Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 10, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/155/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202200
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8213202200.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Moniky Juskovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so
sídlom Politických vězňu 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČO: 264 29 705 zastúpená AK Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanému L. T., bytom M. XX,
XXX XX V., v konaní o uplatnenie pohľadávky zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bardejov č.k. 4C/62/2013 - 63 zo dňa 26.03.2015 a o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne.

V tejto časti z r u š u j e rozsudok súdu 1.stupňa a konanie z a s t a v u j e .

Vo zvyšku p o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov vo vzťahu k zastaveniu konania a ani na náhradu trov
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že náhradu trov konania

účastníkom nepriznáva.

Právne odôvodnil svoje rozhodnutie čl.I § 2 ods.1,3,5,10, § 11 ods. 1, § 14 ods.1, 17, § 17, § 77, § 78,
§ 20, § 23, § 33, § 38 ods.1, § 44 ods.3, § 48 ods.1 zákona č. 191/1950 Z.z. ,ust. § 39, § 52 ods.
1 - 4, § 53 ods. 1, 2, ods.4 písm.a/, k/, l/ a 5, § 54 ods. 1, 2 a § 39 Občianskeho zákonníka, § 265
Obchodného zákonníka a ust. § 2 - § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z., čl. 3 ods.1 a 2, čl. 5 Smernice
93/13/EHS bod 31 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES a čl. 8 Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2005/29/ES.

Žalobcasanávrhom(tlačivoA-návrhnauplatneniepohľadávky,článok4,ods.1NariadeniaEurópskeho
parlamentu a Rady /ES/ číslo 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu) domáhal zaplatenia istiny 708,00 eur, zmenkového úroku 0,25 % denne tak ako bol
rozpísaný v návrhu. Okrem toho žiadal priznať 6 %-ný úrok z vyššie uvedenej sumy tak ako bol rozpísaný
v návrhu ako aj zmenkovú odmenu vo výške 1/3-tina percenta zmenkovej sumy. Žalobca uviedol, že

ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 20.04.2009 na
zmenkovú sumu 708,00 eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne
od 30.08.2009. V texte bol uvedený záväzok žalovaného, že zaplatí za túto zmenku pri predložení narad zmenkovému veriteľovi. Indosovaná zmenka je podľa žalobcu vista zmenkou a je opatrená doložkou
„na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“. Zmenka bola vystavená 20.04.2009.

Súd v súlade s článkom 5 odsek 2 nariadenia č. 861/2007, vyplnil časť I. vzorového tlačiva C a zaslal
ho žalovanému spolu s kópiou tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky. Žalovanému bolo tlačivo spolu
s prílohami doručené 16.4.2014. Žalovaný sa k doručenému návrhu na tlačive nevyjadril. Žalovaný na
pojednávaní dňa 26.3.2015 uviedol, že nechápe, ako žalobca dospel z poskytnutej sumy k takej sume,
ako si uplatňuje. Peniaze potreboval pre jedného známeho, v zmluve nič nevyplňoval, nie je pravdou,

že peniaze si vzal na účel povolania, keďže v čase uzavretia zmluvy bol na plnom invalidnom dôchodku.
Podpísal aj zmluvu aj zmenku, nerozumie tomu, čo je zmenka, nikto mu to nevysvetlil.

Vzhľadom k tomu, že žalobca má ku dňu doručenia tlačiva návrhu sídlo v Českej republike, t.j. v inom
členskom štáte ako je bydlisko žalovaného, ktorý má bydlisko v Slovenskej republike, súd vyhodnotil,
že ide v uvedenom prípade v súlade s článkom 3 nariadenia o cezhraničný spor. Vzhľadom k tomu, že

ide o spor s cudzím, medzinárodným prvkom, preto sa na konanie uplatní aj nariadenie (ES) č. 44/2001
- Brusel I, podľa ktorého súd posudzoval právomoc slovenských súdov, pričom zistil, že právomoc
slovenského súdu je pre spotrebiteľské zmluvy daná podľa článku 16 ods. 2 bydliskom spotrebiteľa.
Vecne príslušným je súd oznámený Slovenskou republikou Komisii a to v zmysle článku 25 odsek 1
nariadenia č. 861/2007, okresný súd. Miestne príslušným, aplikujúc článok 19 nariadenia a následne §

