Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 27, 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/74/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110217858
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7110217858.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.

Ladislava Cakociho a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobkyne Z. H., bytom v R., Y. Č.. XX,
zastúpenej JUDr. Vladimírom Šatníkom, advokátom so sídlom v Humennom, I. Č.. XX/X, proti žalovanej
Slovenskej republike, Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o
zaplatenie 5.005,74 euro s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa
22.11.2010, č.k. 17C 151/2010 - 74 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 668,08 euro platbou JUDr.
Vladimírovi Šatníkovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 5.005,74 euro
s 9% ročným úrokom z omeškania od 19.5.2010 do zaplatenia a nahradiť jej na trovách konania sumu
988,86 euro, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobkyne titulom náhrady škody z
dôvodu nezákonného rozhodnutia.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti
organizovanej kriminalite zo dňa 31.1.2005 bolo okrem iných osôb žalobkyni vznesené obvinenie pre
trestný čin "Založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny a teroristickej skupiny" a pre
trestný čin „podvodu“. Proti uvedenému uzneseniu žalobkyňa podala sťažnosť , ktorá bola uznesením
Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 1.3.2005 zamietnutá, pretože sťažnosť nebola dôvodná. Následne
uznesením Krajskej prokuratúry v Prešove zo dňa 5.11.2007, sp. zn. Kv 72/2005 -349 bolo trestné

stíhanie voči žalobkyni zastavené z dôvodu, že skutok, ktorý bol žalobkyni kladený za vinu, nepochybne
nespáchala.Ďalejvychádzalsúdprvéhostupňazozistenia,ževtrestnomkonaníodmomentuvznesenia
obvinenia vznikli žalobkyni trovy spočívajúce v trovách obhajoby vo výške 5.005,74 euro, ktoré uhradila
zvolenému obhajcovi za úkony právnej služby. Na základe žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím jej bolo listom Ministerstva vnútra SR
zo dňa 18.5.2009 oznámené, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Na základe uvedených zistení dospel súd prvého stupňa k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný. V

tejto súvislosti poukázal na ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa jeho názoru systematickým
a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 8
zákona č. 514/2003 Z.z. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby
majú v zmysle ustanovenia § 6 rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia prenezákonnosť, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení
o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Podľa jeho názoru dôvody, pri ktorých zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký

význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č.
514/2003 Z.z. lebo tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na
náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste. Z uvedeného vyvodil záver, že ten, proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení

obvinenia. Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané vyšetrovateľom PZ mal súd za to, že
zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. je daná pasívna legitimácia žalovanej, bez ohľadu na
to, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry zamietol sťažnosť žalobkyne voči uvedenému uzneseniu.
Mal teda za to, že v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nebolo v súlade so
zákonom, žalobkyňa vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich
právnych dôsledkov. Štát preto zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si
ho zvolil sám. Súd skúmal, či trovy nutnej obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.
V prípade žalobkyne dôvodom nutnej obhajoby bolo ust. § 36 ods. 3 Trestného poriadku a z toho
plynie záver, že trovy obhajoby sú v priamej a príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. V tejto
súvislosti poukázal súd aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého ten, proti

komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní,
ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či
mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám. Na základe uvedeného preto dospel súd k záveru,

že žaloba je dôvodná.

Výrok o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal
náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobu zamietol a priznal jej náhradu trov konania. Podľa jej názoru súd prvého stupňa vec
nesprávne právne posúdil, keď v odôvodnení rozsudku sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, či
v danom prípade sú splnené podmienky zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré by zakladali zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú žalobkyni. Má teda za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo súd nesprávne vyložil ust. § 18 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti poukázala na zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý podľa jej názoru neustanovil
rovnocenný vzťah medzi oslobodením spod obžaloby a nezákonným rozhodnutím. Skutočnosť, že v
prípade zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci spôsobenej nezákonným rozhodnutím je
podmienkou práva na náhradu škody zrušenie právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným

orgánom, neznamená priamu príčinnú súvislosť trov konania s konaním, v ktorom došlo k údajnému
nezákonnému rozhodnutiu. Sťažnosť žalobkyne voči uzneseniu o vznesení obvinenia bola dozorujúcim
prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná, a preto nie je možné kvalifikovať predmetné uznesenie
o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie. Žalobkyňa nepreukázala teda, že by zo strany
vyšetrovateľa došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu. Na

