Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, October 10, 2014

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 10C/247/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203112
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2014:2214203112.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobkyne:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej: Fridrich Paľko,
s.r.o., advokátka kancelária, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie
- majetkovej škody 175 € a nemajetkovej ujmy 221,28 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. súdneho exekútora EX 17463/2011 proti
povinnému B. O., K.. XX. XX. XXXX,

- majetkovej škody 175 € a nemajetkovej ujmy 331,92 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. súdneho exekútora EX 17468/2011 proti
povinnému E. B., K.. XX. XX. XXXX,
sa zamieta.

II. Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobami došlými 27. septembra 2012 pôvodne Okresnému súdu Galanta (neskôr v dôsledku
vylúčenia sudcov Okresného súdu Galanta postúpenými tunajšiemu súdu a spojenými jeho uznesením

č. k. 10 C 247/2014-69 na spoločné konanie) sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia náhrady
škody a nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej vo výroku rozsudku a tiež vydania medzitýmneho
rozsudku, ktorým by sa deklarovalo porušenie jej práv. V žalobe predniesla, že ako veriteľka navrhla
najskôr súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie voči viacerým svojim dlžníkom (uvedeným ďalej).
Okresný súd Galanta exekútora poveril vykonaním týchto exekúcií. Následne „11/18/2010“ žalobkyňa
podala návrh na zmenu exekútora, o ktorom okresný súd nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní.
Konkrétne išlo o exekúcie voči povinným B. O. (žaloba pôvodne vedená na tun. súde pod sp. zn. 10 C

247/2014) a E. B. (pôvodne sp. zn. 10 C 265/2014). Postup Okresného súdu Galanta ako exekučného
súdu v týchto veciach považovala žalobkyňa za nesprávny úradný postup v zmysle § 10 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, v
dôsledku ktorého jej vznikla majetková škoda ako náhrada účelných výdavkov spojených so správou a
vymáhaním uplatňovanej pohľadávky za obdobie tvrdených prieťahov, ktorú žalobkyňa paušalizovala, a
nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa vyčíslila v peniazoch s poukazom na sumy primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré podľa nej priznáva Ústavný súd SR v podobných prípadoch a ktoré podľa

žalobkyne predstavuje približne 660 € za jeden rok prieťahov. Dôvody na náhradu nemajetkovej ujmy
videlažalobkyňavtom,žeoneskorenérozhodnutieozmeneexekútoraohrozilojejlegitímneočakávanie,
že nastanú účinky zmeny exekútora a dôjde k efektívnemu vymoženiu jej pohľadávky. Jej právu tak
nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite a peňažná náhrada nemajetkovejujmy je tak jedinou vhodnou satisfakciou. Svoje nároky uplatnila voči žalovanej v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, tá však do dňa podania žaloby nereagovala.

2. Žalovaná vo svojom obsiahlom vyjadrení (z ktorého súd vyberá len časti relevantné pre toto konanie)
žiadala o zamietnutie žalôb v celom rozsahu. Pritom predovšetkým namietla, že žaloby (ktorých
žalobkyňa podala niekoľko desiatok tisíc v celej SR) sú zmätočné s nesprávne označenými údajmi o
exekučných konaniach, v dôsledku čoho žiadala o ich odmietnutie. Rovnako podľa žalovanej nebol jasný
ani titul uplatňovaných nárokov. Žalovaná priznala, že žiadosť o predbežné prerokovanie uplatnených

nárokov bola podaná 23. apríla 2012, no žalobkyňa pri predbežnom neposkytla potrebnú súčinnosť
a fakticky tento proces zmarila. Žalovaná tak nároky nepovažuje za predbežne prerokované. Navyše,
žaloby boli na súd podané už 27. septembra 2012, teda pred uplynutím zákonnej šesťmesačnej lehoty
predbežného prerokovania, v dôsledku čoho boli podľa žalovanej podané predčasne. Žalovaná s
odkazom na judikatúru tvrdila, že keďže predbežné prerokovanie nároku predstavuje hmotnoprávnu
podmienku uplatnenia nároku na súde, predčasne podané žaloby majú byť zamietnuté.

Žalovaná pripustila, že pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora mohlo dôjsť k prekročeniu zákonnej
30dňovej lehoty, ak žalobkyňa ako oprávnená alebo pôvodný exekútor neposkytli súdu požadovanú
súčinnosť, čo treba tiež zohľadniť pri posudzovaní nároku žalobkyne. Navyše, pôvodný exekútor bol
povinný vykonávať úkony až do rozhodnutia súdu o zmene exekútora, v dôsledku čoho žalobkynina
pohľadávka nebola nijako ohrozená.

