Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 11, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/784/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217075
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217075.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi:
Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava,
Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 19. marca 2014 č. k. 8C/24/2013-36 a odvolaní navrhovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 21. augusta 2014 č. k. 8C/24/2013-55, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi

domáhal zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 331,92 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
10Er/209/2004. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 3 ods. 1 písm. d/ ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, §

9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 - 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako i ust. § 44 ods. 6, 8, 9, § 238 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) v zneniach účinných v čase začatia exekučného konania, ako i v čase
podania návrhu na zmenu exekútora. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Levice (ďalej len „exekučný súd“) pod sp. zn. 10Er/209/2004 podal

súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej J. pre vymoženie
pohľadávky vo výške 36.000,- Sk dňa 03. 12. 2014 a to na základe exekučného titulu notárskej zápisnice
N/2431/2004, NZ/69392/2004 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo exekútorovi vydané dňa 07. 12.
2004. Následne dňa 25. 05. 2009 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora, ku ktorému sa
súdnyexekútornažiadosťexekučnéhosúduvyjadrildňa18.09.2009,pričomdňa16.11.2009exekučný
súd uznesením č. k. 10Er/209/2004-16 návrh oprávneného zamietol, exekučné konanie zastavil a

rozhodol aj o trovách exekúcie. Toto rozhodnutie odvolaním napadol oprávnený, v priebehu odvolacieho
konania súdna exekútorka podaním zo dňa 17. 12. 2010 oznámila, že pohľadávka oprávneného bola
uhradená v plnej výške a dňa 28. 11. 2012 vrátila poverenie z dôvodu ukončenia exekúcie vymožením
pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie. Konštatoval, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti dňa 23. 04. 2012, 25. 05. 2012 a
25. 09. 2012, pričom v lehote 6 mesiacov od ich podania k dohode nedošlo, odporca nárok navrhovateľa

neuznal, tento v rámci predbežného prerokovania neuspokojil, preto návrh navrhovateľa nepovažoval za
predčasne podaný. Za nedôvodnú považoval i námietku premlčania vznesenú odporcom po zistení, žepremlčacia lehota začala navrhovateľovi plynúť dňom 26. 06. 2009 a návrh na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody bol doručený príslušnému orgánu dňa 25. 05. 2012. Následne poskytol výklad
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a uviedol, že nárok

navrhovateľa môže byť opodstatnený iba v prípade, ak je preukázané, že škoda, ktorú si uplatňuje,
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom. S ohľadom na to sa prioritne zaoberal navrhovateľom
tvrdenými skutočnosťami o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, ktorý mal spočívať v tom,
ženedodržalzákonnúlehotunavydanierozhodnutiaozmeneexekútora,čímspôsobilprieťahyvkonaní.
Neskúmal však, či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože túto otázku je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti. Vychádzajúc z ust. § 44 ods. 6 v nadväznosti na § 238 ods. 1 EP, ktorý sa
na vec vzťahuje s ohľadom na začatie exekučného konania dňa 03. 12. 2014, dospel k záveru, že lehota
na vydanie rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora nebola stanovená. V tejto súvislosti argumentoval,
že exekučný súd žiadosť o zmenu exekútora zamietol, o tejto žiadosti rozhodol v lehote 175 dní, ktorú
však s ohľadom na značnú zaťaženosť exekučného oddelenia najmä hromadnými podaniami zo strany

navrhovateľa nemožno považovať za neprimeranú a predstavujúcu nesprávny úradný postup. Ďalej
tvrdil, že pokiaľ by i na daný prípad aplikoval znenie § 44 ods. 8 EP účinného v čase podania návrhu
na zmenu exekútora, kde bola už stanovená lehota na rozhodnutie 30 dní, ktorá nebola dodržaná, i v
tomto prípade samotné nedodržanie lehoty nemusí automaticky znamenať nesprávny úradný postup vo
veci, keď exekučný súd nebol nečinný, pretože zabezpečoval potrebné podklady k rozhodnutiu a tiež

súčasne rozhodoval i o zastavení exekúcie a trovách konania. Uzavrel preto, že v posudzovanej veci
nebol preukázaný základný predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody a to protiprávny úkon,
resp. škodová udalosť, t. j. nesprávny úradný postup exekučného súdu. Naviac i lehotu, v ktorej bolo
rozhodnuté o zamietnutí návrhu, je potrebné považovať za primeranú. V tejto súvislosti poukázal tiež na
to, že i do rozhodnutia o zmene exekútora v exekúcii riadne pokračoval pôvodný exekútor, pohľadávka

oprávneného ním bola riadne vymožená a teda nárok navrhovateľa bol v plnom rozsahu uspokojený už v
roku 2010. Za situácie, že nezistil navrhovateľom namietaný nesprávny úradný postup a ani vznik škody
a nemajetkovej ujmy, nárokom navrhovateľa z hľadiska jeho špecifikácie a výšky sa už ďalej nezaoberal
a návrh ako neopodstatnený v plnom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne trovy

nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu je zrejmé, že mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný

ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti

len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že

zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, a naviac jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktoryakonapr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnosti,atď..Rovnakotak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote, a pokiaľ súd
a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok

mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko
vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Taktiež uviedol, že ako dôkaz o vzniku
škody predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v
Bratislave, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny

dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku určenej výške. Pokiaľ prvostupňový
súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom a jeho prílohami, ktoré predstavujú podrobný prehľad o ním vynaložených nákladoch. V tejto
súvislosti poukázal tiež na to, že znalecký posudok dal vypracovať ešte 01. 03. 2013, s ohľadom na jeho
zložitosťadôkladnosťvypracovanieposudkutrvaloviacakorok,ktorúskutočnosťnevedelovplyvniť.Mal

tiežzato,žeideozložitúodbornúotázku,ktorúsúdnemôževyriešiťsámprostredníctvomvykonávaných
dôkazov. V konaní tak preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu
škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom. Poznamenal tiež, že ak bol
súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jeho návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke a to porušenia jeho práva na zákonného

sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol
prvostupňový súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175

eur z titulu náhrady škody a sumy 331,92 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod
sp. zn. 10Er/209/2004. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho
návrhu ako oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v prieťahoch

v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako
180 dní.

Na námietku odvolateľa, ktorý okrem nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj neúplne zisteného
skutkového stavu vytýkal i odňatie mu možnosti konať pred súdom, ako i vzhľadom na zákonnú

povinnosť odvolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 221 OSP, zaoberal sa odvolací súd
prioritne otázkou, či konanie v danej veci netrpí niektorou z vád vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ -
g/ OSP (či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku

veci právoplatne rozhodnutej alebo už začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania
tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať alebo o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ OSP je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR

a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Základnou zásadou civilného procesu je zásada ústnosti,
ktorej prejavom je povinnosť súdu nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie okrem prípadov,
ak to vylučuje zákon (§ 115a OSP) alebo celkom výnimočne osobný predpis. Prejednanie veci beznariadenia pojednávania predstavuje výnimku zo zásady ústnosti a priamosti civilného procesu. Na to,
aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej bez nariadenia pojednávania, musia byť kumulatívne splnené
nasledujúce podmienky: a/rozhodnutie vo veci samej nie je v rozpore s požiadavkami verejného záujmu,

b/ vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi, c/ účastníci s
rozhodnutím vo veci bez pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci
vzdali. Zároveň má súd mandukačnú povinnosť poučiť účastníkov o možnosti vzdať sa práva na verejné
prejednanie veci, ako aj práva na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania. Súd je povinný poučiť
účastníkov aj o skutočnosti, že vzdanie sa práva na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania,

ako aj vzdanie sa práva na prejednanie veci sa vzťahuje nielen na konanie na súde prvého stupňa, ale
aj na odvolacie konanie.

V prejednávanej veci obsah spisu preukazuje, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania dňa 28.
09. 2012, súd prvého stupňa doručil jeho rovnopis odporcovi, ktorý sa k nemu písomne vyjadril dňa 25.
07. 2013 a toto vyjadrenie bolo doručené navrhovateľovi dňa 13. 02. 2014. Následne súd prvého stupňa

vo veci rozhodol rozsudkom na jeho verejnom vyhlásení podľa § 115a ods. 2 OSP bez prejednania veci
na verejnom pojednávaní a to dňa 19. 03. 2014.

Podľa § 115a ods. 1 OSP na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie
je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných

dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania
súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali.

Súhlas účastníkov s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania alebo výslovne vzdanie sa práva
na prejednanie veci sa vzťahuje aj na odvolacie konanie. O tejto skutočnosti musia byť účastníci konania

poučení (§ 115a ods. 3 OSP).

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že je výnimkou zo zásady ústnosti
a priamosti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. civilného procesu a na jeho aplikáciu musia byť
splnené kumulatívne tri základné podmienky. K týmto patrí: a/ rozhodnutie vo veci nie je v rozpore s

verejným záujmom, b/ vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov a c/ účastníci s
rozhodnutím vo veci bez pojednávania súhlasia alebo sa vzdajú výslovne práva na verejné prejednanie
veci. Zároveň zákonodarca zakotvil i povinnosť súdu poučiť účastníkov o možnosti vzdať sa práva
na verejné prejednanie veci, ako aj práva na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania. V tejto
súvislosti je potrebné tiež uviesť, že citované zákonné ustanovenie bolo zmenené zák. č. 335/2002 Z.z.

s účinnosťou od 01. 01. 2013, kedy do ustanovenia § 115a OSP bol vložený ods. 2 (dovtedajší ods.
2 bol označený ako ods. 3), podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných
sporoch. Rovnako tak bolo zmenené dovtedajšie znenie § 200ea ods. 1 OSP, podľa ktorého, ak v
priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 500 eur, od toho okamihu ide o drobný spor tak, že
suma 500 eur bola nahradená sumou 1.000 eur. Odvolací súd zastáva názor, že s ohľadom na absenciu

prechodných ustanovení k novele vykonanej zák. č. 335/2012 Z. z. je potrebné postupovať vo veciach
začatých pred jej účinnosťou podľa predpisu platného v čase začatia konania a aj v prípade drobných
sporov, v ktorých nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, musia byť splnené základné podmienky pre
vyhlásenie rozhodnutia bez prejednania veci. V danom prípade však súd prvého stupňa, ktorý rozhodol
vo veci podľa § 115a ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania poukazujúc na to, že ide o drobný spor,

podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia splnené nemal, keď si nesplnil svoju povinnosť najskôr poučiť
účastníkov konania o možnosti vzdať sa práva na verejné prejednanie veci, ako aj práva na rozhodnutie
veci bez nariadenia pojednávania, pretože išlo o konanie začaté dňa 28. 09. 2012. Naviac v čase začatia
konania nešlo o drobný spor, a preto aplikáciou ust. § 115a ods. 2 OSP a to vyhlásením rozhodnutia
bez verejného prejednania veci za daného stavu zmaril tým legitímne očakávania účastníkov konania.

Týmto svojim postupom tak odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom a tým i právo na
spravodlivý proces, čím zaťažil svoje konanie vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.
1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom súd prvého stupňa

po odstránení vyššie uvedených vád vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým
spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými námietkami odvolateľa vznesenými v jeho
odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3
OSP).Predmetom tohto odvolacieho konania je i uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým uložil navrhovateľovi
povinnosť v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur a

to v kolkoch s tým, že súdny poplatok je vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Aj toto uznesenie včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil. Napadnuté uznesenie označil za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu
dôvodov jeho vydania. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvostupňový súd len uviedol, že súdny

poplatok je vyrubený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ktorá však určuje len poplatok za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a nie i spoplatnenie ďalších úkonov vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázal i na
dôvodovú správu k hlavnému návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z.z. o správnych

poplatkochatojejčl.II.bod3,podľaktoréhožalobysabudúspoplatňovaťpodľapoložkyč.1Sadzobníka
súdnych poplatkov, ako i odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu časti poslancov, ktorým
došlo k zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym poplatkom 20 eur. Argumentoval, že v danom prípade
podal proti rozsudku odvolanie a nie žalobu, a preto nemohol byť vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku za jeho podanie, keďže súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich

súdnemu poplatku. Argumentačne svoje závery podoprel i rozsudkom NS SR z 29. 03. 2007 sp.zn. 4Cdo
39/2007. Tvrdil, že v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. mu bola uložená poplatková povinnosť, i keď ju
nemal, keďže nie je jasne a jednoznačne stanovená týmto zákonom poplatková povinnosť za podanie
odvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnymúradnýmpostupom,pričompoužitieanalógielegisvprípadochvyrubeniasúdnehopoplatku

vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy je vylúčené. Takéto konanie zo strany súdu označil za zásah do jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona. Naviac podľa ust. § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo

za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i
keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade konanie začalo pred 01. 10. 2012, a preto v
súvislosti s podaným odvolaním je potrebné aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, dokedy bolo
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ Zákona o súdnych poplatkoch od

poplatku vecne oslobodené.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „Zákon o súdnych poplatkoch“) súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony
alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

(ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ Zákona
o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch).Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a/ zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

Úvodom je potrebné poznamenať, že do účinnosti novely Zákona o súdnych poplatkoch vykonanej zák.
č. 621/2005 Z.z. boli podľa § 4 ods. 1 písm. c/ súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenéodpoplatku.Uvedená
novela však od 01. 01. 2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa odôvodnila reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok za žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zák.
č. 273/2007 Z.z. účinného od 01. 07. 2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené o písm. k/, ktorým bolo
opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku zároveň
s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena v tomto smere bola
uskutočnená zák. č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.
10. 2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkoch za
položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba
poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch. Znamená to potom,
že po 01. 10. 2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti,

a preto navrhovateľovi v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm.
a/ Zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych
poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4
Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým
obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania. V tomto

smere navrhovateľom predkladané úvahy, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom a nie i ďalšie úkony vo veci samej, akým je i odvolanie, odvolací súd nezdieľa. V tejto súvislosti
poznamenáva, že tieto nielenže sú rozporné s vyššie citovanou zákonnou úpravou, ale je ich potrebné
hodnotiť ako tendenčné a účelové, keď zákonodarca nad akúkoľvek pochybnosť v Zákone o súdnych

poplatkoch za poplatníka v odvolacom konaní označuje odvolateľa a ani poznámka k položke 7a v
Sadzobníku súdnych poplatkov jeho poplatkovú povinnosť nevylučuje, resp. neurčuje iný režim (ako
napr. poznámka k položke 13, spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16, poznámka k položke
9, atď.). I keď tvrdenie navrhovateľa o vylúčení analógie v poplatkových veciach je súladné s ustálenou
judikatúrou a odvolací súd ho ani nespochybňuje, uložením poplatkovej povinnosti za odvolanie voči

rozhodnutiu vo veci samej v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nedochádza tak k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti a ani k použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho
poplatku. Neobstojí ani poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 39/2007
riešiaci právnu otázku, ktorá na daný prípad nedopadá.

Za situácie, že v prejednávanej veci ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh
navrhovateľa dňa 28. 09. 2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a že odvolanie proti
zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ podal dňa 17. 07. 2014, t.j. po jeho účinnosti,
je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska

prechodnéhoustanoveniakúpravámúčinnýmod01.10.2012ato§18caZákonaosúdnychpoplatkoch.
Pri výklade tohto ustanovenia nemôže byť sporu o tom, že zmyslom tam uvedenej úpravy je vyňať
niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zák. č. 286/2012 Z.z.. Pre danú
vec je preto určujúcim hľadiskom zaradenie úkonu, ktorý sa má spoplatniť pod niektorú z častí tejtozákonnej definície. Pri snahe o zodpovedanie tejto otázky si treba uvedomiť, že právna úprava súdnych
poplatkov pracuje s legislatívnou skratkou „poplatkový úkon“, pod ktorú zahŕňa jednotlivé úkony alebo
konania súdov vykonávané na návrh a tiež úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. Pretože

odvolanie je úkonom účastníka konania, je vylúčené, aby mohlo byť úkonom orgánu štátnej správy
súdov alebo prokuratúry a rovnako tak nie je ani návrhom na vykonanie určitého úkonu súdom. Z
charakteru odvolania vyplýva, že je návrhom na začatie osobitného konania a to konania odvolacieho.
V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa za odvolanie je takto potom rozhodujúce, či
odvolacie konanie bolo začaté do 30. 09. 2012. Preukázateľne v tomto prípade odvolacie konanie

začalo podaním odvolania navrhovateľom dňa 17. 07. 2014 a teda navrhovateľovi v súvislosti s podaním
odvolania vznikla poplatková povinnosť. Preto správne súd prvého stupňa napadnutým uznesením
vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v
čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20
eur v súlade s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Reagujúc na námietku navrhovateľa uvádzanú v jeho odvolaní o nepreskúmateľnosti napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd len dodáva, že i keď súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je
i riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, tomuto právu zodpovedá i odôvodnenie rozhodnutia, ktoré

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (porovnaj IV. ÚS 115/03). Podstatou
súdneho rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepiaty
formalizmus pri vyhotovení súdneho rozhodnutia. Hodnotiac preskúmavané uznesenie súdu prvého

stupňa vo svetle týchto záverov, odvolací súd považuje tvrdenie navrhovateľa o jeho nepreskúmateľnosti
za nedôvodné. Predmetné rozhodnutie totiž obsahuje zákonom požadované náležitosti podľa § 169
ods. 1 OSP a to označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že
nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným uvedením nadpisu Odôvodnenie) tiež nad akúkoľvek

pochybnosť plynie, že súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrubený za odvolanie, v akej výške a podľa
akého ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch (položka č. 7a sadzobníka).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.