Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/345/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204065
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113204065.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.

Daši Kontríkovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova
4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o 455 eur, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 24. marca 2014 č. k. 19C/183/2013-37 v znení opravného
uznesenia rovnakého súdu z 24. marca 2015 č. k. 19C/183/2013-69 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur) a
II.žalovanejnepriznalnáhradutrovkonania.Rozhodnutievovecisamej(ožalobezaloženejnatvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom takým súdom
pod sp. zn. 6Er/93/2009, majúcom spočívať v tom, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu)

odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný
zákon“), ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 bolo v tejto veci citované v znení účinnom od 1. januára 2013
(pozn. odvolacieho súdu), § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení) v znení
účinnom do 31. mája 2011 a § 41 ods. ods. 2 písm. c/ a d/ aj v znení účinnom od 1.6.2011; § 115a

ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení); poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 16/2002; vecne
potom o. i. tým, že na žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 25.2.2009, doručenú
exekučnému súdu dňa 6.3.2009, bolo exekučným súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie (č.
5205 045518) dňa 16.4.2009, teda po 41 dňoch (viac ako 1 mesiac), údaje žalobkyne, ktorá tvrdila
vydanie poverenia až po 6 mesiacoch boli nesprávne a zavádzajúce, vyplýva z nich že nemala prehľad o
veci, v dôsledku čoho vyznievajú jej vyjadrenia o údajnej majetkovej škode či dôvodoch pre nemajetkovú

škodu nedôveryhodne. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR (I. ÚS 16/2002) dôvodila, že
samotné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Bol názoru, že
žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou exekučného súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, ani príčinnúsúvislosť medzi nesprávnym úradným postupom majúcim spočívať v tom, že súd vydal poverenie po
zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, nepreukázala
svoj nárok, nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zodpovednostného

zákona, z ktorých dôvodov žalobu zamietol. K žalovanou vznesenej námietke premlčania uviedol,
že nárok žalobkyne nie je premlčaný, keďže žaloba bola podaná pred uplynutím premlčacej doby.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
a vecne úspechom žalovanej, ktorej však žiadne trovy konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a
nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Opravným uznesením potom došlo podľa § 164 O. s. p. k oprave zrejmej nesprávnosti v úvodnej
časti napadnutého rozsudku, týkajúcej sa označenia žalovanej (náhradou označenia spočívajúceho v
spojeníoznačeniaštátuazaňkonajúcehoštátnehoorgánupomlčkoužalobepresnejšiezodpovedajúcim
označením, podľa ktorého Slovenská republika prostredníctvom príslušného rezortného ministerstva len
koná).

Proti rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolania iba žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že

neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nemôže odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody
spôsobnej nesprávnym úradným postupom založiť na nedôveryhodnosti údajov, nakoľko takýto dôvod

platné právo nepozná a samotná nedôveryhodnosť nemôže nič zmeniť na fakte, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a tiež, že len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké
dokazovanie. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má

aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká

aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah
nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k
právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Uviedla tiež, že nesúhlasí s tým, ako súd vyhodnotil
vznesenú námietku premlčania, tvrdila že k premlčaniu práva nedošlo z dôvodov, ktoré uviedla v
odvolaní.

Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (bez
ohľadu na faktor napadnutia rozsudku v celom rozsahu i tak od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým

i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani
žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory

námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Rozsudok odvolacieho súdu
bol verejne vyhlásený dňa 22. júna 2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.).Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na úvahy o nevedení žiadneho
disciplinárneho či iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo konštatovanie nesprávneho
úradného postupu, kde bolo treba prisvedčiť námietke žalobkyne, že tu nemohol obstáť pokus prakticky

sa zaštítiť právnou úpravou nadobudnuvšou účinnosť až po postupoch exekučného súdu, v ktorých sa
videla tzv. škodná udalosť) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku). U dôvodov predostretých (opäť s vyššie spomenutou výnimkou) dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne

(prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež
povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec
už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len

najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, že by súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.

Nech aj v tejto konkrétnej veci celkom neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí

za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale len s
vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z., v tejto súv. por. najmä 8. a 10. stranu
písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do
31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo

treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy
o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

Súd prvého stupňa prišiel k záveru, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, preto nebolo potrebné sa

zaoberať odvolacou námietkou žalobkyne, tvrdiacou rovnako nepremlčanie nároku.

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme
exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, zániku nároku pre nedôveryhodnosť údajov, neboli v prejednávanej veci relevantnými

(ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou odmietnutia
návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti
o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok
nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané
dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup.
Tvrdenie žalobkyne zo žaloby o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobuviac ako 6 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané,
že k vydaniu poverenia došlo po uplynutí niečo viac ako 1 mesiaca (návrh na vykonanie exekúcie podaný
24.2.2009, žiadosť o udelenie poverenia exekútorom podaná na súde 6.3.2009, poverenie vydané

16.4.2009),pričomžalobkyňažiadnymspôsobomneodôvodnilazásahdojejprávatakýmtoprekročením
lehoty. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania,
pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na
vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby

poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota
je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah.
Táto lehota bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo
vydať. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle
slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú
spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby

tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných
základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968).
VrozhodnutívoveciBodaerddv.Belgickoz22.októbra1992ESĽPuviedol,žečl.6Dohovoruoľudských
právach predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho
výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak

obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad
jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný
akoajteleologický(nachádzajúcizmyselaúčelzákona).Nebolotiežmožnéprehliadaťokolnostiprípadu,
ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala návrhy na vykonanie exekúcie v enormne
hromadnom počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu,

konať v kratších stagnačných lehotách. Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva,
keď zákonodarca upravil osobitný procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s.
p.a§139aanasl.vyhláškyč.543/2005Z.z.oSpravovacomakancelárskomporiadkupreokresnésúdy,
krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu
činnosti súdov (predovšetkým exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu

ochranu vo všetkých ďalších veciach exekučnej ako aj každej inej agendy.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie, aj
v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite (kde inak i pre prípad vzniku
trov žalovanej platilo, že účastníčka sa procesného práva na náhradu vzdala najneskôr nepodaním
odvolania proti rozsudku, ktorým jej požiadavka na náhradu trov konania akceptovaná nebola - čím v tu

diskutovanej súvislosti treba samozrejme rozumieť nepodanie odvolania výlučne v časti trov konania).

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.

p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.