Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/779/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217983
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812217983.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov Stanislavy
Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie

navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduPrievidzazodňa24.apríla2014č.k.4C/143/2012-55takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa
17.4.2014 a zamietol návrh resp. návrhy označené pod pôvodnými spisovými značkami, ktoré
uznesením pod č.k. 4C/143/2012 -7 zo dňa 24.10.2012 spojil na spoločné konanie, išlo o veci vedené

pod spisovými značkami 4C/143/2012, 4C/144/2012, 4C/145/2012, 4C/147/2012, 4C/148/2012,
4C/149/2012, 4C/150/2012, 4C/151/2012, 4C/152/2012, 4C/154/2012, 4C/155/2012, 4C/156/2012,
4C/157/2012, 4C/158/2012, 4C/159/2012, 4C/160/2012, 4C/161/2012, 4C/162/2012, 4C/163/2012,
4C/164/2012, 4C/165/2012, 4C/166/2012, 4C/167/2012, 4C/168/2012, 4C/169/2012, 4C/170/2012,
4C/171/2012, 4C/172/2012, 4C/173/2012, 4C/174/2012, 4C/175/2012, 4C/176/2012, 4C/177/2012,
4C/178/2012, 4C/179/2012, 4C/181/2012, 4C/182/2012, 4C/183/2012, 4C/184/2012, 4C/186/2012,

4C/187/2012, 4C/188/2012, 4C/189/2012, 4C/190/2012, 4C/191/2012, 4C/192/2012, 4C/194/2012,
4C/195/2012, 4C/196/2012, 4C/197/2012, 4C/198/2012, 4C/199/2012, 4C/200/2012, 4C/201/2012,
4C/202/2012, 4C/203/2012, 4C/204/2012, 4C/205/2012, 4C/206/2012, 4C/207/2012, 4C/208/2012,
4C/210/2012, 4C/211/2012, 4C/212/2012, 4C/213/2012, 4C/214/2012, 4C/215/2012, 4C/216/2012,
4C/217/2012, 4C/218/2012, 4C/219/2012, 4C/220/2012, 4C/221/2012, 4C/222/2012, 4C/223/2012,
4C/224/2012, 4C/225/2012, 4C/226/2012, 4C/227/2012, 4C/228/2012, 4C/229/2012, 4C/230/2012,
4C/231/2012, 4C/232/2012, 4C/233/2012, 4C/234/2012, 4C/235/2012, 4C/236/2012, 4C/237/2012,

4C/238/2012, 4C/239/2012, 4C/240/2012, 4C/241/2012, 4C/242/2012, 4C/243/2012, 4C/244/2012,
4C/245/2012, 4C/246/2012, 4C/247/2012, 4C/248/2012, 4C/249/2012, 4C/250/2012, 4C/251/2012,
4C/252/2012, 4C/253/2012, 4C/254/2012, 4C/255/2012, 4C/256/2012, 4C/257/2012, 4C/258/2012,
4C/259/2012, 4C/260/2012, 4C/261/2012, 4C/262/2012, 4C/263/2012, 4C/264/2012, 4C/265/2012,
4C/266/2012, ktoré sa ďalej viedlo pod spoločnou spisovou značkou 4C/143/2012, ktorými sa
navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody eur a nemajetkovej ujmy z

titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza.
Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Návrh na prerušenie konania právne posúdil podľa ust.
109,ods.1 písm. b/ a § 109,ods.2 písm.c/ O.s.p. s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol že podanienavrhovateľa (návrh na prerušenie konania) je obsahovo totožné s jeho podaním zo dňa 22.11.2013,
o ktorom návrhu na prerušenie konania tunajší súd rozhodol uznesením č.k.4C/143/2012-25 zo dňa
28.11.2013 tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Trenčíne svojím

rozhodnutím - uznesením č.k. 17Co/173/2014-39 zo dňa 26.2.2014 toto rozhodnutie okresného súdu
potvrdil. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 17.4.2014 zamietol s odôvodnením, že
povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká
len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže
byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci
samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V tejto veci bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o
nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie
sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol

vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci, nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože
rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a
tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok
so začatým súdnym konaním, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho

súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva
len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 odst.
3 O.s.p./, pričom o túto situáciu v tomto prípade nejde.

