Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 10, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/202/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815207966
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815207966.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Bratislava,
Vajnorská 100/A, IČO: 45869464, zastúpeného K.. G. R., I.., advokátkou, so sídlom E., N. XX, proti
povinnej: N. R., bytom L. XXX, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie sumy 1.263,32 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. augusta
2015, č. k. 16Er/1654/2015-23, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na §
44 ods. 2 Ex. por., § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 53
ods. 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj Smernicu Rady č. 93/13/EHS zo

dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa
návrhom zo dňa 30.03.2015 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej, na základe rozhodcovského
rozsudku STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A
MEDIAČNÁ, a.s. zo dňa 24.02.2012, sp. zn. IG-A/0411/0069, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
19.03.2012avykonateľnosťdňa21.04.2012.Zpredloženéhoexekučnéhotitulu-vyššiešpecifikovaného
rozhodcovského rozsudku zistil, že dňa 15.06.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (I.

E. a.s.) a povinnou uzavretá Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý
- spotrebiteľský úver vo výške 1.659,70 Eur (50.000,- Sk). Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah
zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je
potrebnéaplikovaťustanoveniaspotrebiteľskéhopráva.Vdanomprípade,atovzhľadomkuskutočnosti,
žepovinnásineplnilariadnesvojepovinnostivyplývajúcezvyššieuvedenejzmluvy,uplatnilsioprávnený

svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky. Podľa článku 9.
bodu 9.2 OP zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené
dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov
vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik
ZoÚ a OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS

Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/b (RAM) podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania
sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom
rozhodcovského konania je Bratislava. Voľba rozhodcovského súdu bola uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo
nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže
predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinná vôbec pristúpila. Faktickým subjektom, ktorý

definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie
rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámcisvojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Dôvodil, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa
názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka

platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS, kvalifikovaná ako nekalá.
Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,
ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu.
Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal

exekučnýtitul,nemožnotakétorozhodnutiepovažovaťzarozhodnutievydanéosobounatooprávnenou.
Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a
to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
oprávnený z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p.

Uviedol, že podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený
skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a
hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo

veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale
práve a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 16.06.2009, sp. zn. 4Cdo 159/2009. Dôvodil, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov rozhodcovského

konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu,
aby bola opätovne posúdená. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ÚS
499/2012 a PL. ÚS 21/08. Oprávnený ako právny nástupca I. a.s. bol povinný postupovať v súlade
s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Zdôraznil a dal do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II.

časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s §
93b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s
tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú podmienku.
To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu,
že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený

je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo
by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd
práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd
nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Poukázal na uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn.

III. ÚS 264/05 z 29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 244/09
z 29.09.2009, sp. zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007.
Namietal, že exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinnej, že nebol preukázaný jej nedostatok pri
uzatváraní rozhodcovskej doložky a rovno bez skutkových či právnych dôvodov ju označil za neplatnú.
Exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy prvého stupňa.

V prípade, že by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na štátnom súde,
súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by slabšia strana v prípadnom neskoršom procese dokázala
naplánovať.AniO.s.p.,aniExekučnýporiadok,anizákonč.244/2002Z.z.neposkytujeabsolútnežiadnu
oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd,
konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo napr. rozsudok zrušiť

či zmeniť jeho výrok. Ďalej mal za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č.
93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne
sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne
indikatívny a v žiadnom prípade interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky, nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko
judikatúra Európskeho súdneho dvora, vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo
rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom
tohto konania - bezprostredne záväzná. Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, č.k.18CoE/633/2011-25 zo dňa 26.06.2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 2CoE/292/2012-59.
Bol názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže
bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho

postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. III. ÚS 23/2013-8 a na Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 153/07 z
18.10.2007 a sp. zn. III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007. Záverom poukázal na skutočnosť, že exekučný
súd svojím postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v
zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v

celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade

rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia tohto zákona sa

použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13.11.2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 03/2012 pod por. č. 46, kde zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie

exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle
ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por., okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie
(iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie,vktorombolovydané),aleajmateriálnej(zaspektuobsahovýchnáležitostírozhodnutia-jednak
určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej

povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

V zmysle uvedeného je zrejmé, že ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por., zakotvuje nielen možnosť, ale
tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom. Práve takáto úprava je prostriedkom preventívnej kontroly zákonnosti v procese
exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti. Udeliť poverenie exekútorovi je možno len pri
nezistení exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch písomností, v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul), pričom pre rozhodnutie opačnej povahy (zamietnutie žiadosti exekútora

o udelenie poverenia) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich. Exekučný
súd v tomto smere nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúcemu zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udeleniapoverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne
zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom, môže mu však za určitých okolností
odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru (formulovaného odvolaním prakticky tak, že exekučný

súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal mať oprávnenie skúmať inak než
po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo za následok, že súdy by nevenovali exekučným titulom
žiadnu pozornosť, ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či vôbec alebo len formálne.

V preskúmavanej exekučnej veci teda exekučné konanie dospelo do štádia posudzovania splnenia tých

zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie.
Po podaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 44
ods. 2 Ex. por. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Okrem iného skúma,
či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a

povinná osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania podľa
§ 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z
tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

§ 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie, ktoré vyžaduje
nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinnej v tejto časti exekučného
konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinná
prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.

Námietka oprávneného, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké
účinky ako právoplatný rozsudok súdu sa zakladá na pravde. Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. To však ešte neznamená, že nedohliada na to,

aby exekúcia bola vykonávaná v súlade so zákonom. Ak totiž zistí, že je dôvod na jej zastavenie, tak ju
zastaví, prípadne aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Ex. por.). Túto možnosť, a aj povinnosť má v
ktorejkoľvek fáze exekučného konania. Z uvedeného vyplýva, že aj eventuálne vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či
vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v

§ 63 Ex. por. sú pre exekučný súd z tohto pohľadu právne irelevantné.

Záver o prijateľnosti (primeranosti) aj v tejto veci spornej rozhodcovskej doložky však nešlo oprieť ani
o oprávneným citovanú úpravu zo zákona o bankách.

Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom do 31.12.2006, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory
z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona.

Podľa § 93b ods. 2 cit. zákona, návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1,

tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

Požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle ustanovenia §
93b ods. 1 cit. zákona treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia klienta z akéhokoľvek
dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy, nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru

zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ustanovenia § 93b
ods. 1 a 2 vety druhej cit. zákona môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho
pomernejednoduchéodlíšenieodostatnýchzmluvnýchpodmienokpredkladanýchmudruhouzmluvnou
stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy.Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, buď priamo do zmluvy alebo
do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa nimi klient (spotrebiteľ)

v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne či často i vôbec neoboznamuje, hoci spravidla v
zmluve potvrdzuje presný opak.

Neplatná rozhodcovská doložka zakomponovaná v článku 9., bode 9.2 OP, ako aj článku 10.2 (Riešenie
sporov), bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere zo dňa 15.06.2006,

nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s.) na prejednanie veci, a ani na vydanie
rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania
ním priznanej pohľadávky, čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie.

Nakoľko zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už

v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť -
pre ktorý dôvod alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia
exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatneným a zároveň i náležitým procesným nástrojom len
tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania
poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec mať nestalo, mal odvolací súd za to, že bola

dôvodne zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ako vecne správne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .