Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/767/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219701
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219701.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty

Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/509/2012-61 zo dňa 6. júna
2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým by bol
žalovaný zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 175,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 442,56 Eura a trovy konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.
z. - v znení platnom od 01.09.2005 a § 44 ods. 8 v znení platnom od 01.12.2006) a zákon č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a
skutkovo ju odôvodnil tým, že Okresný súd Komárno v exekučnom konaní vedenom na základe jeho
návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému Y. W., registrovaný u súdneho exekútora pod sp. zn. EX
1829/2006 nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase, ale
s omeškaním 264 dní.
Takýto postup exekučného súdu hodnotí žalobca ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by

umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o zmenu exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal. Žalobca sa dozvedel o všetkých skutočnostiach priebehu skutkového deja, ktorý
vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia súdu o zmene súdneho
exekútora. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla žalobcovi majetková

škoda v celkovej výške 175,- Eur v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu,
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhuna zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- Eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu

s pôvodným súdnym exekútorom v sume 50,- Eur, v sume 15,- Eur na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením týchto
urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného
konania na súde. Ďalej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výpočet uskutočnil
alikvotným pomerom 55,32 Eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Mal za to,

že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie veci v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na
ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý je dôsledkom nesústrednej činnosti takej
intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho
majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom, márnym uplynutím času boli reálne ohrozené

legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku
a správnym úradným postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť
k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: -neskorým ukončením procedúry zmeny
súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, -nastalo riziko zmarenia účelu

konania pre stratu kontaktu s povinným, -nastalo riziko insolvencii povinného. Ďalším dôvodom na
priznanie nemajetkovej ujmy je, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov
jeho spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj

zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila mu tak neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Je nutné deklarovať porušenie jeho práva na rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, deklarovať porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov
právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, konkrétne princípu legality a princípu
ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty a nahradiť
mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej

súvislostisporušenímoznačenýchprávaprincípovprávnehoštátu.Uviedol,žesiuplatňujenemajetkovú
ujmu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 2. októbra 2013 žiadal žalobu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietnuť.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol a o trovách účastníkov rozhodol
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na
vykonané dokazovanie, najmä obsahom spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/1063/2006 a

citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 v znení účinnom do 31.12.2013, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
19 ods. 1 a citované ustanovenia Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z.) § 44 ods. 8, 9 a dospel
k záveru, že žaloba žalobcu nebola dôvodne podaná. V konaní úspešnému žalovanému náhradu trov
konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

OSP Zák. č. 99/1963Zb.) z dôvodu, že trovy konania si neuplatnil a zároveň mu aj žiadne nevznikli.
Prvostupňový súd mal za preukázané z pripojeného exekučného spisu, že žalobca ako oprávnený
podal na súde návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 08.09.2009. Exekučný súd uznesením zo dňa
21.06.2011 vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora.
Súd prvého stupňa zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, resp. primeranej, z akého dôvodu,

či je daný dôvod na náhradu škody a či nejaká škoda vznikla. Uviedol, že žalobca si v konaní uplatňoval
náhradu škody podľa § 9 Zák. č. 514/2003 Z. z., dôvodiac tým, že exekučný súd svojim postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, resp.
bez zbytočných prieťahov.Súd prvého stupňa mal za to, že exekučné konanie bolo začaté v čase účinnosti Exekučného poriadku,
podľa ktorého 30-dňová lehota na rozhodnutie súdu o žiadosti na zmenu exekútora existovala. Dospel
k záveru, že pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti o zmenu exekútora až po uplynutí tejto zákonnej

lehoty, jeho postupom nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keďže rozhodol v primeranej lehote,
dôvodiac objektívnymi okolnosťami v danej právnej veci a to vysokou zaťaženosťou exekučného súdu
v rozhodnom období a charakterom exekučného titulu. Ďalej uviedol, že aj činnosťou exekučného
súdu, ktorá predchádzala vydaniu tohto rozhodnutia v danej exekučnej veci posúdením zákonnosti
exekučného titulu. Vzhľadom k tomu, že súd v konaní nemal za preukázaný základ uplatneného

právnehonároku,ďalejsanezaoberalostatnýmizákonnýmipredpokladmiuplatnenéhoprávnehonároku
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Zo zhodných dôvodov potom nedošlo ani k zbytočným
prieťahom v exekučnom konaní.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vyčítal to, že prostredníctvom
ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. de iure a de

facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že súd vôbec nevysvetlil svoj názor
o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo, že predložil dôkaz o vzniku
škody a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity,
ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad

a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške, že súd nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom a že ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu rozhodnúť.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu vôbec nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec procesným postupom podľa § 212
ods. 1, 2 a § 214 ods. 2 OSP, pričom dospel k tomu záveru, že podané odvolanie žalobcu je nedôvodné.