Okresný súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, 4, §

15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moc č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012. Vychádzajúc zo skutkových
zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd návrh navrhovateľa vo
všetkých veciach za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. Vo všetkých podaných návrhoch sa
navrhovateľ domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu

Okresného súdu Prievidza v jednotlivých exekučných konaniach.

Pre prehľadnosť odôvodnenia rozsudku okresný súd osobitne zdôvodňuje nároky navrhovateľa
vychádzajúc z jeho jednotlivých tvrdení.

Navrhovateľ vo veciach, v ktorých sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu (návrhy označené navrhovateľom
ISTINA RS), namietal, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej
doby a ďalej, že exekučný súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, keď

vykonal procedúru preskúmania exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako
exekučnému súdu neprináleží. Takýto - podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup - bol príčinou
konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane
a viedol k zbytočným prieťahom v konaní. Zamietnutie návrhu v týchto veciach súd ďalej odôvodnil
aplikáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010, § 41 ods. 2 písm.

c), d) Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
platnom do 31.5.2011, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2011, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom od 1.6.2011, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
v znení platnom od 1.6.2011. Uviedol, že vo všetkých predmetných exekučných veciach exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po preskúmaní

exekučného titulu, ktorým vo všetkých exekučných veciach bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu. Dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia exekučným súdom sú uvedené vyššie pri
jednotlivých exekučných veciach. Skutočnosťou je tiež, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia rozhodol po uplynutí 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti. Aj keď žiadosť
súdneho exekútora na udelenie poverenia bola exekučným súdom zamietnutá, súd vzhľadom na to,

že navrhovateľ za nesprávny úradný postup považuje nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, uvádza nasledovné: K postupu exekučného súdu v exekučných veciach (viď obsah exekučných
spisov vyššie), v ktorých exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia
do 31.5.2010, t.j. podľa Exekučného poriadku v znení platnom do jeho novely vykonanej zákonom č.144/2010 Z.z., súd uvádza: Aj keď exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, podľa názoru súdu samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky nesprávny úradný postup. Skúmanie

vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s prihliadnutím
na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Zo znenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010 nemožno jednoznačne a nepochybne
vyvodiť, že lehota 15 dní sa vzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie
poverenia. Podľa názoru súdu 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním

exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky
nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonania exekúcie a exekučného titulu. O
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v
primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu, ktorým by mohla byť
navrhovateľovi ako oprávnenému spôsobená škoda. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010 preto nie je možné považovať postup exekučného
súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti za nesprávny. K postupu exekučného súdu v exekučných veciach
(viď obsah exekučných spisov vyššie), v ktorých exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia v období od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011 podľa Exekučného poriadku v
znení jeho novely vykonanej Zákonom č. 102/2011 Z.z., súd uvádza: V týchto prípadoch v čase podania

žiadosti na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu neexistovala. Z tohto vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po
zákonom stanovenej lehote s omeškaním, je nepravdivé a zavádzajúce. Exekučný súd sa nedopustil
žiadneho nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila.
O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v

primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. S poukazom na citované
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2011 a od 1.6.2011 preto nie
je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti po 15-dňovej lehote
ako nesprávny. Súd ďalej v súvislosti s horeuvedeným poukazuje na novelu Exekučného poriadku
vykonanú Zákonom č. 144/2010 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1.6.2010 vypustil zákonnú 15-dňovú

lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi v prípade exekučných titulov podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d) Exekučného poriadku. Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že účelom vypustenia
zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky, zvlášť, keď
išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné

ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku,
vzťahujesanavšetkyexekučnékonania,vktorýchnebolorozhodnutéožiadostioudeleniepovereniana
vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku, Zákonom č. 102/2011
Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval

aj vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok spočívajúci v tom, že exekučný
súd nevydal poverenie na vykonanie exekúcie, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol. Poukázal na to, že, exekučný súd spôsobom odporujúcim zákon, t.j. vykonaním procedúry
preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď bez ďalších legálnych predpokladov založil
svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového

stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový
stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov.
Súd vytvoril stav reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.
Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už

nie je možné zrušiť a je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane
nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny
s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
rozhodnutej. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.5.2010 upravovalo
povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota sa podľa názoru súdu netýkala prípadov, ak boli exekučným titulom vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené a s účinnosťou od 1.6.2011 rozhodcovské rozsudky. Už
samotné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučnýtitul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu
pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou
exekučného titulu (okrem spotrebiteľských vzťahov), ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom,

ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok
označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia
orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom
má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna
teória a súdna prax takého rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce

a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom
právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom
rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať existenciu alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto
exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní v
spojenís§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyžadujenaplneniepríkazuvyplývajúcehozprincípuochrany
práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených

spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu
a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. V súvislosti s týmto súd
poukazuje na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní,podľaktoréhosúdpríslušnýnavýkonrozhodnutiaalebonaexekúciupodľaosobitnýchpredpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie

o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa
odseku 1 písm. b) alebo c). Súd opakuje vyššie uvedené, že v horeuvedených exekučných veciach

boli exekučnými titulmi rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu, t.j. rozhodnutia rozhodcovského súdu.
V takomto prípade s poukazom na hore uvedené podľa názoru súdu bol exekučný súd oprávnený
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, teda či rozsudky rozhodcovského súdu boli vydané v súlade so Zákonom o

rozhodcovskom konaní, či zmluva o úvere, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu,
neobsahovala neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v
súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a pre

možný rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c) Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní alebo z dôvodu, že rozhodcovskú doložku považoval za neplatnú, ktorá nemôže byť základom
právomoci rozhodcovského súdu a rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu
v danej veci konať, s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nepovažoval za spôsobilý
exekučný titul alebo z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok, ktorý bol exekučným titulom, zaväzoval

povinného na plnenie, ktoré bolo v rozpore so zákonom - § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Vo všetkých prípadoch, v ktorých oprávnený (osoba totožná s navrhovateľom) podal proti
rozhodnutiam exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
odvolanie, boli rozhodnutia exekučného súdu potvrdené odvolacím súdom ako vecne správne, prípadne

bolo odvolacie konanie zastavené po späťvzatí odvolania oprávneným. V iných prípadoch odvolanie
oprávnený ani nepodal. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol
žiadny stav právnej neistoty, keďže súd vo veci riadne rozhodol. V rámci exekučného konania má súd
právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky či priebeh rozhodcovského konania

tak,akotovyplývaizrozhodnutíNajvyššiehosúduSR3Cdo/146/2011,3MCdo/11/2010,5Cdo/291/2010
a rozhodnutí Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Súd teda oprávnene preskúmaval
exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej
judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a stanovísk Súdneho dvora Európskej únie.Napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011 vyplýva, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný. Ďalej napríklad rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci
ASTURCOM TELECOMUNICACIONES SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08) Súdny dvor
rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci
vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej
doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom

rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd dodáva, že horeuvedené platí aj pre prípady, v
ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti dohody

o vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie v rozhodcovskom rozsudku.
Navrhovateľ vo veciach, v ktorých sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu (návrhy označené navrhovateľom
NZP), namietal, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby a ďalej,

návrhy označené navrhovateľom NP), že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby. Zamietnutie návrhu v týchto veciach súd
ďalej odôvodňuje takto: Aj keď v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
existovala 15-dňová lehota na vydanie poverenia, a to aj pre exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm.
c), d) Exekučného poriadku, v čase rozhodovania súdu o žiadosti exekútora o udelenie poverenia, o

ktorej bolo rozhodnuté po 1.6.2010, v prípade, ak exekučným titulom boli podľa § 41 ods. 2 písm.
d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, 15-dňová lehota na
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neexistovala, keďže v období po účinnosti novely Exekučného
poriadku vykonanej Zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2010, bola vypustená, pokiaľ sa
jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, čo sa vzťahovalo aj

na rozhodcovské rozsudky. Podľa názoru súdu sa v súdnej praxi rozsudky rozhodcovského súdu
považovali aj pred 1.6.2011 za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku,
čomu zodpovedala aj argumentácia odvolacích súdov a nakoniec i dôvodové správy k novelám, ktoré
novelizovali Exekučný poriadok. Ak sa do zákonnej formulácie exekučného titulu vložili slová "rozhodnutí
rozhodcovských súdov", išlo len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným

interpretáciám tohto ustanovenia, ako správne uviedol odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu.
Argumentácia navrhovateľa spočívajúca v tom, že do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné
tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku rozhodcovské rozsudky a na ne sa nevzťahovalo
vyňatie lehoty na udelenie poverenia, je mylná. Navrhovateľ ani v samotných exekučných konaniach
nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku.Súdzastávanázor,žeprípadná15-dňoválehotasavzťahovalavždylennaudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne je osobitne upravená situácia, keď
súd takýto rozpor zistí a je povinný rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Keby bol
zámer zákonodarcu pod zákonnú 15-dňovú lehotu vsunúť obidve procesné situácie, nebola by osobitne

upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so zákonom. Pokiaľ navrhovateľ
považoval za nesprávny úradný postup nečinnosť tunajšieho súdu v exekučných veciach, v ktorých
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, sú jeho
tvrdenia nesprávne, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Exekučný poriadok žiadnu
lehotu nestanovuje. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd

rozhodol po zákonom stanovenej lehote s omeškaním, je nepravdivé a zavádzajúce. Z uvedeného je
zrejmé, že odporca sa nedopustil žiadneho nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradnéhopostupu. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku
dňu rozhodovania súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto nie je možné
posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti za nesprávny. Ustanovenie § 44

ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom od 1.6.2010 upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie
v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo na návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Už toto samotné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska.

Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa
exekučnýsúdsícenezaoberávecnousprávnosťouexekučnéhotitulu (okremspotrebiteľskýchvzťahov),
ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné
rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov
a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória a súdna prax takého rozhodnutie za zdanlivé,
ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba
priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna
úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie
je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor so

spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu
alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto

interpretáciu označených ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa,
ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná
pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Vo všetkých exekučných veciach (týkajúcich

sa návrhov navrhovateľom označených NZP) bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu.
Potom vzhľadom na horeuvedené bol exekučný súd oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský
rozsudok bol vydaný v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný titul tohto
rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola
dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi

upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o
spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, tento rozsudok
ako exekučný titul neuznal. Svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Exekučný súd
potom uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty,
keďže súd vo veci rozhodol bezodkladne po tom, ako mu súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie
poverenia. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva i z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010 a rozhodnutí Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2011, I.
ÚS 16/2002. Súd ku skutkovým tvrdeniam navrhovateľa vo veciach navrhovateľom označených NP
uvádza, že tieto nie sú pravdivé, keď vo veci sp. zn. 9Er 252/2009 (4C/164/2012) bola žiadosť súdneho
exekútora podaná tunajšiemu súdu dňa 9.3.2009 a súd vydal poverenie dňa 18.3.2009, vo veci sp. zn.
15Er2739/2009 (4C/175/2012) bola žiadosť súdneho exekútora podaná tunajšiemu súdu dňa 4.12.2008

a súd vydal poverenie dňa 16.12.2008, vo veci sp. zn. 15Er 20/2009 (4C179/2012) bola žiadosť súdneho
exekútora podaná tunajšiemu súdu dňa 9.1.2009 a súd vydal poverenie dňa 4.2.2009, vo veci sp. zn.
16Er 22/2009 (4C/265/2012) bola žiadosť súdneho exekútora podaná tunajšiemu súdu dňa 9.1.2009 a
súd vydal poverenie dňa 23.1.2009. V ostatných veciach sp. zn. 9Er/1876/2010 (4C/156/2012) a sp. zn.
16Er/1621/2009 (4C/261/2012) bola žiadosť súdneho exekútora v časti o vymoženie istiny poplatkov,

úrokov z omeškania, trov rozhodcovského konania a trov oprávneného uvedenej vo výroku rozhodnutia
zamietnutá.Podľa prechodných ustanovení k uvedenej novele, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, sa konania
začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania

začaté pred 1.9.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7, 8 nie je. Uvedená úprava platila v Exekučnom
poriadku aj po novele vykonanej Zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorou bol do
ustanovenia § 44 vsunutý nový odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli prečíslované na odseky
8 a 9. V horeuvedených exekučných veciach (vo vzťahu k návrhom navrhovateľom označeným ZE)
súd uvádza, že v prípade dvoch vecí a to sp.zn. 16Er/341/2005 (4C/201/2012 a sp.zn.15Er/369/2005

