Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2CoE/6/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203483
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615203483.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A,
821 01 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokát so
sídlom v K., M. XX, proti povinnému: M. K., nar. XX.XX.XXXX., bytom A. XXXX/X, L. M., pre vymoženie
pohľadávky vo výške 489,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 1Er/1637/2015-12 zo dňa 12.08.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p otvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dôvodiac neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky. Z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu bolo zrejmé, že právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť bola
založená na rozhodcovskej doložke, ktorá je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej
zmluve, keď obchádza ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený. Podanie svojho rozsiahleho odvolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2
O.s.p. a § 221 O.s.p. v podstate tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ich účastník
bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Podľa jeho názoru uvedených pochybení sa exekučný súd dopustil tým, že

1. prekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.),
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky,
2. prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako
pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
3. vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona č. 244/2002 Z.z., a to Exekučného poriadku nesprávnou
aplikáciou právnych predpisov,
4. porušil zákaz retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR aplikáciou ustanovení § 52 a nasl.
OZ v znení pred účinnosťou tohto znenia,

5. nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 O.s.p., s tým, že pre právne
závery uvedené v napadnutom rozhodnutí a pre rozhodnutie vo veci absentujú akékoľvek dôkazy,
6. konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom a skutkovému stavu,
7. aplikoval sekundárne právo Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúru Európskeho
súdneho dvora,
8. porušil právnu istotu a legitímne očakávania, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných
veciach poverenie vydávajú aj zamietajú,
9. neprimerane zvýhodnil povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia.

Citujúc ustanovenie § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na exekúciu nie
je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci
o opravnom prostriedku, ale práve len ako tzv. exekučný súd. Je v rozpore s elementárnou logikou
zákonnej úpravy, aby súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 zákona č. 244/2002
Z.z.) smel tento preskúmavať z hľadiska jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi
na ochranu spotrebiteľa, ale exekučný súd smel preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska
jeho súladu so všetkými všeobecne záväznými predpismi. Z povahy veci teda nie je možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné
historického výkladu. Uvedené potvrdzuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v jednom svojom
rozhodnutí, podľa ktorého „v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom (...). V štádiu
exekučného konania o vydanie poverenia exekučný súd vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v
návrhu a z exekučného titulu (...). Nemožno prehliadať, že povinný sa o exekúcii dozvie až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie a že exekučné konanie má charakter sporového konania, ktorý sa
však prejavuje iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, a nie medzi
oprávneným a súdom. Medzi oprávneným a povinným môže byť spor o začatie exekúcie (konanie o
námietkach povinného), spor o zastavenie exekúcie a spor o odklad exekúcie (uznesenie zo dňa 16.
júna 2009, sp. zn. 4Cdo 159/2009).“ Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a svojvoľným postupom v rozpore s
ustanovením § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. a tým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených
medziach. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a
tie následne právne hodnotiť - navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky
rozhoduje rozhodcovský súd a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená.
Banka ako právny predchodca oprávneného v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. uzatvorila platnú
rozhodcovskú doložku, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie
veci, disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je
po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Exekučný súd nie
je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie,
ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným konaním
súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd svojim konaním išiel
nad rámec zákona. On oprávnený sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením nálezu Ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý rieši obdobnú skutkovú a právnu situáciu: „V zmysle § 21 ods. 1
rozhodcovského zákona je to v prvom rade rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť
rozhodcovskej zmluvy (doložky) a tým aj svoju vlastnú právomoc. Z okolností prerokúvanej veci je
zrejmé, že rozhodcovský súd po preskúmaní okolností konkrétnej veci svoju právomoc uznal, čím uznal
aj platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc zakladá. ... Z postupu okresného súdu je však
zrejmé, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského
rozsudku... Ústavný súd uzatvára, že v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o
vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah
exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho
preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten
účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému)
skutkového stavu, na ktorom založili svoj právny záver a o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili

sťažovateľovi uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského
zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku.
Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo
povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením
mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť
aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s
princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí
neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“ (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra 2009). Nemožno prehliadať, že zákonodarca
explicitne umožnil prijatím zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní mimosúdne riešenie
sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu kontrolu rozhodcovského rozsudku (žaloba
o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Nie je možné, aby súdy ignorovali vôľu zákonodarcu, ktorú
jasne vyjadril pri konštruovaní vzťahu medzi súdnym a rozhodcovským konaním. Súdne konanie nie je
totiž v zmysle zákona postavené nad rozhodcovské. Ak by súdne konanie stálo nad rozhodcovským,
bolo by možné napadnúť rozhodcovský rozsudok na súde vždy a nie iba za vymedzených dôvodov.
Účastník rozhodcovského konania má iba zákonom vymedzenú možnosť brániť sa proti rozhodcovským
rozsudkom (rovnako ako zákon obmedzuje jednotlivca, aby sa zbavil povinnosti, ktorú pred tým na
seba dobrovoľne zmluvou prevzal). Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného
konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.“ V ďalšom uviedol, že on oprávnený ako právny
nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského
zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka,
a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je daná klientovi možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody.
Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak
opomína tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej
doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu
si zákonom stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
poverenia. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje
aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na
to, že to vylúčené nebolo, on oprávnený nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom
súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky Poštovou bankou, a.s. v zmysle § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. Rozhodcovská doložka dohodnutá vo Všeobecných obchodných podmienkach a v
Obchodných podmienkach bola dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. Podľa jeho názoru exekučný
súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka. Plne sa stotožňuje s odôvodnením
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, ktorý rieši obdobnú skutkovú a
právnu situáciu: „Z posledného odseku uznesenia okresného súdu vyplýva, že jeho záver o neplatnosti
rozhodcovskej doložky je založený na ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
ku dňu uzavretia poistnej zmluvy (27. februára 2007), podľa ktorého sú neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách neplatné. Citované ustanovenie však normuje neplatnosť len ako následok
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nevymedzuje však pojem neprijateľnej podmienky. Inak okresný
súd založil svoju argumentáciu v podstate len na ustanoveniach smernice č. 93/13/EHS a na judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie k nej, avšak bez toho, aby vysvetlil, ako táto smernica a uvedená
judikatúra priamo účinkuje v horizontálnych právnych vzťahoch. Osobitne sa pritom žiada zdôrazniť,
že na rozdiel od úpravy účinnej od 1. januára 2008 Občiansky zákonník v znení aplikovateľnom v
prerokúvanej veci žiaden z predpokladov neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
neprezumoval. Preto musela byť neprijateľnosť podmienky pred súdom pozitívne dokázaná a na tom
nič nemení ani prípad, keď súd takýto dôkaz vykonáva z úradnej moci (ex offo). Ani úprava § 53 ods.
3 účinná od 1. januára 2008, podľa ktorej sa prezumuje, že podmienka nebola dohodnutá individuálne,
však nič nemení na aktuálnosti už uvedených záverov, keďže v takomto prípade je práve možnosť
oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu ukazujú na
neprijateľnosť zmluvnej podmienky, nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných prostriedkov
na prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky“ (uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. apríla 2001). V ďalšom dal do pozornosti aj nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29.9.2009, I. ÚS 390/08 z 23.4.2009,
IV. ÚS 110/92 z 2.4.2009, I. ÚS 335/06 z 30.10.2007, II. ÚS 264/05 z 29.9.2005. Exekučný súd sa

nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, dokonca
samotný exekučný súd. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v
konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril,
akým spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší
proces, dokázala náležite naplánovať. V tejto súvislosti dal do pozornosti Rokovací poriadok Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, ktorý nadobudol platnosť a účinnosť 30.5.2005.
Následne opätovne poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 499/2012, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom
aplikácie uvedených ustanovení konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnila záver,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na
druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. Konkrétne skutkové zistenia,
ktoré si vyžadujú záver o právnej povahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie,
či účastníci danej zmluvy skutočne spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola
skutočne vopred pripravená dodávateľom a či spotrebiteľ skutočne nemal možnosť ovplyvniť jej obsah.
Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej
klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie. Bez ohľadu na záver,
ku ktorému (exekučný) súd dospeje, ide v jednom i druhom prípade o právny následok viazaný na
konkrétne skutkové zistenia, zistené z vykonaných dôkazov. Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej
normotvorby účastníkov súkromno-právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však
len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdny nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v
rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu,
ktorou sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces“ (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008). Judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice
absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a
nezodpovednosti. (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.6.2010 sp. zn. N23 Cdo
1201/2009, uznesenie Najvyššieho s údu zo dňa 28. dubna 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2009). Exekučný
súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového
stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom
konaní. On oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k novo vytvorenému
skutkovému stavu, čím mu exekučný súd uprel právo byť účastným na takomto zisťovaní skutkového
stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Následne konštatoval
zrušenie účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. V tejto súvislosti opätovne poukázal
na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012, z ktorého
okrem iného vyplýva aj: „Podľa názoru ústavného súdu je pojem „v prítomnosti“ účastníka potrebné
vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob a postup konania zaručoval, že účastník bude
mať možnosť vnímať postup súdu a podľa toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je
možné právo na prerokovanie veci “v prítomnosti“ účastníka rešpektovať aj tým, že súd účastníka
upovedomí a dá účastníkovi možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Účelom práva vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom je totiž práve možnosť ovplyvniť skutkové zistenia, na ktorých súd zakladá svoje
rozhodnutie, keďže skutkové zistenia sú to, čo je účastníkovi (ako spravidla priamemu aktérovi tých
skutkový dejov, ktoré sa majú dokázať) nepochybne známejšie ako súdu. Oprávnený, ktorý navrhne
vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu vydaného v jeho prospech v predchádzajúcom
konaní, v zásade vychádza z toho, že doteraz vykonané dokazovanie preukázalo pravdivosť jeho
skutkových tvrdení, a ak ich aj nepreukázalo, tak aspoň ustálilo iný skutkový stav, ktorého však jeho
uplatnený nárok vyplynulo rovnako ako z ním tvrdeného skutkového stavu. S týmto očakávaním, ktoré
možno považovať za „legitímne“, oprávnený vstupuje na pole exekučného konania. Oprávnený preto
spravidla nepredpokladá zmenu skutkového stavu, ktorý vyplýva z exekučného titulu a z ktorého podľa
exekučného titulu vyplýva jeho nárok, v dôsledku čoho nevyvíja ani procesnú aktivitu v tomto smere. Z
predchádzajúceho výkladu tak možno uzavrieť: Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v
citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia),
ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov alebo bez tohto) na ťarchu
oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému
možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. V ďalšom
uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany
spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti
(rozsudok z 29.6.2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie z 28.4.2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009).
Teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v

medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor a
spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku. Zákonodarstvo de lege lata
žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. V ďalšom namietajúc porušenie princípu právnej istoty a
princípu legitímnych očakávaní poukázal na niektoré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky (uznesenia
Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/633/2011-25, č.k. 18CoE/635/2011-36, 18CoE/632/2011-23;
Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 2CoE/292/2012-59, č.k. 2CoE/112/2012-59), z odôvodnenia
ktorých odcitoval. Taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení, č.k. III. ÚS 23/2013-8
konštatoval: „V exekučnom konaní dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu,
ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný. Právoplatnosťou a vykonateľnosťou
súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského právneho vzťahu nadobúda tento právny vzťah v
perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba, ktorej bola v nachádzacom konaní uložená
hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá s pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a
vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v spojení s právnou skutočnosťou spočívajúcou v dobrovoľnom
nesplnení uloženej povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného
konania stáva povinným. Žiadna z uvedených determinujúcich právnych skutočností však už nie je
motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa. Fyzická
osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa spotrebiteľského právneho vzťahu
nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne
nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom
exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu
rozhodnutia, určite ním i e je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho
v takomto exekučnom konaní o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt, že povinný bol v
základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne významnú úlohu.“
K odvolacej námietke, vytýkajúcej exekučnému súdu neprimerané zvýhodňovanie povinného pred
exekučným súdom, odcitoval z ďalších rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky nasledovné:
„Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a z čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania,
na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a
dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv
za podmienok, ktorého nestávajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom
konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor
uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne
nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv
na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k
porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18.
októbra 2007). Ak odvolací súd v rozpore s právnym názorom vysloveným v jeho skoršom rozhodnutí
potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu ako prvostupňový súd a na základe
skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania ani tvrdení účastníkov rozhodol tak v rozpore
so zásadou dvojinštančnosti, pretože znemožnil sťažovateľovi uplatnenie práva domáhať sa riadnym
opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov prvýkrát použitých až v
konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladá právo
na prístup k súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť konania
pred riadnym opravným súdom (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 171/06 z 5. apríla 2007).
Zároveň zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť jeho právo priznané mu
exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásada zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. V závere
poukázal na to, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný
titul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, a je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne aby príslušný súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonný sudca odvolaniu vyhovieť nemienil a s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení sa
stotožnil.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom,

