Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 17, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/154/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512212436
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2512212436.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci navrhovateľa: MUDr. V. H., bytom H., D.
XXXX/X, zastúpeného advokátmi: 1/ JUDr. Oľga Šajdíková, Bratislava, Nevädzová 5 a 2/ JUDr. Mgr.
Michal Mrva, PhD., LL. M., Bratislava, Nevädzová 5, proti odporkyniam: 1/ Ing. K. H., PhD., bytom H., D.
XXXX/X a 2/ V. K., bytom H., D. XXXX/X, obe zastúpené splnomocnenkyňou: G. Lehnert, k.s., Bratislava,
Carlton Savoy Building, Mostová 2, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. decembra 2014 č. k. 9P/327/2012-251, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyniam 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v sume 547,79
eur ich splnomocnenkyni do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia,
že navrhovateľ a odporkyňa 1/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísaných na LV č.
XXXX Správy katastra Hlohovec, k. ú. H. - rodinný dom so súp. č. XXXX, postavený na parc. č. 5911/19
a na parc. č. 5911/20 a garáže postavenej na parc. č. 5911/18 v podiele 1/1, II. navrhovateľovi uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporkyniam 100 % náhrady trov konania do 3 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil právne ustanovením §
80 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel), § 39, § 41a ods. 2,
§ 628 a § 657 O. z. (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel). Vecne dôvodil,
že navrhovateľ preukázal naliehavý záujem na požadovanom určení, keď v katastri nehnuteľností je
vedená ako vlastníčka sporných nehnuteľností odporkyňa 2/, pričom manželstvo navrhovateľa a
odporkyne 1/ zaniklo rozvodom 23. júla 2012 a až rozhodnutím súdu dôjde k odstráneniu spornosti aktív
patriacichdoBSManavrhovanýmurčenímvporovnanísexistujúcimstavomsamôžeprávnepostavenie

navrhovateľa zlepšiť a uspokojivo odstrániť jeho neistota, keďže navrhovateľ a odporkyňa 1/ by boli
zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností, čím by v rámci konania o vyporiadanie BSM do
tejto masy patrili aj predmetné nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa dôvodil, že dokazovaním zameraným
na financovanie výstavby nehnuteľností zistil, že predmetné nehnuteľnosti boli síce vybudované po
uzatvorení manželstva, avšak výlučne z finančných prostriedkov odporkyni 1/, ktoré jej na tento účel
poskytla odporkyňa 2/. Odporkyňa 2/ darovala na účel výstavby predmetných nehnuteľností odporkyni
1/ sumu vo výške 6.960.000 niekdajších Sk (z toho časť v sume 2.460.000 niekdajších Sk aj otec

odporkyne 1/). Tvrdenia navrhovateľa, že zo strany odporkyne 2/ nedošlo k darovaniu nehnuteľnosti,
ale k pôžičke považoval súd prvého stupňa za nepreukázané, keď síce okrem darovacích zmlúv boli
medzi odporkyňami 1/ a 2/ uzatvorené aj zmluvy o pôžičke, avšak keďže ide o reálny kontrakt, bolo na
navrhovateľovi preukázať, že na základe týchto zmlúv sa skutočne plnilo, t. j., že na základe zmluvy opôžičky z 20. októbra 2001 odporkyňa 2/ odovzdala odporkyni 1/ sumu 1.500.000 niekdajších Sk a na
základe zmluvy z 19. júna 2002 sumu 2.000.000 niekdajších Sk. Navrhovateľ dôkazné prostriedky na
preukázanie týchto skutočností neprodukoval, pričom len tvrdil, že ich konanie bolo jasne motivované