(4C/207/2012) bolo začaté exekučné konanie pred 1.9.2005. Podľa prechodného ustanovenia § 238
Exekučného poriadku (prechodné a záverečné ustanovenie účinné od 1.9.2005) konania začaté pred
1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, čo znamená, že podľa
§ 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.8.2005 lehota na rozhodnutie o návrhu na
zmenuexekútoranebolazákonomustanovená.Vtýchtoprípadochnavrhovateľ podalnávrhnedôvodne.
V ostatných veciach exekučný súd buď vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora

a vec postúpil spolu s exekučným spisom novému navrhnutému exekútorovi alebo vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju s odôvodnením, že exekučný titul - notársku zápisnicu neuznáva ako
spôsobilý exekučný titul alebo s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok s poukazom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky nie je spôsobilý exekučný titul. Aj napriek tomu, že v jednotlivých exekučných
veciach, ktoré sú v odôvodnení tohto rozsudku oboznámené, súd o zmene exekútora rozhodol po

uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by
bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Navyše v exekučnom konaní v čase, keď bol podaný návrh
na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože pôvodný exekútor má podľa zákona
oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Exekučný súd pre rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora potrebuje aj súčinnosť pôvodného súdneho exekútora, o ktorého trovách

súd pri zmene súdneho exekútora rozhoduje. Exekučný súd je povinný spolu s uznesením o zmene
exekútora postúpiť aj exekučný spis, pričom pri priznávaní trov exekútora musí preskúmať uplatnené
trovy pôvodného súdneho exekútora. Z obsahu exekučných spisov vyplýva, že exekučný súd po podaní
návrhu na zmenu exekútora vyzval pôvodného exekútora na špecifikáciu trov exekúcie a zaslanie spisu.
V mnohých prípadoch pôvodný exekútor požiadal súd o predĺženie súdom určenej lehoty na splnenie

jeho výzvy. Exekučný súd mohol rozhodnúť až po splnení výzvy pôvodným exekútorom. Vzhľadom
teda na povahu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, zákonom ustanovenú lehotu na rozhodnutie,
lehotu, v ktorej exekučný súd rozhodol, nečinnosť oprávneného i nevyhnutnosť vykonať pred alebo
súčasne s rozhodnutím i iné úkony - výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného
exekútora, vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a

rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora, nemožno nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a za nesprávny úradný
postup. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu a to existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v prejednávaných exekučných
veciach, súd sa samotným nárokom na náhradu škody nezaoberal. Navrhovateľ žiadnym spôsobom

nepreukázal, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní,
by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného
konania. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť
pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila
škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Napokon dôvodom nevymoženia pohľadávky

oprávneného bolovniektorýchprípadochvyhlásenieexekúciezaneprípustnúajejnáslednézastavenie.
V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote potom nemohlo dôjsť
k vzniku žiadnej materiálnej škody navrhovateľovi. I keď je pravdou, že k vydaniu rozhodnutia o
zmene exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, len v tejto skutočnosti nemožno vidieť
nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok navrhovateľa na náhradu škody. Navrhovateľ

sa v tejto i v spojených veciach domáha náhrady majetkovej škody v paušálnej výške 125 eur
(u návrhov označených NZP, NP), v paušálnej výške 175 eur (u návrhov označených ZE) a vo
výške istiny s príslušenstvom (u návrhov označených ISTINA RS) a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu (u návrhov označených
NZP, NP), vo výške 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu (u návrhov

označených ZE) a vo výške 20% z uplatňovanej istiny (u návrhov označených ISTINA RS). Pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky,
ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecnýchnákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov
urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej
škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Ako spoločnosť, ktorá
sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi

všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz
o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu
požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu
škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal
jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej
súvislostimedzivzniknutouškodouakonanímexekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávku

oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou
exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k
duplicitnému plneniu. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na
základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ

nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku
subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom
a inom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou
prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom
k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho

insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie
zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom

žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a
taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany
súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur, resp. 663,88
eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní o poskytnutí

finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a aj
z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil,
je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy keď predseda súd nemal možnosť
zjednať nápravu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva,

pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada
v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa
a povedomia, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Navrhovateľ a jeho
praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európske komisie. Navrhovateľ je

vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné zmluvné podmienky, jeho praktiky sa dotýkajú najmä
občanov s nízkymi príjmami (viď vyššie uvedený list EK). S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej
a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia

práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Záverom súd uvádza, že podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne. V tomto prípade podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

v predmetných veciach splnená nie je. Nemôže byť teda splnená ani podmienka existencie príčinnej
súvislosti medzi neprávnym úradným postupom a škodou. Pre nepreukázanie všetkých predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu u odporcu, t.j. nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne
nepreukázanie vzniku škody a chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupoma vznikom škody súd návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. Neúspešnému navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu trov konania. Úspešný
odporca nevyčíslil trovy konania, zo spisu nevyplývajú žiadne jeho iné trovy konania ani trovy právneho

zastúpenia, súd preto rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený

sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec

prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na

kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody, označené ako dôvody ku skutočnosti,

že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich

dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho

a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.

Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),

aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného

súdu.

Skutkové zistenia a právne posúdenia jednotlivých vecí spojených do spoločného konania vykonané
okresným súdom sú správne, podrobne a starostlivo v odôvodnení uvedené a vysvetlené, odvolací súd
sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na dôvody rozhodnutia

odkazuje.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal

možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd doručil
písomné vyjadrenie odporcu dňa 6.11.2013, pojednávanie na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku,
bolo nariadené na 24. 04. 2014. Na pojednávanie boli navrhovateľ i jeho právny zástupca riadne a

včas predvolaní (31.03.2014). Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný čas oboznámiť
sa a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, či už písomne, alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol
riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu
pojednávania,ale navrhovateľmalväčšíčasovýpriestornatútoprípravu,malmožnosťprinahliadnutído
spisuoboznámiťsasovšetkýmilistinnýmidôkazminachádzajúcimisavspiseatovrátaneajexekučných

spisov, ktoré boli súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť

občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka

konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania doručeného súdu 22.04.2014 sa za dôvod pre
zrušenie pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným

spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože
nesúhlasí s uznesením krajského súdu o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z
prejednávania veci a toto považuje za nesprávne. Zároveň opakovane žiadal o prerušenie konania do
rozhodnutiaopodanejsťažnostinaÚstavnýmsúdomSR.Akoprílohuoznačilústavnúsťažnosť.Ústavnú
sťažnosť predložil v kopii jej doručenie ÚS SR však nepreukázal.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o totožných ústavných sťažnostiach navrhovateľa
v skutkovo totožných veciach, bolo Ústavným súdom SR rozhodnuté, a tieto boli odmietnuté pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. októbra 2013 č.k. II.

ÚS 559/2013-10).

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti, odvolací súd sa v
zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a odkazuje na správne
posúdenie uvedeného návrhu okresným súdom v napadnutom rozhodnutí. K námietke navrhovateľa, že

okresný súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, proti ktorému podal odvolanie, okresný súd uvádza, že v zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je
uvedené uznesenie vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej odvolací súd dodáva, že aj
vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho,
resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti

konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom podania samotného
návrhu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy odporcu a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní

bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za

majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo 30. októbra 2012 č.k. 4NcC/662/2012-13 právoplatne rozhodol, že zákonná sudkyňa nie
je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Ústavné sťažnosti navrhovateľa voči skutkovo totožným
uzneseniam nadriadeného súdu boli odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl.127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ( napr. uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 30. októbra 2013 č.k. II. ÚS 559/2013-10). Nie je preto dôvodná námietka v
odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu

rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z
31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak opakovane písomne ktoré riadne prevzal

dňa 06.11.2013. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie
uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj

podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa §

120 ods. 4 O.s.p. a pod.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .