Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 9, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/41/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707200630
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6707200630.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. Y., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom Z. XX, vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Janou Debnárovou, so sídlom Exekútorského úradu Lučenec, T. Vansovej
2, ustanoveným náhradníkom súdneho exekútora JUDr. Jána Debnára, so sídlom Exekútorského úradu

Lučenec, T. Vansovej 2, pod sp. zn. EX 41/2007, o vymoženie 24,40 EUR s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/181/2007-36 zo dňa 14. 11. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm.

a/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“)
v spojení s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v nadväznosti na ust. § 52 ods. 1,2 a 3, § 53
ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), s použitím európskej právnej
úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Zmluvný vzťah
medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval naň
okrem vnútroštátnej právnej úpravy (Občiansky zákonník) aj smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04.

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“), pričom prezentoval
v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej Smernice obsiahnutý v rozsudku
Súdneho dvora (EÚ) vo veci ASTURCOM Telecomunicaciones SL c/a Cristine Rodríguez Nogueiro.
Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná
individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako
súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka síce nebola dojednaná ako výlučná,

avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v
konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním, bude takmer vždy
veriteľ. Súd mal za zrejmé, že vo svojich dôsledkoch bola rozhodcovská doložka spôsobilá vytvoriť
neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa na prístup k súdu. Uviedol,
že rozhodcovská doložka v tomto zmysle zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká

je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak rozhodcovský súd svoju právomoc konať
a rozhodnúť v spore medzi zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej doložky, následne
vydaný rozhodcovský rozsudok nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Keďže
exekučný súd skonštatoval, že v prebiehajúcej exekúcii absentuje vykonateľný exekučný titul, je to
dôvodom na jej zastavenie. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora exekučný súd zamietol z
dôvodu, že nakoľko bolo potrebné exekúciu zastaviť, nebolo možné poveriť iného exekútora vykonaním

exekúcie. O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol s poukazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučnéhoporiadku tak, že oprávneného, ktorý zastavenie exekúcie zavinil, zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie v sume 63,83 EUR.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v

zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických
súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal
nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým
nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní,
a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie
umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje
doprávaprávnehopostaveniaoprávneného.Úspešnýžalobcavrozhodcovskomkonanístrácavplyvom

nahradeniaopravnéhoprocesuindikovanéhoustanovením§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní
revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju
v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je
povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a

jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné
právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa

skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný
postup na účastníkov konania.
Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne

upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní (ak rozhodcovský
rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo ak bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo
v inom rozhodcovskom konaní), nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Ďalšie dôvody šetrenia
dôvodov inak daných pre podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, exekučnému súdu

nie sú zverené. V tejto súvislosti oprávnený citoval z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30. 11. 2012. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.
Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený

zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho,
aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny
proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Exekučný súd navyše neumožnil účastníkom konania
viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým a právnym

otázkam, ktoré súd nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Okresný súd mal
informovať účastníkov konania a vyzvať ich aby sa k dotknutej podmienke zmluvy vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Exekučný súd však nedodržal
povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú zmluvnú podmienku a neposkytol im možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako neumožnil oprávnenému vyjadriť sa k stanovisku povinného. Poukázal

na rozhodnutia európskych súdov (rozsudok Spolkového súdneho dvora z 13.1.2005, sp. zn. III ZR
265/03, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 11.10.2012, písala značka IV.ÚS 1281/12).
Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/
EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdnehodvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že
je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu

možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou
svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V
odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi
oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe
zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase

povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere
spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako
podstatnánáležitosťdohodnutá,o.i.,ajročnápercentuálnamieranákladov.Poukázalnato,žeposkytuje
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok,
pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne posúdenie
ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere

vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň
omeškania.Zdôrazňuje,žetentoúrokmásankčnýcharakteradlžníkovisaúčtujelenvprípade,akporuší
zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného
dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi
ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a

nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým
dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej
sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v

početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. 09.
2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať
sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere
v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či
je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý

následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z
omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov
je primeraná tomuto riziku. Opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy
možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený
ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným

súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za
súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Rovnako poukázal na skutočnosť, že smernice
nemajúvšeobecnúzáväznosťakonariadenia,pretožesúadresovanéibačlenskýmštátomanievšetkým

fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď
priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel
k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že
je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd

odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru,
že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je
možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná.
Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do

úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných
jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských
sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. Žiadal preto, aby
odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho súdneho poriadku
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V závere svojho podania uviedol, že ak by

súd jeho odvolaniu nevyhovel, považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší
počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca
sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho
spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva,aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
vznení:1.Másaustanoveniepísm.q/ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHSonekalýchpodmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa
táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou
v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3.
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Rovnako navrhol, aby odvolací

súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti pre exekučný súd by
malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých

subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Uznesením č. k. 16CoE/7/2014-71 zo dňa 19. 6. 2014 odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil
a návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku

zamietol. Na dovolanie oprávneného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 16CoE/7/2014-71 zo dňa 19. 6. 2014 v potvrdzujúcom výroku zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že odvolací súd nerozhodol o návrhu oprávneného
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.. Po vrátení veci na ďalšie konanie odvolací
súd opätovne odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963

Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), v rozsahu, v ktorom bolo uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 16CoE/7/2014-71 zo dňa 19. 6. 2014 zrušené (potvrdzujúci výrok), a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník.
Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s

vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že
daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom založený zmluvou o úvere zo dňa 3. 1. 2006 je nutné
posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy a v nadväznosti na články Smernice svoje rozhodnutie

náležite zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade
s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08,
C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv
spotrebiteľa.
Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný

dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnenépodmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v

rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísksúdovSlovenskejrepublikyvozväzku5-6,ročník1997nastrane188)tak,že:„súdnaexekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,
musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že exekučný

súd nie je súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie
rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj
s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23.
novembra 2011, v ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,

pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše
plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo
dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Oprávneniu súdov v
exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej

zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21
ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov
rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta
klasickárímskaprávnazásada(princíp)„vigilantibusiurascriptasunt"(„právapatriabdelým"alebo„nech
si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz

vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie
ustanovenia § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje
len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku
svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie

je súkromnoprávnym konaním.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom - rozhodcom ako
súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť

nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je
plne opodstatnená. Nejde, teda, v prípade rozhodovania rozhodcom o výkon verejnej moci.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby

a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný
súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu -
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2, § 41 a § 51 ods. 1 písm. a/ Exekučnéhoporiadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto
rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia"

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol
prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011

a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011,
ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v
ZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky).Uvedenéoprávnenie,ako
už bolo uvedené vyššie, vyplýva exekučnému súdu priamo z exekučného poriadku. Preto sa odvolací
súd nestotožnil so závermi oprávneným predloženého rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým

rozhodnutím navyše odvolací súd nebol ani viazaný.
Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské

štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola
prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto
záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je

potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner
Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v
prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri

použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiaholcieľsledovanýsmernicouvsúlade sodsekom3článku189Zmluvy.Zásadavýkladuvsúladeso
smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či
skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa

rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann
proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax
GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený
smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo
konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských

štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva
a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo
vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí
aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej

Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Argument poukazujúci na „chybnú“ verziu slovenského prekladu bodu 1 písmena q/ Prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného
súdu zásadný. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za
nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že
Smernica Rady 93/13/EHS v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto smernice. Z

uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici. Preto aj v prípade, ak skutočne došlo

k chybe slovenského prekladu písmena q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, uvedené nič
nemení na správnosti záveru okresného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a
teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou.
Pokiaľ oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom nebolo vedené kontradiktórne,

odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil dojednanie o rozhodcovskej doložke
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech
a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, keď z úradnej činnosti odvolacieho súdu je zrejmé,
že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré iniciuje na základe rozhodcovských
rozsudkov (vydaných totožným rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej

vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej spotrebiteľskej zmluvy o úvere) ako exekučných
titulov je nepochybne dostatočne informovaný o názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti
odvolací súd len príkladmo poukazuje na uznesenia Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/811/2007-26
zo dňa 20. 6. 2012, č. k. 11Er/5029/2006-23 zo dňa 19. 5. 2011, č. k. 22Er/791/2008-33 zo dňa

10. 10. 2013 a č. k. 22Er/791/2008-33 zo dňa 10. 10. 2013, ako aj na uznesenia Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/5/2013 zo dňa 30. 1. 2013, sp. zn.14CoE/145/2012 zo dňa 23. 4. 2012,
sp. zn. 15CoE/35/2013 zo dňa 27. 2. 2013, sp. zn. 16CoE/123/2013 zo dňa 28. 8. 2013 a sp. zn.
17CoE/167/2012 zo dňa 25. 7. 2012. Uvedený názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol
pre oprávneného prekvapujúci a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení), či už priamo v návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného
poriadku), po tom, čo ho okresný súd vyzval na predloženie úverovej zmluvy alebo aj v ktorejkoľvek
inej fáze priebehu exekučného konania (pozri § 251 ods. 4 O. s. p. v spojení s § 123 O. s. p.). Právo
tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno
vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť

toto svoje právo využiť (pozri § 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby
tak účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom
predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej
veci založil okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný
oprávnený, stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo

známa a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a
dôkazy na ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu,
ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok

poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie §
54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňujeprávne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred

individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou
rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia

či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo
exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a

jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil
právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní

nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní
exekúcie. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok
ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe

ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať. Odvolací súd sa následne stotožnil s názorom okresného súdu ohľadne výroku o trovách
exekúcie, keď konštatuje, že okresný súd správne zohľadnil zavinenie oprávneného na zastavení
exekúcie a následne v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č.
288/1995 Z. z. ustálil i výšku trov exekúcie, ktoré je oprávnený povinný nahradiť súdnemu exekútorovi.

Rovnako správny bol i jeho záver, že pokiaľ je nutné prebiehajúcu exekúciu zastaviť, neprichádza už do
úvahy poverenie iného exekútora jej vykonaním, a teda ani vyhovenie návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora. Navyše je potrebné uviesť, že odvolateľ napadol výrok o trovách exekúcie ako aj
výrok, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zmenu súdneho exekútora, len formálne, bez akejkoľvek
argumentácie. Preto odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne podľa § 219

ods. 1 O. s. p.. Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie postupom podľa § 109
ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušiť a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o
súlade ustanovenia § 44 ods. 2 (prvá a druhá veta) Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta)
Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery uznesenia

pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/02 zo dňa 20. mája 2002, v ktorom Ústavný súd SR
uviedol nasledovné: „Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší
(musí prerušiť), ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako
postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 254
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú
ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku (vrátane III. časti, v ktorej je § 109
ods. 1 písm. b/), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením,
ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm.

b/ Občianskeho súdneho poriadku, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné
pravidlo. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon (v poznámke pod čiarou je uvedený
napríklad zákon č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť.“Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemohol exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a preto návrh na prerušenie konania zamietol.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.