cieľom vyhnúť sa daňovej povinnosti, ktorá by sa platila ako daň z darovania. Súd prvého stupňa
mal z výsluchu odporkýň 1/ a 2/ za preukázané, že vôľou odporkyne 2/ bolo finančné prostriedky
darovať výlučne odporkyni 1/, čo potvrdzuje aj skutočnosť nimi uvádzaná, že by bolo nelogické uzatvoriť
zmluvu o pôžičke len s odporkyňou 1/ s úmyslom ju vymáhať, keď by mala nehnuteľnosť patriť aj
navrhovateľovi, avšak bez akéhokoľvek záväzku voči odporkyni 2/. Súd prvého stupňa poukázal na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 19. októbra 2010 sp. zn. 5MCdo/11/2009 a mal za to, že platí
zastieraný právny úkon, t. j. úkon darovacej zmluvy, nakoľko takýto právny úkon zodpovedal vôli
odporkyni 2/ darovať finančné prostriedky odporkyni 1/. K tvrdeniu navrhovateľa, že poskytol svoje
výlučné finančné prostriedky vo výške 247.000 niekdajších Sk na výstavbu rodinného domu súd prvého
stupňa uviedol, že z výsluchu navrhovateľa nemal preukázané, že by tieto finančné prostriedky boli
použité na výstavbu domu, keď odporkyne 1/ a 2/ uviedli, že za tieto prostriedky bola kúpená kuchyňa,

vešiaková stena, vstavané skrine, žulová kuchynská doska, záloha na posteľ, komoda, rýchlovarná
kanvicaatietovecinepovažovalzasúčasťpredmetnejnehnuteľnostiakovecihlavnej.Vzhľadomktomu,
že navrhovateľ nepreukázal, že by nehnuteľnosti boli nadobudnuté z peňažných prostriedkov patriacich
do masy BSM, zmiešaných jeho finančných prostriedkov návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách
konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 a § 151 ods. 7 O.s.p. a v konaní úspešným odporkyniam priznal

náhradu trov konania 100 %.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a to z dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. majúc za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného
dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

neprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že právne významnou skutočnosťou v danej veci bolo
posúdenie platnosti zmlúv o pôžičke, z ktorých bola financovaná značná časť stavby rodinného domu
a garáže, ktorých určenia, že patria do BSM sa vo veci samej navrhovateľ domáhal. K úvahám súdu,
že vôľou odporkyne 2/ bolo darovať finančné prostriedky odporkyni 1/ nie uzatvárať zmluvu o pôžičke
namietal, že nevie, aký bol skutočný úmysel odporkýň, avšak na zmluvách o pôžičke uzavretých medzi

nimi v rokoch 2001 a 2002 je explicitne deklarovaný úmysel peňažné prostriedky požičať a nie darovať.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 21Cdo/4901/2007 a
sp. zn. 29Cdo/457/2011, s ktorými sa prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal a
preto považuje predmetné rozhodnutie v tejto časti za nepreskúmateľné. Z týchto rozhodnutí vyplýva,
že vôli účastníkov právneho vzťahu je možné dať prednosť, resp. zohľadniť pri interpretácii právneho

úkonu len v tom prípade, ak je právny úkon z hľadiska svojho slovného vyjadrenia nejasný a táto vôľa
účastníkov tohto právneho vzťahu môže prispieť k jeho objasneniu. Namietal i záver súdu prvého stupňa
o konštatovaní, že nešlo o pôžičku, keďže odporkyňa 2/ pôžičku od odporkyne 1/ nikdy nevymáhala
a považuje za zarážajúce, že súd prvého stupňa opomenul skutočnosť, že odporkyňa 1/ previedla na
odporkyňu 2/ rodinný dom ako aj garáž a v súčasnosti je ako vlastníčka týchto nehnuteľností evidovaná v

katastri nehnuteľností práve odporkyňa 2/ a je namieste otázka, že ak nešlo o pôžičku, prečo odporkyňa
1/ previedla na odporkyňu 2/ vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam a to bezodplatne. Uviedol,
že súd prvého stupňa opomenul i skutočnosť, že ak z peňazí požičaných jednému z manželov bola
nadobudnutá určitá vec alebo majetková hodnota, patrí aj táto hodnota do masy BSM. Tento záver
vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu ČSSR z 28. novembra 1969 sp. zn. 8C/36/1969, Er 57/1970 a to je

teda dôvod prečo by vec nadobudnutá z peňazí požičaných odporkyni 1/ ako jednému z manželov mala
patriť aj navrhovateľovi a na tento judikát navrhovateľ poukazoval, avšak súd ho opätovne prehliadal.
Poukázal i na nesprávnu interpretáciu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR z 19. októbra 2010 vo veci
sp. zn. 5MCdo/11/2009 súdom prvého stupňa. Dal do pozornosti, že podľa § 39 O. z. je absolútne
neplatný aj právny úkon, ktorého obsah alebo účel síce nie je v priamom rozpore s dikciou zákona,

ale svojim obsahom alebo účelom zákon obchádza. Právnymi úkonmi in fraudem legis sú teda také
právne úkony, ktoré vo svojich dôsledkoch vedú k nedodržaniu zákona, v tomto prípade právny úkon
formálne zodpovedá zákonnej norme, ale v konečnom dôsledku vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva
apovinnosti,ktorésúvrozporesúčelomazmyslomzákona.Obchádzaniezákonajepostavenénaroveň
konaniu v rozpore so zákonom, keďže právne úkony, ktoré odporujú duchu a účelu zákona, predstavujú

materiálne rovnaké porušenie zákona, ktoré sú v rozpore priamo s dikciou zákonného zákazu. Absolútne
neplatnou pre obchádzanie zákona je zmluva, ktorá síce neodporuje výslovnému zákazu zákona, ale
svojimidôsledkamismerujekvýsledku,ktorýzákonuodporuje.Poukázalnauzatváraniezmlúvopôžičke
a darovacích zmlúv medzi odporkyňou 1/ a 2/, keď z ich konania je celkom zrejmé, že pri uzatváranípredmetných zmlúv bolo konanie jasne motivované cieľom vyhnúť sa daňovej povinnosti. Je zrejmé,
že značná suma peňazí, z ktorej bol postavený rodinný dom a garáž, ktorých určenie a že patria do
masy BSM sa navrhovateľ domáha tvoria prostriedky patriace do BSM, či už sú to pôžičky alebo z titulu

bezdôvodného obohatenia v prípade aplikácie ustanovenia § 39 O. z., poukázal na rozhodnutie NS
SR vo veci sp. zn. 3Cdo/ 144/2010. Dodal, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za
nepreskúmateľný, nakoľko súd prvého stupňa sa presvedčivo nevysporiadal s argumentmi navrhovateľa
a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a to tak,
že návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie a priznal mu i náhradu trov konania alebo napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti podľa § 221 ods. 1 O.s.p. zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrili i odporkyne, ktoré navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť a priznať im náhradu trov
odvolacieho konania. Uviedli, že navrhovateľ vo svojom odvolaní poukazuje na fakt, že nepozná

skutočnú vôľu odporkýň, teda nevie určiť, či mali záujem uzavrieť zmluvy o pôžičke alebo darovacie
zmluvy, pričom odporkyňa 2/ viackrát v priebehu prvostupňového konania potvrdila, že jej vôľou bolo
finančné prostriedky darovať. Navrhovateľ poukazuje na viaceré rozhodnutia, avšak odporkyne majú
za to, že tieto rozhodnutia upravujú situácie, pri ktorých je spornosť, určitosť alebo zrozumiteľnosť
právneho úkonu, pričom úkony odporkýň sú dostatočne určité a zrozumiteľné. K námietke navrhovateľa

z jeho odvolania, že súd prvého stupňa sa nezaoberal s predmetnými rozhodnutiami poukazuje na
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, kde je jasne skonštatované, že ak sa súd nezaoberal
konkrétnou námietkou účastníkov konania urobil tak preto, že daný argument a tiež odpoveď naň
nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce. Za nesprávne považovali i tvrdenie navrhovateľa, že
zmluvy o pôžičke sú zastierajúcimi právnymi úkonmi, ktoré zastierajú darovacie zmluvy, ide o zmluvy

neplatné. Zmluvy o pôžičke považuje za neplatné z dôvodu ich zastierania darovacích zmlúv a darovacie
zmluvy za neplatné z dôvodu, že obchádzajú zákon, pričom obchádzanie zákona vidí v skutočnosti, že
má k nim dôjsť k vyhnutiu sa daňovej povinnosti. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Ústavného
súdu SR zo dňa 22. decembra 2012 sp. zn. V. ÚS 340/2012-62.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 a § 204 O.s.p.) proti rozsudku, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) prejednal vec v medziach daných rozsahom a
dôvodmiodvolania(§212ods.1O.s.p.),postupomnanariadenomodvolacompojednávaní(§214ods.2
O.s.p.) doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi (§ 213 O.s.p.)

a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa treba považovať vo výroku za správny
(i keď na základe iného právneho posúdenia) a potvrdiť ho (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Navrhovateľ svoje odvolanie vo veci samej odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a

tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do
úvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinaknevyšli
počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo na základe ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti,
pravdivosti, vieryhodnosti, inak je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135
O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne

určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd po doplnení dokazovania výsluchom účastníkov a zopakovaní dokazovania oboznámením
sa s listinnými dôkazmi a to listom vlastníctva č. XXXX, darovacími zmluvami, zmluvami o pôžičke dospelk záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny a je dôvodné ho
potvrdiť, ale na základe odlišných skutkových zistení i odlišného právneho posúdenia.

