Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 5, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/812/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613209069
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613209069.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci
navrhovateľa: I. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., K. XXXX/X, zastúpený JUDr. Michalom Medviďom,
advokátom, so sídlom BUSINESS CENTRE KOŠICE, Štúrova 27, Košice, proti odporcovi: DECODOM,
spol. s r. o., so sídlom Topoľčany, Pilská 7, IČO: 36 305 073, zastúpený CANIS DEI, s. r. o., so sídlom

Trenčín, Partizánska 52/826, IČO: 36 861 693, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 8. júla 2015 č. k. 6C/340/2013-301 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách
konania p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh na určenie, že právny úkon uznanie dlhu podľa

ustanovenia § 558 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník a dohoda o spôsobe
náhrady škody podľa ustanovenia § 191 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, uzavretá
medzi navrhovateľom a odporcom dňa 10. 06. 2013 sú neplatné, zamietol. Ďalším výrokom určil, že
právny úkon - uznanie dlhu, ktorý navrhovateľ urobil do notárskej zápisnice dňa 10. 06. 2013, spísanej
na Notárskom úrade JUDr. Gabrielou Palugovou, so sídlom v Topoľčanoch, Bernolákova 2323 pod č. N
423/2013aktorýmnavrhovateľuznalsvojzáväzokzaplatiťdlhvovýške124.014,18euratitulomnáhrady

škody spôsobenej odporcovi ako zamestnávateľovi je neplatný. V poradí tretím výrokom súd určil, že
právny úkon - súhlas udelený navrhovateľom v prípade nesplnenia si svojho záväzku zaplatiť dlh vo
výške 124.014,18 eura titulom spôsobenej škody odporcovi ako zamestnávateľovi najneskôr v lehote
do 30. 09. 2013 s vykonateľnosťou notárskej zápisnice dňa 10. 06. 2013, spísanej na Notárskom úrade
JUDr. Gabrielou Palugovou, so sídlom v Topoľčanoch, Bernolákova 2323 pod č. N 423/2013, podľa § 41
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, je neplatný. O trovách konania rozhodol
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami

§ 80 písm. c) OSP, čl. II veta druhá, § 1 ods. 1 až 6, § 13 ods. 3, § 15, § 17 ods. 1 až 3, § 18, § 20
ods. 1, § 191 ods. 2, 3 zák. č. 311/2001 Z. z., § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 40a, § 49a, § 588, § 586
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 47 zák. č. 323/1992 Z. z. a v danej veci súd dospel k záveru, že je
daný naliehavý právny záujem navrhovateľa domáhať sa vyslovenia neplatnosti predmetných právnych
úkonov, pretože určovací petit súvisí s vyriešením otázky, ktorou sa môže dosiahnuť odstránenie
spornosti práva alebo neistoty v jeho právnom postavení. Z vykonaného dokazovania

mal súd za preukázané, že dňa 01. 03. 2002 uzatvoril navrhovateľ ako zamestnanec s odporcom ako
zamestnávateľom pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. V zmysle dohôd o zmene pracovnej
zmluvy naposledy vykonával navrhovateľ funkciu dispečera dopravy Dom nábytku. Dňa 18. 03. 2008,kedy došlo k dohode o zmene pracovnej zmluvy, bola uzavretá medzi účastníkmi dohoda o hmotnej
zodpovednosti podľa § 182 ZP. Ako vyplýva z výpovede konateľa Ing. Romana Gejdoša, u odporcu sa
sústredili na inováciu výrobného programu za účelom zefektívnenia činnosti, robili audity a zistili, že