Žalovaná spochybnila aj výšku škody, ktorej výšku žalobkyňa musí preukázať vo vzťahu ku každému
konkrétnemu exekučnému konaniu, od čoho ju neoslobodzuje ani množstvo podaných žalôb a ťažkosti
pri jej vyčíslení. Paušalizovaná náhrada za správu a vymáhanie pohľadávky podľa žalobkyne nie je ani
skutočnou škodou, ani ušlým ziskom, ktoré sa nahrádzajú v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2013
Z. z., pretože tieto náklady by jej vznikali bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučných konaniach.

Žalobkyňa podľa žalovanej nepreukázala ani osobitné dôvody, kvôli ktorým by jej bolo treba priznať
náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaná poukázala najmä na to, že žalobkyňa je právnická osoba,
na ktorú nemožno automaticky vzťahovať takéto dôvody uplatňované pri fyzických osobách. Vo vzťahu
k žalobkyni pritom žalovaná osobitne poukázala na to, že žalobkyňa si uplatňovala pohľadávky voči
spotrebiteľomnazákladezmluvnýchpodmienok,ktorébolivrozporesnormaminaochranuspotrebiteľa,

na čo upozornila aj Európska komisia vo svojom liste Slovenskej republike, ktorého kópiu žalobkyňa
priložila. Uplatňovanie nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s takto negatívne
vnímanou podnikateľskou činnosťou žalobkyne, považuje žalovaná za rozporné s dobrými mravmi.

3. Súd nariadil na prerokovanie veci pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p.), na ktoré predvolal obe

účastníčky. Žalovaná sa ospravedlnila, o odročenie však nežiadala a súhlasila s pojednávaním v jej
neprítomnosti. Žalobkyňa naproti tomu žiadala odročiť pojednávanie kvôli údajnej kolízii s termínmi
pojednávania jej právneho zástupcu na Okresnom súde Zvolen a Okresnom súde Topoľčany, pričom
so substitučným zastúpením nesúhlasila. Súd túto žiadosť zamietol a pojednával v neprítomnosti
žalobkyne, pretože:

a) žiadosť o odročenie nespĺňala náležitosti § 119 ods. 1 O. s. p. (najmä v nej nebolo uvedené, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o termíne pojednávania na Okresnom súde Zvolen a Okresnom súde Topoľčany),
b) žalobkyňa v nej neuviedla, že sa uvedených pojednávaní aj naozaj zúčastní, a
c) kolízia pojednávaní v prerokúvaných veciach musí ísť podľa názoru súdu na ťarchu právneho
zástupcu, ktorý ako právnická osoba s dvoma advokátmi-konateľmi prevzal zastupovanie žalobkyne v

obrovskom množstve konaní (súdu je z úradnej činnosti známe, že len na tunajšom súde ide o niekoľko
stoviek konaní, v ktorých tento právny zástupca zastupuje žalobkyňu, a k tomu treba pripočítať i ďalšie
konania, v ktorých zastupuje spoločnosť CD Consulting, s.r.o.), a ak žalobkyňa ako klient nesúhlasila
so substitúciou, muselo mu byť zrejmé, že pracovná zaneprázdnenosť mu (osobne a bez substitúcie)
nedovolí riadne chrániť a presadzovať práva klienta, v dôsledku čoho bol podľa § 21 písm. e) zákona

č. 586/2003 Z. z. povinný (nie len oprávnený!) odmietnuť poskytnutie právnych služieb žalobkyni. Ak
sa pre ich poskytovanie za týchto okolností rozhodol, idú dôsledky s tým spojené na jeho vrub a tým
na vrub žalobkyne, ktorá si musí procesné ujmy, ktoré jej tým môžu vzniknúť, uplatňovať voči svojmu
právnemu zástupcovi, nie voči súdu alebo druhému účastníkovi konania. Napokon, i žalobkyňa, ktorá
poverila právneho zástupcu zastupovaním v obrovskom množstve svojich vecí, musí znášať následky

svojho súčasného rozhodnutia odmietnuť substitúciu; právo účastníka na právnu pomoc advokáta totiž
nemožno absolutizovať do tej miery, aby tým bolo prakticky znemožnené právo druhého účastníka
na prerokovanie celej veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy). Práve taká situácia by
však nastala, ak by súd akceptoval obrovské množstvo vecí a nesúhlas so substitúciou ako dôvododročenia pojednávania, keďže vzhľadom na rozsah vecí, v ktorých žalobkyňa poverila svojho právneho
zástupcu zastupovaním a v ktorých podľa jeho tvrdení nesúhlasila so substitúciou, by prakticky bolo
možné pojednávať na celom území Slovenskej republiky súčasne len na dvoch súdoch v ten istý

deň (advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., ako jedna z foriem výkonu advokácie má podľa
obchodného registra dvoch spoločníkov a konateľov), čo pri počte niekoľko desaťtisíc vecí (konkrétne
by podľa údajov obsiahnutých v znaleckom posudku č. 1/2014, pozri ďalej, malo ísť o približne 40
000 „obchodných prípadov“, teda vecí) na rôznych súdoch a optimálnom výkone 150 vecí týždenne
na jednom súde by znamenalo, že o všetkých veciach by bolo možné rozhodnúť v horizonte dvoch až

troch rokov, čo je z hľadiska práva žalovanej na prerokovanie týchto vecí bez zbytočných prieťahov
neakceptovateľné.

4. Súd tak vykonal pojednávanie v neprítomnosti oboch účastníkov. Na ňom vykonal dokazovanie
znaleckým posudkom Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo 17. januára
2014 a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.)

zistil tento

skutkový stav:

5. a) Spoločne ku všetkým veciam, ktoré sú predmetom tohto konania: Žalobkyňa, podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinným B. O., resp. E. B., pričom týmto návrhom boli
po zapísaní do príslušného registra EX pridelené spisové značky s ročníkom 2011. Okresný súd Galanta
súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie v zmysle návrhu žalobkyne. V tomto konaní žalobkyňa
18. novembra 2010 podala návrhy na zmenu súdneho exekútora, ktorým Okresný súd Galanta vyhovel
po uplynutí 30 dní od ich podania.

b) Žalobkyňa 23. apríla 2012 doručila žalovanej žiadosti o predbežné prerokovanie vyššie uvedených
nárokov.

6 Zistený skutkový bezrozporne vyplýva z vykonaných dôkazov, hodnotených vo vzájomnej súvislosti
(§ 132 O. s. p.).

a) Dátum podania návrhu na zmenu exekútora súd vyvodil zo žalobkyňou použitého formátu
„11/18/2010“, keď dátum 18. novembra 2010 je jedinou logickou intepretáciou tohto čísla (keďže 18
mesiacov v roku neexistuje, teda nemôže ísť o „11. 18. 2010“). Súd taktiež vzal za nesporný fakt, že o
návrhu na zmenu exekútora podanom v tento deň bolo rozhodnuté po uplynutí 30 dní od jeho podania.
Vzhľadom na to, že súd považoval na rozhodnutie veci za dostačujúce vyjsť z týchto tvrdení žalobkyne,

nepovažoval za potrebné vykonávať dokazovanie exekučnými spismi Okresného súdu Galanta. Účelom
dokazovania (porov. znenie § 120 ods. 1 O. s. p. „na preukázanie svojich tvrdení“) je preukázať
pravdivosť alebo nepravdivosť tvrdení účastníci, nie korekcia logickosti či zmysluplnosti samotných
tvrdení. Ak súd považuje nárok žalobcu za neopodstatnený už na základe jeho vlastných tvrdení, t. j.
ak sa súd domnieva, že žalobcovi uplatnené právo nepatrí, aj keby všetky jeho skutkové tvrdenia boli

pravdivé, nezmenilo aby ani prípadné 100%né dokázanie ich pravdivosti na tomto závere nič. Keďže
v prerokúvanej veci ide práve o tento prípad, kedy už samy tvrdenia žalobkyne jednoznačne dokazujú,
že jej nárok je neopodstatnený, nebolo by hospodárne vykonávať dôkazy na zistenie pravdivosti týchto
tvrdení.
b) K skutkovému záveru o tom, že žalobkyňa podala žiadosti o predbežné prerokovanie uplatnených

nárokov, dospel súd po uvážení viacerých skutočností: Predovšetkým, žalovaná (Ministerstvo
spravodlivosti SR) uznala, že jej bolo v krátkom časovom rozmedzí doručených niekoľko desiatok tisíc
žiadostí o predbežné prerokovanie. Súd aj na základe skúseností s vecami prerokúvanými pred ním
je presvedčený, že žalobkyňa svoje podania generuje z jednotnej počítačovej databázy vecí, čomu
nasvedčujú mechanicky dopĺňané údaje do inak šablónovitých podaní a opakujúce sa rovnaké chyby