Z obsahu výpovede navrhovateľa mal odvolací súd za preukázané, že v lete 2011 zistil, že manželka,
teda odporkyňa 1/, darovala nehnuteľnosť odporkyni 2/, pričom s odporkyňou 1/ sa len zhováral o
tom, že predmetom darovania bolo ich spoločné sídlo, kde žili spolu ako rodina 10 rokov, keďže
darovanie nepovažoval za správne, namietal ho len v ústnej podobe. Právny zástupca navrhovateľa
dodal, že darovaciu zmluvu uzatvorenú medzi odporkyňou dňa 21. júna 2011 považuje za neplatnú a v

súvislosti s dovolaním sa relatívnej neplatnosti má za to, že navrhovateľ si ju uplatnil v návrhu zo dňa
28. septembra 2012 a preto nemôže byť premlčaná. Odporkyne uviedli, že navrhovateľ sa relatívnej
neplatnosti nedovolal a v prípade jej dovolávania sa vznášajú námietku premlčania.

Odvolací súd mal zhodne ako súd prvého stupňa preukázaný naliehavý právny záujem navrhovateľa
na požadovanom určení (§ 80 O.s.p.). Taktiež považoval za preukázané z listu vlastníctva č. XXXX, že

ako vlastníčka sporových nehnuteľností je vedená odporkyňa 2/, titulom nadobudnutia jej vlastníctva je
darovacia zmluva uzatvorená medzi odporkyňou 1/ a odporkyňou 2/ dňa 21. júna 2011. Odvolací súd ako
predbežnú otázku riešil otázku neplatnosti darovacej zmluvy. Dôvody absolútnej neplatnosti právneho
úkonu darovacej zmluvy odvolací súd nezistil a relatívnej neplatnosti sa navrhovateľ včas nedovolal a
preto nemohla byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

Podľa § 40a O. z. (ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, § 140,
§ 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ
sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže
dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje

dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným predpisom o cenách,
je neplatný len v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti dovolá.

Relatívna neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti tohto právneho

úkonu. Znamená to, že dokiaľ oprávnené osoby neuplatnia svoje právo dovolať sa neplatnosti právneho
úkonu, hľadí sa naň ako na platný, hoci bol postihnutý dôvodom relatívnej neplatnosti.

Podľa § 145 ods. 1 O. z. bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V
ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

Na relatívnu neplatnosť súd prihliada len na návrh oprávnenej osoby. Relatívnej neplatnosti sa treba
dovolať v trojročnej lehote a to proti účastníkom úkonu. Lehota beží odo dňa keď bol úkon vykonaný.
Dôjdením dovolania sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú účinkami
možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Písomná forma dovolania sa relatívnej neplatnosti je nutná,

ak je zákonom ustanovená písomná forma právneho úkonu. Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Po jej uplynutí už nie je možné
úspešne sa dovolať relatívnej neplatnosti.

Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu vyplývajúce z ustanovenia § 40a O. z. ak ide

o dôvod neplatnosti podľa § 145 O. z. sa ako iné právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe v zmysle § 101 O. z.. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz, začína plynúť objektívne. Predmetné právo môže byť vykonané, resp. uplatnené po
prvý raz v deň, kedy nárok dosiahol vo svojom vývoji najvyššie procesné štádium, ktorým je právo podať
žalobu na súde (tzv. aktio nata) toto právo nie je nijako závislé od subjektívnej vedomosti oprávneného

subjektu o podstate práva a o jeho výkone.

