Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/630/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215078
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712215078.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Miroslavy

Púchovskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Sninskej senátu v právnej veci
navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598,
právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom 813 11 Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
17C/107/2012-262 zo dňa 4. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/107/2012-262 zo dňa 4. júna 2015 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone
verejnej moci.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekútorskej činnosti v znení zmien a doplnkov (ďalej v texte len „Exekučný poriadok“),
v zmysle ktorého zákonodarca stanovuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný

súd, okrem iného, poukázal na to, že po vykonaní dokazovania mal za to, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno tvrdenia, pretože nekonkretizoval, či si uplatnil skutočnú škodu alebo ušlý zisk.
Nepreukázal výšku tvrdenej škody ako aj nemajetkovej ujmy, pri ktorých ani nie je zrejmé ako k týmto
sumám navrhovateľ dospel. Navrhovateľ by v každom konkrétnom konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukazovaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,

teda skutočností, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkazných povinností odôvodňuje.
Vzhľadom k tomu, že teda súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v
konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, súd návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko ich v prípade úspechu nepožadoval.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol,
že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienokspravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09).
Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a

rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní bolo
preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad
pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne

rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Meritórne rozhodnutie
súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne oboznámil navrhovateľa s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p. a

viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. Z tohto dôvodu sa
navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie preto došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti

konať pred súdom. Následne navrhovateľ namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie
napriek tomu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto okresný
súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého
obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako
škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou

súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa týka i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal odvolanie v rozsahu podľa ust. § 212 ods. 1
O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného
súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý
proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil

(Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods.1O.s.p.). Vtejtosúvislostijezjavné,žezrejmezdôvodupredkladaniaveľkéhomnožstvatypových

podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací
súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania
v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
15NcC/394/2012-11 zo dňa 15. 10. 2012 nebol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania
veci vylúčený. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, prektoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska,
nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je
argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§
2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup

súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje
dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už vyššie
citovaným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici nebol zákonný sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Zvolen sp. zn. 17C/107/2012, pretože nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi

vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného
súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom
sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť
(sťažnosti) Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl.

46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, otázku, či vo veci
rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na
základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti
(sťažnostiach) navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a

právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I. ÚS 92/2013 zo dňa
13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa aplikujúc ust.
§ 101 ods. 2 O. s. p. Právny zástupca navrhovateľa žiadal pojednávanie zrušiť a konanie prerušiť,
odporca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s
ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje
svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný, pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou

neúčasťou na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu účastníka konať pred súdom ( uznesenie NS SR
sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Dôvodom
žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva.
Sudca postupoval v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keď pojednával v neprítomnosti účastníkov

konania. Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym
zástupcom nebolo využité.
Neobstojí tvrdenie navrhovateľa keď uvádza, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami, keďže okresný súd vo
veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávnyúradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučných konaniach. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v
súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a
akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje lehotu
lennavydaniepovereniaexekútoranavykonanieexekúcieavprípade,ženiesúsplnenépodmienkypre

takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac, okresný súd dôsledne uviedol, že uvedené
neznamená, že by súd nemusel vo veci pokračovať plynulo a bez prieťahov. Zo spisu 26Er/930/08
súd zistil, že žiadosť o vydanie poverenia bola podaná na okresnom súde dňa 1. 12. 2008 a dňa
9.2.2009 bolo vo veci vydané poverenie, v spise 26Er/928/08 bola žiadosť okresnému súdu doručená
dňa 1.12.2008 a poverenie bolo vydané dňa 9.2.2009, v spise 25Er/629/10 bola doručená 13.8.2010,

poverenie vydané dňa 26.10.2010, v spise 22Er/22/09 žiadosť doručená 9.1.2009 a poverenie vydané
20.1.2009, v spise 25Er/23/09 žiadosť doručená 4.2.2009 a poverenie vydané 18.3.2009, v spise
26Er/854/08 žiadosť doručená 6.11.2008, poverenie vydané 14.5.2009, v spise 26Er/867/08 žiadosť
doručená 10.11.2008, poverenie vydané 5.2.2009, v spise 26Er/422/09 okresný súd uznesením zo dňa
20.5.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, voči uzneseniu podal odvolanie

oprávnený, odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil. Následne na to okresný súd dňa 27.10.2010
vo veci vydal poverenie. V spise 22Er/17/09 žiadosť doručená dňa 9.1.2009, poverenie vydané dňa
20.1.2009, v spise 24Er/502/2010 žiadosť doručená 24.6.2010, poverenie vydané 12.7.2010, v spise
23Er/13/09 žiadosť doručená 9.1.2009, poverenie vydané 23.1.2009, v spise 25Er/20/09 žiadosť
doručená 9.1.2009, poverenie vydané 18.3.2009, v spise 30Er/273/11 žiadosť doručená 5.8.2011,

poverenie vydané 9.8.2011, v spise 26Er/83/09 žiadosť doručená 3.6.2009, poverenie vydané 5.6.2009,
v spise 26Er/469/2009 žiadosť doručená 2.11.2009, uznesením zo dňa 20.5.2010 súd žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, na základe odvolania oprávneného odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil, následne okresný súd vydal dňa 16.6.2011 poverenie.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 606/2012 - 20
zo dňa 14. 12. 2012, podľa ktorého v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v
relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR, teda,

konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Tak okresnému,
ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o
udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd
väčším počtom podaní, vzhľadom načo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým

odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú aj
vzhľadom na právne stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje
na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01), pričom Ústavný súd
aj v uznesení IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012 v obdobnej veci rozhodol, že doba rozhodovania
o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne

udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v
rovnakom čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom načo musela počítať s určitým
technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, ju možno považovať za ústavne akceptovateľnú.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátnehoorgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v
danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomjesúčasné,tedakumulatívnesplnenievšetkýchtroch
základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného
postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný
pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný,

nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj
s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti správne neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli

hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci, vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157

ods. 2 O. s. p. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody
z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie netýka napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa predpokladom vzniku
a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že nedošlo k naplneniu
jedného z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to
existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu, ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť.

Ak, teda, následne navrhovateľ tvrdil, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho
tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti je preto rozhodnutie prvostupňového súdu dôsledne odôvodnené a spĺňa
podmienky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., teda v žiadnom prípade nie je dôvodná námietka

navrhovateľa týkajúca sa jeho nepreskúmateľnosti, či dokonca arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme
navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu a uvedené sa týka i argumentov
ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť na strane navrhovateľa. V tomto
rozsahu je preto práve odvolanie navrhovateľa nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, ak poukazuje na
skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd

stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože odporca, ktorý bol v odvolacom
konaní úspešný, návrh na rozhodnutie o trovách nepodal (§ 151 ods. 1 O. s. p.).Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.