Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. marec 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/62/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107200946
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8107200946.2

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu P. M., bytom L., F.V.I. XXX, Česká republika, právne
zastúpený JUDr. Petrom Poledníkom, advokátom v Bratislave, Grôsslingova 58, P.O.Box 36, proti
žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 17Co/8/2007-190 zo dňa 20.8.2010 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania pokiaľ ide posúdenie,
či žalobca v súvislosti so svojou pohľadávkou mal možnosť alebo nie zabezpečiť majetok povinnej, ak tak
neurobil, z akého dôvodu, resp. či aj z jeho strany došlo k využitiu možnosti, akých konkrétnych odvrátiť
prípadne jemu hroziacu škodu vyplýva, že žalobca po podaní žalobného návrhu voči M. P. čakal na súdne
konanie a rozhodnutie a vo veci zabezpečenia majetku neurobil žiadne kroky. resp. nevyužil žiadnu z.
možnosti sám, napr. návrhom na predbežné opatrenie s domáhaním sa zákazu prevodu nehnuteľnosti,
ktoré vlastnila povinná M. P., resp. nevyužil nijakú z možnosti na odvrátenie jemu hroziacej škody.

Z vykonaných dôkazov podľa odôvodnenie prvostupňového súdu vyplýva, že povinná okrem majetku,
ktorý previedla, a to rodinného domu a pozemku, na ktorom stojí tento rodinný dom zapísaného na
liste vlastníctva 2001 vlastní stále ešte parcely, zapísané na LV XXX, a to 1054, 1056- orná pôda a
trvalý trávnatý porast, ktoré neboli prevedené a ktoré má v podiele 1 na ktorej sa zriadilo exekučné
záložné právo na 4 exekúcie, ktoré sú zapísané v časti listu vlastníctva „C ťarchy. Aj keď žalobca doposiaľ
nedosiahol uspokojenie svojej súdom priznanej pohľadávky, tento majetok povinnej nevylučuje jeho
uspokojenie, resp. čiastočné uspokojenie jeho nároku v exekúcii. Exekučné konanie naďalej prebieha. Z
tohto pohľadu je potom tvrdenie žalobcu, že mu vznikla škoda z marenia možnosti uspokojiť pohľadávku
v exekučnom konaní predčasný a nedôvodný.

Prvostupňový súd zároveň uzavrel že, je jednoznačne preukázané, že pri procesnom postupe zo strany
Krajského súdu v Prešove došlo k porušeniu ústavného princípu článku 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, keď bol žalobca odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a takto mu bol znemožnený legitímny
prístup k právu na spravodlivý proces a v ďalšom procesnom postupe Okresného súdu v Bardejove
došlo k nedôvodným prieťahom, teda tu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, kedy nastupuje
zodpovednosť podľa § 18 ods. 1 zákona 58/1969 Z.z. za predpokladu, že je preukázaný vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preukázanie
škody a príčinnej súvislosti postihuje žalobcu ako procesného účastníka, ktorý okrem tvrdenia musí tieto
skutočnosti preukázať.

Prvostupňový súd mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ďalšie zákonné
predpoklady pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona 58/1969 Zb. Žalobca mohol zistiť informácie
o majetku M. P., nielen z katastra nehnuteľnosti, ale aj priamo v mieste trvalého bydliska, dotazom na
obecnom úrade a za tým účelom urobiť právne kroky, potrebné pre zabezpečenie budúceho výkonu
rozhodnutia pre prípad jeho ohrozenia formou predbežného opatrenia podľa § 74 O.s.p. a nasledujúcich
O.s.p., resp. podaním žaloby o neúčinnosť právneho úkonu - darovacej zmluvy z 27.6.2000. Žalobca
však zanedbal svoju prevenčnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 415 OZ. Tým, že si nesplnil svoju
všeobecnú prevenčnú povinnosť, si nesplnil ani svoju právnu povinnosť pri ochrane svojho majetku a
tým neodvrátil jemu hroziacu škodu.

Poukázal na ust. § ods.1,2, § 18 ods.1,2, § 22 ods.1 zákona č. 58/1969 Z.z., § 27 zákona č. 214/2003
Z.z., § 415, § 420 ods.1, § 442 ods.1 Občianskeho zákonníka a § 442 ods.1,3 O.z., § 69 ods.1, 3, 4
zákona č. 162/1995 Z.z.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby napadnutý rozsudok bol odvolacím
súdom zmenený a žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu, zároveň aby mu bola priznaná náhrada trov
konania.

V odvolaní uviedol, že príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdov a vznikom škody
vyplýva zo spisového materiálu Okresného súdu v Bardejove, sp.zn. 4 C 330/98. Žaloba bola podaná
dňa 20.1.1998. Následne potom dňa 25.3.1998 rozhodol Krajský súd v Prešove o vecnej príslušnosti
Okresného súdu v Bardejove. Spis bol postúpený k Okresnému súdu v Bardejove dňa 30.3.1998.
Žalobca sám namietal nedostatok vecnej príslušnosti na prvom pojednávaní u Okresného súdu v
Bardejove a i napriek ustanoveniam § 103 a § 104a O.s.p. sa súd prvého stupňa zjavne nezaoberal
ustanoveniami § 103 a 104a O.s.p. a ani námietkou vecnej nepri slušnosti uplatnenou žalobcom.

Dňa 10.5.1998 rozhodol Okresný súd v Bardejove, že vo veci bude vypracovaný znalecký posudok.
Okresný súd v Bardejove až 18.5.1999, teda po jednom roku vyzval žalobcu k úhrade zálohy na
znalečné. Presne za týždeň žalobca dňa 25.5.1999 zálohu na znalečné uhradil. Znalec bol potom
ustanovený Okresným súdom v Bardejove až 27.6.2000, teda za jeden rok a ako zo spisového materiálu
vyplýva, v deň kedy žalovaná previedla nehnuteľnosť inému subjektu. S neobyčajnou rýchlosťou dňa
14.7.2000 bol uskutočnený zápis do katastra nehnuteľností. V prejednávanej veci žalobca zdôrazňoval,
že prieťahy, ktoré v konaní vznikli, sám nezavinil. V tomto smere má za to, že štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, jedná sa o objektívnu zodpovednosť a súčasne sú splnené všetky
tri podmienky, ktoré zákon predpokladá, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
ďalej vznik Škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím , resp. nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Pokiaľ žalobca využil riadnu, zákonnú cestu k uplatneniu jeho práva, ktorú
mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky, nemôže sa štátny orgán zbaviť zodpovednosti tvrdením, že
žalobca mohol využiť aj iné možnosti ochrany svojho práva, pretože jedinú legitímnu ochranu mu má
zaručiť súd, ako orgán súdnej moci, na ktorý sa žalobca správne obrátil. Žalobca sa riadil nevyvrátiteľnou
domnienkou, že súdy musia postupovať na základe zákona a nie domnienkou, že v prípade, že by súdy
zákon porušili alebo pochybili, mal sa ešte najviac domáhať ochrany svojho práva aj inými prostriedkami.

V odvolaní uviedol tiež, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil skutkový stav veci, keď nepovažuje
postup Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu v Bardejove za nesprávny úradný postup, ale za
nedostatočné paradoxne považuje to, že žalobca celý čas dával súdom návod ako správne procesne
postupovať. Až potom čo si súdy uvedomili svoj nesprávny úradný postup a následky, ktoré im z tohto
vznikli, začali sa viac zaujímať o to. ako sa dá procesné postupovať proti tomu ak spôsobia niekomu
svojim nesprávnym úradným postupom škodu.

Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.6.1999, č.j. 2 CDon 804/96-62, v zmysle
ktorého za nesprávny úradný postup, vedúci k zodpovednosti štátu je treba považovať aj nevydanie
či oneskorené vydanie rozhodnutia, ktoré malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané,
prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania, to všetko samozrejme
za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadrená v peniazoch), ktorá je v
príčinnej súvislosti s uvedeným postupom.

Súdy svojim nesprávnym úradným postupom podstatným spôsobom zmarili vymáhateľnosť žalobcovej
pohľadávky a to konkrétne z časového hľadiska, kedy právomocný exekučný titul, na základe ktorého
bolo možné uspokojiť žalobcovu pohľadávku predajom domu vo vlastníctve žalovanej M. P. ešte pred tým
ako žalovaná uzatvorila so svojim manželom darovaciu zmluvu na dom dňa 27.6.2000. keby bol tento
vydaný Krajským súdom v Prešove kam žalobca správne doručil žalobu. Tým bola naplnená príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom.

Žalobca má za to, že súd prvého stupňa konštatovaním, že exekučné konanie stále prebieha a nie je
skončené je vecne nesprávne a prehliada, že majetok povinnej sa zúžil natoľko, že jeho pohľadávka už
reálne nemôže byť uspokojená, nehladiac na to, čo tvrdí kontraproduktívne i sám súd prvého stupňa,
že povinná vlastní ešte dve parcely ornej pôdy a na tieto sú vedené 4 exekučné konania.

Žalobca poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa dáva sám sebe jednoznačnú odpoveď k tomu.
že došlo k porušeniu ústavného princípu článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, keď bol
žalobca odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a takto mu bol znemožnený legitímny prístup k právu na
spravodlivý proces a v ďalšom procesnom postupe Okresného súdu v Bardejove došlo k nedôvodným
prieťahom, teda došlo k nesprávnemu úradnému postupu, kedy nastupuje zodpovednosť podľa § 18
ods. I zákona 58/1969 Z.z.

V odvolaní ďalej uviedol, že podľa rozsudku súdu prvého stupňa s odôvodnením, že žalobca mal
povinnosť urobiť všetky právne kroky k odvráteniu hroziacej škody, by každý musel pri ochrane svojho
majetku využiť všetky prostriedky právnej ochrany, pretože podľa napadnutého rozsudku, ktorý by bol
vodítkom pre ďalšie rozhodovania súdov, by nikto nemal právnu istotu spoliehať sa na legitímnosť
postupu súdov a musel by predpokladať, že súdy Slovenskej republiky nevedia postupovať podľa
procesných pravidiel a pre tento prípad by si musel zvoliť viac prostriedkov ochrany svojho majetku.
Súd prvého stupňa v tomto prípade zneužil preukázateľne svoju súdnu moc, aby ochránil, resp. zakryl
závažné procesné pochybenie Krajského súdu v Prešove, ako aj Okresného súdu v Bardejove s
odkazom na využitie iných foriem ochrany majetku pre prípad, že by tieto súdy nezvládli svoju povinnosť
vyplývajúcu jej z ústavných zákonov. V tom spočíva celá podstata odôvodnenia rozsudku súdu prvého
stupňa. Žalobca ďalej poukazuje na to, že zákon č. 58/1969 Z.z. v § 18 nedáva odpoveď na to, koľko
právnych prostriedkov ochrany majetku má žalobca využiť pre prípad, že by niektorý zo súdov porušil
ústavný princíp článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Navrhol, aby napadnutý rozsudok bol zmenený a žalobe bolo vyhovené v celom rozsahu a žalovanému
bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy odvolacieho konania,
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 19.10.2010. Navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v súlade s ust. § 212 ods.1, § 214 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len O.s.p.) a dospel k záveru, že neboli splnené
podmienky pre potvrdenie a ani pre zmenu napadnutého rozsudku. (§ 219, § 220 O.s.p.).

Odvolací súd doplnil dokazovanie zistením stavu exekučného konania, ktoré sa vedú u súdnej
exekútorky JUDr. Eriky Beňovej. Bolo zistené, že voči M. P. sa vedie na exekútorskom úrade tejto súdnej
exekútorky viacero exekučných konaní sp.zn. Ex/12/2002, Ex 111/2003 a Ex 213/2003.. Povinná plní
svoju povinnosť dobrovoľne v splátkach po 33,19 Eur, sumy však pripočítavajú k exekučnému konaniu
vedenému pod sp.zn. Ex 12/2002. V exekučnom konaní vedenom u súdnej exekútorky pod sp.zn. Ex
69/2005 nie je vymožená žiadna suma.

Prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že žalobca mal možnosť
zabezpečiť majetok povinnej, resp. posudzoval či z jeho strany došlo k využitiu možnosti a akých
konkrétnych odvrátiť jemu hroziacu škodu. Mal za to, že povinná okrem majetku, ktorý previedla a to
rodinného domu a pozemku, teda nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, vlastní ešte stále parcely
zapísané na LV č. XXX. Mal teda za to, že aj keď žalobca doposiaľ nedosiahol uspokojenie priznanej
pohľadávky, tento majetok nevylučuje jeho uspokojenie, pretože exekučné konanie ďalej prebieha a

teda tvrdenie, že mu vznikla škoda z marenia možnosti uspokojiť pohľadávku v exekučnom konaní
je predčasný a nedôvodný. Poukázal na to, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal zákonné
predpoklady pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., kedy si mohol zistiť informácie
o majetku M. P., nielen z katastra nehnuteľnosti, ale aj priamo v mieste trvalého bydliska dotazom na
obecnom úrade a za tým účelom urobiť právne kroky potrebné pre zabezpečenie budúceho výkonu
rozhodnutia. Mal za to, že zanedbal svoju prevenčnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 415 O.z. a
teda si nesplnil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť.

Z ust. § 27 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004 a ktorým bol zrušený zákon
č. 58/1969 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

Keďže žalobcom k tvrdenej škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom pred 1.7.2004, je treba
vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. Zodpovednosť štátu podľa tohto zákona za nezákonný
alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci majúci za následok škodu, má charakter občianskoprávnej
zodpovednosti. Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym,
preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym
zákonníkom (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.).

V zmysle § 18 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.1 tohto zákona
nesprávnym úradným postupom tých, ktoré tieto úlohy plnia. Právo na náhradu škody majú tí, ktorí
boli účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna
zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Založená je na súčasnom splnení
troch podmienok: 1.nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 2.vznik škody, 3.príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje pojem nesprávny úradný postup. Z tohto pojmu možno vyvodiť záver,
že podľa konkrétnych okolnosti toho, ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť
aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie alebo znaky nesprávneho úradného postupu má i nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť,
ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci
zbytočných prieťahov (č.l.48 ods.2 Ústavy SR). O nesprávny úradný postup môže dôjsť nielen pri úkonov
v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti.

Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto aj treba v
tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 O.z.) a škodu chápať ako ujmu,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, je napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je
významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je daný
len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Ani vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, zákon č. 58/1969 Zb.
nevysvetľuje. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti je otázkou skutkovou, ktorá musí byť riešená v konkrétnych
súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v
čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislosti a skúmať ktorá príčina ju vyvolala. Nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej
súvislosti (porovnaj R 21/1992).

Prvostupňový súd v rámci vykonaného dokazovania venoval pozornosť dotýkajúcu sa možnosti žalobcu
postupovať tak, aby nedošlo k zníženie majetku na strane M. P.. Prvostupňový súd vyhodnotil pomerne
rozsiahle dokazovanie a dospel k záveru, že v prejednávanej veci pri procesnom postupe zo strany
Krajského súdu v Prešove došlo k porušeniu ústavného princípu čl. 38 ods.1 Listiny základných
práv a slobôd, keď bol žalobca odňatý svojmu zákonnému sudcovi a bol mu znemožnený legitímny
prístup k právu na spravodlivý proces a v ďalšom procesnom postupe Okresného súdu Bardejov došlo
k nedôvodným prieťahom, a teda skonštatoval, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu kedy
nastupuje zodpovednosť podľa § 18 ods.1 zákona č. 58/1969 Z.z. za predpokladu, že je preukázaný
vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Prvostupňový súd však konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ďalšie
zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

V prejednávanej veci je možno dospieť k záveru, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany
Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu Bardejov, kedy došlo k nedôvodným prieťahom.

Ostáva teda preukázanie ďalšej podmienky a to vzniku škody. Pri riešení tejto otázky je potrebné teda
vychádzať z toho, že táto ujma mala nastať v majetkovej sfére poškodeného, teda žalobcu, je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Vyžaduje sa tu samozrejme
príčinná spojitosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom.

Žalobca tvrdí, že k vzniku škody došlo tým, že nesprávnym úradným postupom bola zmarená
vymáhateľnosť žalobcovej pohľadávky a zároveň poukazuje na príčinnú spojitosť vzniku škody s
nesprávnym úradným postupom.

O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.

Zo záveru prvostupňového súdu vyplýva, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody práve z dôvodu, že žalobca porušil, resp. zanedbal svoju
prevenčnú povinnosť a neodvrátil hroziacu škodu v súlade s ust. § 415 O.z.

V zmysle § 415 Občianskeho zákonníka je každý povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

V zmysle tohto citovaného ustanovenia ide o prevenciu v občianskoprávnych vzťahoch, a zásadu
občianskoprávnej prevencie, ktorá má význam v súvislosti s úpravou zodpovednosti za škodu. Ide o
všeobecnú povinnosť fyzických i právnických osôb odvracať porušovanie právnych povinností, ktoré
podľa nadobudnutých skúsenosti môžu mať za následok vznik škody, poprípade i vznik bezdôvodného
obohatenia.

„Podľa § 415 Občianskeho zákonníka je každý povinný zachovávať vždy taký stupeň pozornosti, ktorý
možno po ňom vzhľadom ku konkrétnej časovej a miestnej situácii rozumne požadovať a ktorý objektívne
posudzovaný je spôsobilý zabrániť či aspoň čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na živote, zdraví
a majetku .Uvedené ustanovenie však neukladá povinnosť predvídať každý v budúcnosti možný vznik
škody.“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 618/2001).

Vzhľadom na zmysel občianskoprávnej prevencie je možno dospieť k záveru, že konštatovanie súdu
prvého stupňa o zanedbaní na strane žalobcu tejto všeobecnej zodpovednosti sa zatiaľ javí ako
predčasne. Z doplneného dokazovania pred odvolacím súdom vyplýva, že exekučné konanie, ktoré
sa vedie proti povinnej nie je ukončené a doposiaľ vo vzťahu k žalobcovi nebola uspokojená ani len
časť jeho pohľadávky. Zároveň bolo zistené, že nevlastní žalovaná žiaden hnuteľný majetok. Pokiaľ
ide o nehnuteľnosti, vlastní podiely v parcelách zapísaných na LV XXX, konkrétne ide o ornú pôdu a
je potrebné uviesť, že ide o veľmi hodnotovo nízky majetok. Možno skôr vyvodiť záver, že exekučné
konanie, ktoré sa vedie v prospech žalobcu proti M. P. vzhľadom na dĺžku konania, rozsah jej majetku
nebude ukončené v prospech žalobcu, teda tak, aby mohla byť uspokojená jeho pohľadávka.

Pokiaľ ide o konštatovanie, že si mohol sám žalobca zabezpečiť informácie o majetku M. P. nielen z
katastra nehnuteľnosti, ale aj v mieste trvalého bydliska dotazom na obecnom úrade a za tým účelom

urobiť právne kroky, možno zhodnotiť, že ide o príliš prísne posúdenie jeho prevenčnej povinnosti a teda
jej obsahu a to z nasledujúcich dôvodov.

V tomto smere možno súhlasiť s námietkou žalobcu uvádzanou v odvolaní, že pomerne obmedzená
bola jeho možnosť zisťovať vlastníctvo nehnuteľného majetku v rozhodnom období a to z dôvodu, že
nemohol vedieť žalobca v ktorom katastri nehnuteľnosti môže vlastniť M. P. nehnuteľný majetok. Ďalej
tiež je potrebné poukázať na skutočnosť, že v rozmedzí rokov 1998 - 2005, v súlade s § 68 zákona
č.1 62/1995 Z.z. bol verejný katastrálny operát, každý do neho mal právo nahliadať, robiť si z neho
výpisy, odpisy alebo náčrty. Podľa § 68 ods.5 cit. Zákona verejnosť zbierky listín (§8 ods.1 písm.c/) bola
obmedzená a umožňovala len vlastníkom alebo iným oprávneným osobám nahliadnuť do tejto zbierky
listín. Pokiaľ ide o centrálnu databázu katastra nehnuteľnosti pre územie SR, tak umožňuje sa prístup k
údajom z katastra nehnuteľnosti až v súlade so zákonom č. 366/2007 Z.z. účinného od 1. 9.2007. Z toho
teda možno vyvodiť záver, že v tomto smere bola obmedzená možnosť žalobcu zisťovať si nehnuteľný
majetok, ktorý patril pôvodnej žalovanej. Na túto okolnosť bolo potrebné však prihliadnuť ako na dôležitú
okolnosť dotýkajúcu sa vyvodenia záveru o zanedbaní všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415
O.z.

Odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s tým, či obecný úrad v
mieste bydliska dlžníčky žalobcu mohol a poskytol by v čase rozhodnom pre posúdenie zanedbania
jeho prevenčnej povinnosti žalobcovi informácie o majetku svojich obyvateľov.

K ďalšej možnosti dotýkajúcej sa opatrenia prostredníctvom odporovacej žaloby po zistení, že dlžníčka
svoj majetok previedla na svojho manžela je nutné uviesť následovne.

Účelom inštitútu odporovateľnosti je umožnenie veriteľovi vymáhateľnej pohľadávky v exekučnom
konaní uspokojiť pohľadávku a to buď postihnutím veci, či iných majetkových hodnôt, ktoré
odporovateľným právnym úkonom prešli do majetku toho v prospech koho dlžník právny úkon urobil.
V prejednávanej veci je nutné prihliadnuť na „poľahčujúce okolnosti“ v prospech žalobcu spočívajúce
v zohľadnení časového hľadiska súvisiaceho s vývojom judikatúry v otázke vymáhateľnej pohľadávky.
Dlžníčka uzavrela darovaciu zmluvu 27.6.2000. Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v
ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy.
Súdy riešili otázku, či je potrebné podmieňovať úspešnosť odporovacej žaloby podľa ustanovenia § 42a
a § 42b Občianskeho zákonníka existenciou vykonateľného rozhodnutia (exekučného titulu) a či teda je
možné stotožniť pohľadávku vymáhateľnú s pohľadávkou vykonateľnou, teda pohľadávkou už opretou
o exekučný titul.

Uvedený problém riešil napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999,
sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno
"vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len
s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú
pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.

Najvyšší súd Českej republiky však zastáva iný názor (pozri napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo
2285/2000 alebo sp. zn. 31 Cdo 1704/98), a to, že z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej
žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká
pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi
priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži
odporovacia žaloba k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo
iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne
vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného
právneho úkonu, potom by neodpovedalo tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná
vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu a keby išlo len
o pohľadávku „dospelú" či splatnú.

Odvolací súd tak dospel k záveru že prvostupňový súd sa náležite nevysporiadal s úlohami v súlade so
zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu zo dňa 22.10.2010. Náležite mal vyhodnotiť či žalobca mohol
využiť reálne možnosti odvrátiť prípadnú hroziacu škodu, zároveň bol povinný zaoberať sa otázkou
neskončeného exekučného konania vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody. Prvostupňový
súd síce vyhodnotil tieto povinnosti mu uložené, ale nie dôsledne.

Ako už odvolací súd naznačil bude úlohou prvostupňového súdu vyhodnotiť obranu žalobcu súvisiacu s
jeho prevenčnou povinnosťou podľa § 415 O.Z Musí zdôvodniť s prihliadnutím tiež na časovú a miestnu
situáciu či je možné od neho spravodlivo požadovať zabránenie prípadne obmedzenie rizika vzniku
škody. Samozrejme po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich opatrení po vyhodnotení už v
naznačenom smere odvolacím súdom

Bude povinnosťou súdu tiež vyhodnotiť, spôsobilosť žalobcu vzhľadom na jeho možnosti, schopnosti
a okolnosť že prebiehalo súdne konanie predvídať možný vznik škody. Až po náležitom vyhodnotení
týchto skutočností a tvrdení žalobcu môže spoľahlivo vyvodiť záver o porušení jeho prevenčnej
povinnosti.

Ďalej prvostupňový súd náležite zistí či reálne môže byť uspokojená pohľadávka žalobcu v exekučnom
konaní, akým majetkom z ktorého by bolo možné uspokojiť žalobcovu pohľadávku disponuje povinná.

Odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil z vyššie uvedených dôvodov postupom podľa § 221 ods. 1
písm.f/ O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods.2 O.s.p).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.