Odvolací súd nepovažoval v návrhu navrhovateľa na strane 3 uvedenú námietku, že „v slovenskom
právnom poriadku platí zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv než má on sám, považuje
žalobca darovaciu zmluvu zo dňa 21. júna 2011 uzatvorenú medzi žalovanou 1/ ako darkyňou a

žalovanou 2/ ako obdarovanou, ktorej predmetom bol o. i. prevod vlastníckeho práva k rodinnému domu
so súpisným číslom XXXX, ktorý sa nachádza v kat. úz. H., obec H., okres Hlohovec, ktorý je zapísaný
na LV č. XXXX Správy katastra Hlohovec a ktorý je postavený na parc. č. 5911/19 a na parc. č. 5911/20
a tiež garáže, ktorá sa nachádza v kat. úz. H., obec H., okres Hlohovec, ktorá je zapísaná na LV č.XXXX Správy katastra Hlohovec a ktorá je postavená na parc. č. 5911/18, za neplatnú a to z dôvodu,
že žalovaná 1/ ako bezpodielová spoluvlastníčka týchto nehnuteľností nemohla sama a bez súhlasu
žalobcupreviesťvlastníckeprávonažalovanú2/“zadovolaniesarelatívnejneplatnostiatoispoukazom

na rozhodnutie NS ČR z 22. augusta 1998, sp. zn. 26Cdo 1336/98.

V zmysle vyššie citovaného rozhodnutia zákon ponecháva uplatnenie relatívnej neplatnosti na vôľu
osoby dotknutej vadným právnym úkonom, preto ani skutočnosť, že táto osoba si je vady právneho
úkonu vedomá a v súdnom konaní na ňu upozorní, ešte neznamená, že sa relatívnej neplatnosti

dovoláva. I v prípade, že by bol právny úkon darovacej zmluvy postihnutý vadou spočívajúcou v tom,
že by tento právny úkon vo veci nie bežnej, ktorý sa týka spoločnej veci urobil len jeden z manželov
nemožno považovať za dovolanie sa relatívnej neplatnosti len vyjadrenie navrhovateľa v návrhu, že nikto
nemôže na iného previesť viac práv než má on sám ako ani vyjadrenie o neplatnosti darovacej zmluvy
z dôvodu, že odporkyňa 1/ nemohla sama a bez súhlasu preniesť vlastnícke právo na odporkyňu.

Navrhovateľ sa jasným, určitým právnym úkonom nedovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu do
uplynutia premlčacej doby, tjs. do 21. júna 2014, odporkyne uplatnili námietku premlčania pre prípad že
by sa navrhovateľ svojim vyjadrením na odvolacom pojednávaní mienil dovolávať relatívnej neplatnosti.

Vzhľadom k tomu, že odporkyňa 2/ je vlastníčkou sporných nehnuteľností odvolací súd nemohol žalobe

vyhovieť. Dokazovanie vykonávané súdom prvého stupňa považoval za irelevantné.

Odvolací súd považoval za vecne správne i rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania, pričom
povinnosťou súdu prvého stupňa bude výšku trov samostatným uznesením vyčísliť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a
v konaní úspešným odporkyniam priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a to za 4 úkony
právnej služby a to 1. vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 26. marca 2015 v sume 64,53 eur
a náhradu hotových výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné 8,39 eur a
20 % DPH, spolu 86,32 eur, 2. za účasť na pojednávaní dňa 24. marca 2016, ktoré bolo odročené

bez prejednania 16,50 eur, režijný paušál 8,58 eur, 20 % DPH, spolu 30,10 eur, III. a IV. za účasť na
pojednávaní dňa 19. apríla 2016 a 17. mája 2016 po 66 eur, spolu 132 eur, dvakrát paušál po 8,58 eur,
spolu 17,16 eur a 20 % DPH, spolu 178,99 eur a za právne služby celkom (86,32 eur + 30,10 eur +
178,99 eur) za náhradu hotových výdavkov, za účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Trnave dňa
24. marca - 32,41 eur, dňa 19. apríla 2016 - 32,75 eur a dňa 17. mája 2016 - 32,78 eur a náhrada za

stratu času pri troch úkonoch právnej služby účasti na odvolacom pojednávaní v celkovej výške 128,70
eur a 20 % DPH 154,44 eur, teda náhrada trov spolu (86,32 eur + 30,10 eur + 178,99 + 32,41 + 32,75 +
32,78 + 154,44 eur), t. j. 547,79 eur, ktoré je povinný zaplatiť splnomocnenkyni odporkýň do 3 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I. § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.