84 O. s. p., je Okresný súd Bardejov.

Súd prvého stupňa určil rozhodné právo podľa článku 10 odsek 1 zákona č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, tak, že danú vec je potrebné riešiť podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky, nakoľko to zodpovedá rozumnému usporiadaniu právneho vzťahu medzi

účastníkmi konania.

Na bližšie zistenie povahy subjektov pôvodného záväzkového vzťahu, ako aj z dôvodu potreby
komplexného posúdenia existencie resp. neexistencie pôvodného záväzkového vzťahu ako
spotrebiteľského, si súd prvého stupňa v tomto konaní zabezpečil exekučný spis, vedený pod spisovou

značkou 2Er 587/2010, súvisiaci so zmluvou, ktorá bola uvedená na originály zmenky a ktorá bola
uzavretá medzi žalovaným ako dlžníkom a prvým majiteľom zmenky ako veriteľom, z ktorého zistil takéto
postavenie predmetných subjektov.

Je preto na mieste záver, že súd musí poskytnúť ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade,

ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky. Umožňuje mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch,
ktorý je k zmenkovému zákonu v postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali ( v tomto
prípade aj lex posterior derogat legi priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch.

Právny predchodca žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa

20.4.2009 zmluvu o úvere. Z údajov zverejnených v Obchodnom registri vyplýva, že veriteľ je právnickou
osobou, ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom.
Žalovaný je fyzickou osobou, nepodnikateľom. Vzhľadom k subjektom uzatvárajúcim zmluvu, súd mal
preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na výpoveď žalovaného na pojednávaní, ktorý poprel účel úveru na výkon zamestnania, alebo
podnikateľskej činnosti, je nepochybný obsah tohto záväzkového vzťahu. Peniaze použil žalovaný na
úhradu nákladov za vodu v domácnosti.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď zamestnanca prvého majiteľa zmenky a
zároveň veriteľa v konaní 4C/71/2013 (ktorého výpoveď súd v tomto konaní prečítal), ktorý uviedol, že
pokiaľ by žalovaná nebola podpísala spoločne s úverovou zmluvou aj zmenku, neboli by jej vyplatené
peniaze. Inými slovami - uzavretie úverovej zmluvy bolo podmienené podpísaním zmenky.

Zmluva, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 350,- Eur obsahuje poplatok za uzavretie
zmluvy vo výške 349,- Eur, čo činí 99,71% z požičanej sumy. Čo obsahuje uvedený poplatok je bližšie
špecifikované v článku 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že predmetnýpoplatok je tvorený z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy, bez bližšieho uvedenia obsahu a konkrétnej výšky týchto nákladov.

Zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch
(zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len
na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť.
Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená, práve naopak,

zmluva obsahuje samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach
- napr. zmluvná pokuta 312,- Eur (dohodnutá v prípade porušenia povinnosti iba dlžníka, v prípade
porušenia povinnosti veriteľom nebola dohodnutá žiadna sankcia pre veriteľa), zmluvné pokuty vo výške
10,- Eur (v prípade omeškania sa s o splatnosťou viac ako 7 dní), zmluvná pokuta vo výške 331,- Eur
(v prípade porušenia povinností dlžníka zabezpečiť svoj záväzok spôsobom, určeným veriteľom) a
20,- Eur (v prípade omeškania sa so zaplatením 4 a viac splátok, alebo ich častí) opäť dohodnuté ako

povinnosť iba pre dlžníka, bez ohľadu na výšku poskytnutého úveru, ďalej samé práva a výhody veriteľa
(zmenka, uznanie dlhu, dohoda o zrážkach zo mzdy, rozhodcovská doložka, súhlas na sprístupnenie
údajov zo sociálnej poisťovne, súhlas na spracovanie osobných údajov), všetko povinnosti a okolnosti,
zaťažujúce iba dlžníka bez akejkoľvek obdobnej zmluvnej povinnosti na strane veriteľa.

