Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/136/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107200946
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8107200946.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Michala Boroňa žalobcu P. M., nar. XX. X. XXXX, bytom
L., právne zastúpený JUDr. Petrom Poledníkom, advokátom v Bratislave, Grösslingova 58, P. O.
Box 36 proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu škody podľa Zákona č. 58/1969 Zb., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17C/8/2007-338 zo dňa 19.12.2014 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Súd žalobu zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobca dňa 23. 01. 1998 doručil
na Krajský súd Prešov návrh, ktorý bol vedený pod sp. zn. 3 Cb 6/2003, ktorým sa domáhal zaplatenia
440.500,- Kč s príslušenstvom proti M.. Pôvodne podaný žalobný návrh obsahoval len popis skutkového
stavu bez právneho zdôvodnenia. Právny zástupca žalobcu oznámil, že ide o bezdôvodné obohatenie z
nepoctivých zdrojov a škodu opäť bez právneho zdôvodnenia žaloby. Na základe toho konajúci sudca
odstúpil spis Okresnému súdu Bardejov, keď mal za to, že nejde o právomoc založenú podľa § 9 ods. 3

písm. c) O. s. p. a zároveň prípisom zo dňa 25. 3. 1998 upovedomil žalobcu i žalovanú o tomto postúpení
žaloby.

Po postúpení veci na Okresný súd Bardejov zákonný sudca doručil žalobu žalovanej k vyjadreniu, ktorá
v písomnom vyjadrení (čl. 31 - 33) popierala skutkové tvrdenia žalobcu, doklady považovala za falošné a
jeho nárok neuznávala. Okresný súd Bardejov vo veci rozhodol dňa 18.05. 2001. Krajský súd v Prešove
rozsudkom zo dňa 13. 5. 2004 rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 440.500,- Kč so

16 % úrokom z omeškania od 21. 12. 1997 do zaplatenia, nahradiť trovy konania 56.429,80 Sk do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29. 10. 2004.Ďalej mal za preukázané, že v exekučnom konaní, sp. zn. Ex 69/2005, ktoré sa začalo na návrh žalobcu
dňa 6. 6. 2005 súd vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a dňa 14. 9. 2005 vydal súdny
exekútor uznesenie o prikázaní pohľadávky z účtu, pričom bolo zistené, že povinná nemá nijaký účet

ani majetok. Túto skutočnosť oznámil súdny exekútor žalobcovi dňa 02. 09. 2005. Pri zisťovaní tohto
majetku bolo však zistené, že povinná previedla spolu so svojim manželom darovacou zmluvou dňa 27.
06. 2000 svoj rodinný dom na sestru svojho manžela N. P..

Prvostupňový súd vychádzal tiež z výsluchu svedka U. A., z ktorého vyplynulo, že vykonával funkciu

starostu v obci I. v období rokov 1990 - 2006. M. P. poznal ako spoluobčianku, pričom neriešil nijakú
záležitosť z podnetu žalobcu týkajúcu sa jej vlastného majetku a pokiaľ by sa žalobca v pozícii cudzinca
na neho obrátil s informáciou o majetok M. P. pre účely vymáhania dlhu, ak by to zákon umožňoval, dal
by mu o tom informáciu, prípadne by sa obrátil na katastrálny úrad a tam by aj poslal tohto cudzinca,
pretože aj tam majú informácie o nehnuteľnostiach.

Z výsluchu svedka B.. T. B. vyplynulo, že bol pôvodný právnym zástupcom žalobcu a je to už asi 15
rokov, čo podali žalobu na Krajský súd v Prešove, ale vec sa dostala na Okresný súd. So žalobcom
jednali na katastrálnom úrade, ale nič tam nezistili. Bolo im vtedy oznámené, že nemajú žiadny dôvod im
oznámiť, aký majetok M. P. vlastní. Až keď budú mať rozsudok môžu s ním prísť a potom im povedia viac.
Asi po troch rokoch, keď Okresný súd v Bardejove vydal rozsudok, s ktorým sa dostavili na katastrálny

úrad, rozsudok nemali v písomnej forme, dostali rovnakú odpoveď.

Vychádzal tiež z výsluchu svedkyne M. P., podľa ktorej, že keď začala podnikať v roku 1998 požičala jej
matka jej manžela peniaze na rozbehnutie podnikania vo výške 450.000,- Kč s tým, že za požičané
peniaze chcela záruku. Nič okrem domu nemala, o svokru sa v tom čase starala jej dcéra N. P., ktorá s

ňou bývala v dome. Svokra preto žiadala, aby dom prepísali na jej dcéru, keďže ona, ako vravela, bola
stará s tým, že keď peniaze vrátia, dom opätovne získajú späť do svojho vlastníctva. Konkrétny dátum
splatnosti nebol dohodnutý. P. M. sa nevyhrážala, pomáhala mu zháňať ľudí na prácu v Y., spočiatku
mali dobrý vzťah, no vzťahy sa zhoršili potom, potom čo zistila, že jej za jej služby nevyplácal peniaze.
U nej majetkové pomery žalobca nezisťoval, zisťoval ich súdny exekútor B.. L. K., a to z dôvodu, prečo

ešte nebol zhabaný jej dom.

Ďalej mal za preukázané z oznámenia Okresného súdu Bardejov, že voči povinnej M. P. sa viedlo
viacero exekučných konaní, ktoré boli v oznámení špecifikované.

Z oznámenia Správy katastra K. zistil, že na základe katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z., v znení
neskorších zmien podľa § 69 ods. 1, správa katastra vyhotoví na požiadanie výpis alebo kópiu zo súboru
geodetických informácií, výpis alebo kópiu zo súboru popisných informácií, kópiu z pozemkových kníh
ako aj identifikáciu parciel. Výpis alebo kópia ako aj identifikácia parcely sú verejné listiny a vyhotovenie
výpisu alebo kópie si môže vyžiadať každý od ktorejkoľvek správy katastra.

Vychádzal tiež z oznámenia B.. N. K., súdnej exekútorky, podľa ktorého vo veci exekúcie žalobcu nebola
zatiaľ vymožená žiadna finančná čiastka.

Na zistený skutkový stav prijal právny záver, že nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom

škody a nesprávnym úradným postupom súdov. Žalobca mohol predvídať vznik škody a neurobil nič
na jej odstránenie.

V súvislosti so skúmaním príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
súd konštatoval, že žalobca až dňa 02. 09. 2005 zistil v rámci exekučného konania, že povinná M. P.

nemá žiaden majetok ani finančnú hotovosť, ktorou by sa mohla pokryť jeho vymáhaná pohľadávka.

V súvislosti so skúmaním prevenčnej povinnosti žalobcu podľa ust.§ 415 Občianskeho zákonníka prijal
záver, takýto postup žalobcu súd nepovažoval za postup v súlade s týmto ustanovením. Poukázal na
viaceré možnosti žalobcu aké mohol využiť, aby predišiel tomu, že majetok jeho dlžníčky sa zmenšil.

Poukázal na to, že Katastrálny úrad má povinnosť vydať žiadateľovi výpisy listov vlastníctva za poplatok
aj na žiadosť tretích osôb riadne vydával v zmysle Zákona č. 162/1995 Zb. podľa § 69 ods. 1, ktorý
platil aj v období rokov 1999 - 2004 na požiadanie za poplatok 100,- Sk, lebo ide o verejnú listinu.
Žalobca k tomu, aby zistil stav majetku povinnej nepotreboval zbierku listín, ktorá zachytáva úkonysúvisiace s prevodom zapísanej nehnuteľnosti, pretože aj na výpise listu vlastníctva kataster uvádzal
titul nadobudnutia a tento titul nadobudnutia bol aj zapísaný na predmetnom liste vlastníctva. Z tohto
údaja mohol zistiť žalobca, že došlo k prevodu vlastníckeho práva a mohol na to reagovať podaním

odporovacej žaloby. Údaj o tom, či povinná vlastní majetok a aký, žalobca veľmi ľahko mohol získať
návštevou alebo písomnou žiadosťou Obecného úradu v I. od starostu obce, kde sa takisto nachádzajú
všetky údaje z katastrálnej mapy a s týmito údajmi obecný úrad disponuje práve pre účely daňové a má
zaznamenané všetky zmeny vlastníkov pri nehnuteľnostiach práve preto, aby mohol správne vyrubiť
daň príslušnému daňovníkovi. Poukázal ďalej na to, že Občiansky súdny poriadok umožňuje účastníkovi

si zabezpečiť predbežným opatrením, aby dlžník nenakladal s určitými vecami alebo právami alebo sa
zdržal prevodu svojho nehnuteľného majetku kúpnou zmluvou, darovaním a ďalšími spôsobmi prevodu
práve predbežným opatrením v zmysle § 74 O. s. p., resp. po začatí súdneho konania v zmysle § 102,
lebo tento inštitút práve slúži na zaistenie majetku, ktorý by mohol byť predmetom exekúcie.

Taktiež, ak by sledoval majetok dlžníčky, mohol v prípade, že došlo k jeho darovaniu sa domáhať

odporovateľnosti voči tomuto právnemu úkonu v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka ods. 1 a 3a
citovaného ustanovenia, kde sa predpokladá, že v prípade, že ide o právny úkon,
ktorému sa odporuje uzavretý s blízkou osobou, že práve ona musí preukazovať, že nemohla poznať
úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, pričom takúto žalobu mohol dať aj keď prebiehalo ešte jeho súdne
konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 102/99 zo dňa 23. 12. 1999.

Taktiež sa žalobca mohol domáhať svojho nároku aj trestnoprávnym postupom. Žalobca mohol zistiť
aj na živnostenskom úrade, či dlžníčka vykonáva ešte podnikateľskú činnosť, mohol toto
priebežne sledovať a už aj okolnosť zistenia, že zrušila živnostenskú činnosť ho mala viesť k zvýšenej
pozornosti ohľadne dispozície s jej majetkom. Žalobca si naviac mohol zistiť aj prostredníctvom svojho
právneho zástupcu informácie ohľadne vedenia exekúcií voči dlžníčke, ktoré začali už v roku 2001 a

následne pribúdali každý rok o ďalšie exekúcie, čo bolo tiež signálom k sledovaniu majetku
dlžníčky, a to priamo informáciou na súde, resp. u príslušných exekútorov.

Námietku premlčania nepovažoval za dôvodne uplatnenú, lebo premlčacia lehota začína plynúť podľa §
106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá,

preto až po doručení rozsudku, sp. zn. 3 Cb 6/2003 žalobcovi dňa 18. 6. 2004 a jeho právoplatnosťou
dňa 29. 10. 2004, resp. po začatí exekučného konania Ex 62/2005 dňa 2. 9. 2005 po zistení nemajetnosti
dlžníčky začala plynúť, pričom žaloba bola doručená v 2 - ročnej premlčacej lehote.

Poukázal na ust.§ 1 ods.1, § 18 ods.1, § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Z. z., § 415, § 442 ods.1

Občianskeho zákonníka.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca v konaní nebol úspešný, nevznikol
mu nárok na náhradu trov konania. Úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto súd
vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a žalovaný nech je zaviazaný nahradiť mu trovy konania.

V odvolaní uviedol, že nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, ktorý nesprávne vyhodnotil skutkový

stav. Odkazuje na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 17. 12. 2004 a poukazuje na to, že si prvostupňový
súd nesprávne vyložil ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a mal za to, že neučinil nič vo svojom
konaní, čo by odporovalo obsahu tohto ustanovenia. V doplnenom podaní zo dňa 08. 04. 2015 ďalej
uviedol, že súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania konštatoval, že bol pri zabezpečení svojich
práv nedbalý, čo odporuje generálnej prevenčnej povinnosti upravenej v ustanovení § 415 Občianskeho

zákonníka. S týmto názorom sa nestotožňuje a má za to, že vo veci využil všetky dostupné prostriedky
k uspokojeniu svojej pohľadávky. Nestotožňuje sa so záverom súdu, že mal možnosť zistiť informácie
o nehnuteľnom majetku pani M. P.. V rozhodnej dobe neexistovala možnosť prístupu k centrálnemu
katastru nehnuteľností. Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca mal zrejme osloviť všetky
katastrálne úrady na Slovensku, čo nebolo v jeho možnostiach. Oslovil Katastrálny úrad v I., kde

však mu nebolo umožnené nahliadnuť do katastra nehnuteľností. Ďalej súd prvého stupňa uvádza, že
žalobcovi mal byť podľa vtedy platnej legislatívy vydaný výpis listu vlastníctva a ďalej súd špekuluje,
že ak mu nebol vydaný, tak zrejmé preto, že žalobca požadoval výpis zo zbierky listín. Za takéto
skutočnosti nevyplývajú z vykonaného dokazovania a považuje za zásadnú skutočnosť, že mu neboloumožnené získať informácie o skutočnosti, či bola pani M. vlastníkom nehnuteľností. Ďalej nesúhlasí
s názorom súdu v tom zmysle, že sa mohol domáhať odporovateľnosti voči darovaniu nehnuteľností
podľa § 42a Občianskeho zákonníka pred vydaním právoplatného rozhodnutia o veci. Uvádza, že