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne
správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd zároveň považoval za potrebné poukázať na obsah ustanovenia § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní, ktoré poskytovalo priestor pre materiálny prieskum právoplatného
rozhodcovského rozsudku. Súd mohol preskúmať, či plnenie priznané rozhodcovským súdom nie
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Žiada sa uviesť, že
preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia podľa uvedeného ustanovenia znamenalo istý „bonus“ pre
účastníka, keď mu umožnilo v štádiu výkonu rozhodnutia, ktoré je primárne určené na realizáciu uloženej
povinnosti, nie na prieskum rozhodnutia v ďalšej inštancii, zvrátiť nedostatky pri postupe rozhodcovského
súdu. S účinnosťou zákona č. 336/2014 Z. z. (1.1.2015) prestalo byť ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní súčasťou nášho právneho poriadku. V zmysle dôvodovej správy k uvedenej
novelizácii „v nespotrebiteľskej arbitráži sa posilňuje úloha strán na úkor súdnej ingerencie. Účastníci
konanie musia v prvom rade chrániť svoje práva prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Naopak, v spotrebiteľskej arbitráži sa právna úprava presúva do osobitného zákona.“

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní upravovalo postup súdu, išlo teda o procesnú normu,
ktorá regulovala všetky prípady v čase rozhodovania. Vo všeobecnosti platí, že procesná norma sa má
použiť od momentu jej účinnosti, a to aj na už začaté konania. Jej vypustenie z nášho právneho poriadku
(bez stanovenia osobitných prechodných ustanovení) naopak znamená nemožnosť súdu aplikovať
túto normu na prebiehajúce konanie. Za problematické však považoval odvolací súd použitie týchto
pravidiel v situácii, keď zákonodarca ponechal bez legislatívneho „ošetrenia“ rozhodcovské rozsudky
vydané pred účinnosťou zákona č. 336/2014 Z. z. novelizujúceho zákon o rozhodcovskom konaní a
tiež pred účinnosťou zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (rovnako
1.1.2015). Pravidlo formulované v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní znamenalo totiž pre účastníka
rozhodcovského konania poslednú možnosť nebyť postihnutý nezákonnou exekúciou v prípade, ak v
postupe rozhodcovského súdu došlo k nedostatkom formulovaným v § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. V spotrebiteľských sporoch sa od 1.1.2015 sprísnila regulácia spotrebiteľských súdov, čo logicky
viedlo aj k odstráneniu § 45 zo zákona o rozhodcovskom konaní. Vo vzťahu k rozsudkom vydaným pred
účinnosťou novej úpravy zákona č. 335/2014 Z. z., ale doposiaľ ešte nevykonaným, však legislatívna
zmena spočívajúca vo vypustení spomínaného § 45 nebola v dôvodových správach nijako vysvetlená.

Posudzujúc uvedený stav ako istý legislatívno-technický nedostatok vychádzal krajský súd aj napriek
absencii prechodného ustanovenia výslovne zakotveného v zákone o rozhodcovskom konaní z
ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého na exekučné konania začaté v súlade s
odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,
ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (pozn. zákon č. 335/2014
Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú
predpisy účinné do 31. decembra 2014. Použitie ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní pri
postupe okresného súdu tak bolo plne v súlade so zmyslom i obsahom právnej úpravy, a to aj po vyššie
uvádzaných legislatívnych zmenách.

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

V ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť
výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky
vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu
na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak
určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na
vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku
všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok
vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok
vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia vyššie označenej
zmluvy o úvere najmä Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60, ktoré boli do
slovenského súkromného práva zavedené novelou Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č.
150/2004, účinnou od 1.4.2004 a zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom exekučného súdu, že zmluva o úvere uzatvorená medzi Poštovou
bankou, a.s. a povinným (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom a povinný ako
spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy) má
charakter zmluvy spotrebiteľskej, v dôsledku čoho sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské
právne normy.

K procesnému postupu odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval správne, keď pred skúmaním
obsahu rozhodcovského rozsudku vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v
danom prípade založená rozhodcovskou doložkou.

Exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie
je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s
právomocou na jeho vydanie.

Taká rozhodcovská doložka akú pri svojej podnikateľskej činnosti používala Poštová banka, a.s.,
nepovažuje ani odvolací súd za rozhodcovskú doložku, na základe ktorej by bol rozhodcovský súd mohol
v danej veci rozhodnúť.

Predmetná rozhodcovská doložka aj podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa charakteristiku neprijateľnej
zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská doložka, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Spotrebiteľ nemal inú možnosť
a viac-menej „musel súhlasiť“ s formulárovou zmluvou a obchodnými podmienkami, v ktorých je
rozhodcovská doložka zakomponovaná. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť jej
obsah. Naviac pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ktorú
nie sú výsledkom individuálnej dohody so spotrebiteľom, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom,
že jednotlivé ustanovenia týchto obchodných podmienok boli so spotrebiteľom dohodnuté, tak ako to
naznačuje odvolateľ, ktorý vo svojom odvolaní výslovne zmieňuje, že predmetná rozhodcovská doložka
bola riadne dohodnutá. O dojednaní rozhodcovskej doložky nemožno hovoriť ani vtedy, ak odkaz na ňu
je súčasťou vopred pripravenej zmluvy formulárového charakteru.