(spôsobené zrejme nesprávnym nastavením pri tvorbe zostáv z tejto databázy). Na základe toho súd
považuje za hraničiace s istotou, že rovnakým spôsobom žalobkyňa generovala aj žiadosti o predbežné
prerokovanie a že je teda takmer vylúčené, aby žalobkyňa tento nárok nebola uplatnila žiadosťou o
predbežné prerokovanie. Z rovnakého dôvodu (presvedčenie na základe skutočností známych súdu z
úradnej činnosti o spôsobe práce žalobkyne) súd zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu spismi

Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní, keď takýto dôkaz nepovažoval za potrebný.
Navyše by vykonávanie takéhoto dôkazu bolo aj zrejme nehospodárne, keď žalovaná sama uvádza,
že žiadostí bolo podaných niekoľko desiatok tisíc a nájsť v nich práve tú týkajúcu sa tohto nároku by si
zrejme vyžiadalo rezerváciu značných kapacít na strane žalovanej. Súd na tomto mieste len pripomína,žeakbynebolnazákladeinýchdôkazovaskutočnostíznámychzúradnejčinnostipresvedčenýopodaní
žiadosti o predbežné prerokovanie, takýto dôkaz by musel vykonať. Treba totiž prisvedčiť žalobkyni, že
nebolo jej povinnosťou vyhotovovať si kópie alebo archivovať doručenky k podaným žiadostiam, keďže

ich existenciu skutočne môže dokazovať spismi žalovanej. Za daných okolností (aj vzhľadom na celkový
výsledok konania) by však takéto dokazovanie nebolo účelné.

Právne vec súd posúdil takto:

7. Žalovaná vzniesla proti žalobám celý rad procesných námietok, a to najmä:
- nezrozumiteľnosť žalôb,
- nesprávne predbežné prerokovanie nárokov.
Podľa názoru súdu žaloby nemožno považovať za nerozumiteľné ani za zmätočné. Je pravdou, že sa
v nich vyskytujú chyby, no ako celok je z obsahu žalôb zrejmé, v akom konaní a čím mala žalobkyni
vzniknúť škoda a nemajetková ujma a v akej výške sa domáha ich náhrady. Trvať napr. striktne na

uvedení spisovej značky súdu za stavu, že sú známe spisová značka exekútora, údaje o povinnom,
vymáhanom nároku či exekučnom titule by podľa názoru súdu bolo nadmerným formalizmom. Vzhľadom
na to súd žaloby žalobkyne neodmietol, ale ich prerokoval meritórne.
Rovnako súd považoval žaloby za meritórne prerokovateľné aj čo do vymedzenia nároku. Nie je totiž
povinnosťou žalobcu právne kvalifikovať svoj nárok, ale uviesť skutkové okolnosti, na ktorých ho zakladá

(porov. napr. 5 Cdo 196/2009). Tieto náležitosti žaloba obsahovala (obsahovala popis úradného postupu
- exekučného konania, ktorý bol podľa žalobkyne nesprávny, ako aj uvedenie toho, v čom je nesprávny)
a je povinnosťou súdu právne tieto skutočnosti kvalifikovať a na základe toho o žalobe rozhodnúť.
Súd už skutkovo ustálil, že považuje žiadosť o predbežné prerokovanie nárokov za podanú 23. apríla
2012. V zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2012, t. j. v

čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie a aj v čase uplynutia tam uvedenej lehoty) platilo, že
príslušný orgán mal 6 mesiacov na to, aby uspokojil uplatnený nárok mimosúdne. Podľa názoru súdu
z ustanovenia § 15, ani § 16 ods. 1 cit. zákona nemožno vyvodiť žiadne ďalšie náležitosti žiadosti o
predbežné prerokovanie, ani žiadne ďalšie požiadavky na žiadateľa. Naopak, ustanovenie § 16 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v cit. znení zaväzuje každého na poskytnutie súčinnosti ústrednému orgánu pri

predbežnom prerokovaní nároku. Zákon tak vytvára možnosti pre príslušný ústredný orgán, aby mohol
sám a v potrebnom rozsahu vyšetriť všetky okolnosti potrebné pre uznanie či odmietnutie nároku na
náhradu škody a podľa názoru súdu nemožno v tomto smere od poškodeného žiadať viac, než že opíše,
akým konaním mu škoda mala vzniknúť a uplatňovanú výšku škody.
K predčasnosti žaloby súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že aj rozhodnutia citované

