Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 3, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/17/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232913
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4112232913.2

Rozhodnutie

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.StanislavaLibantaačlenovsenátuJUDr.
Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR
so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-43 zo dňa 28. októbra 2014 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-84 zo dňa 07. decembra 2015 a proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-60 zo dňa 08. januára 2015 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-84 zo dňa 07. decembra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-43 zo dňa 28. októbra
2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-84

zo dňa 07. decembra 2015 p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-60 zo dňa 08. januára

2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Komárno č.k. 6C/37/2013-84
zo dňa 07. decembra 2015 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Konštatoval, že žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť
mu 1.358,36 eur (226,39 eur ako nemajetkovej ujmy a 1.131,97 eur ako majetkovej škody) podľa
zákonač.514/2003Z.z.,ktoráškodamuvzniklavdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuexekučného

súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2, § 17, §
25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
§ 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvého stupňa konštatoval,
že vzhľadom na ust. § 25 zákona č. 514/2003 Z.z. pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku takejto zodpovednosti

podľa§420ods.lObčianskehozákonníka,tietopredpokladymusiabyťsplnenésúčasne.Predovšetkým
zisťoval,čivšetkyzákonnépodmienkyvznikutakejtozodpovednostisúdané.Ďalejuviedol,žeExekučný
poriadok stanovuje len lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia. Zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v čase začatia predmetnej
exekučnej veci, jednoznačne vyplýva, že 15 dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). V predmetnej exekučnej veci exekučným titulom bol práve rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žiaden nesprávny úradný postup podľa
zákona 514/2003 Z.z. zo strany exekučného súdu - Okresného súdu v Nových Zámkoch (správne malobyť Okresného súdu Nitra - poznámka odvolacieho súdu) vo veci sp.zn. 11Er/783/2010 uskutočnený
nebol, preto v dôsledku neexistujúceho nesprávneho úradného postupu a v príčinnej súvislosti s ním
žalobcovi žiadna škoda nemohla vzniknúť. Prípadný samotný nesprávny úradný postup (v danej veci

spočívajúci v tom, že exekučný súd podľa tvrdenia žalobcu nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia
v zákonom stanovenej lehote a bez zákonného oprávnenia preskúmal predložený exekučný titul) bez
ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
§ 9 ods. 1. Taktiež zastal názor, že v konaní o tomto nároku žalobca musí označiť a preukázať škodu a
ujmu, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, okrem toho musí byť preukázané, z

akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť
preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy.
Súd podľa žalobcu by mal posúdiť v tomto konaní, či exekučný súd rozhodol správne, keď žiadosť
o udelenia poverenia zamietol. Zistiť správnosť takéhoto rozhodnutia konajúcemu súdu neprináleží.
Žalobca mal možnosť proti takémuto rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok a tým zabrániť
nadobudnutiu právoplatnosti tohto uznesenia. Podľa názoru konajúceho súdu exekučný súd vo veci

sp.zn. 11Er/783/2010 vykonal zákonný postup, keď po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá platná rozhodcovská zmluva a skúmal, či
oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul (teda zisťoval či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať spornú vec a skúmal či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvolávažiadneprávneúčinky).Námietkažalovanéhoohľadnepremlčaniauplatnenéhonárokupodľa

názoru súdu je nedôvodná, pretože nárok na náhradu škody podľa § 19, ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade sa žalobca dozvedel
o tom, kedy súd rozhodol o jeho žiadosti exekútora na vydanie poverenia na uskutočnenie exekúcie
dňom, keď exekútorovi bolo doručené uznesenie súdu zo dňa 30.05.2011. Odo dňa nasledujúceho po
tomto dni do podania žaloby na súd, trojročná premlčacia doba neuplynula. Námietka žalovaného o tom,

že žaloba je zmätočná podľa ustálenej judikatúry NS SR taktiež je nedôvodná. Len pre úplnosť súd
dodal, že žalobca vo svojej žalobe žiadal o veci vydať medzitýmny rozsudok ( podľa § 152 ods.2 OSP ).
Súd však bol toho názoru, že v tejto veci nie je dôvod na postup podľa § 152 ods.2 OSP, preto sa v tomto
rozsudku s týmto návrhom žalobcu ani nezaoberá. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods.
1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože ich nevyčíslil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právnyporiadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.
Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody,

pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením.
Záverom namietal, že žalobca pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR. Preto bol súd prvého stupňa povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej

o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením č.k. 6C/37/2013-60 zo dňa 08. januára 2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20,- eur, podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov a súdny poplatok
za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis a rovnopisu tohto odvolania doručovaného žalovanému

vo výške 3,- eurá, podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd
vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.

Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.
4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková

povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným
zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona
o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.

septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe vyššie uvedených dôvodov
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Súd prvého stupňa dňa 07.12.2015, č.k. 6C/37/2013-84 vydal opravné uznesenie, ktorým opravil
identifikačné číslo spisu na rozsudku a na uznesení Okresného súdu Komárno.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté

uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle
§ 212 ods. 1 OSP a vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP,
s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v § 156 ods. 3 OSP a dospel k
záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení sopravným uznesením ako aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový
stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 odsek 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní

predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k

nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä

vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov

nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
Navyše k žalobcom namietanému nevykonaniu dokazovania oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolací súd konštatuje, že žalobca súdu tento
znalecký posudok nepredložil, nie je súčasťou spisu a preto sa s ním súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd ani nemal možnosť oboznámiť. Tiež je potrebné dodať, že skutočnosť, že súd nevykoná navrhovaný

dôkaz, neopodstatňuje tvrdenie žalobcu o neúplne zistenom skutkovom stave vzhľadom k tomu, že v
uvedenom prípade sa jedná o právnu otázku, ktorú si je súd spôsobilý vyriešiť sám vzhľadom na to,
že sám posúdi, či vôbec existuje príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a
vznikom prípadnej škody. Vzhľadom k tomu za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať
ani prípadné nevykonanie, respektíve nevyhodnotenie znaleckého posudku podľa predstáv žalobcu.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a jeho
právny zástupca pojednávania dňa 28.10.2014 nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie
im bolo doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej

päťdňovej lehoty. Svoju neprítomnosť ospravedlnil mailom doručeným súdu dňa 28.10.2014, teda v
deň konania pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe vykonaného
dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj žalovaného, ktorý svoju neúčasť
taktiež ospravedlnil.

Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nitra sp.zn. 11Er/783/2010, exekučné konanie v
predmetnej veci začalo dňa 04.08.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla
Okresnému súdu Nitra dňa 13.10.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu sp.zn. SR 07684/09 zo dňa 24.06.2009. O žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol

uznesením č.k. 11Er/783/2010-9 zo dňa 30.05.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2011
tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Následne
exekučný súd zastavil exekučné konanie uznesením č.k. 11Er/783/2010-16 zo dňa 04.05.2012, pričom
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.10.2012.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie

súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri
zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade
by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udeleniepoverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v
určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný

rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul
vlastnému skúmaniu. Navyše je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa jednalo o exekučný titul
v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d) Exekučného poriadku, preto lehota 15 dní sa ani na prípad ak by
súd rozhodol o „poverení“ nevzťahovala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia

§ 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale
iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) ).
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, respektíve v primeranej lehote,
a teda k stavu právnej neistoty a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie právoplatne zastavené, preto v tomto prípade ani
nemohlo dôjsť k vzniku škody. Exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, neexistoval od
začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca zavinil celé konanie.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou odvolací súd

uvádza, že súd prvého stupňa ustanovenie § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci citoval v znení účinnom do 01.01.2013 ako aj od 01.01.2013,
pričom obe ustanovenia na daný skutkový stav aj správne aplikoval v znení účinnom do 01.01.2013,
pričom sa inšpiroval aj novou právnou úpravou a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej

vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v

súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako

ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Kžalobcomnamietanejskutočnosti,žesúdprvéhostupňanerozhodoloprerušenípredmetnéhokonania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím malo podľa žalobcu dôjsť k odňatiu možnosti

konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že takýto odvolací dôvod nevzhliadol, nakoľko z obsahu celého
spisunevyplýva,žebyžalobcavpriebehukonaniapredmetnýnávrhpodal.Vzhľadomktomujepotrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa namietaným postupom tým, že vydal napadnuté rozhodnutie neodňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená
povinnosť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20,- eur, podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov a súdny poplatok
za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, ktoré tvorí súdny spis a rovnopisu tohto odvolania doručovaného žalovanému

vo výške 3,- eurá, podľa položky 20a sadzobníka súdnych poplatkov, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení s poučením, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd
vymáhať.

Odvolací súd pri svojom rozhodnutí postupoval v zmysle ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), §

5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov, ako aj § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným
od 01. októbra 2012).Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia zastal názor, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti,akoajjejvýškuataktiežurčuje,podľaakejkonkrétnejpoložkysadzobníkasúdnychpoplatkov

bola predmetná povinnosť uložená. Taktiež spĺňa aj podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento
typ rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia, priamo nadväzujúci na jeho
výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto
rozhodnutia nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom Odôvodnenie, naopak,
ďalšie skutočnosti by rozhodnutie mohli zaťažiť zbytočným formalizmom.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č. 286/2012 od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená.

Taktiež námietka žalobcu že spoplatneniu nepodlieha odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná vzhľadom
k ustanoveniu § 6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v
predmetnej veci splnená, nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18ca, ktoré je potrebné

vykladať tak, že ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 30.09.2012, vyberajú
sa súdne poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012. V predmetnej veci však žalobca podal
odvolanie po 30.09.2012 (dňa 26.11.2014) a keďže aj samotné návrhové konanie vo veci samej začalo
po 30.09.2012, použije sa právny stav podľa zákona účinného po 30.09.2012, (pretože poplatok sa
vyrubuje za odvolanie ako za konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu

retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 30.09.2012.
Preto neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
konaniu, a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase
vzniku poplatkovej povinnosti.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania, a to v správnej výške 20,-
€ + 3,- € podľa položky 7a a 20a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd obe napadnuté rozhodnutia súdu prvého

stupňa ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto

trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.