V danom prípade odvolacie dôvody žalobcu uvádzané v odvolaní nekorešpondujú plne s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, je zrejmé, že ide o
formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom
spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a
pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,

keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal len
námietkami žalobcu z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu
napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa žalobca dovolával, keď inak za odňatie možnosti
konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie
opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia, resp.
z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné

oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradik- tórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich
procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Zákon č. 514/2003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 01.07.2004) je osobitným
zákonom,ktorývnadväznostinaListinuzákladnýchprávaslobôd(ústavnýzákonč.23/1991Zb.-článok
36ods.3a4),Dohovoroochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(č.209/1992Zb.-článok6ods.1)a
Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje podmienky a spôsob náhrady
škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú

orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené podmienky zodpovednosti
za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý
vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznikškody alebo nemajetkovej ujmy a treťou nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k
vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie splnenia zákonných podmienok znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej

zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez
ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9), keď je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie
o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o

ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie
je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1 zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri
nedostatku zákonnej explicitnej definície vo všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie
pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s
výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania,
keď v zmysle zákona za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci

orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik
zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.
Podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie exekučného súdu o návrhu žalobcu ako

oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní platila tridsaťdňová zákonná lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či žalobcovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.
Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného

konania, ako aj s poukazom na obsah pripojeného exekučného spisu súdu prvého stupňa odvolací súd
zhodne ako súd prvého stupňa dospel k skutkovému záveru, že exekučný súd nevydal rozhodnutie
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. Avšak na rozdiel od súdu
prvého stupňa odvolací súd dospel k tomu právnemu záveru, že týmto konaním exekučného súdu
došlo zo strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu, keďže existovala zákonná lehota

na rozhodnutie súdu o návrhu žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní o zmene exekútora,
v ktorej lehote exekučný súd nevydal rozhodnutie, teda zo strany exekučného súdu v exekučnom
konaní došlo k porušeniu povinnosti orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že žalobca v danej právnej veci však nepreukázal ostané
dva zákonné (esenciálne) predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona a to

vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, ako aj nepreukázal, že medzi konaním vedúcim k vzniku škody
a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť, keďže dôkazné bremeno na preukázanie
splnenia zákonných podmienok znáša poškodený. V danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť
nesplnil a nepreukázal splnenie týchto dvoch zákonných predpokladov. Tvrdenia žalobcu o vzniku
škody vo výške 175 eur predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o zmenu
exekútora a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, za správu pohľadávky cez pracovné výkony
zamestnancov pomocou informačného systému, na udržanie a správu tohto systému, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom, odvolací súd považuje za účelové a za nepreukázané.
Za daného skutkového stavu potom nie je daná ani príčinná súvislosť medzi konaním exekučného

súdu a žalobcom žiadanou škodou. Žalobca vôbec v konaní nepreukázal ani svoje tvrdenie o vzniku
nemajetkovej ujmy na svojej strane z dôvodov ním uvedených.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu
nevykazovalo v žalobe vytýkané zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za nesprávny

úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri rozhodovaní o tom,
či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval.
Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožnovykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti
vecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovaťtakýmivýznamnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn.

I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase
namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, z čoho potom vyplýva, že postup
exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom samostatne.
Posúdenie zbytočných prieťahov nie je (ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda
nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí (podávaných žalobcom na postup exekučného súdu)

i vzhľadom k jeho možnostiam.
Rozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora vydané v predmetnom čase preto
nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy s poukazom na skutočnosť, že v rozhodnom období žalobca
ako oprávnený podal v množstve exekučných vecí návrh na zmenu exekútora v osobe JUDr. Rudolfa
Krutého, napriek vedomosti o tej skutočnosti, že tento ako bývalý zamestnanec oprávneného je v
exekučnom konaní vylúčený podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, keď i Ústavný súd SR v náleze

III.ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011 konštatoval nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným
pomerom u oprávneného, ako aj s poukazom na činnosť exekučného súdu, ktorá predchádzala vydaniu
rozhodnutia v exekučnej veci. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebol preukázaný základ uplatneného
právneho nároku, odvolací súd sa ďalej nezaoberal ostatným zákonnými predpokladmi uplatneného
právneho nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom k uvedenému ako aj z iných právnych dôvodov má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
rozhodol vo veci vecne správne, keď žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd vychádzal z toho, že je
neprípustná všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
keď oba nároky je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať)
v konaní vykonaným dokazovaním, že znalecký posudok slúži len na preskúmavanie správnosti

preukázaných tvrdení účastníkov konania, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Žalobca
nevyprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu a nemajetkovú ujmu. O trovách
konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešnému
žalovanému v tomto konaní nepriznal, nakoľko mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.