Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/629/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233852
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233852.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova ulica č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/269/2012-89 zo dňa 23. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 7C/269/2012-89 zo dňa 23. 04. 2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol. Návrh
navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody vo výške 125 eur a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume
550 eur zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Súd konštatoval, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina, a to z titulu majetkovej škody v sume 125
eur a nemajetkovej ujmy v sume 550 eur. Podľa navrhovateľa exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s
účastníkmi, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu
a rozhodnutiu (tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom) rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 01. 06. 2009, a to rozhodnutím o poverení.

K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 10
mesiacov).
K dôvodu navrhovateľa pre zrušenie pojednávania a prerušenie konania, ktorý bol založený na tvrdení,
že sú dané objektívne dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina a že doposiaľ nebola
táto skutočnosť vôbec nestranného zákonného sudcu vyriešená ústavne konformným spôsobom, že
navrhovateľ podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú v prílohe predložil, avšak bez preukázania, že ju
na Ústavný súd SR podal a doručil, súd uviedol, že o tejto otázke nadriadený súd právoplatne rozhodol

(Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 10NcC 161/2013-22 zo dňa 19. 02. 2013 rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Žilina JUDr. Gabriela Dúbravková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C/269/2012), pričom ide o otázku, ktorú sú súdy v zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ oprávnené posudzovať.Podľa súdu nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., nakoľko
otázka zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným,
ktoré zákonná sudkyňa rešpektuje, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky,

ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je vedené v podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 6 O. s. p., teda zásadou hospodárnosti konania. Súd k takémuto procesnému
rozhodnutiu pristúpi zásadne vtedy, ak prebieha iné konanie (nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg.

slovo „môže“), že prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, je fakultatívne, teda súd nie
je povinný konanie prerušiť. Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O. s. p. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti (ktorú navrhovateľ ani
nepreukázal, že na Ústavný súd SR podal) nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či
nedošlo v danom konaní a rozhodnutí súdu k porušeniu ústavou zaručených základných práv alebo
slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania

pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné
otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Na základe uvedených dôvodov súd návrh
na prerušenie konania zamietol.
Z vykonaného dokazovania a to oboznámením sa s pripojeným spisom sp. zn. 20Er/2675/2008 mal
súd zistené, že navrhovateľ ako oprávnený podal dňa 05. 09. 2008 do zápisnice spísanej pred súdnym

exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, v Exekútorskom úrade v A. návrh na vykonanie exekúcie proti
Ivanovi Randíkovi ako povinnému pre vymoženie pohľadávky v sume 39.360,- Sk s príslušenstvom,
a to na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Bratislava zo dňa 09. 05. 2008 sp. zn. SR 03706/08. Pred
súdnym exekútorom bola vec vedená pod sp. zn. EX 6799/08. Dňa 16. 10. 2008 bola na Okresný súd

Žilina súdnym exekútorom doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Po doručení
žiadosti exekučný súd vykonal procesný úkon - výzvu zo dňa 16. 03. 2009 na Stály rozhodcovský súd
na predloženie predmetného rozhodcovského spisu, príp. fotokópie zmluvy o úvere s rozhodcovskou
doložkou a kópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému, ktoré boli exekučnému
súdu doručené dňa 18. 05. 2009. Exekučný súd dňa 01. 06. 2009 vydal poverenie súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého pod č. 5511 052102.
Súd na základe navrhovateľom uvedeného skutkového vymedzenia návrhu základ nároku navrhovateľa
na náhradu škody posudzoval podľa ust. § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej len „zákona č. 514/2003 Z.
z.“. Pre uplatnenie nároku v súdnom konaní považoval za rozhodujúci postup exekučného súdu, ktorý

nerozhodol o žiadosti o vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, k rozhodnutiu o
poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty pri omeškaní viac ako 10 mesiacov, keď súd
konal nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Za nepochybné súd považoval, že s ohľadom na to, že
o žiadosti o vydanie poverenia doručenej súdu dňa 16. 10. 2008 bolo rozhodnuté vydaním poverenia
dňa 01. 06. 2009, že k vydaniu poverenia došlo po zákonom stanovenej lehote.

V predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Zákonom č. 102/2011 Z. z.
s účinnosťou od 01. 06. 2011 bolo zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené za slovom
rozhodnutí o "rozhodcovských súdov". V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod 2
je uvedené "Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“). Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom
aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať
určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovskýchsúdovazmierynimischválené."Úmyslomzákonodarcubolojednoznačnéupresneniez

dôvodu aby sa predišlo mylným interpretáciám uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ust. §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení pred 01. 06. 2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov.
V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, ďalej len „zákona o rozhodcovskom konaní“ (rozsudok NS SR zo dňa 26. 09. 2011, sp.

zn. 3MCdo 11/2010). Ustanovenie § 44 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku ukladá exekučnému
súdu preskúmať exekučný titul. Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto
postupoval v súlade so zákonom. Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL protiCristina Rodríguez Nogueira. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v
spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie
je po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej,
kde je potrebné venovať osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v
spojitosti s rozhodcovskými konaniami, zložitejšie a náročnejšie, a to aj právnej, ako aj po časovej
stránke. Súd zároveň zdôraznil, že v zmysle ustanovení Smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 psím. t)

každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať aby nemorálne podmienky spotrebiteľa
nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je
postačujúca žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom nie sú zasielané
súdu. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora.
Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo žiadosť zamietne.

Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý
by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.
Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia skúmaním

materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno
považovať za nesprávny úradný postup.
Postup súdu sa prejavil v samotnom rozhodnutí súdu, v konkrétnej veci vydaním poverenia. Vzhľadom
na to, že v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia pre takéto rozhodnutie súd nemal k dispozícii
všetky potrebné podklady a vzhľadom aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní

zvýšenej ochrany spotrebiteľov, nie je možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre
udelenie poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti s poukazom
na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, prípadné jej nedodržanie nie je tak závažné, ako by závažné bolo
porušenie ochrany spotrebiteľa. Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov.
V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,

na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie II.ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred okresným
súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní -
návrhov v typovo obdobných veciach).
Vzhľadom na vyššie uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaného prípadu súd dospel
k záveru, že dĺžka konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania poverenia, keď

navyše pre rozhodnutie po doručení žiadosti o udelenie poverenia nemal dostatočné podklady a
bola potrebná súčinnosť rozhodcovského súdu, v trvaní cca 8 mesiacov, nemôže byť považovaná za
neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní. Postupom exekučného súdu nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní a nakoľko tento základný
predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom - prieťahov v konaní

nebol naplnený, navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.
V súvislosti s nevydaním poverenia v zákonom stanovenej lehote však navrhovateľ vznik škody
(majetkovej ujmy) nepreukázal a na preukázanie svojich tvrdení ani nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie. Dôkazné bremeno v danom prípade bolo na navrhovateľovi, ktorý bol povinný preukázať
predovšetkým existenciu nesprávneho úradného postupu, ďalej existenciu škody ako majetkovej ujmy

vyjadriteľnej v peniazoch a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Všetky
zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i
len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Navrhovateľom tvrdené, avšak žiadnym
spôsobom nepreukázané režijné náklady na správu pohľadávky nemôžu byť považované za faktickú
škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je

podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej
činnosti nemožno považovať za škodu. Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom
tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte
prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti
tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade preukázané, že by navrhovateľ zamestnalakéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu
dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina. Navyše navrhovateľ vôbec ani
akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil

jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval.
Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku
takýchto nákladov. Tento vznik musí byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný, t. j. musí byť
bezpochybne preukázaná skutočná škoda. Navrhovateľ nepreukázal vznik týchto nákladov v celkovej
výške 125 eur.

Súd tak musel ďalej konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej
škody v dôsledku nevydania poverenia v zákonom stanovenej lehote, navrhovateľ nepreukázal
naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu.
Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi
priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu na ním tvrdenom skutkovom základe. Nemal

za preukázané všetky predpoklady zodpovednosti za škodu v dôsledku nesprávneho úradného postu,
nevydania poverenia v zákonom stanovenej lehote. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena súd v
tejto časti ohľadom majetkovej škody žalobný návrh zamietol, aj keď nebola súdom dodržaná lehota
na vydanie poverenia.
V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou vo výške 550 eur viažucou sa k nevydaniu poverenia v

zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
súd opätovne zdôraznil, že zo strany exekučného súdu nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré
by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup. Ani v tejto časti návrhu navrhovateľ nepreukázal
splnenie predpokladov uvedených v ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a nepreukázal, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Teda súd skonštatoval porušenie práva na vydanie poverenia v
zákonom stanovenej lehote, ale vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, ako aj dĺžka porušenia,
vykonávanie úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s poukazom
na zvýšenú ochranu spotrebiteľov, postavenie navrhovateľa ako podnikateľského subjektu, ako aj na
závažnosťporušeniasúdu,súdvrámcisvojejúvahyposúdil,žesamotnékonštatovanieporušeniapráva,

žepoverenienebolovydanévzákonomstanovenejlehotejedostatočnýmzadosťučinením.Zuvedených
dôvodov súd návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., o ktorých
súd rozhoduje na návrh. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a
zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka

odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súduvo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;

- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že

ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty

na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).

Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa

nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase

a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby

odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací súd v prvom
rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa §
15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 13 spisu). Okrem toho Krajský súd v Žiline uznesením
č. k. 10NcC/161/2013-22 zo dňa 19. 02. 2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr.
Gabriela Dúbravková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.

zn. 7C/269/2012. V tejto súvislosti preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky navrhovateľa,
že vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a
nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré

sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Pomer k
účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť založený predovšetkým príbuzenským, či iným obdobným
vzťahom, ktorému na roveň môže byť v konkrétnom prípade postavený vzťah priateľský alebo naopak
nepriateľský. Teda predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho
určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti

o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti zistené neboli. Samotný
subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva

súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bezoboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak

na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,

odvolací súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 23. 04. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 02. 04. 2014 (č. l. 57 spisu). Dňa 17. 04. 2014 o 16.58
hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej

predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR.
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že neakceptoval žiadosť navrhovateľa a jeho
splnomocneného zástupcu o odročenie nariadeného pojednávania. Podanie návrhu na prerušenie

konania nie je spôsobilým dôvodom pre odročenie pojednávania, keď o takomto návrhu možno
rozhodnúť priamo na pojednávaní a ak sa navrhovateľa a jeho splnomocnený zástupca na pojednávanie
nedostavili a nepresvedčili sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí
znášať sám aj následky svojej neprítomnosti. Vec preto prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. aj v neprítomností účastníkov prihliadajúc na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. O návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania okresný súd rozhodol na pojednávaní v rámci rozhodnutia. Podľa
odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s.
p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho
strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.), požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu,
že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný.

Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní
pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým
si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje
procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120

ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď
boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti

navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy
vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd
vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 20Er/2675/2008, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 13. 01. 2014, ktorý ho
doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa spolu s predvolaním na pojednávanie a to dňa 02. 04.
2014. Nie je preto pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu.

Nebolo preukázaným ani tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho

uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 75 spisu).

Pokiaľ navrhovateľ namietal postup okresného súdu s tým, že tento nerozhodol rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom
pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len

za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustilodvolanie.Tátonámietkanavrhovateľaniejedôvodná,pretožezničohonevyplýva,žebypostup
okresného súdu nebol správny. K odvolaniu navrhovateľa do zamietnutia návrhu na prerušenie konania
je prvom rade potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu navrhovateľ podanie ústavnej sťažnosti na
Ústavný súd SR, ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a osobitne práva
na zákonného sudcu nepreukázal. Navrhovateľ sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie nariadeného

pojednávania poslaného okresnému súd e-mailom dňa 17. 04. 2014. Okrem dôvodov, ktoré uviedol v
rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, poukazuje na konštantnú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR, ktorý ústavnú sťažnosť navrhovateľa v skutkovo a právne rovnakých
prípadoch odmietol (napr. I.ÚS 293/2013 z 29. 05. 2013, I.ÚS 297/2013 z 29. 03. 2013). V zmysle
princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne očakávať
rovnaké rozhodnutie Ústavného súdu SR aj o navrhovateľom podanej ústavnej sťažnosti týkajúcej sa

predmetnej veci.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §

157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami,
ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné, pričom odvolací súd sa s
dôvodmi ním uvádzanými stotožnil. Námietka navrhovateľa v odvolaní, sa súd dopustil viacerých omylov
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú, je nedôvodná. Okresný súd konštatoval, že k vydaniu

poverenia došlo po zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti odvolací súd, poukazuje na to, že
so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/200, I.ÚS
70/2002, I.ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno
automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane,

oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa
podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu,
ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal aj ďalšími
atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. vznikom škody a
príčinnou súvislosťou. Pokiaľ ide preukázanie majetkovej škody, ak navrhovateľ chcel v konaní pred

prvostupňovým súdom predložiť dôkazy vo vzťahu k jej výške prostredníctvom znaleckého posudku,
v realizácii tohto procesného práva mu nič nebránilo. Zo spisu však nevyplýva, že by navrhovateľ v
priebehu konania pred okresným súdom vôbec navrhol vykonať dokazovanie predmetným znaleckým
posudkom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .