sexuálne aj finančne. Navrhovateľa tiež označil za psychicky chorého človeka.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v konaní nebola preukázaná pravdivosť vyššie uvedených
skutkových tvrdení odporcu na adresu navrhovateľa, tieto majú závažný difamačný charakter a neboli

prednesené za okolností, keď nehrozilo ich zverejnenie a nemohlo dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej
osoby, neboli len izolované, napr. prednesené len v jednom súdnom konaní ale ich odporca uvádzal
opakovanevoviacerýchsúdnychaleajinýchkonaniach,trvánanichazároveňichšíriajinýmspôsobom
a adresuje viacerým osobám.
Uvedené zistené skutočnosti súd prvého správne posudzoval podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka

a správne dospel k záveru, že odporca vyššie uvedeným konaním zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľa na ochranu osobnosti, a to do čiastkového práva na súkromie, keď neoprávnene šíril, čo
aj pravdivé informácie týkajúce sa manželstva navrhovateľa teda jeho súkromného života a zároveňzasiahol aj do čiastkového práva navrhovateľa na česť /ochranu občianskej cti/, keď nepravdivo tvrdil,
že navrhovateľ svoju bývalú manželku týral.

V kontexte týchto záverov súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za vecne správne aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa v časti o uloženie povinnosti odporcovi
zabezpečiť uverejnenie ospravedlnenia v periodiku Kaniansky informátor. Vychádzajúc z preukázaného
konania odporcu, ktoré bolo vyhodnotené ako zásah do osobnostných práv navrhovateľa, je zrejmé,
že odporca svoj zásah do osobnostných práv navrhovateľa nevykonal nejakým masovokomunikačným

prostriedkom /tlač, rozhlas, televízia, internet/ alebo iným obdobným spôsobom /napríklad vylepovaním
plagátov, šírením letákov a podobne/ ale cestou písomných podaní a výpovedí v civilných a trestných
konaniach, či cestou SMS správ iným osobám. Pri tomto závere odvolací súd vychádza aj z toho,
že šírenie listu „Posledné zbohom“ na pohrebe manželky odporcu/bývalej manželky navrhovateľa,
nebolo navrhovateľom v jeho návrhu na začatie konania označené, skutkovo vymedzené ako konanie
odporcu, v ktorom by videl zásah do svojich osobnostných práv a preto nebolo predmetom konania a

ako také nemohlo byť a nemalo byť ani súdom posudzované. Keďže zásah odporcu do osobnostných
práv navrhovateľa nebol vykonanými prostriedkami, ktoré by ľahko umožňovali prístup širokej masy
ľudí k tvrdeniam šírenými odporcom nebolo dôvodné, aby sa navrhovateľovi dostalo morálneho
zadosťučinenia - ospravedlnenia takýmto spôsobom, teda konkrétne uverejnením ospravedlnenia v
periodikuKanianskyinformátor.Navrhovateľovibolomožnéposkytnúť,aodvolacísúdbytopovažovalza

celkom dostačujúce z hľadiska morálnej satisfakcie, primerané zadosťučinenie ospravedlnením odporcu
napríklad formou listu alebo iným obdobným spôsobom. Takýto spôsob primeraného zadosťučinenia
však navrhovateľ nežiadal.

Čosatýkanáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch,ako onejrozhodolsúdprvéhostupňa,ajtupovažuje

odvolací súd po preskúmaní veci rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne.

Vychádzajúc z už uvedených ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka, v predmetnej právnej veci bolo
preukázané, že odporca zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa tým, že svoje nepreukázané
tvrdenia o fyzickom, psychickom a inom týraní bývalej manželky navrhovateľom uvádzal opakovane

vo viacerých súdnych ale aj iných konaniach, trvá na nich a zároveň ich šíril aj iným spôsobom
a adresoval viacerým osobám. Za tohto stavu /zásah odporcu v rôznych konaniach, opakovane,
adresovaný rôznym osobám a rôznou formou/ sa morálne zadosťučinenie /ak by aj navrhovateľovi
bolo poskytnuté v prípade, že by zvolil vhodnú formu akou sa mu toto zadosťučinenie mohlo a malo
dostať/ javí odvolaciemu súdu ako nepostačujúce. S ohľadom na charakter tvrdení odporcu, ktorými