zákon vychádza zo situácie, kedy má veriteľ vymáhateľnú pohľadávku. Zo strany žalobcu nebolo možné
podať odporovaciu žalobu a to preto, že žalobca nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou a jeho
pohľadávka sa stala vymáhateľnou až v novembri 2004, preto možnosť podať takúto žalobu mohol
žalobca do 17. 07. 2003. Ďalej uvádza, že prevenčná povinnosť je fakticky neuskutočniteľná v podobe
zisťovania nehnuteľného majetku povinnej. Svojím konaním neporušil zákonom uloženú prevenčnú

povinnosť ako to vyplýva z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Má za to, že bol preukázaný
vznik škody, jej výška a počas celej doby exekučného konania nebola vymožená žiadna suma.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§
201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2O.s.p.) a v elektronickej podobe

na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005
Z.z.) a dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Z obsahu spisu a po doplnení dokazovania odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne zistil

skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods.3 O.s.p.). Prvostupňový súd vychádzal
zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku zo strany
prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje (§ 219 ods.2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozsudku

a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Odvolateľ tvrdí, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci, a nesprávne dospel k
záveru, že neboli splnené všetky zákonom vyžadované predpoklady pre prijatie záveru o zodpovednosti
štátu za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom.

Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil skutkové ani právne vady napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. Rozhodnutiu súdu nemožno
vytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho

hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §135 O.s.p., alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil.Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,

na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva

na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad. Prvostupňový súd správne právne vec posúdil. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel
k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

V danom prípade ako to vyplýva z vykonaného dokazovania správne uzavrel súd prvostupňový že

došlo k pochybeniu súdu, ktorý rozhodoval ako vecne nepríslušný v dôsledku čoho došlo k zrušeniu
rozsudku Okresného súdu Bardejov spisová značka 4Co/330/1998 zo dňa 18. 05. 2001, čo možno
považovať za nesprávny úradný postup. V danej veci je teda zásadnou otázkou určenie, či žalobcovi
nesprávnym úradným postupom vznikla škoda a či medzi vznikom škody a nesprávnym úradným
postupom je príčinná súvislosť. Prvostupňový súd správne uzavrel, že v konaní žalobca nepreukázal

jeden z predpokladov zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu a to príčinnú súvislosť medzi vznikom
škody a nesprávnym úradným postupom.

Prvostupňový súd zdôvodnil prečo nepovažuje za preukázaný jeden z predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu. Škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak by sa preukázateľne

pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi stala nevymožiteľnou v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom. V danom prípade bolo významné, či nesprávny úradný postup súdu bol podstatnou a
rozhodujúcou príčinou toho, že pohľadávka žalobcu nemohla byť v exekučnom konaní uspokojená -
vymožená z nehnuteľnosti ktoré dlžníčka žalobcu previedla darovacou zmluvou v roku 2000. Správne
postupoval prvostupňový súd aj v zmysle záverov odvolacieho súdu, ak teda pri skúmaní predpokladu

príčinnej súvislosti preskúmaval aj otázku prevenčnej povinnosti zo strany žalobcu. Prvostupňový
súd sa vyrovnal s viacerými možnosťami žalobcu predísť tomu, aby sa jeho pohľadávka nestala
nevymožiteľnou. Ak totiž možno vyvodiť záver o zanedbaní jeho všeobecnej prevenčnej povinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka v tom, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku skutočností, že
nevyužil možnosti vyplývajúce mu zo zákona na zistenie majetku dlžníčky v čase súdneho konania,

neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom škody tvrdenej
žalobcom. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa náležite vyrovnal s úlohami v súlade so
zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu zo dňa 29.03. 2012.

Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda.

Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného a konkrétnym konaním škodcu sa zisťuje
príčinná súvislosť.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom

platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Otázkou posúdenia
príčinnej súvislosti musí byť predmetom dokazovania a dôkazné bremeno o tejto otázke znáša žalobca.
V konaní môže byť úspešný iba v prípade, ak by preukázal, že príčinou vzniku škody, ktorá spočívala
v znížení jeho majetku bol nesprávny úradný postup súdu, teda nebol priamou a nesprostredkovanou
príčinou zmenšenie majetku žalobcu. Odvolací súd nenašiel dôvod odkloniť sa od záverov, podľa

ktorých už bolo judikované, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený
a zodpovednosť nie je možné robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, lebo zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu môže byť daná len vo vzťahu ku škode
ktorá bola spôsobená práve iba namietaným úradným postupom orgánu štátu (porovnaj rozsudok NS
SR z 29.03.2007 3Cdo 32/2007).

Aknesprávnymúradnýmpostupomalebonezákonnýmrozhodnutím(prisplnenízákonomustanovených
podmienok na úspešnosť uplatnenia náhrady škody), ktoré je potrebné charakterizovať ako príčinu,
má byť spôsobený následok - škoda musí ich spájať príčinná súvislosť ktorá, ak by chýbala, štátby nemohol niesť objektívnu zodpovednosť za majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch (porovnaj
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. 10. 2009 spisová značka III. ÚS 328/2009 ).

O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu za škodu sa
jedná ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu, teda
ak je doložené že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu ku škode
by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva príčinou
vzniku škody môže byť len tá okolnosť ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal.

Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky 26. 04. 2007 spisová značkou 25 Cdo 915/2005).

Žalobca spája vznik škody s tým, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu mu bola zmarená
vymáhateľnosť jeho pohľadávky v exekučnom v konaní. Tvrdí, že v dôsledku nesprávneho úradného
postupu súdu došlo k prevodu majetku dlžníčky a teda je chybou súdu, že v exekučnom konaní

nemohla byť uspokojená jeho pohľadávka, keďže nehnuteľný majetok previedla dlžníčka na inú osobu.
Prvostupňový súd správne postupoval v súvislosti so skúmaním príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Konštatoval, že žalobca 02. 09. 2005 zistil v rámci exekučného
konania, že povinná (dlžníčka) nemá žiaden majetok ani finančnú hotovosť, ktorými by mohla pokryť
sa jeho vymáhaná pohľadávka, lebo rodinný dom nie je v jej vlastníctve, nepodniká dlhodobo a nikde

nepracuje. Konanie žalobcu nepovažoval za postup v súlade s ustanovením § 415 Občianskeho
zákonníka. Poukázal na to, že katastrálny úrad má povinnosť vydať žiadateľovi výpisy listov vlastníctva
za poplatok aj na žiadosť tretích osôb a riadne ich vydával v zmysle zákona číslo 162/1995 Zb.
podľa § 69 ods. 1, ktorý platil aj v rokoch 1999 - 2004 na požiadanie za poplatok 100,- SK lebo ide o
verejnú listinu. Mal za to, že žalobca mohol zistiť, že došlo k prevodu vlastníckeho práva a mohol na to

reagovaťpodanímodporovacejžaloby.ÚdajeovlastníctvemajetkumoholzískaťžiadosťounaObecnom
úrade v I. od starostu obce, kde sa nachádzajú katastrálne mapy a obecný úrad s nimi disponuje pre
účely dane, údaje ale má zaznamenané, zmeny vlastníkov pri nehnuteľnostiach práve preto, aby mohol
správne vyrubiť daň príslušnému daňovníkovi. Neprijal tvrdenia žalobcu, že sa k týmto informáciám
nemohol dostať, že mu neboli sprístupnené. Prijal záver, že žalobca mal schopnosti a spôsobilosť,

ako aj možnosť sledovať majetkový stav účastníka, s ktorým sa súdil o peňažnú pohľadávku práve z
možnosti posúdenia následnej exekúcie. Poukázal tiež na zákonnú možnosť predbežného opatrenia,
ktoré slúži na zaistenie majetku, ktorý by mohol byť predmetom exekúcie. Žalobca mohol predvídať
vznik škody, mohol si zistiť stav majetku dlžníčky. Na základe uvedenej argumentácie prvostupňového
súdu odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa s otázkou preukázania príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody primerane dostatočne argumentačne vyrovnal.
Žalobca nepreukázal, aby svoju prevenčnú povinnosť splnil.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že odvolateľ spochybňuje správnosť záver
prvostupňového súdu, že si mohol zistiť informácie o nehnuteľnom majetku svojej dlžníčky a teda

že v rozhodnej dobe existovala možnosť prístupu do centrálneho katastra nehnuteľností. Poukazuje
na to, že za rozhodná je tá skutočnosť, že mu nebolo umožnené získať informácie, či bola jeho
dlžníčka vlastníkom nehnuteľností. V tomto smere odvolací súd sa stotožňuje so záverom prijatým
prvostupňovým súdom, že žalobca nepreukázal, aby písomnými žiadosťami požiadal aspoň Správu
katastra v K., ktorá viedla evidenciu nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v mieste bydliska dlžníčky. Z

vykonaného dokazovania vyplýva, že Správa katastra v K. súdu oznámila, že na základe § 69 ods.
1 zákona číslo 162/1995 Z.z. podľa § 69 ods. 1 vyhotoví na požiadanie výpis alebo kópiu zo súboru
geodetických informácií, výpis alebo kópiu zo súboru popisných informácií, kópiu z pozemkových kníh
ako aj identifikáciu parciel. Výpis alebo kópia si môže vyžiadať každý (č.l. 260 súdneho spisu). Dôkazom
o vyžiadaní si informácií o stavu majetku dlžníčky aspoň na tejto správe katastra žalobca nedisponuje.

Rovnako tak dôkazom o tom, že mu nebolo umožnené príslušnou správou katastra tieto informácie
získať.

K ďalšej možnosti vyplývajúcej zo zákona žalobcovi a k možnosti podať odporovateľnú žalobu podľa
§ 42a OZ odvolací súd dodáva, že považuje zdôvodnenie aj tejto možnosti ponúkanej žalobcovi v

rámci predíjdeniu možnej škody v zmenšení majetku dlžníčky je správny. Aj napriek tomu, že v
tom čase existovala protichodná judikatúra súdov, nie je možné predísť záveru, že v prípade náležitej
pozornostižalobcubytakútožalobumoholpodaťvčas. Odvolacísúdužvosvojomzrušujúcomuznesení
zo dňa 22.10.2009 č.k. 8Co/97/2009-118 v tejto súvislosti konštatoval, že žalobca mal právo žalovaťodporovateľnosť právneho úkonu darovacej zmluvy z 27.06.2000 v čase, keď mal splatnú pohľadávku
voči M..

Správne súd poukázal aj na možnosť využitia inštitútu procesného práva v podobe predbežného
opatrenia. Zmyslom predbežného opatrenia je zabezpečiť ochranu porušeného alebo ohrozeného
práva. Obsah predbežného opatrenia do rozhodnutia vo veci samej vylúči vznik nenávratného stavu v
právnych vzťahoch účastníkov alebo vznik nenapraviteľnej alebo ťažko nahraditeľnej škody, prípadne
inej ujmy (Pozri Mazák, J.: Zabezpečovacie prostriedky v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION,

1997, s. 87-88).

Prevenčná povinnosť teda znamená, že každý je povinný zachovávať taký stupeň pozornosti, ktorý
možno po ňom vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii požadovať a ktorým objektívne
posudzované je spôsobilý zabrániť či aspoň obmedziť vznik rizika vzniku škody. Žalobca mohol aspoň
predvídať vzhľadom na správanie žalovanej v súdnom konaní, že nie je ochotná svoj dlh splniť

dobrovoľne a možnosť predvídať jej snahu zbaviť sa majetku.

Prvostupňový súd sa dôsledne vyrovnal so všetkými do úvahy prichádzajúcimi možnosťami žalobcu ako
predísťtomu,žemajetokdlžníčkysazmenšil,čomalospôsobiťnemožnosťuspokojeniajehopohľadávky
v exekučnom konaní. Ustanovenie § 415 nemá len preventívnu povahu ale povinnosť vyslovená týmto

ustanovením je záväznou právnou povinnosťou. S prihliadnutím na konkrétny stav veci nie je možné
považovať správanie žalobcu za pozorné a náležité. Správne zhodnotil prvostupňový súd, že v situácií v
akej sa nachádzal žalobca mal byť zachovať taký stupeň pozornosti a ostražitosti, ktorý mohol zabrániť
zmenšeniu majetku jeho dlžníčky (dĺžka konania, neochota dlžníčky plniť dobrovoľne, uznať dlh a pod.).
Námietky odvolateľa k týmto záverom prvostupňového súdu neobstoja.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR z 09.12.2009 sp. zn. I. ÚS
384/2009).

Žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ktoré sú stanovené kumulatívne v prípade nesplnenia čo aj len jednej z
nich nie je daná táto zodpovednosť. Správny je tak prijatý právny názor, že v danom prípade nebola daná
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou ktorej sa žalobca domáha.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny (§
219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov, potrebných na

účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalobca nebol
úspešný v odvolacom konaní, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, tento
nárok vznikol žalovanému ktorý si ich náhradu neuplatnil a preukázateľne mu žiadne nevznikli.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.