žalovanou vo vyjadrení preukazujú prekonanie pôvodne vysloveného názoru v judikáte R 28/1978 a
neskôr v bode 1 judikátu R 20/1981, ktoré považovali predbežné prerokovanie nároku za podmienku
konania v zmysle § 103 a 104 ods. 1 O. s. p., ktorej nedostatok je odstrániteľný. Súd sa stotožňuje
s názorom, že nedostatok predbežného prerokovania je hmotnoprávnou podmienkou, a to totiž
podmienkou žalovateľnosti nároku. Z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž zrejmé, že

podaním žiadosti o predbežné prerokovanie začína plynúť šesťmesačná lehota na uspokojenie nároku.
Citované ustanovenie je tak v podstate lex specialis k § 563 Občianskeho zákonníka o splatnosti nároku
(porov. v tomto smere napr. aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 6/2010, citovaný v
uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 16/2011), ktorá v tomto prípade - na rozdiel od iných
občianskoprávnych záväzkov - nastáva až uplynutím šiestich mesiacov od (kvalifikovanej) výzvy veriteľa

v podobe žiadosti o predbežné prerokovania nároku.
Splatnosť záväzku je pritom predpokladom jeho žalovateľnosti. Pre posudzovanie podmienok
žalovateľnosti záväzku je však v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p. rozhodný stav v čase vyhlásenia rozsudku,
nie v čase podania žaloby. Súdna prax už v súlade s týmto ustanovením dospela k záveru, že žalobe
o splnenie záväzku možno vyhovieť vtedy, ak sa záväzok stal splatný až počas konania, keďže je

to v súlade s cit. ustanovením O. s. p. (vyplýva to napr. z R 57/1968). Podľa názoru súdu nemožno
pristupovať inak ani k posudzovaniu predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a nasl. zákona č.
514/2003 Z. z. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že aj právny vzťah medzi štátom ako škodcom, resp.
zodpovedným za konanie škodcu (orgánu verejnej moci), a poškodeným je vzťahom súkromnoprávnym
(občianskoprávnym, porov. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., tak výslovne aj R 26/2000). Predbežné

prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. cit. zákona tak nie je žiadnym osobitným konaním, ale jednou
z foriem uplatňovania pohľadávky (nároku), teda výzvy veriteľa (poškodeného) adresovanej dlžníkovi
(zodpovednému za škodu) na jej splnenie, ktorou začína plynúť lehota na jej uspokojenie (čo možnonepriamo vyvodiť aj z cit. judikátu R 26/2000, ktorý uznal náklady predbežného prerokovanie za civilné
príslušenstvo nároku v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
V tu prerokúvaných veciach súd ustálil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov boli žalovanej

podané 23. apríla 2012. Aj keď treba uznať, že k 27. septembru 2012 neuplynula ešte šesťmesačná
lehota ustanovená v § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uplynula najneskôr v októbri 2012, teda
celkom zreteľne pred dňom vyhlásenia tohto rozsudku.
Vzhľadom na uvedené dôvody súd nepovažoval námietky žalovanej vo vzťahu k nesprávnemu
predbežnému prerokovaniu, resp. predčasnosti žaloby za opodstatnené.

9. Po preskúmaní týchto námietok a podmienok konania mohol súd pristúpiť k meritórnemu posúdeniu
otázky, či je daná zodpovednosť žalovanej ža škodu spôsobenú tým skutkovým dejom, ktorý žalobkyňa
vytýka, teda postupom Okresného súdu Galanta v skôr označených exekučných konaniach. V
zmysle konštantnej judikatúry je všeobecným predpokladom zodpovednosti za škodu 1. existencia
nezákonného rozhodnutia (tak ako ho vymedzuje zákon) alebo nesprávneho úradného postupu, 2. vznik

škody u poškodeného a 3. príčinná súvislosť medzi nimi.

10. Ustanovenie § 9 zákona č. 514/2013 Z. z. síce nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu,
príkladmo však vypočítava určité konania orgánov verejnej moci, ktoré možno za nesprávny úradný
postup považovať. Podľa cit. ustanovenia sa tak za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie

povinnosti vydať rozhodnutie (v) zákonom ustanovenej lehote alebo zbytočné prieťahy v konaní.

11. V zmysle § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína podaním návrhu na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Podľa § 44 ods. 7 (do 31. augusta 2005), resp. ods. 8 Ex. por.
môže oprávnený kedykoľvek v priebehu exekučného konania navrhnúť súdu zmenu súdneho exekútora.

Z formulácie „v priebehu exekučného konania“ vyplýva, že takýto návrh možno podať až potom, čo sa
exekučné konanie začalo, teda potom, čo bol (pôvodnému) exekútorovi podaný návrh na vykonanie
exekúcie (§ 36 ods. 2 Ex. por.).
Ako už bolo uvedené, v tu prerokúvaných veciach žalobkyňa výslovne uvádzala, že pri spísaní návrhu
na vykonanie exekúcie, teda návrhu, ktorým sa exekučné konanie začalo, mu súdny exekútor pridelil

spisovú značku s ročníkom 2011. Z ustanovenia § 32 ods. 1 výnosu Ministerstva spravodlivosti SR č.
číslo 1618/1998-60, ktorým sa vydáva Kancelársky poriadok pre súdnych exekútorov (uverejnený pod
č. 228/1998 Z. z.) vyplýva, že spisová značka súdneho exekútora sa skladá z označenia príslušného
registra, do ktorého je vec zapísaná, poradového čísla veci a posledného dvojčísla kalendárneho roku.
Z § 43 cit. výnosu v spojení s bodom 1 poznámok v prílohe č. 3 tohto výnosu vyplýva, že návrhy na

vykonanie exekúcie sa zapisujú do registra EX, t. j. spisová značka začínajúca písmenami EX označuje
návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 36 a nasl. Ex. por. Ustanovenie § 48 ods. 1 cit. výnosu potom
ukladá súdnemu exekútorovi, aby sa zápis návrhu na vykonanie exekúcie do registra EX vykonal v deň
jeho podania.
Z citovaných ustanovení tak vyplýva, že ak bola návrhu na vykonanie exekúcie pridelená súdnym

exekútorom spisová značka s ročníkom 2011, mohlo ísť jedine o taký návrh, ktorý bol podaný najskôr 1.
januára 2011, teda takéto exekučné konanie mohlo začať najskôr v tento deň. Potom je ale vzhľadom
na cit. § 44 ods. 7 resp. 8 Ex. por. vylúčené, aby v tomto konaní bolo možné už 18. novembra 2010
účinne podať návrh na zmenu súdneho exekútora. K 18. novembru 2010 totiž tieto exekučné konania
ešte ani neprebiehali. Vzhľadom na to je tiež vylúčené, aby v týchto exekučných konaniach začatých

najskôr 1. januára 2011 (čo vyplýva zo spisovej značky udanej samotnou žalobkyňou) vznikla povinnosť
exekučnéhosúdurozhodnúťonávrhunazmenusúdnehoexekútorado30dníodpodanianávrhu.Týmje
ale vylúčené, aby v týchto konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu v podobe nerozhodnutia
o návrhu na zmenu exekútora podanom 18. novembra 2010 v zákonom ustanovenej lehote, resp. k
zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o takomto návrhu, v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.

12. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa Okresný súd
Galanta nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „porušenia povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote“ resp. v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v zmysle § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá

mala žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady škody, ani
nemajetkovej ujmy, ktorých sa žalobkyňa domáhala.13. Na základe toho súd všetky žaloby v spojených konaniach zamietol (výrok I). Z procesného hľadiska
súd len pripomína, že žalobkyňa sa domáhala okrem iného vydania medzitýmneho rozsudku [nie
samostatného určovacieho výroku v zmysle § 80 písm. c) O. s. p.] o zodpovednosti žalovanej. Vydanie

medzitýmneho rozsudku však z logiky veci prichádza do úvahy len v prípade, že súd žalobe vyhovie
(najskôr deklaruje opodstatnenosť jej právneho základu, potom výšku plnenia). Ak súd dospeje k záveru,
že už právny základ žaloby nie je opodstatnený, zamietne ju. Keďže v prerokúvanej veci súd žaloby
zamietol, nebol daný dôvod na rozhodnutie o základe veci medzitýmnym rozsudkom.

14. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p. Pri vyhlásení
rozsudku súd síce žalovanej náhradu trov priznal, pretože mala vo veci plný úspech, no keďže si ich
náhradu v trojdňovej lehote nevyčíslila a zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, v písomnom vyhotovení
rozsudku jej žiadne trovy nepriznal (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu

písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.