úsek, ktorý má na starosti montáže, bol dlhodobo stratový. Keď preverovali spokojnosť s montážou,
zistili, že zákazník za montáž zaplatil viac ako v skutočnosti bolo vykázané v účtovníctve. Na porade bolo
vyslovené podozrenie, že niektorí montážnici, ktorí vykonávajú u zákazníka montáž, neodvádzajú celú
tržbu. Takto to bolo prezentované na porade, ktorá sa uskutočnila dňa 05. 06. 2013. Po skončení porady
sa vrátil do miestnosti navrhovateľ, ktorý sa konateľovi spoločnosti Ing. Romanovi Gejdošovi priznal, že

tobolpráveon,ktorýbralpeniaze,čosúviselosvykonávanímmontážinábytku.Navrhovateľsanásledne
vlastnoručne listom datovaným 05. 06. 2013 priznal k odcudzeniu finančnej hotovosti navrhovateľovi
za služby - montáž nábytku. Vyslovil ochotu vyrovnať vzniknutú finančnú škodu odporcovi. Písomné
vyhlásenie navrhovateľa následne bolo prerokované a spísaná zápisnica dňa 06. 06. 2013. Navrhovateľ
potvrdil svoje písomné vyhlásenie, že si bezdôvodne ponechával finančné hotovosti za montáž nábytku
patriace odporcovi. Ďalej prehlásil, že si je vedomý právnych následkov svojho konania, vrátane

trestnoprávnych následkov a podľa neho, tak si ponechal bezdôvodne cca 35.000 eur. V dňoch 05. 06.
2013 až 08. 06. 2013 bola odporcom vytvorená kontrolná komisia, ktorá spracovávala fakturáciu tržieb
za montáže nábytku od 01. 01. 2012 do 31. 05. 2013, ktorá kontrolná komisia zistila manko v tržbách z
montáže nábytku za predmetné obdobie vo výške 124.014,18 eura. Rozsah a vznik škody 124.014,18
eura bol následne aj prerokovaný škodovou komisiou a za zodpovednú osobu za vzniknutú škodu

bol označený navrhovateľ. Navrhovateľ svojím podpisom následne potvrdil, že úmyselným konaním v
období od 01. 01. 2012 do 31. 05. 2013 vedome a bez právneho dôvodu neodovzdal zamestnávateľovi
finančnú hotovosť za vykonanú montáž nábytku alebo jej časť, ktorú finančnú hotovosť zinkasovanú od
spotrebiteľov - zákazníkov zamestnanci odporcu mu odovzdávali ako jemu podriadení zamestnanci. Šlo
o montážnych pracovníkov. Navrhovateľ ničil príjmové pokladničné doklady a dôsledne neodovzdával

odporcovi žiadnu finančnú hotovosť za vykonanú montáž nábytku, pozmeňoval doklady, nevystavoval
faktúry napriek tomu, že zákazníci zaplatili za montáž v hotovosti, prípadne vystavoval faktúry na nižšiu
sumu. Tak, ako je to všetko uvedené, vyplýva zo zápisnice zasadnutia škodovej komisie konaného dňa
10. 06. 2013. Následne sa navrhovateľ vyjadril, že uznáva, že spôsobil odporcovi škodu vo výške ako je
uvedená, t. j. 124.014,18 eura. V zápisnici ďalej bolo uvedené, že uvedená škoda nemusí byť konečnou.

Dňa 10. 06. 2013 navrhovateľ písomne uznal dlh, pri ktorom uznaní sa uvádza, že je to uznanie podľa
ustanovenia § 558 OZ a súčasne bola uzatvorená s odporcom dohoda o spôsobe náhrady škody podľa
§ 191 ods. 3 ZP. Navrhovateľ uznal dlh vo výške 124.014,18 eura, ktorý sa zaviazal uhradiť najneskôr do
30. 09. 2013 spôsobom tak, ako je to uvedené v uznaní dlhu a v dohode o spôsobe náhrady škody.
Dňa 10. 06. 2013 sa navrhovateľ dostavil do notárskej kancelárie notárky JUDr. Gabriely Palugovej

za účelom spísania notárskej zápisnice N 423/2013 a to vyhlásenie osoby povinnej o uznanie dlhu
a právneho záväzku voči osobe oprávnenej, teda odporcovi a súhlas s exekúciou podľa § 41 ods.
2 Exekučného poriadku (EP). V tomto vyhlásení navrhovateľ vyhlásil, že dňa 10. 06. 2013 uzatvoril
uznanie dlhu a dohodu o spôsobe náhrady škody s odporcom. Vyhlásil tiež, že jedinou bezprostrednou
príčinou vzniku škody osobe oprávnenej, teda odporcovi, bolo jeho opísané úmyselné konanie. Osoba

povinná,tedanavrhovateľďalejuznal,žesvojímúmyselnýmkonanímspôsobilodporcoviškoduvovýške
124.014,18 eura. Svoj dlh do výšky uznal a zaviazal sa odporcovi do 30. 09. 2013 uvedený dlh uhradiť
bezhotovostným prevodom na bankový účet odporcu. Súčasne súhlasil s exekúciou celého majetku
vedenouvzmysleExekučnéhoporiadkunazákladeuvedenejnotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu.

Navrhovateľ sa v konaní domáha vyslovenia neplatnosti predmetných úkonov s poukazom v návrhu
na ustanovenie § 37 OZ, podľa ktorého musí byť právny úkon urobený slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne, inak je neplatný. Podľa navrhovateľa jeho vôľa prejavená v uvedených právnych úkonoch
sa vytvorila pod vplyvom strachu a nátlaku a takisto pod vyhrážkami a to najmä s poukazom na možnosť
trestného oznámenia na navrhovateľa. Nedostatkom slobody vôle je len také konanie pod nedovoleným

nátlakom zo strany druhého účastníka. Nátlak môže byť urobený priamo, teda fyzickým donútením
alebo bezprávnou vyhrážkou. Bezprávna vyhrážka je hrozba ako psychickým donútením, k čomu
dochádza vtedy, keď sa vynucuje niečo, čo sa vynucovať nesmie. Ide pritom o donútenie podľa §
37 OZ, keď niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť, ak nebude splnený dlh, napr. že bude
vedenéexekučnékonaniealebojedanáhrozbatrestnéhooznámeniapreskutočnespáchanýtrestnýčin.

Bezprávna vyhrážka zo strany odporcu voči navrhovateľovi však v danom konaní nebola preukázaná.
Po tom, ako v zmysle vyššie uvedeného odporca zistil, že mu vznikla škoda, navrhovateľ dňa sa 05. 06.
2013 dobrovoľne k tomu priznal ústne konateľovi odporcu Ing. Gejdošovi, ale aj písomne v písomnom
prehlásenílistomzodňa 05.06.2013.Rovnakotakurobilpriprerokovaníjehopísomnéhovyhláseniavykonaného dňa 06. 06. 2013. Z výpovede konateľa Ing. Romana Gejdoša vyplýva, že z konania
navrhovateľa bolo zrejmé, že chce peniaze vrátiť, teda škodu uhradiť, ktorú spôsobil, pričom samotný
konateľbolzaskočenýtým,čosadozvedel,teda,žespôsobenáškodabolaprávenavrhovateľom,ktorýu

odporcu pracoval od roku 2002 a patril svojou pozíciou a svojím dlhoročným zamestnaneckým vzťahom
medzi ľudí, voči ktorým malo vedenie veľkú dôveru. Konateľ odporcu poprel, žeby došlo k vyhrážaniu sa
navrhovateľovi. Rovnako nebol preukázaný nátlak a nedostatok náležitosti vôle pri jednotlivých úkonoch,
ktoré vykonal navrhovateľ dňa 10. 06. 2013 a to ani v prípade, že zo strany konateľa, ako sám uviedol,
muboluvádzanýmožnýtrestnýpostihnavrhovateľatrestnýmoznámením,pretožejezrejmé,žespôsobil

úmyselným protiprávnym konaním navrhovateľ vznik škody, a preto v tomto konaní nemožno hovoriť
o hrozbe bezprávnou vyhrážkou. To, že navrhovateľ postupoval na základe slobodnej vôle vyplýva i
tá skutočnosť, že súhlasil so zriadením záložného práva, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, a najmä
tým, že dobrovoľne zložil na účet odporcu sumu 5.000 eur za účelom nahradením spôsobenej škody -
manka ako to vyplýva z dokladu o úhrade, ale aj vyhlásenia navrhovateľa ako dlžníka o účele platby zo
dňa 10. 06. 2013. Pri posudzovaní náležitosti vôle súd sa stotožnil so stanoviskom právneho zástupcu

odporcu, že medzi prvým priznaním navrhovateľa dňa 05. 06. 2013 a písomnými právnymi úkonmi a
priznaním dlhu 10. 06. 2013 prešlo päť dní vrátane víkendu a navrhovateľ mal dostatok času premyslieť
si a uvážiť svoj postoj k odporcovi a jeho nárok na náhradu škody. Jeho následné účelové konanie
potom svedčí aj z konania o zrušení BSM navrhovateľa s jeho manželkou. Skutočnosť, že navrhovateľ
nekonal pod nátlakom zo strany odporcu ako zamestnávateľa vyplýva aj z výpovede svedkyne Ing.

Gergelovej, ktorá uviedla, že svoje písomné prehlásenie o spôsobení škody zo dňa 05. 06. 2013 sám
navrhovateľ spísal. Na zasadnutí škodovej komisie, ktorej sa zúčastnila ako podpredsedníčka škodovej
komisie navrhovateľ svoj čin nijak nezatajoval, plne sa k nemu priznal. Jeho snahou bolo sa dohodnúť
s odporcom, aby to nemalo pre neho tak závažné následky. Žiadne nátlaky neboli pritom vyvíjané.
Z výpovede svedkyne MZ. vyplýva, že dňa 05. 06. 2013 bola zvolaná operatívna porada, kde sa

prejednávali rozdiely odberu finančnej hotovosti, keď sa neodvádzali správne sumy za montáž nábytku.
Po konštatovaní, že zrejme montážnici si ponechávali finančné čiastky a po skončení operatívnej porady
navrhovateľ zavolal konateľa spoločnosti Ing. Gejdoša do vedľajšej zasadačky a priznal sa vlastne,
že spôsobil uvedenú škodu. Ďalej uviedla, že navrhovateľ bez nátlaku vypísal tlačivo - zápisnicu o
prerokovaní písomného vyjadrenia, kde takisto sa priznal, že finančnú hotovosť si ponechával pre seba a

s nikým iným sa nedelil. Takisto v zápisnici zo škodovej komisii sa písomne vyjadril, kde vlastnoručne bez
nátlakupriznalcelúskutočnosť.Nazákladevyššieuvedenéhodospelsúdkzáveru,žeposudzujúcnávrh
navrhovateľa na vyslovenie neplatnosti predmetných právnych úkonov v súvislosti s ustanovením § 37
OZ nebolo preukázané, že uvedené právne úkony trpia vadami vôle, to znamená, že neboli urobené zo
strany navrhovateľa slobodne, vážne alebo žeby trpeli vadami prejavu vôle. Práve naopak, boli urobené

určite, zrozumiteľne. Listom právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 15. 09. 2014 došlo k rozšíreniu
právneho dôvodu neplatnosti právnych úkonov a to o dôvod neplatnosti podľa § 39 OZ, domáhajúc sa
neplatnosti uvedených právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi. Z ustanovenia § 39 OZ vyplýva,
že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza,
alebo sa prieči dobrým mravom. V ďalšom rozšírení právnych titulov, na základe ktorých navrhovateľ

žiada návrhu vyhovieť, poukazuje na to, že odporca na pracovnom prerokovaní náhrady škody dňa
10. 06. 2013 v čase trvania pracovného pomeru dal navrhovateľovi podpísať dokument -
uznanie dlhu podľa § 558 OZ a dohodu o spôsobe náhrady škody podľa § 191 ods. 3 ZP, hoci boli s
navrhovateľom v tom čase v pracovnom pomere. Na tomto pracovnom zasadnutí sa malo postupovať
pri prerokovaní náhrady škody podľa § 191 ZP a výsledkom nemalo byť uznanie podľa § 558 OZ. Z

citovaného ustanovenia § 191 ZP vyplýva, že uznanie záväzku na náhradu škody nie je samostatným
zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania. Uznanie
záväzku k náhrade škody nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku takéhoto záväzku
môže byť len zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým ZP spája jeho zodpovednosť za
vzniknutú škodu. S uznaním záväzku k náhrade škody je spojený ten právny dôsledok, že pre uplatnenie

uznaného peňažného nároku platí 10-ročná premlčacia prekluzívna lehota. V čase uzavretia predmetnej
dohody a uznaní záväzku nahradiť škodu bol navrhovateľ zamestnancom odporcu a vzťahy medzi nimi
bolo možné upravovať len podľa Zákonníka práce. Z ustanovenia § 191 ods. 3 ZP vyplýva, že ak
zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob
náhrady je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je neplatná. Otázku neplatnosti

právneho úkonu je treba posudzovať k okamžiku, v ktorom bol právny úkon urobený a so zreteľom na
okolnosti, ktoré v tej dobe existovali. Z dokazovania súd nezistil, že pokiaľ ide o predmetné uznanie
záväzku a dohodu o spôsobe náhrady škody, ktorú účastníci uzatvorili dňa 10. 06. 2013, žeby táto bola v
rozporesrozsahomaúčelomZákonníkapráce,alebožebytentoobchádzalaarovnakožebyobchádzalaa bola v rozpore aj s inými právnymi predpismi. Podľa súdu uvedenie ustanovenia § 558 OZ nerobí
uznanie záväzku navrhovateľom neplatným, pretože uznanie záväzku obsahuje záväzok navrhovateľa
o uznaní, nahradiť škodu v predmetnej výške, teda 124.014,18 eura. Ide pritom o úmyselné zavinenie,

ako to vyplýva aj z vyjadrenia samotného navrhovateľa, ktorý sa priznal bez nátlaku a dobrovoľne
dňa 05. 06. 2013, že škodu spôsobil. Konanie samotného odporcu ďalej po tom, ako zistil, že škodu
spôsobil navrhovateľ, bolo dôsledkom týchto zistení o vzniku škody a kto za ňu zodpovedá. Posudzujúc
právne úkony navrhovateľa vykladané podľa ustanovenia § 15 ZP, dospel súd k záveru, že šlo o uznanie
záväzku tak, ako to predpokladá Zákonník práce, v skutočnosti však k tomu došlo bez nátlaku a bez

právnej vyhrážky sa už súd tým zaoberal vyššie. K tomu treba uviesť, že pokiaľ ide o dohodu o uznaní
zodpovednosti za škodu, ktorá bola v tom čase vyčíslená a preukázaná a bolo preukázané zavinenie
navrhovateľa, navrhovateľ pri jej podpise si uvedomoval, aké dôsledky pre neho vyplývajú a k čomu sa
zaväzuje. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno bolo na strane navrhovateľa, ktorý dôkazné bremeno
v konaní neuniesol. Z uvedeného vyplýva, že právnym úkonom zo dňa 10. 06. 2013 navrhovateľ ako
zamestnanec odporcu výslovne uznal výšku nároku odporcu ako zamestnávateľa na náhradu škody,

ako aj jeho dôvody. Z uznania záväzku je zrejmé, akého nároku sa týka, resp. v čom alebo v akých
skutkových reálnych okolnostiach spočíva tento nárok. Preto návrh navrhovateľa v tejto časti, ako je to
uvedené v ods. I. výrokovej časti rozsudku, zamietol ako nedôvodný.

Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal relatívnej neplatnosti právneho úkonu v pracovnoprávnom vzťahu

relatívnaneplatnosťprávnehoúkonu vpodstateneprichádza doúvahy,keďžeZákonníkprácerelatívnu
neplatnosť právneho úkonu neupravuje a OZ s relatívnou neplatnosťou spája len úkony taxatívne
vymenované v ustanovení § 40a OZ. K tomu súd dodáva, že z dokazovania jednoznačne vyplýva,
že navrhovateľ nekonal v omyle, ktorý by bol vyvolaný odporcom. Navrhovateľ nepreukázal, že ide o
omyl vyvolaný ľsťou zo strany odporcu. Za uvedenie do omylu nemožno považovať vyčíslenie výšky

škodovou komisiou, čo súvisí s tým, že navrhovateľ má právo sa domáhať voči odporcovi uplatnenia
nesúhlasu s výškou vyčíslenej škody, ktorú v takomto prípade nemožno považovať ani za úžeru, načo
bolo poukazované navrhovateľom v samotnom konaní.

Ďalej sa súd zaoberal návrhom navrhovateľa na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu - uznania dlhu,

ktorý urobil navrhovateľ do notárskej zápisnice a určenia neplatnosti súhlasu udeleným navrhovateľom
v prípade nesplnenia si svojho záväzku titulom spôsobenej škody odporcovi ako zamestnávateľovi a
to, ako exekučného titulu notárskej zápisnice podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Notárska zápisnica je predovšetkým zabezpečovacím inštitútom a v exekučnom konaní súd posudzuje,
či notárska zápisnica ako verejná listina po formálnej stránke je spôsobilým exekučným titulom. Druhy

zabezpečovacích prostriedkov sú taxatívne uvedené v ustanovení § 20 ods. 1 Zákonníka práce.
Na rozdiel od možnosti poskytovaných občianskoprávnymi predpismi Zákonník práce ako špeciálny
právny predpis pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov pripúšťa iba tri spôsoby zabezpečenia práv a
povinností a to formou uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, ručenia za uspokojenie pohľadávky
zamestnanca alebo pohľadávky zamestnávateľa zo strany inej fyzickej alebo právnickej osoby na

základe jej písomného vyhlásenia, písomnej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ktorej
vlastníkom je zamestnanec, ak ide o zabezpečenie pohľadávky zamestnávateľa, ktorá mu vznikla
v súvislosti so vznikom práva na náhradu škody na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec
podľa písomnej zmluvy povinný vyúčtovať alebo v dôsledku úmyselného konania zamestnanca.
Zákon expressis verbis pozitívne vymenúva iba tri spôsoby zabezpečenia. Z toho treba vyvodiť,

že iné formy zabezpečenia sú zakázané. Inštitúty Občianskeho práva možno využiť až v súvislosti
so vznikom právneho titulu pre uspokojenie pohľadávky oprávneného v pracovnoprávnych vzťahoch
spravidla na základe nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa oprávnenému priznáva
nárok na plnenie zo strany povinného. Z tohto dôvodu právny úkon urobený navrhovateľom formou
notárskej zápisnice, ktorý je v rozpore s ustanovením § 39 OZ je neplatný aj v zmysle § 17

Zákonníka práce. Podpísaním notárskej zápisnice by sa tak navrhovateľ vzdal svojich budúcich práv,
napr. pri vyslovení nesúhlasu s vyčíslením výšky škody. Z uvedeného vyplýva, že v nadväznosti
na ustanovenie § 18 Zákonníka práce, ktoré umožňuje v pracovnom práve uzatvárať len zmluvy
upravené v pracovnoprávnych vzťahoch sa ustanovenie § 20 ods. 1 Zákonníka práce považuje za
kogentné vymedzenie druhov zmluvných zabezpečovacích prostriedkov. V pracovnoprávnych vzťahoch

tak nemožno pohľadávku veriteľa zabezpečiť iným spôsobom, a to ani na základe vzájomnej dohody
zmluvných strán. Nemožno v rámci subsidiarity OZ rozšíriť druhy zabezpečovacích právnych úkonov
do takého rozsahu, aký ponúka OZ. Z ustanovenia § 17 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že právny
úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdá svojich práv, je neplatný. Súd preto určil, že právne úkonyuvedené v ods. II. a III. výrokovej časti rozsudku sú neplatné. Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa
zamietol, z dôvodov uvedených vyššie, ako nedôvodný. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142
ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, vzhľadom na ich čiastočný

úspech v konaní.

