Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/190/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233836
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233836.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 13C/273/2012-55 zo dňa 5. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým žiadal zaviazať odporcu
na zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 550 Eur,
ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde v Žiline. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania namietal, že k rozhodnutiu o
žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 10
mesiacov). V prejednávanej veci nariadil pojednávanie na deň 15.12.2013, na ktorý predvolal účastníkov

konania. Na nariadené pojednávanie sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne
vykázané (navrhovateľ dňa 11.11.2013, odporca dňa 11.11.2013). Navrhovateľ e-mailovým podaním
doručeným súdu dňa 29.11.2013 žiadal zrušenie nariadeného pojednávania a zároveň podal návrh
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Dospel k záveru, že podmienky
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie sú dané. Navrhovateľovi
bolo totiž doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 7NcC/223/2013-19 zo dňa 18. februára 2013,

ktorý rozhodol o tom, že zákonná sudkyňa JUDr. Beáta Svediaková nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci. Uvedené rozhodnutie je konečným rozhodnutím, proti ktorému nie
je zákonom prípustné oprávnenie podať žiadne opravné prostriedky. Z pripojeného spisu Okresného
súdu Žilina sp. zn. 24Er/5096/2010 mal preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom
konaní doručil exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 10.12.2010.
Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom. Exekučný súd
vykonal procesné úkony a dňa 14.06.2011 vydal poverenie pre súdneho exekútora. Vychádzajúc zo

zákonných podmienok uvedených v § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2
Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 dospel k záveru, že navrhovateľ predpoklady
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Nemal
preukázaný základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody - nesprávny úradný postup, keďžeje zrejmé, že predmetom rozhodovania exekučných súdov bolo skúmanie žiadostí o vydanie poverenia
a skúmanie správnosti Rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, pričom
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Oprávnenosť

takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie vo
veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. V takom prípade
nedodržania 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
neznamená nesprávny úradný postup súdu v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z.. Vznesenou námietkou
premlčania zo strany odporcu sa nezaoberal, keďže nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol

preukázaný.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namietal procesný
postup súdu, ktorý rozhodoval postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v jeho neprítomnosti, napriek
tomu, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody. V žiadosti o
zrušenie pojednávania trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Namietal ďalej, že

bolo porušené právo na zákonného sudcu a nestranný súd. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne
aj v očiach verejnosti nemožno takéhoto sudcu považovať za nestranného. Procesný postup okresného
súdu bol nesprávny, ak rovnako v rozhodnutí, ktorým rozhodol vo veci samej, rozhodol aj o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Zo strany okresného súdu došlo

aj k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, keďže nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi a stanoviskami, s obsahom dôkazov a prednesov a nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za nepravdivé považuje tvrdenie súdu o identifikovanie exekučného
konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde v Michalovciach v neprospech povinnej Y. S.. Tvrdenie
okresného súdu o tom, že preniesol na súd dôkazné bremeno, neobstojí. Žiadal rozsudok okresného

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
proti rozsudku proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1 O.s.p., ktorý podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako správny potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Táto zásada

však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv je
pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou
neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade jeho
účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie,
respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení

veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom jeho ďalšie tvrdenia i námietky dotýkajúce sa
odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné. Nedôvodná je
odvolacia námietka, že nebolo možné vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keď okresným
súdom bolo vo veci nariadené pojednávanie, o čom bola spísaná aj zápisnica.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi (respektíve jeho právnemu zástupcovi) doručené dňa
11.11.2013 spolu s predvolaním na pojednávanie určeným okresným súdom na deň 05.12.2013 .
Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie s odôvodnením, že je potrebné rozhodnúť o
nestrannosti zákonného sudcu a zároveň trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti
je dôvodná, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1

O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie

predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),

ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené
však nie je vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnych
okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného
porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by
mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania

inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že uznesením Krajského súdu Žilina č. k. 7NcC/223/2013-9 zo dňa

18.02.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Beáty Svediakovej z prejednávania a rozhodnutia
predmetnej veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca
je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto
otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom
okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie

zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania

je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Anny Majeríkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust.
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne

prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebnépodriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval

opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky
konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou

zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V súdenej veci sa nejedná o takýto prípad. Okresný súd
postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.
Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutiavovecisamej,vzhľadomnanedôvodnosťtohtonávrhuavecnúsprávnosťtohtorozhodnutia,

nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími

dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca
v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia

boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať
sa touto odvolacou námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie
okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky nenasvedčujú“

konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru ide
z dôvodu absencie bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať o nepreskúmateľnú
námietku. Ide výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na
ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve
akúkoľvek protiargumentáciu. Nelogicky taktiež vyznievajú odvolacie námietky navrhovateľa, pokiaľ sa

vyjadroval k exekučnému konaniu, ktoré malo prebiehať na Okresnom súde Michalovce. Okresný súd
konštatoval nielen neexistenciu nesprávneho úradného postupu, ale aj nepreukázanie výšky škody a
dôvodnosti nemajetkovej ujmy uplatnenej navrhovateľom. K týmto otázkam odvolateľova argumentácia
vôbec nesmerovala, teda pokiaľ by aj bolo preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo,
okresný súd pri zamietnutí žaloby vychádzal aj z nenaplnenia ďalších kumulatívnych podmienok vzniku

nároku na náhradu škody, ktorých nesplnenie navrhovateľ vôbec nenamietal.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti

s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.