priznanie náhrady škody nie je, v danom prípade splnená jedná zo základných podmienok ustanovených
zákonom č. 514/2003 Z.z., a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného
postupu. V odvolaní ďalej uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa žiadala o náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada trov obhajoby musí mať svoj podklad v úkonoch vynaložených
v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, v dôsledku nezákonnosti ktorého sa náhrada škody požaduje. V

danom prípade príčinná súvislosť absentuje. Podľa jej názoru nie je možné tvrdiť, že rozhodnutie o
vznesení obvinenia je práve tým „nezákonným“ rozhodnutím, ktoré spôsobilo obvinenému škodu. Na
odvolacom pojednávaní žalovaná zotrvala na dôvodoch podaného odvolania.

Žalobkyňa v písomnom podaní k podanému odvolaniu uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa

navrhuje potvrdiť v celom rozsahu a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Podľa jej názoru spĺňa
všetky podmienky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá jej vznikla v dôsledku trov
obhajoby, ktoré uhradila svojmu zverenému obhajcovi za úkony právnej služby účelne vynaložené na
jej obhajobu. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009,z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako

zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu

predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom podľa §
214 ods. 1 O.s.p. a po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Z obsahu odvolania žalovanej je zrejmé, že v odvolaní uplatňuje odvolací dôvod uvedený v ust. §
205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ak namieta nesprávnu interpretáciu ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako
mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval.

V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
veci, ak vychádzal z názoru, že žalobkyni vznikla nezákonným rozhodnutím - uznesením Prezídia PZ
o vznesení obvinenia - škoda, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalovanej uložil povinnosť
nahradiť žalobkyni škodu vzniknutú v trestnom konaní. K zmene skutkového, ale ani právneho stavu

nedošlo ani počas odvolacieho konania preto na skutkové zistenia a na právne normy uvedené v
rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

K odvolacej námietke žalovanej ohľadom nesprávnej interpretácie ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.

súdom prvého stupňa, odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste,
o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo

vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené
alebo, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je súčasné splnenie troch predpokladov a to zrušenie

rozhodnutia pre nezákonnosť, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody. Súd v konaní o zodpovednosti štátu za škodu nie je oprávnený sám posudzovať
zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní.

Je ustálenou súdnou praxou, že podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát i za škodu spôsobenú

začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím
trestného súdu. Pretože zákon tento nárok výslovne neupravuje, vychádza sa z analogického výkladu
úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, za ktoré
je považované rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie začína. Neposudzuje sa teda správnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania (nejde o nesprávny úradný postup),

rozhodujúci je výsledok trestného konania.

Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s názorom žalovanej v odvolaní, že prokurátor je ten orgán, ktorý
nesie zodpovednosť za zákonnosť rozhodnutí a aj za správnosť úradného postupu vyšetrovateľa, resp.policajta pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní. Rovnako nemožno súhlasiť ani s
názorom žalovanej, že na priznanie náhrady škody nie je v danom prípade splnená jedná zo základných
podmienok,podľazákonač.514/2003Z.z.,atoexistencianezákonnéhorozhodnutia,resp.nesprávneho

úradného postupu.

Pojem „nezákonné rozhodnutie“ od ktorého je odvodzovaný vznik škody, je legislatívnou skratkou pre
právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo príslušným orgánom ako nezákonné zrušené. Už za účinnosti
zákona č. 58/1969 Zb. bolo ustálenou súdnou praxou, že právo na náhradu škody spôsobenej

uznesením o vznesení obvinenia možno uplatniť spravidla v prípadoch, kedy toto rozhodnutie nebolo
zrušené, ale trestné stíhanie príslušnej osoby bolo zastavené alebo táto osoba bola spod obžaloby
oslobodená.

Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti za škodu totiž zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená.

Systematickým a logickým (extenzívnym) výkladom bol preto urobený záver, že rovnaký význam
(dôsledky)akozrušenieprávoplatnéhouzneseniaovzneseníobvineniaprenezákonnosť mázastavenie
trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby, ak došlo k nemu z určitých dôvodov. Pri takom výsledku
trestného stíhania je totiž treba vychádzať z toho, že obvinená osoba čin nespáchala, a že teda
nemalo byť proti nej vznesené obvinenie (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa

23.2.1990, sp. zn. 1Cz 6/90, publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991).

K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ak uviedol, že zastavenie trestného
stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení

obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o
spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.6.1993, sp. zn. 1Cdo 53/93, publikovaný pod číslom
70 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1994).

Zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinným od
1.7. 2004 došlo síce k zrušeniu zákona č. 58/1969 Zb. na prístupe k zodpovednosti štátu to však nič
nezmenilo a i naďalej súdna judikatúra vychádza z názoru, že za ústavne komfortný treba považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu

došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konania končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že
nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a
vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Najvyšší
súd ďalej judikoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona

č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.10.2010, č.k. 4 M Cdo 15/2009).

S uvedeným názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 sa

stotožnil vo svojom náleze aj Ústavný súd SR, keď uviedol, že zastáva názor, že pri posudzovaní nároku
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen
zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia
obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. tak, ako bolo judikované všeobecnými

súdmi, napr. uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má
aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným.Podľa názoru Ústavného súdu SR zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s článkom č. 46 ods. 3 Ústavy
SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom, a to
spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, ktorým bola poškodenému spôsobená škoda
takýmrozhodnutímorgánuverejnejmoci,ktorýsaneskôrukázalakonezákonný.Vprípadesťažovateľov
bolo trestné konania skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad o tom, že sa dopustili
trestného činu, sa nenaplnil (porovnaj nález Ústavného súdu SR zo dňa 24.3.2011, sp. zn. II ÚS

25/2011-33).

S ohľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že nie je daný žalovanou uvádzaný
odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa, nakoľko súd
prvého stupňa pri rozhodovaní o žalobkyňou uplatnenom nároku vychádzal zo správneho právneho
predpisu, ktorý následne aj správne interpretoval a preto jeho rozhodnutie treba považovať za zákonné.

Zuvedenýchdôvodovpretoodvolacísúdpostupompodľa§219O.s.p.napadnutýrozsudoksúduprvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., podľa

ktorých úspešná žalobkyňa má právo na náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu jej odvolací súd
priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1
vyhl. č. 655/2004 Z.z., a to za tri úkony právnej pomoci (vychádzajúc z tarifnej hodnoty 5.005,74 euro)
spočívajúce v porade s klientom podľa § 14 ods. 2 písm. g/ vyhlášky vo výške 1-ice základnej sadzby
tarifnej odmeny v sume 90,46 euro, k tomu daň z pridanej hodnoty v sume 18,09 euro a režijný paušál v

sume 7,41 euro. Ďalej za úkon písomné podanie - odvolanie podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v sume
180,91 euro a k tomu daň z pridanej hodnoty v sume 36,18 euro a režijný paušál v sume 7,41 euro a
nakoniec za účasť právneho zástupcu na odvolacom pojednávaní dňa 27.2.2012 v sume 180,91 euro a
k tomu daň z pridanej hodnoty v sume 36,18 euro a režijný paušál v sume 7,63 euro.

Súd nepriznal právnym zástupcom vyčíslenú odmenu v sume 434,18 euro za poradu s klientkou v
rozsahu dvoch hodín uskutočnenú dňa 1.2.2001, lebo ako vyplýva z úradného záznamu o porade
z uvedeného dňa v rámci tejto porady zo strany právneho zástupcu bolo žalobkyni iba predložené
odvolanie žalovanej ako aj výzva prvostupňového súdu na zaslanie vyjadrenia k tomuto odvolaniu a
podľa názoru odvolacieho súdu na prejednanie ako sa uvádza v úradnom zázname základných dôvodov

a skutočností, ktoré majú byť obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu postačuje porada v rozsahu 1 hodiny.

Ďalej súd priznal v rámci trov konania žalobkyni podľa § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. náhradu za stratu
času stráveného jej právnym zástupcom cestou na odvolacie pojednávanie dňa 27.2.2012 za 4 začaté
polhodiny na trase Humenné - Košice a späť, t.j. 4 x po 12,71 euro. Žalobkyni prináleží cestovné jej

právneho zástupcu na odvolacie pojednávania za použitie súkromného osobného motorového vozidla
zn. MERCEDES zn. BENS ML 250 na ceste Humenné - Košice a späť za celkom ubehnuté 190 km pri
spotrebe PHM - motorovej nafty v cene 1,437 euro za 1/l, t.j. 0,091 euro za 1 km jazdy, pri základnej
náhrade za 1 km cesty podľa opatrenia č. 260/2004 Z.z. vo výške 0,183 euro a pri priemernej spotrebe
6,3 l na 100 km, teda celkove v sume 52,06 euro (0,091 + 0,183 x 190).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.