ProtirozsudkusúduprvéhostupňapodalvzákonomstanovenejlehotenavrhovateľodvolanievočiI.aIV.
výroku rozsudku, odôvodniac ho tým, že sa nestotožňuje s názorom súdu, že by uvedenie ustanovenia
§ 558 OZ nerobilo uznanie tohto záväzku navrhovateľom neplatným. Nesúhlasí s tým, že by išlo o

uznanie záväzku tak, ako to predpokladá Zákonník práce a že by právnym úkonom dňa 10. 06. 2013
navrhovateľ ako zamestnanec uznal výšku nároku odporcu ako zamestnávateľa na náhradu škody, ako
aj jeho dôvody. Zastáva názor, že písomné uznanie dlhu podľa § 558 OZ a dohoda o spôsobe o náhrade
škody podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce zo dňa 10. 06. 2015 podpísané v Decodome, s. r. o. na
zasadnutí škodovej komisie sú neplatné. Išlo o uzavretie právneho úkonu podľa § 558 Občianskeho
zákonníka, t.j. nešlo o uznanie dlhu podľa § 191 ZP. To, že uvedenie § nebola náhoda alebo omyl,

je potrebné posudzovať aj z nadväzujúceho úkonu, ktorý po ňom nasledoval - uznanie dlhu formou
notárskej zápisnice, na notárskom úrade JUDr. Gabriely Palugovej, kde rovnako bolo potvrdené, že išlo
o uznanie dlhu podľa § 558 OZ. Vzhľadom k tomu, že nie je možné zabezpečiť záväzky v pracovnom
práve prostriedkami Občianskeho práva, je uvedené uznanie dlhu neplatné. Dlh v uznaní nie je presne
špecifikovaný, čo do právneho dôvodu, nie je v ňom uvedené, z akých právnych dôvodov dlh pozostáva,

je vyjadrený len čo do výšky, avšak suma nie je dlh, nakoľko dlh vzniká z určitého/tých právneho/nych
dôvodu/ov. Z dokumentu vyplýva, že navrhovateľ uznáva určitú sumu za určité obdobie, nie dlh z ktorých
prípadov. Dlh nie je jasne v dokumente vymedzený, z akého súčtu právnych dôvodov za obdobie 2012 a
2013 vznikol, preto je uznanie dlhu neplatné. V uznaní mali byť presne špecifikované montážne prípady,
v ktorých mal žalobca škodu spôsobiť, čo by odstránilo spornosť a následne zamedzilo neskorším

špekuláciám zo strany odporcu. Navrhovateľ sa dovolával tiež relatívnej neplatnosti právneho úkonu
uznania dlhu pre omyl. Navrhovateľ zastáva názor, že ak je uznanie dlhu jednostranný právny úkon,
vzhľadom k tomu by teda mali byť analogicky použité ustanovenia Občianskeho zákonníka o dovolávaní
sa neplatnosti právneho úkonu pre omyl, nakoľko Zákonník práce dáva možnosť odstúpiť len od zmluvy.
Dohodou o náhrade škody podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce sa navrhovateľ zaviazal zabezpečiť

vykonateľnosť a vymožiteľnosti svojho záväzku zaplatiť uznaný dlh špecifikovaný, čo do právneho
dôvodu a výšky - podpisom notárskej zápisnice s doložkou jej vykonateľnosti, zriadením záložného
práva a uzatvorení dohody o zrážkach zo mzdy. Má záujem na určení neplatnosti uznania dlhu, ako aj
dohody o náhrade škody, nakoľko odporca na základe uznania dlhu a dohody o náhrade škody zo dňa
10.06.2013užzriadilzáložnéprávonanehnuteľnostizapísanénaLVč.XXXXvk.ú.U. anavrhovateľovi

nerieši to, že exekúcia bude zastavená, keď odporca môže naďalej pokračovať ako záložný veriteľ.
Dohoda o náhrade škody, keďže nadväzuje na neplatné uznanie dlhu, nemôže byť platnou dohodu o
náhradeškody,pretojeuvedenádohodaneplatná.Zuvedenýchdôvodovnavrhol rozsudoksúduprvého
stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne ho zmeniť
a návrhu navrhovateľa vyhovieť.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že odvolanie považuje za účelové. V stanovisku
a záverečnom návrhu uviedli ich právnu argumentáciu, na ktorej trvajú a nemajú na nej čo meniť.
Podanie návrhu zo strany navrhovateľa považuje od počiatku za účelovú s cieľom vyhnúť sa realizácii
už začatého exekučného konania na jeho majetok a oddialiť tak reálne vymoženie aspoň časti škody,

ktorú spôsobil odporcovi. Konanie navrhovateľa, ktorý sa najskôr k odcudzeniu peňazí sám prizná,
následne urobí právne úkony vo vzťahu k uznaniu dlhu vrátane notárskej zápisnice, ktorú po začatí
exekučného konania spochybní žalobou o určenie neplatnosti právnych úkonov, podáva bezdôvodné
trestné oznámenia a neustálymi zmenami a rozširovaním dôvodov údajnej neplatnosti právnych úkonov
predlžuje súdne konanie, ktoré sám inicioval považuje odporca jednoznačne za účelové konanie v

rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu ochranu. S argumentáciou, ktorú uviedol súd
v odôvodnení rozsudku, sa stotožňuje. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keď súd prvého stupňa správne
zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo v napadnutej zamietajúcej časti,
ako aj vo výroku o trovách konania, dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav

veci a vec v napadnutej časti aj správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa
stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací
súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami
navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa, k dôvodom odvolania

navrhovateľa odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa sa s argumentáciou navrhovateľa v priebehu
konania v napadnutej časti dostatočne vysporiadal a v rozhodnutí dal odpovede na všetky pre posúdenie
veci podstatné argumenty. Skutočnosť, že v úvode uznania dlhu zo dňa 10. 06. 2013 je uvedené:
„uznanie dlhu podľa ustanovenia §-u 558 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov ...“ nerobí toto uznanie dlhu neplatným. Z uznania dlhu je zrejmé, že ide o uznanie dlhu

medzi zamestnávateľom (odporcom) a zamestnancom (navrhovateľom) v súvislosti s uzatvoreným
pracovnýmpomerommedzinimiajeznehozrejmýajspôsob,akokuškodezamestnávateľaspôsobenej
zamestnancom došlo a tiež aj jej výška, teda je z neho zrejmé, čo chcel účastník prejaviť. Podľa
obsahu ide jednoznačne o uznanie záväzku podľa Zákonníka práce, keď navrhovateľ v tomto uznaní
uznal tak výšku nároku odporcu ako zamestnávateľa, ako aj dôvody jeho vzniku. Uznanie dlhu a

dohoda o spôsobe náhrady škody pritom odkazuje aj na zápisnicu, spísanú dňa 10. 06. 2013 z
prerokovania zamestnávateľa so zamestnancom o náhrade škody, pričom v závere uvedenej zápisnice
dalzamestnávateľ-odporcazamestnancovi-navrhovateľovimožnosťvybraťsiauviesť,čiškoduvovýške
124.014,18 eura uznáva, čo do dôvodu a výšky z titulu spôsobnej škody popísanej v tejto zápisnici,
alebo ju neuznáva a uviesť dôvody, prečo ju neuznáva. Navrhovateľ aj v tejto zápisnici, ktorá bola

podpísaná v rovnaký deň ako uznanie dlhu škodu voči odporcovi ako zamestnávateľovi uznal, čo do
dôvodu, ako aj výšky. Neplatnosť napadnutého úkonu nespôsobuje ani to, že v ňom nie je uvedené,
z akých právnych dôvodov dlh pozostáva, pretože škoda bola špecifikovaná, čo do dôvodu a výšky,
pričom samotný navrhovateľ odporcovi ozrejmil, akým spôsobom škoda vznikla a akým spôsobom
si finančnú hotovosť zamestnávateľa, ktorá mu nepatrila vedome a úmyselne prisvojoval. Predmetné

uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon navrhovateľa adresovaný odporcovi zakladá vyvrátiteľnú
právnu domnienku, že dlh v čase uznania existoval, a pokiaľ by navrhovateľ neskôr namietal jeho výšku,
musel by to preukázať. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože ich
priznať nežiadal.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.