Ako už bolo vyššie uvedené, je neplatná cela úverová zmluva, teda v rámci nej aj ustanovenie článku
17 všeobecných zmluvných podmienok ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky. Takáto zmenka
na základe neplatnej spotrebiteľskej zmluvy vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná a
nemožno na jej základe uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo.

Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere ako aj jej článku 17 ( ktorý je súčasťou zmluvy) a to dohody
o zabezpečení zmenkou a vyplnení bianco zmenky, sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti
zmenky.Neplatnosťuvedenejdohodyvšakznamenáneexistenciukauzálnehovzťahumedzikonkrétnou
pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať. V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému
vzniku zmenkového záväzkového vzťahu.

Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok vopred
pripravenýchprávnympredchodcomžalobcu.Žalovanýnemalmožnosťjužiadnymspôsobomovplyvniť,
čo súd prvého stupňa zistil výsluchom zamestnanca veriteľa na pojednávaní dňa 2.3.2015 ( konanie
4C 71/2013) .

Dohoda o vyplnení bianco zmenky predstavuje pre spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej
neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie dôvody jej neplatnosti v zmysle neprijateľných
zmluvných podmienok ( napr. § 53 ods. 4 písm. a/ OZ). Spotrebiteľ nemôže vedieť, vzhľadom k mnohosti
možností dojednaných zmluvných pokút, či a v akej výške budú uplatnené veriteľom, a v akej miere

sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto dohoda o zabezpečení všetkých pohľadávok vrátane pokút
zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
opäť neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj v priamom rozpore so zákonom.

V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. mohol v prípade

platnosti tejto spotrebiteľskej zmluvy vyplniť zmenku nanajvýš na sumu 455 Eur ( 350 Eur plus 30%).
To, že vyplnil zmenku na sumu 708 Eur znamená porušenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z.. Zmenku
takto vyplnenú veriteľ nesmel prijať a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať.

Takáto dohoda o vyplnení zmenky je zároveň aj neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 OZ, pretože

žalovaný nemal inú možnosť, ako podpísať zmenku, v opačnom prípade by s ňou veriteľ neuzatvoril
úverovú zmluvu. Spotrebiteľ bol teda zo strany dodávateľa fakticky prinútený vyplniť zmenku, ako
nevyhnutnú podmienku uzavretia zmluvy, pretože v opačnom prípade by nedostal peniaze.

Povinnosť súdu z úradnej moci prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu

stanovenú v článku I. § 17 zákona č. 191/1950 Zbierky, čo je vyjadrené aj v ustanovení § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Zbierky zákonov, kde zákonodarca uviedol, že ide o ustanovenie, ktoré platí aj v
prípade zmenky majiteľa zmenky, alebo postúpenia práv zo zmenky. Navyše odčlenenie zmenkového
abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nie je možné, pretože právo v spotrebiteľskýchvzťahoch bolo použitím zmenky regulované a obmedzené (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky
zákonov) a keďže sa jedná o kogentnú úpravu, je nutné zo zákona skúmať podmienky vystavenia
zmenky a jej prípustnosť.

Veriteľ po zistení, že práva zo zmenky nemôže s úspechom uplatniť podľa právneho poriadku SR,
indosoval túto zmenku na žalobcu, ktorý je právnickou osobou v Českej republike, v snahe postupovať
podľa nariadenia 861/2007, pričom chcel dosiahnuť cieľ, ktorý mu už raz právoplatne priznaný nebol.
Súd je teda toho názoru, že veriteľ postupoval na škodu dlžníka v snahe docieliť následky spojené s

indosovaním zmenky, uvedené v § 17 zák. č. 191/1950 Zb. a to vylúčiť voči majiteľovi námietky, ktoré
sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom.

Postup veriteľa tým, že indosoval zmenku na žalobcu až následne potom, čo zistil, že práva z
exekučného titulu ( rozhodcovský rozsudok), podkladom pre vydanie ktorého bola tá istá zmenka
( z akej uplatňuje svoj nárok žalobca v tomto konaní), obchádza zákon, ktorým je poskytnutie práv

tým subjektom, ktoré ho uplatňujú na základe právneho dôvodu a je v rozpore s ustanovením §
39 Občianskeho zákonníka. Tento právny úkon - indosovanie zmenky na žalobcu je teda v celom
rozsahu neplatný pre obchádzanie zákona. Ako inak totiž možno právne kvalifikovať konanie veriteľa
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorý v čase indosácie zmenky na žalobcu vedel, že z takejto zmenky nemôže
právne uplatňovať akékoľvek nároky, o čom právoplatne rozhodol súd a veriteľ napriek tomu tú istú

zmenku ďalej postupoval.

Z hľadiska práva jednanie žalobcu vyvoláva zdanlivo paradoxnú situáciu, kedy je určité správanie sa na
jednej strane právom dovolené ( zákon č. 191/1950 Sb. ) a na druhej strane sa s právom dostáva do
rozporu ( zákon o spotrebiteľských úveroch). Záver, že určité správanie je právom dovolené a zároveň

právom zakázané, nemôže obstáť. Uznanie nedovolenosti zneužitia práva vyžaduje odstránenie tejto
paradoxnej situácie. Ide totiž iba o zdanlivý paradox. Zo zásady lex specialis derogat lex generali (a
rovnako lex posterior derogat legi priori) vyplýva, že zákaz zneužívania práva je silnejší než povolené
správanie,ktoréprávoumožňuje.Aktedaprávnanormaurčitéprávodovoľujeainázapredpokladu,žeje
takéto chovanie zneužívané, zakazuje, je takéto správanie zdanlivo dovolené správanie sa nie výkonom

práva, ale protiprávnym úkonom. Súd si je vedomý prísnosti a formálnosti zmenkového práva, ale nie
je možné prizerať sa takej praxi, ktorej dôsledkom je zneužívanie zmenkových inštitútov v neprospech
jednej zo zmluvných strán. Samotná formálnosť pri tom nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej
tunajší súd pri posudzovaní takýchto prípadov vychádza. Dôvodom je predovšetkým tá skutočnosť,
že je to práve zmenkové právo, ktorého základné inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych

mechanizmov, ktoré umožňujú zabrániť takýmto postupom, je na všeobecných súdoch, aby vo svojej
činnosti hľadali takéto východiská, ako zabrániť zneužívaniu práv. K tomu súd aj v tomto rozsudku
pristúpil.

Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v konaní celkom neúspešný

a žalovanému ako procesne úspešnej strane vznikol nárok na náhradu trov konania, avšak keďže mu
žiadne trovy nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť
tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol,

že pri rozhodovaní došlo k porušeniu práva Európskej únie a to konkrétne k porušeniu článkov 4,
5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES) č. 861/2007 z 11.07.2007. Nariadenie má
všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej
republike. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia vo veci sa vykonalo dokazovanie okrem iného
oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a

ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec
nenavrhli. Podľa ustanovenia § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočnosti tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v
sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy, ako tie ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je

možné využiť len výnimočne, ak je vykonávanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Zuskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania
vykonaného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky.

Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi
je preto jediným legitimizačných prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol
na základe čl. 5 ods. 3 a 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia byť
akékoľvek iné námietky odmietnuté a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto
nariadením.Súdprvéhostupňanavyšeprirozhodovanívychádzalzpodľanehonespornýchskutočností.

Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvoril zmluvu o úvere,
ďalej,žezmenka,ktorájepredmetomtohtokonaniajezabezpečovacouzmenkouažežalovanýuzatvoril
zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z
účastníkov konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob akým
by súd prvého stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať inými
okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je

nevyhnutné zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah.
Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí. Súd však
vec posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom tohto postupu
bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením
ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak

prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu.
Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť
o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje.
Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú

zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Samotný zákon č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej
vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne
nelimituje použitie len istého druhu zmeniek ani nevylučuje použitie určitých doložiek a podobne. Z

uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky
s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ustanovenia §
4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú
veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení,
pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zmenky zo strany

veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s

dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o
prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase
vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25
% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 04.05.2016 a zistil, že žalobca zobral žalobu späť v priebehu odvolacieho

konania v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne, zároveň vo zvyšku odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom

Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež

použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo

čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo

veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať

aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Z exekučného spisu Okresného súdu Bardejov 2Er/587/2010 vyplýva, že dňa 20.04.2009 (v rozsudku
súdu prvého stupňa v dôsledku chyby v písaní nesprávne uvedený rok 2010) uzavreli žalovaný ako
dlžník a POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598 ako veriteľ zmluvu o úvere č. 8830006, na základe
ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi sumu 350,- Eur, pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem

poskytnutej sumy aj poplatok, spolu vo výške 696 Eur, všetko v 12 - ich mesačných splátkach po 58
Eur, počnúc dňom 25.5.2009. Zmluva obsahovala na jednom liste papiera dve strany, na prvej boli
uvedené údaje o veriteľovi ( obchodné meno, sídlo, IČO, zápis v obchodnom registri, číslo oddielu a
vložky v OR, skutočnosť, že veriteľ je zastúpený mandatárom), číslo zmluvy a číslo žiadosti o zmluvu
( identické 8830007), údaje o dlžníkovi ( vyplnené boli meno, priezvisko, trvalé bydlisko, rodné číslo,

číslo OP, kolónka o trvalom pobyte), poskytnutý úver, výška poplatku, počet splátok, výšku mesačných
splátok, deň začiatku splatnosti a kolónka o to, že finančné prostriedky sú použité na účel povolania.
Ďalej zmluva obsahuje dátum uzavretia, čas, meno a podpis mandatára, podpis dlžníka, dátum prevzatia
finančnej hotovosti a potvrdenie o prevzatí finančnej hotovosti s podpisom dlžníka. Na druhej strane
zmluvy sa nachádzajú zmluvné podmienky.

Odvolací súd súhlasí so skutkovým záverom súdu prvého stupňa, že žalovaná je spotrebiteľka, ktorá
použila úver na úhradu nákladov za vodu v domácnosti. Ide teda o spotrebiteľský vzťah.

Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.

258/2001 Z.z. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojhopodnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom
žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybnosti
všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti poskytovanie

úverov. Ani v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanej za
účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tohto účastníka. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené

pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Žalovaná na pojednávaní vysvetlila, že peniaze použil na úhradu nákladov za

vodu v domácnosti. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností
preukázaný vykonaným dokazovaním na súde prvého stupňa.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.

Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom

na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu

pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi, ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej

špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti

niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,

ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijaťod dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky
nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť

ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane

spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto
cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovaného priamo
vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie
§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §
54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho

zákonníka.

V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu späť v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne.

Podľa ust. § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Keďže žalobca zobral žalobu späť v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % a žalovaný nevyslovil
so späťvzatím návrhu v časti nesúhlas, odvolací súd postupom podľa ust. § 208 O.s.p. pripustil
späťvzatie žaloby v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne. V tejto časti zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa a konanie zastavil.

Čo do zvyšku odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p..O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods.2 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť,
že žalobca v konaní úspech nemal a zavinil čiastočným späťvzatím návrhu v tejto časti zastavenia

konania. Preto nemá právo na náhradu trov konania. Žalovaný, ktorý mal úspech v konaní si trovy
konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.