Odvolateľom spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v znení
účinnom od 1.12.2009) totiž bankám a pobočkám zahraničných bánk ukladá povinnosť ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo
neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú
pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

V zmysle citovanej právnej úpravy klientovi banky musí byť daný priestor na to, aby sa sám rozhodol,
či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnej voľby pri
rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná, ak je
rozhodcovská doložka zakomponovaná vo všeobecných a pomerne neprehľadných ustanovení zmluvy.

Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej
základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného
záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd
Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 227/2012 zo 16.5.2012, I. ÚS 254/2012 zo 6.6.2012).

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 499/2012-47 z 10.7.2013, z odôvodnenia
ktorého odvolateľ na viacerých miestach cituje, odvolací súd poznamenáva, že mu je označený nález
z jeho rozhodovacej činnosti známy, nakoľko sa naň odvoláva aj spoločnosť, ktorej sa tento nález
konkrétne týka a ktorá vystupuje v pozícii oprávneného v exekučných konaniach s obdobným skutkovým
stavom. Odhliadnuc od skutočnosti, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje
individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho) konania a zaväzuje teda len
účastníkov tohto konania, teda nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy nie sú ním viazané, odvolací
súd podotýka, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie jedného senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorého väčšina aj naďalej „odobruje“ také rozhodnutia súdov ako je i posudzované rozhodnutie. Iné
senáty Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž identické sťažnosti obchodnej spoločnosti, v prospech
ktorej rozhodol len jediný senát ústavného súdu označeným nálezom, naďalej odmietajú (ako zjavne
neopodstatnenú) /viď napr. uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. I. ÚS 332/2012-12
z 27.6.2012, I. ÚS 359/2012-14 z 22.8.2012, III. ÚS 264/2012-19 z 19.6.2012, III. ÚS 181/2012-14 z
24.4.2012, III. ÚS 455/2013-16 z 26.9.2013, III. ÚS 433/2013-23 z 10.9.2013, III. ÚS 595/2012-15 z
11.12.2012/.

Čo sa týka uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 23/2013-8 z 15.1.2013, z
odôvodnenia ktorého citoval odvolateľ, odvolací súd podotýka, že sa týka problematiky vedľajšieho
účastníctva v exekučnom konaní a v tomto kontexte sa stotožňuje aj s pasážou, na ktorú odvolateľ
poukazoval.

Na záveroch odvolacieho súdu prezentovaných v tomto uznesení nemení nič ani skutočnosť, že niektoré
odvolacie súdy (na rozhodnutia, ktorých poukazuje odvolateľ) rozhodli diametrálne odlišne, teda v
prospech oprávneného, nakoľko rozhodnutia súdov na rovnakej inštančnej úrovni (súdov rovnakého
stupňa), resp. súdov podriadených, nie sú pre konajúci odvolací súd záväzné. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, čo v súvislosti s obdobnými námietkami poukazujúcimi na odlišnú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právnych podobných vecí, uviedol
Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v náleze, č.k. I. ÚS 38/2013-50 z 24.10.2013: „Ústavný
súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani
zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods.
3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch... je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno
automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť
týchto právnych názorov založená na racionálnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou)
vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich
rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).“
K odvolacej námietke oprávneného vytýkajúcej exekučnému súdu, že mu rozhodol bez jeho účasti a
odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, odvolací súd poznamenáva,
že postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv. Oprávnený má
možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré
právo v celom rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Odvolací súd poznamenáva, že napadnuté
rozhodnutie nie je ani výsledkom „novodobej“ rozhodovacej činnosti, nakoľko minimálne konajúci senát
odvolacieho súdu rozhoduje v obdobných prípadoch rovnako, čo musí byť oprávnenému známe.
Vzhľadom na to, že vyššie prezentovaná argumentácia je dostatočná na to, aby žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia bola zamietnutá, odvolací súd nepovažoval za potrebné uvádzať viac
a reagovať na všetky odvolacie argumenty oprávneného.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom uznesení, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorej do obsahu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.
2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nepatrí nielen povinnosť súdu vykonať účastníkom (stranou)
konania navrhnuté dôkazy, ale ani právo účastníka (strany) konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
súdu ním navrhnutých dôkazom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (napr. I. ÚS 98/97).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07,
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne namieta právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné právne posúdenie a vlastné
predstavy záverov, ku ktorým by mal súd dospieť v predmetnej exekučnej veci.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.