Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 14, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/225/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8106226387
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8106226387.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. č. XXX, proti
žalovanému: S.. R. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., V.. sv. R. č. XXX/XX, v konaní o náhradu
škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k.
7C/319/2006-297 zo dňa 30.04.2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepriznal účastníkom konania náhradu trov.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
zaplatiť mu škodu vo výške 69.528 Sk spolu s úrokom z omeškania a žiadal aj náhradu trov konania.
Rozsudkom zo dňa 26.02.2010 č.k. 7C 319/2006-140 bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi 91,28

eur s úrokom z omeškania, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej
časti žaloba bola zamietnutá. Žalobcovi bola uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo
výške 481,74 eur. Uvedený rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.10.2010, č.k.
19Co/43/2010-154 v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti a vo výroku
o trovách konania zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom zo dňa 30.05.2013
č.k. 7C/319/2006-230 bola žaloba zamietnutá a bolo vyslovené, že o trovách bude rozhodnuté do 30

dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uvedený rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo
dňa 25.03.2014 č.k. 5Co/150/2013, 5Co/151/2013-266 potvrdený. Uznesením zo dňa 16.06.2014 č.k.
7C/319/2006-278 bolo uložené žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.418,85 eur a to
do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Uvedené uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Prešove
zo dňa 13.01.2015, č.k. 19Co/174/2014-292 zrušené s úlohou zaoberať sa možnou aplikáciou ust. §
150 ods. 1 O.s.p.

V predmetnom konaní si právny zástupca žalovaného uplatnil trovy konania v zmysle vyhl. MS SR č.
655/2004 Z.z. za 13 úkonov právnej služby vo výške 1.277,66 eur. Zároveň si uplatnil vrátenie preddavku
na znalecký posudok vo výške spolu 337,73 eur a trovy odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu
vo výške 99,10 eur.

Súd prvého stupňa citujúc ust. § 142 ods. 3 a § 150 O.s.p. s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 6
MCdo/5/2001 uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania skúmal, či v predmetnom konaní neexistujú
relevantné špecifické okolnosti, ktoré by zakladali možnosť aplikácie § 150 O.s.p., resp., či konaniu
takéto okolnosti neprechádzali. Jedným z aspektov, ktoré je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov
konania zohľadniť, sú aj dobré mravy.

Dobré mravy síce netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú meradlom etického hodnotenia
konkrétnych situácií, zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. Sú súhrnomspoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré sú charakteristické svojou nemennosťou, sú
zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem.

V predmetnom konaní bol žalovaný v konaní z väčšej časti úspešný a neúspešný len v nepatrnej časti,
a v súlade so zásadou úspechu, ktorá sa uplatňuje v sporových konaniach, by mu inak patrila plná
náhrada trov konania, avšak prvostupňový súd má za to, že priznanie náhrady trov konania žalovanému
by bolo nespravodlivé a rozporuplné z hľadiska dobrých mravov. Žalovaný sa dopustil na žalobcovi
trestného činu, za ktorý bol tunajším súdom právoplatne odsúdený, v dôsledku ktorého vznikla žalobcovi

škoda. Čiastočná náhrada škody bola žalobcovi priznaná v trestnoprávnom konaní a so zvyškom bol
odkázaný na občianskoprávne konanie. Žalobca sa dôvodne obrátil so žalobou na náhradu zvyšnej
škody na súd, ktorý mu ju priznal len čiastočne a v nepatrnej časti a to náhradu titulom vecnej škody.
Hoci bol žalobca úspešný len v nepatrnej časti, a to v časti náhrady vecnej škody, súd mal za to,
že samotný fakt, že sa žalovaný dopustil voči žalobcovi protiprávneho konania, dôsledkom ktorého
bola práceneschopnosť žalobcu, vylučuje možnosť priznania náhrady trov konania žalovanému. Podľa

názoru súde ide o individuálnu okolnosť hodnú osobitného zreteľa, ktorá zakladá oprávnenosť aplikácie
ustanovenia § 150 O.s.p.

Zároveň uviedol, že v prípade priznania trov konania žalovanému, by nastal medzi účastníkmi
hrubý nepomer. Žalobcovi, ako poškodenému súd priznal náhradu vecnej škody v nepatrnej výške,

avšak žalovaný, ako páchateľ trestného činu voči osobe žalobcu, si uplatnil náhradu trov konania
niekoľkonásobne prevyšujúcu žalobcovu náhradu škody. Z tohto pohľadu by došlo k rozporu s dobrými
mravmi a takéto rozhodnutie by sa javilo ako nespravodlivé.

Na základe vyššie uvedeného prvostupňový súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 150 O.s.p. tak,

ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Proti uvedenému uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Uviedol, že aj keď
je pravdou, že žalovaný bol rozsudkom OS Prešov sp. zn. 2T/22/01 právoplatne odsúdený, svoj peňažný
trest si riadne splnil a nahradil poškodenému škodu v rozsahu 3.030 Sk. So zvyškom uplatneného

nároku bol žalobca odkázaný na občianske súdne konanie. Ak sa žalobca rozhodol domáhať sa zvyšku
uplatneného nároku, musí znášať riziko možnosti neúspechu, ako aj riziko náhrady trov konania s
tým súvisiace. Nevidí preto žiaden dôvod na to, aby mu nemala byť priznaná náhrada trov konania
zvlášť za situácie, keď bol neúspešný len v nepatrnej časti, nakoľko žalobcovi v rozhodnom čase
neušiel žiaden zisk. Súd prvého stupňa nepreukázal, aby existoval dobrý mrav zakazujúci priznať

žalovanému nárok na náhradu trov, ak sa preukáže, že žalobcovi nevznikla v dôsledku trestného činu
škoda, ktorá bola priznaná už v trestnom konaní. Žalovaný sa v priebehu konania pokúšal so žalobcom
mimosúdne dohodnúť, čo tento odmietol a nárok chcel neustále uplatňoval len súdnou cestou. Ak by
to súd neakceptoval, došlo by k absurdnej situácii, kedy by sa akýkoľvek poškodený trestným činom
mohol bez obavy z možnej náhrady trov konania domáhať neprimeraných nárokov na náhradu škody,

ktoré by vychádzali zo skutočnosti, že na nich bol spáchaný trestný čin, ale nevedia vznik škody
relevantne preukázať. Celá škoda, ktorú žalobca preukázal ako v trestnom, tak i v občianskom súdnom
konaní, mu bola zo strany žalovaného uhradená. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa voči žalobcovi
dopustil trestného činu, nemôže zakladať právo žalobcu svojvoľne uplatňovať si voči žalovanému
nárok na náhradu škody bez rizika vzniku náhrady trov konania, ktoré by mohli patriť žalovanému. O

uvedenom musel vedieť, keďže bol zastúpený advokátom. Umelo si vytvoril svoj nárok, lebo počas
práceneschopnosti podnikal a mal zisk. Išlo o jeho špekulatívne konanie, čo bolo v rozpore s dobrými
mravmi. Podal preto odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie zmenil a žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania.

K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10

ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len
O.s.p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal napadnuté uznesenie,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p. a beznariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 O.s.p. zistil, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne patrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia ( § 142 ods. 3 O.s.p. ).

Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol
tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré

poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.

Len na zvýraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj k odvolacím dôvodom uvádza:

Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich

náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto
sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné
osobitného zreteľa. Do skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy,
sú prípady charakteristické morálnym a sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď
povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť

len s veľkými ťažkosťami alebo ich úhrada by bola nespravodlivá. Súd musí zohľadniť pomery u oboch
účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru
o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve
s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Nezanedbateľným je aj
hľadisko dobrých mravov.

Teda aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k
záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
Musí isť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnení. Výnimočnosť

môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
rozhodujúcim kritériom je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči
účastníkovi konania, a aby neodporovalo dobrým mravom.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania v predmetnej veci sa dôsledne riadil ust. § 150
ods. 1 O.s.p., preto o trovách konania správne rozhodol.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré bolo namieste
žalovanému, ktorý bol v konaní neúspešný iba v nepatrnom rozsahu, nepriznať náhradu trov konania.

Je nepochybné, že nebyť trestného činu žalovaného, ktorého sa dopustil na žalobcovi, nebolo by vôbec
možné viesť toto konanie, ktorým si žalobca uplatňoval náhradu škody v súvislosti s trestným činom
žalovaného. Výkon práv a povinností nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi („boni mores“). Samotný
pojem „dobré mravy“ je v aplikačnej praxi problémom, lebo podlieha výrazným zmenám v závislosti od
stavu tej ktorej spoločnosti. Definovanie pojmu „dobré mravy“ v závislosti na spoločenskom nadhľade

na tom, čo daná spoločnosť považuje pre definovanie pojmu „dobré mravy“ v daných spoločenských
podmienkach a v danom čase. Hoci neexistuje všeobecná definícia pojmu „dobré mravy“, niektoré
ustanovenia právneho poriadku sa o vymedzenie tohto pojmu pokúšajú či už pozitívne alebo negatívne.

Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané

a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (uznesenie ÚS SR z 24.02.2011, č.k.
IV.ÚS/55/2011-19).Zásada súladu práv, resp. ich výkonu s dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v
odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie
pravidiel slušnosti (porov. Nález sp. zn. IV.ÚS/2842/10 z 25.05.2011); sudca totiž nesmie rezignovať na

spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže javiť zložité (porov. Nález Ústavného súdu II.ÚS/3168/09
z 05.08.2010).

Aj odvolací súd preto má za to, že súd prvého stupňa správne postupoval na ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keď
žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Nie je možné súhlasiť s odvolateľom, že súd prvého stupňa

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nie sú tu preto dôvody na iné rozhodnutie súdu o trovách konania, ako o nich rozhodol
súd prvého stupňa. Je nesporným, že škoda bola uplatňovaná v dôsledku trestného činu žalovaného,
za ktorý bol aj uznaný vinným a to z trestného činu ublíženia na zdraví. Jednoznačne možno ustáliť, že
fyzický útok žalovaného na žalobcu bol nielen nemorálnym, ale trestným činom. Preto ak v dôsledku
takéhoto konania bola uplatňovaná náhrada škody, aj keď nebola priznaná v celom rozsahu, odôvodňuje

to aplikáciu ust. § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania.

Zvyššieuvedenýchdôvodovpretoodvolacísúdnapadnutéuzneseniesúduprvéhostupňaakovovýroku
správne postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.