bolo zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa, keď odporca obviňoval navrhovateľa z konaní,
ktoré môžu byť pre svoju závažnosť posudzované ako trestné činy smerujúce proti slobode a ľudskej
dôstojnosti, možno mať podľa odvolacieho súdu za to, že neoprávneným zásahom odporcu došlo k
zníženiu cti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere. Boli tak splnené zákonné podmienky, za ktorých
možno navrhovateľovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd prvého stupňa stanovenia konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil
tým, že vzal do úvahy možnosť vzniku ujmy na právach navrhovateľa v dôsledku konania odporcu, keď
navrhovateľ pracuje ako vodič autobusu a je tak každodenne v osobnom styku s veľkým množstvom
spoluobčanov, ktorí sa na neho spoliehajú ako vodiča. Nastúpením do autobusu takpovediac „zverujú“

do jeho rúk svoje životy, je zodpovedný za ich bezpečnosť a z tohto dôvodu mu musia dôverovať.
Nepravdivými tvrdeniami odporcu na adresu navrhovateľa preto podľa mohla byť táto dôvera narušená.
Zásahy odporcu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti boli preto spôsobilé vyvolať následok,
ktorým je vznik nemajetkovej ujmy na strane odporcu. Súd však musel zobrať do úvahy aj to,
že navrhovateľ nie je osobou verejného záujmu, teda osobou verejne činnou a verejne známou

mimo okruh obce Kanianka a jej najbližšieho okolia. Zároveň nebolo možné opomenúť, že výška
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má aj za cieľ odradiť odporcu, aby sa v budúcnosti vyhol
neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa ale na druhej strane nemá slúžiť
na obohatenie osoby poškodenej. Všetky uvedené hľadiská, ktoré vzal súd prvého stupňa do úvahy pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje aj odvolací súd za relevantné

a vychádzajúce z ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Okrem nich možno prihliadnuť aj
na formu zásahu odporcu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti ako na ďalšie okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Tu je významné, že zásah odporcu bol vykonaný formou, ktorá bola
adresovanáobmedzenémuokruhuosôb-SMSsprávakonkrétnejosobe,podanieurčenésúdu,výpoveďpred súdom, či v trestnom konaní, tvrdenia pred pracovníčkou ÚPSVaR. Zohľadniac všetky uvedené
skutočnosti sa aj odvolaciemu súdu javí ako primerané a spravodlivé poskytnúť navrhovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.000,- eur.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky, resp. návrhy odporcu, aby súd vykonal dokazovanie výpisom z archívu
VÚB o manipulácii s účtom, výpisom z pokladničnej knihy z podniku Strojárne Prievidza a vyšetrením
oboch účastníkov psychiatrom, tak odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 118a ods. 1 až 3 O.s.p. v
zmysle ktorého vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka sú účastníci povinní opísať

rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do
skončenia prvého pojednávania vo veci, pretože na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy
súd neprihliada, ibaže ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré
účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných
dôkazných prostriedkov. O tejto povinnosti a následkoch jej nesplnenia však musia byť účastníci poučení
najneskôr v predvolaní na prvé pojednávanie vo veci. Z obsahu spisu vyplýva, že spolu s predvolaním

na prvé pojednávanie vo veci dňa 11.05.2012 boli účastníci zo strany súdu písomne poučení podľa §
118a O.s.p. a do skončenia uvedeného pojednávania, ktoré sa konalo vo veci samej, odporca dôkazy
navrhované teraz v jeho odvolaní, nenavrhol súdu prvého stupňa vykonať. Odporca pritom netvrdí, že by
išlo o dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní alebo ktoré nemohol bez svojej viny včas uviesť
alebo ide o dôkazy, ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolacie návrhy odporcu na vykonanie dôkazov sú v rozpore s
§ 118a O.s.p. a preto nedôvodné a ich nevykonanie tak nijakým spôsobom nemôže spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Na základe uvedených úvah odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výrokoch
II. a III. ako aj vo výroku IV. o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny

potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bude podľa § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodnuté súdom prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .