Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/400/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108232093
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7108232093.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobcu S. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom H. XXX, právne zastúpeného JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou so sídlom v Košiciach,
Moldavská cesta 6, proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., Garbiarska 2, Košice, IČO: 31 690
904, zastúpenej JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom v Košiciach, Boženy Němcovej 22,
v konaní o určenie, že poistný vzťah trvá, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice
I z 23. septembra 2011 č.k. 39C/296/2008-259 takto

r o z h o d o l :

Z a m i e t a návrh žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 154,58 eura na účet jeho
právnej zástupkyne v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súdu Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 23. septembra 2011 č.k.
39C/296/2008-259 určil, že poistná zmluva č. XXXXXXXXXX uzavretá medzi žalobcom a žalovanou
13. mája 1999 trvá a žalobca a žalovaná sú predmetnou zmluvou o poistení viazaní. Žalovanej uložil

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 709,61 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu súd prvého stupňa uznesením z 2. augusta 2011 konanie v časti
o určenie platnosti poistnej zmluvy zastavil a súčasne pripustil zmenu návrhu tak, že poistný vzťah medzi
žalobcom a žalovanou, vyplývajúci zo zmluvy o poistení osôb č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX, trvá
a žalobca a žalovaná sú touto zmluvou o poistení viazaní.

Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že účastníci konania uzatvorili 13. mája 1999 (žalovaná
ešte s obchodným menom Prvá česko-slovenská poisťovňa, a.s.) Poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX so
začiatkom poistenia XX.X.XXXX a s koncom poistenia XX.X.XXXX s dojednaným predmetom poistenia:
pre prípad smrti a pre prípad dožitia, pri dojednanej výške mesačného poistného 237,- Sk.

Napriek tomu, že žalobca platil dojednané poistné riadne a včas, a teda nedal príčinu na predčasné
ukončenie poistného vzťahu a ani nepožiadal o ukončenie poistenia, obdržal od žalovanej písomné

oznámenie o zániku poistenia z 23. júna 2008, ktorým mu bolo zo strany poisťovne oznámené, že
16. mája 2008 došlo na základe ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na list poisťovne o
prepočte pri produkte UDP-K, ku zrušeniu poistenej zmluvy, a to s výplatou odkupnej hodnoty podľa §
788 ods. 2 písm. f) Občianskeho zákonníka. Súčasťou predmetného listu je aj oznámenie poisťovne otom, že nemôže pokračovať v poistení, ktoré bolo nesprávne kalkulované a že 16. mája 2008 o 00,00
hod. došlo k zániku poistenia čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistených podmienok pre životné poistenie
PČSP Rapid, a.s. a že poistené udalosti, ktoré nastanú po tomto termíne, nie sú už predmetnou poistnou

zmluvou kryté.

Pracovníci Národnej banky Slovenska vykonali v poisťovni v období od 30.4.2007 do 5.9.2007 dohľad
so zisteným nedostatkom, že kalkulačné vzorce uvedené v danom dokumente nie sú v súlade s poistno-
matematickými metódami na výpočet poistného a technických rezerv a kalkulačné vzorce niektorých

produktov nezohľadňujú všetky záväzky voči poisteným, ktoré sa poisťovňa zaväzuje plniť v prípade
nastania poistnej udalosti, čo vyplýva z Protokolu z dohľadu vykonaného v Prvej česko-slovenskej
poisťovni Rapid, a.s.. Listom z 15. februára 2008 pracovníci Národnej banky Slovenska, poverení
vykonávaním predmetnej kontroly, poisťovni určili a oznámili lehoty, v ktorých je poisťovňa povinná
prijať a splniť svoje opatrenia na odstránenie a nápravu nedostatkov zistených pri dohľade na mieste
a predložiť o tom písomné správy NBS, nasledovne: do 10 pracovných dní je poisťovňa povinná prijať

opatrenia na odstránenie a nápravu nedostatkov uvedených v Protokole z dohľadu, predovšetkým
nedostatkov zistených v oblasti dostatočnej tvorby technických rezerv a v tej istej lehote predložiť
NBS písomnú správu o prijatých opatreniach, do 31.3.2008 je poisťovňa povinná splniť opatrenia na
nápravu nedostatkov prijaté podľa predchádzajúceho odseku a do 10.4.2008 je poisťovňa povinná
predložiť NBS písomnú správu o splnení prijatých opatrení. Podľa pracovníka NBS Z.. K. H., hlavným

problémom je otázka kalkulácie poistného a nadväzne otázka tvorby technických rezerv. Podľa S.. D.
K. ako ďalšej zamestnankyne NBS, poistné bolo poisťovňou počítané z poistnej sumy na smrť, pričom
správne malo byť počítané z vyššej poistnej sumy na dožitie pri produkte s názvom UDP-K a to je chybné
z poistno-matematického pohľadu. Kľúčovým problémom je teda nízke nesprávne kalkulované poistné
pri produkte UDP-K. Z obsahu Notárskej zápisnice N 29/2008 spísanej 2. júna 2008, vyplýva, že jej

predmetom je osvedčenie priebehu deja v sídle poisťovne na ul. Garbiarska č. 2 v Košiciach v súvislosti
s výkonom dohľadu na mieste NBS.

Súd prvého stupňa poukázal na čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie
vyplýva, že poistenie je zrušené nasledujúci deň, keď poisťovňa žiadosť poistníka obdržala. Ak poistník

uvedie v žiadosti neskorší dátum, ku ktorému má byť poistenie s výplatou odbavného zrušené, zruší sa
poistenie k tomuto dátumu.

Žalobca predmetnou určovacou žalobou naliehavý právny záujem odôvodnil tým, že navrhovaný výrok
odstraňuje žalobcovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Súčasne poukázal

na to, že tvrdenú neistotu možno odstrániť navrhovaným výrokom (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.
januára 2003, sp. zn. 2 Cdo 110/02, 76/2005 ZSR, Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. decembra 2000,
sp. zn. 5 Obo 17/2000). Opodstatnenosť žaloby odôvodnil tým, že zmluvné strany dojednali poistnú
zmluvu slobodne a bez omylu, pričom sa účastníci dohodli na jej obsahu a zmluva spĺňa všetky zákonom
stanovené náležitosti. V danom prípade nedošlo k zmene pôvodne uzatvorenej zmluvy ani dohodou

zmluvných strán, ani jednostranným úkonom z dôvodu neexistencie oprávnenia jednostrannej zmeny
zmluvy.Navyšepodľa§800ods.3Občianskehozákonníkapoistiteľnemôževypovedaťpoistenieosôbs
výnimkou poistenia pre prípad úrazu. Vyjadril tiež nesúhlas so stanoviskom žalovanej o tom, že tejto boli
uložené protichodné povinnosti jednak administratívnym právnym aktom zo strany NBS a aj zákonným
ustanovením. Podľa žalobcu vyjadrenie NBS neobsahuje rozhodnutie dohliadacieho orgánu povinnosť

zmeniť už existujúce zmluvy v neprospech klienta a tým pádom nie je možné považovať vzniknutú
situáciu ani za objektívnu nemožnosť čiastočného plnenia v pôvodne nakalkulovanej výške, ani za
situáciu nezávislú od vôle a činnosti poisťovne. Uviedol, že NBS nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu
s jeho osobou a ani nie je subjektom, ktorý by sa dopustil deliktu voči jeho osobe a preto je potrebné
aj v tomto zmluvnom vzťahu rozlišovať verejnoprávnu a súkromnoprávnu stránku, pričom žalobca ako

spotrebiteľ nemôže znášať následky sporov medzi žalovanou a dohliadajúcimi orgánmi. Ani prípadné
nesplnenie si povinnosti pri výpočte technických rezerv alebo iná chyba pri výpočte (či už zavinená alebo
nezavinená), či nenaplnenie miery solventnosti, môže byť iba porušením verejnoprávnych noriem, ktoré
nemôžu mať vplyv na platnosť a obsah súkromnoprávnych poistných zmlúv.

Súd prvého stupňa poukázal aj na písomné vyjadrenia a stanoviská žalovanej, v zmysle ktorých činnosť
žalovanej je veľmi striktne podriadená špecifickým predpisom, predovšetkým zákonom č. 8/2008 Z.z.
o poisťovníctve, z. č. 556/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska a z. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom, pričom otázku uzatvárania poistných zmlúv upravuje Občiansky zákonník, keď zanormálnychokolnostínedochádzakuvzájomnémukonfliktumedziprávomverejnýmasúkromným,ktorý
ale nastal v tomto prípade. V danom prípade právny vzťah medzi účastníkmi konania je nepriamo závislý
na tretej autorite, v tomto prípade NBS, ktorá na základe vykonanej kontroly v období od 30.4.2007

do 21.2.2008 zistila v činnosti poisťovne nedostatok v kalkulácii poistnej sadzby UDP-K a ktorá v
tejto súvislosti určila poisťovni povinnosť prijať a splniť opatrenia na odstránenie a nápravu zistených
nedostatkov pod hrozbami uloženia pokút až do výšky 20.000.000,- Sk a to aj opakovane. Za takéhoto
stavu vyplynula pre žalovanú nevyhnutnosť poistný produkt prepočítať a výšku poistného stanoviť tak,
abypoistno-matematickyzohľadňovalavšetkyzáväzkyzpoistenia,zčohologickyvyplynulitrialternatívy

riešenia: (A) znížiť poistnú sumu na dožitie pri zachovaní pôvodného inkasa poistenia, (B) zvýšiť inkaso
poistenia pri zachovaní pôvodného nároku v prípade dožitia sa konca poistenia alebo (C) poistenie
ukončiť pre neočakávanú podstatnú zmenu v poistení s výplatou príslušnej odkupnej hodnoty. Tieto
tri alternatívy boli klientom poisťovne ponúknuté po prepočte poistnej sadzby UDP-K v liste zo dňa
22.4.2008. Pokiaľ si poistník niektorú z alternatív nezvolil, poistenie bolo predčasne ukončené najmä
z dôvodu, že v nesprávne kalkulovanom poistení nemohla poisťovňa vzhľadom na dikciu ustanovenia

§ 35 ods. 1 zák. č. 8/2008 Z. z., ako aj vzhľadom na hrozbu opakovaného ukladania pokút úmyselne
a vedome zotrvať.

V priebehu konania žalovaná doplnila svoju právnu argumentáciu v tom zmysle, že v priebehu trvania
právneho vzťahu došlo k vzniku právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik tohto právneho

vzťahu, a to v dôsledku nemožnosti plnenia (dodatočnej, právnej a objektívnej nemožnosti plnenia),
majúc svoj pôvod v zmene právneho predpisu, zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve, ktorá nastala
po uzatvorení predmetnej zmluvy. Zákonom č. 186/2004 Z.z. bol novelizovaný zákon č. 95/2002 Z.z. o
poisťovníctve, do ktorého bol s účinnosťou od 1.5.2004 vložený nový § 31a, v zmysle ktorého poisťovňa
je povinná určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód tak, aby výška poistného

zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých ich záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických
rezerv a spôsobu umiestnenia. Dokazovaním v rámci tohto konania bolo spoľahlivo preukázané
predloženými listinnými dôkazmi, vrátane znaleckého posudku č. 4/2008, ako aj protokolu NBS o
vykonanom dohľade č. ODO-12990/2007 z 29.10.2007, že poistné v prípade poistného produktu UDP-
K u žalovanej nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami tak, aby výška poistného

zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých ich záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických
rezerv a spôsobu ich umiestnenia; že poistné bolo určené v nižšej výške ako správne poistno-
matematicky malo byť. Poistný produkt UDP-K s nesprávne určeným poistným ponúkala žalovaná v
súlade s povolením Ministerstva financií SR z roku 1995, ktorým bol produkt UDP-K ministerstvom
schválený a bol povolený jeho predaj, pričom toto rozhodnutie bolo pre žalovanú záväzné a žalovaná sa

nemohla od neho odchýliť. Rovnako zákonom č. 186/2004 Z.z. bol v rámci prechodných a záverečných
ustanovení vložený nový § 70a, podľa ktorého sú poisťovne povinné zosúladiť svoje právne pomery
s ustanoveniami tohto zákona najneskôr do 30. apríla 2005. V dôsledku tej skutočnosti, že poistné v
prípade poistného produktu UDP-K u žalovanej nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými
metódami, čo sa po 1. máji 2004 dostalo do priameho rozporu s ustanovením § 31a Zákona o

poisťovníctve, postupujúc v súlade s ust. § 70a ods. 1 Zákona o poisťovníctve, ktorý žalovanej uložil
povinnosť zosúladiť svoje právne pomery s ustanoveniami tohto zákona, žalovaná musela postupovať
a postupovala v súlade so zákonom a bezodkladne po zistení rozhodujúcich skutočností (nesprávne
určené poistné) začala zosúlaďovať svoje právne pomery s novými ustanoveniami zákona. Poisťovňa
sa tak pokúsila vykonať toto zosúladenie dohodou s poistníkmi, ktorých sa vzniknutý problém dotýkal.

Žalobcovi bola ponúknutá dohoda o zmene obsahu zmluvy v časti výšky poistného tak, aby sa
dohodnuté poistné dostalo do súladu so zákonom a bola ponúknutá aj možnosť poistenie ukončiť s
výplatou odkupnej hodnoty. Keďže žalobca nepristúpil na dohodu a trval na pôvodne dohodnutých
podmienkach, došlo u žalovanej k vzniku objektívnej, následnej, právnej nemožnosti plnenia, nakoľko
žalovaná nemohla ďalej poskytovať poistnú ochranu v rozsahu, ktorý bol v rozpore so zákonom, t.j.

žalovaná nemohla byť naďalej zaviazaná poskytnúť v budúcnosti poistné plnenie v prípade dožitia, ak
toto plnenie vo vzťahu k inkasovanému poistnému bolo vyššie ako malo správne poistno-matematicky
byť. Vznikom tejto právnej skutočnosti došlo k zániku poistenia minimálne v časti poistného plnenia.
Zmena zákona teda mala za následok stav, že pôvodne dohodnuté plnenie sa stalo nemožným, pričom
táto nemožnosť plnenia má objektívny charakter spočívajúci v zmene právneho predpisu, ktorá bola

uskutočnená po vzniku záväzku. V dôsledku toho povinnosť dlžníka zanikla a zanikol aj záväzkový
vzťah medzi účastníkmi konania. V tomto prípade nemožno vo vzťahu k nemožnosti plnenia pripustiť
ani názor, že plnenie nie je nemožné, ak je možné plniť za sťažených podmienok. Plnenie, ktoré je v
rozpore so zákonom nie je plnením za sťažených podmienok, ale je plnením zakázaným a teda právnenemožným, pričom ignorovanie právnej nedovolenosti plnenia by znamenalo znášať dôsledky s takým
konaním spojené, a to v podobe závažných sankcií za porušenie zákona. Vyhovenie žalobnému návrhu
by znamenalo pre žalovanú uloženie autoritatívnej povinnosti zo strany súdu, ktorá môže byť pre ňu

likvidačná, a to v podobe vystavenia žalovanej hrozbe aj opakovaného uloženia vysokých pokút, čo
podľa názoru žalovanej zakladá nemožnosť od nej spravodlivo a dôvodne takéto konanie požadovať.
Domáhať sa výkonu práva za týchto okolností je v rozpore s dobrými mravmi.

Žalobcakargumentáciižalovanejonemožnostiplneniapoukázalnato,žežalovanáničímnepreukázala,

že správnym rozhodnutím by jej mala byť uložená povinnosť zrušiť alebo zmeniť už uzatvorené
súkromno-právne zmluvy. Rozhodnutím dohliadacieho orgánu jej mohla byť uložená iba povinnosť
vytvoriť dodatočné technické či iné finančné rezervy pre krytie rizík z týchto produktov. Neobstojí tým ani
tvrdenie žalovanej, že zotrvávanie v pôvodne uzatvorenej zmluve by malo viesť k rozporu s kogentnými
právnymi predpismi. Účelom právnych predpisov, ktorými sa určujú povinné technické, kapitálové a
iné rezervy, povinne vytvárané poisťovňou, je zabezpečenie fungovania poistného systému, a nie

zákaz uzatvárania poistných zmlúv s určitým obsahom. Preto nepovažuje za presvedčivé ani tvrdenia
žalovanej o tom, že splnenie poistnej zmluvy za pôvodne dohodnutých podmienok je nemožné a tiež, že
plnenie peňažnej sumy je nemožné. S ohľadom na uvedené sa podľa žalobcu žalovanou navrhované
dôkazy: Protokol o kontrole, Protokol o vykonanom dohľade zo dňa 28.5.2003, protokol z dohľadu
vykonaného v Prvej česko-slovenskej poisťovni Rapid, a.s., oznámenie o skončení dohľadu na mieste,

žiadosť o predĺženie termínu - odpoveď, Notárska zápisnica osvedčujúca právne významnú skutočnosť
a priebeh deja, vyjadrenie zodpovedného aktuára poisťovne, na predmet konania nevzťahujú a nie je
dôvod ich vykonať, ani sa k nim vyjadrovať. K tvrdeniu žalovanej o tom, že príkaz na plnenie pôvodne
dohodnutého poistného plnenia je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalovanú zaväzuje k povinnosti,
ktorá je oproti jej právam nezaslúžená, neadekvátna a nevyvážená, žalobca zdôraznil, že žalovanú

nikto nenútil navrhnúť také sumy poistného, ako vo svojich zmluvám či podnikateľských stratégiách
navrhla. Bolo by nanajvýš zvláštne, ak by malo byť dbanie o plnenie si povinností zo strany podnikateľa
v spotrebiteľsko právnom vzťahu skutočne považované za rozporné s dobrými mravmi. Taktiež žalobca
nesúhlasil s názorom žalovanej, že poistné zmluvy UDP-K uzatvorené medzi ním a spotrebiteľmi sú
vo viacerých častiach neplatné z dôvodu rozporu so zákonom o poisťovníctve. Žalobca poukázal pri

tom na skutočnosť, že nie zmluvy, ale nedostatočná príprava na budúce záväzky zo strany žalovanej
(príprava dostatočných finančných rezerv) a schopnosť zabezpečiť splatenie záväzkov) bola predmetom
opatrení dohliadajúceho orgánu, a práve tieto nedostatky v činnosti žalovanej sú v rozpore so zákonom
o poisťovníctve. Spotrebiteľ nemôže znášať kalkulačnú neschopnosť poisťovne pri tvorbe vnútorných
rezervných fondov. Tiež poukázal na vyjadrenie NBS, podľa ktorého NBS nikdy neuložila žalovanej

povinnosť rušiť alebo zmeniť poistné zmluvy v produkte UDP-K. Žalovaná pritom doteraz nepreukázala
svoje tvrdenie, že nastala situácia, kedy jedna právna norma zakazuje určité správanie, ktoré jej iná
právna norma prikazuje. Žalobca poukázal aj na to, že oznámenie o zániku poistného vzťahu odkazuje
na čl. 11 ods. 2 VPP, ktoré hovoria o tom, že poistenie je zrušené nasledujúci deň po tom, čo poisťovňa
obdržala od poistníka žiadosť o zrušenie poistenia, pričom zo strany žalobcu žiadna takáto žiadosť daná

nebola. Preto poistný vzťah nemohol zaniknúť s poukazom aj na tú skutočnosť, že žalobca do dnešného
dňa si riadne plní svoje povinnosti, t.j. riadne a včas platí dojednané poistné, pričom poisťovňa akceptuje
všetky platby a tieto si ponecháva.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 788 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“),

ďalej na ust. § 788 ods. 3, na ust. § 575 ods. 1, ods. 2 OZ s tým, že z prevedeného dokazovania mal
preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný.

Za danej situácie, kedy žalovaná realizuje prejavy a správa sa tak, ako keby zmluvný vzťah už netrval a
zanikol, na strane žalobcu ide o stav právnej neistoty, ktorý môže byť odstránený predmetnou určovacou

žalobou. Tým podľa názoru súdu je daný naliehavý právny záujem na určení, či právny vzťah trvá.

Vzal za nepochybné, že účastníci konania uzatvorili písomnú poistnú zmluvu pre prípad smrti a dožitia
č. 5061700124 dňa 13.5.1999 s koncom poistenia 14. mája 2024 s dojednaným poistným 237,- Sk
mesačne, ktoré poistné žalobca riadne a včas uhrádza. Ďalej je nepochybné, že žalovaná listom zo dňa

23.6.2008 písomne oznámila žalobcovi, že dňa 16.5.2008 došlo k zrušeniu poistnej zmluvy na základe
ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na list poisťovne o prepočte pri produkte UDP-K, že
poisťovňa nemôže pokračovať v poistení, ktoré bolo nesprávne kalkulované a dňom 16.5.2008 došlo
v zmysle čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok k zániku poistenia. Je tiež nepochybné, žežalovaná odvodzuje zánik poistného vzťahu následnou nemožnosťou plnenia v dôsledku zmeny právnej
úpravy, a to zavedením § 31a zákonom č. 186/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný Zákon č. 95/2002
o poisťovníctve (dnešný § 35 ods. 1 Zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve), ktorý nadobudol účinnosť

od 1.5.2004.

Súdprvéhostupňasanestotožnilstvrdenímžalovanejotom,žekrokyrealizovanévovzťahukžalobcovi,
ktorýchvýsledkombolooznámenieozánikupoistenia,malipredstavovaťzosúladeniezmluvnéhovzťahu
s novou právnou úpravou, pretože takýto záver z obsahu týchto úkonov vôbec nevyplýva. Naopak, z

jednotlivých oznámení a prepočtov poisťovne je zrejmé, že žalovaná ich odôvodňovala v súvislosti s
vykonanou kontrolou NBS a v tej súvislosti s tvrdenou potrebou urobiť prepočet pôvodne nastaveného
poistného. Navyše, zánik poistenia podľa žalovanej nastal v súlade s článkom 11 ods. 2 VPP, ktorý
predpokladážiadosťpoistenéhosukončenímzmluvnéhovzťahu,pričomžalovanávkonaníaninetvrdila,
že by žalobca podal takúto žiadosť.

Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom žalovanej, že v dôsledku vykonanej kontroly
dozorujúcim orgánom bola poisťovňa nútená pod hrozbami uloženia vysokých pokút urobiť nové
prepočty poistného v už existujúcich zmluvných vzťahoch s tým, že pokiaľ bude pokračovať v poistných
vzťahoch v takto zle nastavenom poistnom, do budúcna nebude možné spravodlivo od poisťovne
očakávať, že bude plniť v rozpore so zákonom; podľa názoru súdu závery z predmetnej kontroly tomu

nezodpovedajú a ide iba o nesprávnu alebo nepresnú interpretáciu poisťovne o tom, čo jej bolo zo strany
NBS uložené.

Na základe uvedeného sa obrana žalovanej, spočívajúca v objektívnej nemožnosti plniť v dôsledku
zmeny právneho predpisu, vo vzťahu k týmto skutkovým tvrdeniam javí ako účelová až špekulatívna.

Odhliadnuc od uvedeného je nepochybné, že zmena právnej úpravy môže mať za následok následnú
objektívnu nemožnosť plnenia ako jeden z možných spôsobov zániku zmluvného vzťahu stanoveného
zákonom. Podľa názoru súdu zavedením § 31a zákona č. 186/2004 Z.z. nedošlo k takej zmene
právnehopredpisualeboprávnejúpravy,ktorábypredstavovalanáslednúobjektívnunemožnosťplnenia

a teda zánik vzťahu. V tejto súvislosti súd poukázal na skutočnosť, že poisťovňa od začiatku poistného
zmluvného vzťahu, do ktorého vstúpila so žalobcom, bola povinná vykonávať svoju činnosť s odbornou
starostlivosťou. V tejto povinnosti je zahrnutá, okrem iného, aj povinnosť poisťovne stanoviť výšku
poistného tak, aby nastavené poistné zodpovedalo a bolo adekvátne budúcemu plneniu (resp. odkupnej
hodnote). Za tým účelom bola poisťovňa povinná nastaviť určitým spôsobom poistno-matematické

postupy, ktoré by zabezpečovali a garantovali adekvátnosť medzi poistným a budúcim plnením bez
ohľadu na to, či táto povinnosť je alebo nie je priamo upravená právnym predpisom. Pokiaľ táto
povinnosť bola výslovne zakotvená do zákona až spomínanou novelou zákona č. 186/2004 Z.z., nejde
o žiadnu novú povinnosť, táto povinnosť tu bola z uvedených dôvodov od začiatku poistného vzťahu.
Pretonemožnovdanomprípadehovoriťotom,žezmenaprávnejúpravyspôsobilanáslednúnemožnosť

plnenia predpokladanú v cit. ustanovení § 575 OZ, na základe ktorej mal predmetný vzťah zaniknúť.

Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a
neúspešnú žalovanú zaviazal na náhradu trov konania voči úspešnému žalobcovi v sume 709,61 eur.
Trovy konania žalobcu predstavujú sumu 99,59 eur titulom zaplateného súdneho poplatku a trovy

právneho zastúpenia vo výške 610,02 Eur [úkony právnej služby vo výške 444,98 eur: 2x á 48,63
eur (prevzatie zastúpenia a príprava z 29.10.2008, žaloba z 28.11.2008), 2x á 53,49 eur (písomné
podanie zo dňa 16.4.2009, účasť na pojednávaní dňa 21.4.2009), 1x 55,49 eur (písomné podanie zo dňa
20.7.2010), 3x á 57,- eur (písomné podanie zo dňa 24.1.2011, zo dňa 26.1.2011 a účasť na pojednávaní
dňa 23.9.2011) a 1x 14,25 eur (účasť na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci); režijný

paušál vo výške 63,37 eur: 2x 6,31 eur, 2x 6,95 eur, 1x 7,21 eur, 4x 7,41 eur; DPH 20% z odmeny vo
výške 101,67 eur, a to v súlade s Vyhláškou č. 655/2004 Z.z. [§ 11 ods. 1 písm. b), § 14 ods. 5 písm.
b), § 1 ods. 3, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3].

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu súdu napadnutý

rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alebo zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) O.s.p..V dôvodoch odvolania žalovaná uviedla, že základnou spornou otázkou v konaní bolo, či došlo k
zániku právneho vzťahu založeného medzi účastníkmi konania poistnou zmluvou alebo nie, to znamená

určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je. V nadväznosti na to prirodzene aj otázka, ako došlo k
zániku tohto právneho vzťahu. Podľa názoru žalovanej v priebehu trvania právneho vzťahu došlo k
vzniku právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik tohto právneho vzťahu, a to v dôsledku
nemožnosti plnenia (dodatočnej právnej a objektívnej nemožnosti plnenia), majúcej svoj pôvod v zmene
právneho predpisu, zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve (ďalej len „zákon o poisťovníctve“), ktorá

nastala po uzatvorení poistných zmlúv medzi žalobkyňou a žalovanou. Zákonom č. 186/2004 Z.z. bol
novelizovaný zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve, do ktorého bol s účinnosťou od 01.05.2004 v
súvislosti so vstupom SR do EÚ vložený úplne nový § 31a, v zmysle ktorého poisťovňa a pobočka
zahraničnej poisťovne sú povinné určiť výšku poistného na základe poistno-matematických metód
tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých ich záväzkov, vrátane tvorby
dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia (pozn. dnes § 35 ods. 1 zákona č. 8/2008

Z.z. o poisťovníctve). Dokazovaním v rámci tohto konania bolo spoľahlivo preukázané predloženými
listinnými dôkazmi, vrátane znaleckého posudku č. 4/2008 spoločnosti AUDIT - POL spol. s.r.o., ako
aj protokolu Národnej banky Slovenska o vykonanom dohľade č. ODO-12990/2007 z 29.10.2007,
že poistné v prípade poistného produktu UDP-K u žalovanej nebolo vypočítané v súlade s poistno-
matematickými metódami tak, aby výška poistného zabezpečovala trvalú splniteľnosť všetkých jej

záväzkov, vrátane tvorby dostatočných technických rezerv a spôsobu ich umiestnenia, teda že poistné
bolo určené v nižšej výške, ako správne poistno-matematicky malo byť. Podľa ustanovenia § 70a zák. č.
186/2004 Z.z. bolo povinnosťou žalovanej zosúladiť svoje právne pomery s ustanoveniami tohto zákona
najneskôr do 30. apríla 2005, s výnimkou ustanovení § 4 ods. 12 § 31 ods. 6, s ktorými sú povinné tieto
subjekty zosúladiť svoje právne pomery najneskôr do 20. marca 2007.

V dôsledku skutočnosti, že poistné v prípade poistného produktu UDP-K u žalovaného nebolo
vypočítané v súlade poistno-matematickými metódami, čo sa po l. máji 2004 dostalo do priameho
rozporu s ustanovením § 31a ZoP, postupujúc v súlade s ustanovením g 70a ods. l ZoP, ktorý
žalovanému uložil povinnosť zosúladiť svoje právne pomery s ustanoveniami tohto zákona, žalovaný

musel postupovať a postupoval v súlade so zákonom a bezodkladne po zistení rozhodujúcich
skutočností (nesprávne určené poistné), zosúladiť svoje právne pomery s novými ustanoveniami ZoP.
Toto zosúladenie sa žalovaný v rámci existujúcich zmlúv UDP-K pokúsil vykonať dohodou s poistníkmi,
ktorých sa vzniknutý problém dotýkal. Žalobcovi žalovaná ponúkla dohodu o zmene obsahu zmluvy v
časti výšky poistného tak, aby táto bola určená v súlade so zákonom, resp. ponúkla zníženie poistného

plnenia pre prípad dožitia, čím by sa dohodnuté poistné dostalo do súladu so zákonom. Napokon
bola žalobcovi ponúknutá aj možnosť poistenie ukončiť s výplatou odkupnej hodnoty. Týmito krokmi
sa žalovaná snažila dostať existujúce zmluvy UDP-K do súladu s novým znením ZoP, čo sa jej však
v prípade žalobcu nepodarilo, nakoľko žalobca nepristúpil na dohodu a trval na pôvodne dohodnutých
podmienkach. V dôsledku tohto postoja žalobcu v spojení so zmenou ZoP a so zákonom uloženou

povinnosťou žalovanej upraviť svoje právne pomery s novými ustanoveniami ZoP, došlo u žalovanej k
vzniku objektívnej, následnej právnej nemožnosti plnenia, nakoľko žalovaná nemohla ďalej poskytovať
poistnú ochranu v rozsahu, ktorý bol v rozpore so zákonom, žalovaná nemohla byť naďalej zaviazaná
poskytnúť v budúcnosti poistné plnenie v prípade dožitia, ak toto plnenie vo vzťahu k inkasovanému
poistnému bolo vyššie ako malo správne poistno-matematicky byť. Vznikom tejto právnej skutočnosti

došlo k zániku poistenia minimálne v časti poistného plnenia, ktoré vo vzťahu k dohodnutému poistnému
bolo vyššie ako malo správne poistno-matematicky byť.

S poukazom na rozhodnutie NS SR č. 1Cdo/169/96 z 20. marca 1997 (R 109/1998) zmena zákona mala
za následok stav, že pôvodne dohodnuté plnenie sa stalo nemožným, pričom táto nemožnosť plnenia

má objektívny charakter, spočívajúci v zmene právneho predpisu, uskutočnenej po vzniku záväzku.
V dôsledku dodatočnej nemožnosti plnenia povinnosť dlžníka zanikla a zanikol aj záväzkový vzťah
medzi účastníkmi konania. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR podľa odvolateľky nepopiera
princíp zákazu retroaktivity, avšak jednoznačne pripúšťa možnosť pôsobenia neskoršej zmeny právneho
predpisu na skôr vzniknutý právny vzťah, a to aj v podobe zániku tohto právneho vzťahu v dôsledku

uskutočnenej zmeny zákona.

V tomto prípade je potrebné osobitne poukázať na prípady tzv. nepravej retroaktivity, kedy zákonodarca
v novom právnom predpise uzná právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti skoršieho zákona,no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinnosti), ktoré vznikli na základe týchto právnych
skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva alebo povinnosti.

Význam rozlišovania pravej a nepravej retroaktivity je založený na skutočnosti, že ak sa pravá
retroaktivita (spätná účinnosť) v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho
štátu, nepravá retroaktivita sa za určitých okolností akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie
ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Výsledkom rozlišovania medzi pravou
a nepravou retroaktivitou je poznanie, že nie každú zmenu, ktorú prinesie nový zákon na právne

vzťahy založené právnymi skutočnosťami v predchádzajúcom zákone, je možné spájať s jeho spätným
pôsobením a ako takú odmietať.

Ako príklad nepravej retroaktivity, ktorá je tak laickou ako aj odbornou verejnosťou bez akýchkoľvek
pochybností prijímaná, je prípad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa postupom času
dostali do Občianskeho zákonníka, a ktorých všeobecné a záverečné ustanovenia, vo vzťahu k skôr

uzavretým spotrebiteľským zmluvám, zavádzajú nepravú retroaktivitu v zmysle, že nové ustanovenia
sa vzťahujú aj na predchádzajúce právne vzťahy a nesúlad predchádzajúcich zmlúv s novou právnou
úpravoupostihujúnásledkomichneplatnosti,pokiaľnedôjdekichzosúladeniusnovouprávnouúpravou.
Tento právny stav je úplne identický s právnym stavom popísaným vyššie. Znenie oboch prechodných
a záverečných ustanovení je úplne identické, preto neexistuje dôvod prečo v prípade Občianskeho

zákonníka by súdy mali akceptovať nepravú retroaktivitu a v prípade zákona o poisťovníctve nie, nútiac
tak žalovaného zotrvať v právnom vzťahu, ktorý je v rozpore so zákonom a vystavovať ho tak riziku
ukladania sankcií zo strany orgánu dohľadu.

Odvolateľka zároveň akcentovala na ust. § 67 Zákona o poisťovníctve, podľa ktorého sa ustanoveniami

tohto zákona spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona; vznik
týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa
však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. Nakoľko žalovanej pred
účinnosťou zák. 186/2004 Z.z. žiadne nároky z poistno-právneho vzťahu nevznikli, aj napriek tomu, že
poistnézmluvyvzniklipredúčinnosťoutohtozákona,spravujúsaust.§31a) tohtozákonaapoistnémusí

byť aj v tejto poistnej zmluve od účinnosti tohto zákona určené v súlade § 31a Zákona o poisťovníctve a
pokiaľ tak nie je, zakladá tento nový právny stav u žalovanej následnú právnu a objektívnu nemožnosť
plnenia ako plnenia nedovoleného, to znamená plnenia, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, pričom
rozpor nastal až po vzniku právneho vzťahu.

V odvolaní žalovaná namietala, že žalobca na navrhovanom určení nemal naliehavý právny záujem v
zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p., lebo rozhodnutím súdu o podanej určovacej žalobe sa na postavení
žalobcu nič nezmení. Naliehavý právny záujem na zodpovedaní otázky, ktorá je predmetom konania,
nastane až v okamihu vzniku poistnej udalosti, a až vtedy môže dôjsť k zmene právneho postavenia
žalobcu. Otázku nemožnosti plnenia je však potrebné posúdiť už v tomto konaní z dôvodu, že plnenie

žalovanej nepredstavuje len výplata poistného plnenia pri vzniku poistnej udalosti, ale predstavuje
poskytovanie ochrany v určitom rozsahu od momentu uzavretia poistnej zmluvy. Je nepochybné, že u
žalovanej na základe poistnej zmluvy v budúcnosti vznikne povinnosť na výplatu poistného plnenia, a
preto už dnes, vzhľadom na objasnený právny stav, je možné posúdiť, či dohodnuté plnenie žalovanej
je možné alebo nie, v zmysle, či je právne dovolené alebo nie.

Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Predovšetkým sa súd nedostatočne vysporiadal s tvrdenou a preukázanou dodatočnou právnou
a objektívnou nemožnosťou plnenia zo strany žalovanej. Občiansky zákonník v ustanovení § 575

zakotvuje účinky následnej nemožnosti plnenia, pričom tieto účinky spočívajú v zániku platne
dojednaného záväzku, ktorého plnenie bolo na začiatku možné, a až po vzniku právneho vzťahu nastala
skutočnosť, ktorá spôsobila jeho následný zánik pre následnú nemožnosť plnenia, ktorá navyše nemusí
byť len fyzická, ale môže byť aj právna, a dokonca môže byť aj subjektívna.

Súd prvého stupňa nesprávne posúdil tvrdenú a preukázanú dodatočnú objektívnu právnu nemožnosť
plnenia na strane žalovanej, ktorá spočívala v nemožnosti pre žalovanú zotrvať v právnom vzťahu,
ktorého obsah je bez zavinenia žalovanej v priamom rozpore so zákonom o poisťovníctve, čo bolo
skonštatované aj orgánom dohľadu a zotrvanie, v ktorom bez jeho zmeny by pre žalovanú znamenalopostupovať v rozpore so zákonom a zároveň vystavenie sa riziku sankcií, okrem iného aj v podobe
uloženia pokuty vo výške 220.000.000,- Sk, a to aj opakovane. Nesprávnym rozhodnutím Ministerstva
financií SR, ktoré v roku 1995 schválilo nesprávne určené poistné pri produkte UDP-K, ktoré nebolo

vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami, bola žalovaná uvedená do omylu v tom,
že poistný produkt UDP-K, schválený štátom určenou autoritou, nemá nedostatky a že ho žalovaná
môže ponúkať. Až neskorším orgánom dohľadu (NBS) bola žalovaná upovedomená o tom, že tento
produkt nemá správne určené poistné a že žalovaná je povinná prijať opatrenia na nápravu pod
hrozbou závažných sankcií a možnosťou ich opakovaného uloženia. Otázku náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným rozhodnutím si uplatňuje žalovaná v samostatnom konaní voči Slovenskej
republike a Ministerstvu financií SR. V prípade „živých“ ešte trvajúcich poistných zmlúv UDP-K však bola
žalovaná nútená prijať opatrenia na nápravu nesprávne určeného poistného.

V ďalších dôvodov odvolania akcentovala žalovaná na to, že je to Ministerstvo financií, ktoré je
zodpovedné za schválenie nesprávneho vzorca na výpočet poistného pri produkte UDP-K. To, že

Ministerstvo financií SR v roku 1995 schválilo poistno-matematický nesprávny vzorec, spôsobilo neskôr
v roku 2004 v dôsledku ďalšej skutočnosti vznik rozporu poistných zmlúv žalobcu so ZOP s jeho § 31a.
Zodpovedná za túto situáciu teda nie je žalovaná, ale štát.

Odvolateľka poukázala aj na výpoveď Z.. Š., z ktorej vyplynulo, že po roku 2002 už vzorce pre výpočet

poistného štát neschvaľoval, ale určovala si ich každá poisťovňa samostatne s tým, že boli predmetom
jej obchodného tajomstva. V takom prípade, ak by vznikla obdobná situácia pre taký poistný produkt, do
ktoréhoštátnezasahovalaneschvaľovalho,bolabyzodpovednosťzaškoduplnenapleciachpoisťovne.
Aj v tomto prípade by však v dôsledku zmeny ZoP v r. 2004 musela poisťovňa upraviť svoje právne
pomery v poistných zmluvách s nesprávne určeným poistným a poistník by sa mohol dožadovať voči

poisťovnilennáhradyškody,nievšakpôvodnedojednanejpoistnejochranyapoistnéhoplnenia,nakoľko
tie sa stali rozpornými s zákonom. V prípade poistného produktu UDP-K a poistných zmlúv žalobcu je
situácia rovnaká, ale s tým rozdielom, že za škodu je v tomto prípade zodpovedný štát, a nie žalovaná a
žalobca sa nápravy z ukrátenia na svojich právach v tomto prípade môže dožadovať len z titulu náhrady
škody, a to voči štátu. Žalobca nemôže voči žalovanej uplatňovať svoje práva tým spôsobom, že sa bude

dožadovať porušenia zákona žalovanou. Takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu.

Ďalejodvolateľkadôvodí,žezáverysúduprvéhostupňa,podľaktorýchsižalovanánesprávnevypočítala
a navrhla výšku poistného, opomínajú zásadný vplyv štátu cestou Ministerstva financií SR, ktorého
zásadnosť na výpočet poistného by bol súd odhalil, keby bol vykonal žalovanou navrhovaný dôkaz a

vyžiadal by si spis Ministerstva financií SR č.k. 52/1024/1995 zo dňa 30.05.1995.

Žalovaná súčasne s odvolaním podala dňa 8. novembra 2011, teda v priebehu odvolacieho konania,
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a predloženie predbežnej otázky na
rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

Svoj návrh na prerušenie konania žalovaná odôvodnila priamou súvislosťou medzi rozhodnutím
ústavného súdu o predloženej otázke a týmto konaním. Podľa názoru žalovanej od rozhodnutia
ústavného súdu môže byť priamo závislá samotná existencia tohto súdneho konania. Pokiaľ by ústavný
súd skonštatoval rozpor napadnutých ustanovení zákona o poisťovníctve, týkajúce sa najmä dohľadu

NBS nad poisťovňami, s ústavou, mohlo by dôjsť k zániku tohto konania, nakoľko otázka, ktorá je v
súčasnosti predmetom tohto konania, by medzi stranami mohla prestať byť spornou a žalovaná by
mohla dobrovoľne plniť to, čoho sa žalobca v tomto konaní domáha. Za súčasného právneho stavu
žalovanej bráni v ďalšom zotrvaní v právnom vzťahu, ktorý je predmetom tohto konania, rozhodnutie
Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“), ako orgánu dohľadu o tom, že poistné v poistnom produkte

UDP-K nebolo vypočítané v súlade s poistno-matematickými metódami pre výpočet poistného, že
bolo vypočítané a inkasované v nižšej výške ako malo byt' a že z tohto dôvodu a v tejto časti sú
poistné zmluvy UDP-K v rozpore so zákonom o poisťovníctve. V súlade s týmto zistením uložila NBS
odporcovi prijať opatrenia na nápravu, a to pod hrozbou sankcií znamenajúcich pokuty až do výšky
20.000.000,-Sk/663878,38 eur, resp. odobratie povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti, t.j. úplný

zánik žalovanej. Pokiaľ existuje záväzné vyjadrenie orgánu dohľadu o protiprávnosti obsahu poistnej
zmluvy so zákonom a tento nedostatok je sankcionovateľný zákonom predpokladanými sankciami, je
teda autoritatívne vynútiteľné jeho dodržiavanie, resp. náprava vadného stavu, je táto skutočnosť pre
žalovanú právne záväzná a zákonodarca, prostredníctvom možnosti ukladania sankcií trvá na jehododržiavaní a vynucuje si ho. Žalovaná tak nemá inú možnosť, ako konať v súlade so zákonom, a nie
je žalovanú možné nútiť, aby zotrvala v určitom právnom vzťahu za cenu porušenia zákona, ktorého
porušenie navyše zákonodarca veľmi prísne sankcionuje a jeho dodržiavanie si vynucuje. Požadovať od

žalovanej,abykonalaniečo,čozákonpriamozakazuje,jekonaním,ktoréjevprávnomštáteneprijateľné
a nepredstaviteľné, a to predovšetkým s poukazom na článok 2 ods. 3 Ústavy SR a rovnako aj na
článok 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Skutočnou príčinou sporu,
ktorý je predmetom tohto konania, je rozhodnutie NBS ako orgánu dohľadu o nesprávne vypočítanom

poistnom v sadzbe UDP-K a o rozpore poistných zmlúv UDP-K so zákonom z tohto dôvodu. Nebyť
rozhodnutia orgánu dohľadu (NBS), žalovaná by nikdy k prepočtom poistného v poistných zmluvách
UDP-K sama z vlastnej iniciatívy nepristúpila. Procesným návrhom na prerušenie konania sa žalovaná
snaží dospieť k riešeniu skutočnej príčiny sporu, túto príčinu odstrániť a odstrániť tak možnú spornosť
vzniknutú medzi žalobcom a žalovanou, a v konečnom dôsledku tak vyriešiť spor.

S poukazom na články 10, 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „ZES“) dôvodom
na podanie procesného návrhu žalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
predloženie predbežnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, je potreba
rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, ktorá sa týka výkladu Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva ako nevyhnutného predpokladu na vydanie rozsudku vnútroštátneho súdu v právnej veci,

ktorá je predmetom tohto konania. Otázka zistenia správneho výkladu aplikácie komunitárneho práva
vo vzťahu k právnej veci prejednávanej v tomto konaní pred vnútroštátnym súdom, sa dotýka článku
105 ods. 5 a 6 ZES a článku 14 bod 14.1, 14.3 a 14.4 a článku 25 bod 25.1 a 25.2 Štatútu Európskeho
systému centrálnych bánk (ďalej len „Štatút“).

Je nepochybné, že hlavným cieľom Európskeho systému centrálnych bánk, ktorého neoddeliteľnou
súčasťou je aj NBS, je udržiavať cenovú stabilitu, s odkazom na článok 2 a 3 kapitoly II Štatútu a
úlohami Európskeho systému centrálnych bánk, tento prispieva k hladkému uskutočňovaniu politík
prijatýchpríslušnýmiorgánmi,ktorésatýkajúdohľadunadobozretnýmpodnikanímúverovýchinštitúciía
stability finančného systému. Nie je prekvapujúce, že z dohľadu nad obozretným podnikaním úverových

a ostatných finančných inštitúcií sú poisťovne vylúčené. Podnikanie úverových inštitúcií (bánk) a
podnikaniepoisťovnífungujenaúplnerozdielnychprincípoch,majúcodlišnýcharakter,ktorýdeterminuje
rôzne pôsobenie týchto druhov podnikania na finančný trh a cenovú stabilitu. Podnikanie poisťovne
fungujenajednoznačnýchprincípochpoistnejmatematiky,vrámciktorýchjezákladompoistnéhovzťahu
vzájomná vyváženosť plnení poistníka a poistiteľa. Samotný charakter „vkladania“ peňazí do banky a

do poisťovne má svoj úplne iný základ, následne spočívajúci aj v rozdielnosti rizikovosti týchto dvoch
druhov podnikania. Investovanie poisťovne do aktív na rozdiel od bánk, je prísne limitované zákonnou
úpravou prostredníctvom vyhlášok a opatrení, ktorých cieľom je zamedziť rizikovému investovaniu
zo strany poisťovní, čím sa zabezpečuje požadovaná finančná stabilita poisťovne, ktorá je zároveň
bezpodmienečne viazaná svojim obchodným plánom schváleným príslušným orgánom štátu. Peňažné

plnenie poisťovne v prospech poisteného je vždy viazané na budúcu možnú, neistú poistnú udalosť.
Zároveň poisťovňa musí v každom okamihu svojej existencie disponovať dostatkom finančnej hotovosti
na okamžité vyplatenie všetkých odkupných hodnôt svojich klientov v jedinom okamihu. V dôsledku
týchto pravidiel nemôže v poisťovni dôjsť k obdobnej situácii, ako je to v prípade bánk, a síce k
nárazovémuvýberupeňazíjejklientovaspôsobenietakvážnejnestabilitytejtoinštitúcie.Vpoisťovníctve

sa tak logicky nevyskytla ani potreba vytvorenia fondu ochrany vkladov, ako je tomu u bánk, keď v
konečnom dôsledku sa pri poistení o vklady ani nejedná. Nie je preto v súlade s cieľmi a úlohami
Európskeho systému centrálnych bánk, v rámci zabezpečovania stability finančného systému vykonávať
prostredníctvom národných centrálnych bánk spolu s dohľadom nad obozretným podnikaním úverových
inštitúcií aj dohľad nad poisťovňami, nakoľko obidve oblasti vychádzajú z úplne rozdielnych princípov,

vyžadujúc si tak oddelený prístup v riešení dohľadu nad týmito druhmi podnikania. Podľa názoru
žalovanej dohľad nad poisťovacími podnikmi vykonávaný Centrálnou bankou členského štátu Európskej
únievrozporesúlohamicentrálnychbánk,takakoichvytyčujeZESaŠtatútavýkondohľaducentrálnymi
bankami členských štátov EU (v prípade SR Národnou bankou Slovenska) je v rozpore so zmluvou o
založeníEurópskehospoločenstvaasoŠtatútomeurópskehosystémucentrálnychbánkakoprimárnych

prameňov komunitárneho práva, ktoré v zmysle článku 7 ods. 2, 4 a 5 a článku 154c Ústavy SR majú
prednosť pred zákonmi SR. Dohľad centrálnych bánk členských štátov nad poisťovňami je zároveň
týmito primárnymi prameňmi komunitárneho práva vylúčený.Keďže v právnej veci, ktorá je predmetom tohto konania, vznikla otázka týkajúca sa výkladu
komunitárneho práva a na túto otázku je v zmysle článku 234 ZES právomocný odpovedať výlučne
Súdny dvor Európskych spoločenstiev, ktorému túto právomoc zveruje priamo Zmluva o založení

Európskeho spoločenstva, žalovaná navrhla predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev v nasledujúcom znení :

1. Môže sa článok 105 a článok 109 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a článok 14 bod 14.1
a bod 14.3 a článok 25 Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk vykladať tak, že z vykonávania

dohľadu nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami) sú národné centrálne banky vylúčené?

2. Môže sa článok 14 bod 14.4 Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk vykladať tak, že národné
centrálne banky môžu vykonávať aj funkciu dohľadu nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami)?

Žalovaná zdôraznila, že súdny orgán najneskôr v poslednom stupni je povinný obrátiť sa s prejudiciálnou

otázkou na Súdny dvor ES (článok 234 ods. 3 a 4 ZES). Vnútroštátny súdny orgán je v tomto prípade
povinný o návrhu účastníka na prerušenie konania z dôvodu predloženia predbežnej otázky Súdnemu
dvoru ES rozhodnúť. Ak nedôjde k predloženiu predbežnej otázky Súdnemu dvoru ES najneskôr súdom,
proti ktorého rozhodnutiu nie je podľa vnútorného práva členského štátu prípustný opravný prostriedok, a
týmto prostriedkom sa nemá na mysli sťažnosť podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR, tak potom dochádza

k porušeniu ústavnosti, postupu a rozhodovania všeobecného súdu (článok 46 ods. 1 Ústavy) a zároveň
sa vynára aj závažná otázka zodpovednosti Slovenskej republiky za porušenie Zmluvy o založení
Európskych spoločenstiev postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Slovenský súd v poslednej
inštancii je povinný takúto otázku predložiť Európskemu súdnemu dvoru a ak ju nepredloží, poruší
právo účastníka konania na prístup k súdu, ktorým je Európsky súdny dvor, ako takému zmarí možnosť

zaujatia stanoviska jediným súdom, ktorý bol oprávnený vo veci rozhodnúť. Základné právo „nebyť
odňatý zákonnému sudcovi“ bude porušené vždy, keď súd nepreruší konanie napriek vzniku povinnosti
predložiť prejudiciálnu otázku Európskemu súdnemu dvoru, alebo keď poruší povinnosť podať návrh na
začatie konania pred Ústavným súdom SR o súlade právneho poriadku. V tejto súvislosti poukázal na
judikatúru Súdneho dvora ES. Zdôraznil, že komunitárne právo zakotvuje zásadu, podľa ktorej členské

štáty sú povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušením komunitárneho práva.

K odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Vo vyjadrení žalobca uviedol, že pokiaľ sa žalovaná v odvolaní odvoláva na nedostatok naliehavého
právneho záujmu žalobcu, pričom konštatuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o existencii
naliehavého právneho záujmu žalobcu na navrhovanom určení vychádza podľa názoru žalovanej z
nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaná sa snaží vytvoriť dojem, že rozhodnutím súdu prvého
stupňa sa v postavení žalobcu nič nezmení. Rovnako žalovaná argumentuje skutočnosť, že žalobca

dnes nemusí riešiť otázku, či je poistnou zmluvou viazaný alebo nie, keďže pre žalobcu už z poistnej
zmluvy nevyplývajú žiadne povinnosti, ktorých porušenia by sa mohol obávať z dôvodu neistoty, či tu
právny vzťah je alebo nie je a znášať tak následky tohto porušenia. Žalovaná ale vo svojich tvrdeniach
opomína viacero skutočností, ktoré žalobca prezentoval či už vo svojich písomných alebo ústnych
podaniach, na základe ktorých prvostupňový súd posúdil otázku existencie naliehavého právneho

záujmu správne, a to tak, že žalobca má naliehavý právny záujem na podaní žaloby a rozhodnutí vo
veci o určenie, že poistný vzťah trvá.

Naliehavosť právneho záujmu žalobca odôvodnil nielen skutočnosťou, že je v dôsledku konania
žalovanej v stave neistoty, či poistná zmluva naďalej trvá, pričom tento stav môže ukončiť iba súd

navrhovaným výrokom rozsudku. Žalobca zhodne so súdom prvého stupňa odôvodnil svoj naliehavý
právny záujem aj skutočnosťou, že z dôvodu konania poistiteľa je v neistote ohľadne trvania poistného
vzťahu a nevie zhodnotiť mieru, do ktorej je chránený pred rizikom prípadných nepredvídateľných
životných udalostí, a taktiež nevie, či si má zabezpečiť poistenie týchto rizík u iného poistiteľa. Osoby
oprávnené z poistenia by taktiež nemohli voči poistiteľovi uplatniť práva, ktoré prislúchajú žalobcovi

osobne. Rovnako je pre žalobcu dôležité, že ak by zmluva bola jednostranným právnym úkonom
poistiteľa platne ukončená, tak by nárok žalobcu na odkupnú hodnotu podliehal premlčaniu, ktoré by
mohlo márne uplynúť bez toho, aby žalobca mal vedomosť o ukončení zmluvy. Z vyššie uvedených
dôvodov je zjavne, že žalobcovi svedčí naliehavý záujem na určení, že poistná zmluva je naďalej vplatnosti a že poistný vzťah trvá. Naďalej žalobca trvá na tom, že jeho záujem na určení nie je daný
iba možnosťou vzniku nároku na poistné plnenie na strane žalobcu, keďže poistný vzťah je aj otázkou
investičných preferencií žalobcu a jeho záujmu zabezpečiť iné osoby v prípade jeho životnej udalosti. Nie

len budúci zvýhodnený (prípadná tretia osoba) má preto právny záujem na určení existencie právneho
vzťahu.

Žalobca v písomnom vyjadrení považuje za nedôvodné aj námietky žalovanej týkajúce sa dodatočnej
právnej a objektívnej nemožnosti plnenia na strane žalovanej. Žalovaná v tejto časti odvolania

argumentuje nesprávnym právnym posúdením, keď oznámenie o zániku poistenia, ktorým žalovaná
oznámila žalobcovi vznik objektívnej právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik poistenia,
označila za jednostranný právny úkon žalovanej, ktorým malo byť neplatne ukončené poistenie žalobcu.

Žalovaná opakovane stavia svoju argumentáciu v spore skutočnosťou, že jej nie je možné uložiť
dve protichodné povinnosti, jednak vyplývajúce zo správneho rozhodnutia a z uzatvorenej zmluvy.

Na nasledovnom tvrdení žalovaná stavia argumentáciu o nemožnosti plnenia, hrubom rozpore s
Ústavou SR (str. 11 odvolania), či dokonca čiastočnej neplatnosti poistnej zmluvy UDP-K č. 5007900126
(str. 6 odvolania). Žalovaná však ničím nepreukázala, že správnym rozhodnutím by jej mala byť
uložená povinnosť zrušiť alebo zmeniť už uzatvorené súkromnoprávne zmluvy. Dokonca podľa vyjadrení
samotnej NBS, ktoré boli v spore predložené, neobsahuje rozhodnutie dohliadacieho orgánu povinnosť

zmeniť už existujúce zmluvy v neprospech žalobcu. Preto nie je možné považovať vzniknutú situáciu ani
za objektívnu nemožnosť čiastočného plnenia v pôvodne nakalkulovanej výške, ani za situáciu nezávislú
od vôle a činnosti poisťovne.

Žalovaná,podľajejtvrdení,malabyťkuoznámeniuoukončenípoistnejzmluvyžalobcunútenáprikročiťv

dôsledku krokov dohliadacieho orgánu NBS. S predmetnými tvrdeniami nesúhlasí, pretože rozhodnutím
dohliadacieho orgánu mohla byť žalovanej uložená iba povinnosť vytvoriť dodatočne technické či iné
finančné rezervy pre krytie rizík z týchto produktov.

Žalobca podotýka, že v každom zmluvnom vzťahu je potrebné rozlišovať verejnoprávnu a

súkromnoprávnu stránku, a preto nemôže znášať následky sporov medzi žalovanou a dohliadajúcimi
orgánmi. Škodu takto vzniknutú nie je možné preniesť na spotrebiteľov. Preto ani prípadné nesplnenie si
povinností pri výpočte technických rezerv alebo iná chyba pri výpočte, či nenaplnenie miery solventnosti,
môže byť iba porušením verejnoprávnych noriem, ktoré nemôžu mať vplyv na platnosť a obsah
súkromnoprávnych - poistných zmlúv. Národná banka Slovenska nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu so

žalobcom a ani nie je subjektom, ktorý by sa dopustil deliktu voči žalobcovi, preto si prirodzene nemôže
uplatniť žiaden nárok voči NBS, preto v zmluvnom vzťahu uzatvorenom s žalovanou žalobca nemôže
znášať následky prípadného protiprávneho konania NBS.

Žalobca dostatočne v konaní preukázal potrebu rozlišovania verejnoprávneho a súkromnoprávneho

vzťahu, podporovanú aj samotnou judikatúrou Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. Pl. ÚS16/95 z 24. mája 1995, zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky,
čiastka 43, pod č. 126/1995). Zásada odlišnosti verejnoprávnej a súkromnoprávnej úrovne je právne
záväzne upravená aj v § 3 ods. l Obchodného zákonníka, podľa ktorého platnosť právneho úkonu
nie je dotknutá tým, že sa určitej osobe zakázalo podnikať alebo že určitá osoba nemá oprávnenie

na podnikanie. Týmto ustanovením sa normuje nezávislosť platnosti súkromnoprávneho úkonu od
verejnoprávnych zákazov. Verejnoprávna regulácia nevedie k modifikácii obsahu zmluvy, a ani k
možnosti jednostranne súkromnoprávny vzťah zmeniť alebo zrušiť.

Týmto neobstojí ani tvrdenie žalovanej, že zotrvávanie v pôvodne uzatvorenej zmluve by malo viesť

k rozporu s kogentnými právnymi predpismi. Účel právnych predpisov, ktorými sa určujú povinné
technické, kapitálové a iné rezervy, povinne vytvárané poisťovňou, je zabezpečenie fungovania
poistného systému, a nie zákaz uzatvárania poistných zmlúv s určitým obsahom. Preto nepovažuje
za presvedčivé ani tvrdenia žalovanej o tom, že splnenie poistnej zmluvy za pôvodne dohodnutých
podmienok je nemožné. Nanajvýš inovatívne, v porovnaní s drvivo prevládajúcou právnou mienkou,

pôsobí tvrdenie, že plnenie peňažnej sumy je nemožné. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej o tzv.
hospodárskej nemožnosti plnenia si žalobca podotkol, že žalovanú nikto nenútil navrhnúť také sumy
poistného, ako vo svojich zmluvách či podnikateľských stratégiách navrhla. Rovnako posúdil vzniknutú
situáciu aj súd prvého stupňa, ktorý svoje odôvodnenie správne zhrnul na str. 15 rozsudku.Žalobca upozorňuje aj na skutočnosť, že žalovaná oznámila ukončenie poistenia žalobcovi s úplne
iným odôvodnením, aké sa snaží tomuto ukončeniu v súčasnosti prikladať. Žalovaná v liste Oznámenie

o zániku poistenia odôvodnila ukončenie s poukazom na článok 11 ods. 2 Všeobecných poistných
podmienok pre životné poistenie. Ustanovenie článku 11 ods. 2 VPP uvádza: „Poistenie je zrušené
nasledujúci deň, keď poisťovňa žiadosť poistníka obdržala. Ak poistník uvedie v žiadosti neskorší dátum,
ku ktorému má byť poistenie s výplatou odbavného zrušené, zruší sa poistenie k tomuto dátumu.“ Na
tomto základe žalobca upozorňuje na skutočnosť, že svojím správaním nikdy nedal príčinu na zrušenie

poistnej zmluvy a rovnako nikdy nepožiadal o ukončenie poistného vzťahu či už výpoveďou, prípadne
dohodou.

Žalobca nepovažuje odvolanie za dôvodné ani v argumentácie žalovanej, týkajúcej jej omylu v tom, že
poistný produkt UDP-K nemá nedostatky a že ho žalovaná môže ponúkať (stalo sa tak nesprávnym
rozhodnutím Ministerstva financií z roku 1995). Poistná zmluva nemohla byť uzatvorená v dôsledku

omylu žalovanej (nesprávne určený prepočet, prípadne omyl v inej skutočnosti), a ani prípadný omyl
žalovanej nezakladá povinnosť žalobcu zmeniť zmluvu alebo doplatiť určité čiastky. Nie sú splnené
podmienky omylu v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka, keďže žalobca o prípadnom omyle žalovanej
nevedel, vedieť nemohol a ani ho nevyvolal. Žalobca už v konaní vyjadril presvedčenie, že právo
namietať relatívnu neplatnosť poistnej zmluvy z dôvodu omylu žalovanej nie je dané a aj v prípade, ak

by dané bolo, namietal a namieta jeho premlčanie. Navyše, neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto
ju sám spôsobil. Žalobca preto nemôže niesť následky pochybení žalovanej pri plnení si verejnoprávnej
povinnosti. Okrem toho taktiež poukazuje na ustanovenie § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého nie je právny úkon neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
Chybne nastavený mechanizmus, resp. nevýhodne formulované ustanovenie zmluvy pritom nie je

možné považovať za chybu v písaní alebo počítaní.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. l písm. c), žalobca zdôrazňuje skutočnosť,
že o identickom návrhu na prerušenie konania už rozhodol Okresný súd Košice I, tak že návrh
zamietol a konanie neprerušil. Má za to, že predloženie predbežnej otázky je pre posúdenie tohto sporu

nepodstatné a nijakým spôsobom nesúvisí s predmetom tohto konania, ktorým sú jedine občiansko-
právne predpisy upravujúce zmluvu o poistení, uzavretú medzi žalobcom a žalovanou.

Za nedôvodnú považuje žalobca aj námietku žalovanej o nevykonaní dôkazov ňou navrhnutých, a to
poukazujúc na argumentáciu o oddelenosti súkromnoprávnej a verejnoprávnej roviny právnej úpravy

vzťahu. Žalovanou navrhované dôkazy sa na predmet konania nevzťahujú a nebol, a ani nie je dôvod
ich vykonať, ani sa k nim zo strany žalobcu vyjadrovať. Žiaden zamestnanec žalovanej sa v konaní
nedomáhal výpovede, preto takéto tvrdenia žalovanej v odvolaní považujem za nadnesené. Žalobca
zastáva rovnaký názor aj ohľadne nedôvodnosti pripojenia správneho spisu Ministerstva financií č.j.
52/1024/1995 zo dňa 30.5.1995, najmä vzhľadom na skutočnosť, že tento dôkaz sa na predmet konania

nevzťahuje.ČibolorozhodnutieMinisterstvafinanciíSlovenskejrepublikyvovzťahukžalovanejsprávne
alebo nesprávne, či Ministerstvo financií SR malo alebo nemalo zistiť nedostatky výpočtu poistno-
matematického vzorca, nemôže nič zmeniť na skutočnosti posudzovania právneho vzťahu medzi
účastníkmi o existencii, trvaní, prípadne zániku konkrétneho zmluvného vzťahu.

Žalobca vo vyjadrení poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 8C/30/2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/187/2009 v obdobnej veci, v ktorej súd
určil, že poistná zmluva existuje a žalovaní sú ňou viazaní. Zároveň predmetné rozhodnutia odvolaciemu
súd predložil.

Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení z 21. novembra 2011 uviedol, že žalovaná už v konaní podala
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c), ktorý je plne identický s týmto návrhom, o
ktorom už súd právoplatne rozhodol tak, že návrh zamietol a proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné
odvolanie. Žalovaná sa vzhľadom na nemožnosť podania odvolania proti tomuto zamietnutiu návrhu na
prerušenie konania snaží o podanie identického návrhu na Krajský súd v Košiciach, v tejto súvislosti

ale pozabúda na zásadu Bis de eadem re ne sit actio (Nech nie je žaloby dvakrát v tej istej veci) alebo
častejšie uvádzaná zásada ako ne bis in idem, teda nie dvakrát v tej istej veci, pričom ide o právnu
zásadu, ktorá zakazuje opakované nárokovanie nároku pred súdom a tvorí prekážku veci právoplatne
rozhodnutej. Žalobca naďalej zastáva názor, že predloženie predbežnej otázky je pre posúdenie tohtosporu nepodstatné a nijakým spôsobom nesúvisí s predmetom tohto konania. Poukázal na rozhodnutie
súdu prvého stupňa v tejto veci z 21. decembra 2010.

Žalobca má za to, že žalovaná mala možnosť namietať postup NBS pri výkone dohľadu a zároveň mala
užvtomtočasemožnosťnamietaťajneoprávnenosťvýkonudohľaduNBS.Okresnýsúdnávrhžalovanej
na prerušenie konania považoval za neakceptovateľný a neprerušil konanie z viacerých dôvodov, z
ktorých jasne vyplýva, že pre posúdenie tohto sporu sú dôležité občiansko-právne predpisy, upravujúce
zmluvu o poistení uzavretú medzi účastníkmi, nie právne predpisy upravujúce postavenie žalovanej ako

podnikateľa. Samotné prerušenie konania by preto nemalo žiaden efekt pre toto konanie, práve naopak,
spôsobovalo by len odďaľovanie rozhodnutia vo veci.

Žalobca nesúhlasí ani s názorom žalovanej, že rozhodnutím Súdneho dvora, v rámci ktorého podá
výklad Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk,
v rozsahu navrhovaných prejudiciálnych otázok, môže byt' priamo rozhodnuté súdne konanie vedené

pred týmto súdom. Zotrváva na stanovisku, že ani prípadný záver o vylúčení NBS z vykonávania
dohľadu nad poisťovníctvom by nemohol v dôsledku zákazu retroaktivity zasiahnuť do právneho stavu
pred takýmto rozhodnutím a určite by jeho rozhodnutie nemohlo mať vplyv na súkromnoprávne vzťahy,
do ktorých vstúpili súkromné osoby bez ohľadu na verejnoprávnu reguláciu dohľadu nad výkonom
poisťovníctva. Súdny dvor Európskych spoločenstiev pritom vôbec nerozhoduje - a ani v prípade

prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písmeno c) O.s.p. by nerozhodoval - o platnosti alebo obsahu
súkromnoprávneho vzťahu. Preto konštatovanie žalovanej na viacerých miestach jeho návrhu na
prerušenie o tom, že rozhodnutím Súdneho dvora, v rámci ktorého podá výklad v rozsahu navrhovaných
prejudiciálnych otázok, môže byť priamo rozhodnuté súdne konanie vedené pred týmto súdom, je
absolútne neopodstatnené. Okrem toho, predmetom sporu nie je otázka legálnosti aktivít vykonaných

zo strany dohliadacieho orgánu, ale otázka existencie alebo neexistencie právneho vzťahu medzi
účastníkmi.

Žalobca preto navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach rozhodol o neprerušení konania vo veci
určenia, že poistný vzťah trvá, ktoré navrhovala žalovaná s poukazom na § 109 ods. l písmeno c)

Občianskeho súdneho poriadku smerujúce k predloženiu predbežnej otázky na rozhodnutie Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev.

Žalovaná v odvolacom konaní podaním zo dňa 20. augusta 2012 doručeného Krajskému súdu v
Košiciach 22. augusta 2012 zaslala podanie označené ako doplnenie právnej argumentácie k odvolaniu,

kde akcentovala na to, že žiadna zo zmluvných strán nedostatok zistený Národnou bankou Slovenska
(nízke poistné) nespôsobila, ani nemohla predvídať. Žalovaná sa v krátkom čase po zistení uvedenej
novej okolnosti aktívne usilovala uzavrieť so žalobcom dohodu a rozpor so zákonom odstrániť. Iniciatíva
žalovanej nebola úspešná. Žalobca v súdnom konaní navrhuje zotrvanie v poistnom vzťahu za
nezmenených podmienok s poukazom na bezvýhradnú aplikáciu zásady, že zmluvy sa majú plniť. Podľa

žalovanejvšakpodstatnázmenavonkajšíchokolnostízmluvnýmistranamineovplyvniteľných,oktorejsa
zmluvné strany dozvedia počas trvania zmluvného vzťahu, ak má vplyv na obsah záväzkového vzťahu,
spôsobuje narušenie prirodzenej spravodlivosti medzi zmluvnými stranami a dopadá obzvlášť ťaživo
na jednu zo zmluvných strán, je okolnosťou, s ktorou je možné spojiť prelomenie zásady pacta sunt
servanda v podobe následnej úpravy zmluvného záväzku alebo jeho zániku. K takémuto riešeniu sa

prikláňajú právne dokumenty Európske únie, ako sú princípy európskeho zmluvného práva, Európsky
návrh spoločného referenčného rámca ako aj princípy Zásad UNIDROIT.

Žalovaná poukázala na ustanovenia § 9 ods. 3 a § 11 ods. 3 zákona č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve
v znení účinnom k 31.05.1995, ďalej na čl. 6:105, čl. 6:106 ods. 2 a čl. 6:111 Princípov európskeho

zmluvného práva a akcentujúc na ust. § 1 O.s.p. má za to, že žalobca sa prostredníctvom súdneho
konania snaží dosiahnuť judikovane nespravodlivého stavu, ktorý mu má v budúcnosti zabezpečiť
poistné plnenie pre prípad dožitia za zjavne neprimeranú cenu. Žalobkyňou navrhované usporiadanie
pomerov nie je teda správne, ani spravodlivé. Trvanie na zmluvnom vzťahu, v ktorom je inkorporovaná
neprimeraná cena spôsobujúca výraznú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami, nemôže byť v súlade

sdobrýmimravmianemôžebyťspravodlivé.Jefaktom,žepodmienkyzaakýchzmluvnéstranyuzatvorili
poistenie sa pod vplyvom vonkajších okolností podstatne zmenili. Za danej situácie je nutná korekcia
nespravodlivostivyplývajúcejzozmluvnejnerovnováhyspôsobenejnáslednýmiudalosťami,ktoréstrany
nemohli odôvodnenie pri uzavieraní zmluvy predvídať.K tomuto doplnenému odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol, že
alternatívy žalovanej považuje za uznanie trvania poistnej zmluvy a za týchto podmienok za nespornú

časť konania. V druhom rade žalobca upozorňuje na ust. § 205 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého „Rozsah,
v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
odvolanie.“

Z opatrnosti však žalobca k doplneniu odvolania uviedol, že žalovaná stavia svoju argumentáciu okolo

centrálnej myšlienky spravodlivého usporiadania vzťahov použitím, resp. aplikáciou článku 6:105 v
spojení s čl. 6:106 ods. 2 Princípov európskeho zmluvného práva. Žalobca upozornil na záväznosť a
pôsobnosť týchto Princípov, ktoré vo svojej podstate nie sú normatívnym právnym aktom, z ktorého
by bolo možné odvodzovať práva a povinnosti samo o sebe, tak ako sa o to snaží žalovaná. Princípy
európskeho zmluvného práva, ako vyplýva aj z ich samotného prvého článku, sa aplikujú, ak sa strany
dohodli na ich začlenení do zmluvy alebo na tom, že sa nimi bude ich zmluva spravovať (čl. l:l0l ods.

2 Princípov). Článok l:l0l ods. 3 Princípov zasa vymenúva spôsoby resp. možnosti aplikácie Princípov
a to v prípade ak si zmluvné strany dojednali pre spravovanie ich zmluvy všeobecné právne zásady
alebo obdobné pravidlá, alebo si nezvolili žiadny právny poriadok pre spravovanie ich zmluvy. Zo znenia
samotnej poistnej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi je zrejmé, že zmluvné strany tejto poistnej
zmluvy si jasne zvolili právny poriadok aj právne normy, ktoré spravujú túto poistnú zmluvu, strany

sa nedohodli na použití všeobecných právnych zásad ani iných obdobných pravidiel, a rovnako ani
na začlenení týchto Princípov resp. na spravovaní zmluvy týmito Princípmi. Z vyššie uvedeného je
zrejmé, že v súlade so samotnými Princípmi európskeho zmluvného práva je ich aplikácia na poistnú
zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi vylúčená. Predmetné Princípy zatiaľ neboli prijaté ako všeobecne
záväzný právny akt EU, čo rovnako potvrdzuje fakt nepoužiteľnosti týchto Princípov na právny vzťah

účastníkov vyplývajúci z ich poistnej zmluvy. Odôvodnenie použitia Princípov žalovanou aj pre poistnú
zmluvu účastníkov, ktoré spočíva v konštatovaní, že zásady európskeho práva by mali mať aplikačnú
a interpretačnú prednosť pred vnútroštátnym právom aj v SR, resp. že Princípy obsahujú výkladové
pravidlá, ktoré presahujú slovenský právny poriadok, prelínajú sa právnymi poriadkami západnej a
európskej právnej kultúry a majú preto charakter univerzálnych právnych princípov, nie je dostatočným

odôvodnením použitia týchto Princípov aj na právny vzťah účastníkov, najmä s ohľadom na skutočnosť,
že použitie týchto Princípov tieto sami ustanovujú v článku l:l0l, pričom z tohto článku jednoznačne
vyplýva vylúčenie predmetnej poistnej zmluvy z použitia Princípov európskeho zmluvného práva, resp.
nadbytočnosť použitia týchto Princípov v konkrétnom zmluvnom vzťahu účastníkov.

Pokiaľ ide o námietku žalovanej, týkajúcu sa Ceny určenej treťou osobou a Zmeny okolností, žalobca
poukázal na článok 6:105 v spojení s článkom 6:106 ods. 2 Princípov, ďalej na ustanovenia § 9 ods. 1 a §
11 ods. 3 zákona č. 24/1991 Zb. zákona o poisťovníctve platného a účinného v rozhodnom čase, pričom
považuje za absolútne zrejmé, že jediným subjektom, ktorý navrhol cenu poistného a túto zapracoval
do svojho obchodného plánu, vrátane všetkých kalkulácií s tým spojenými a určením pravdepodobností,

bola žalovaná, a nikdy nie tretí subjekt. Ministerstvo financií bolo jedine subjektom, ktorý na podklade
úplnej žiadosti žalovanej, ktorá obsahovala všetky zákonné náležitosti, vrátane ceny poistenia, vydal
povolenie na podnikanie v oblasti poisťovníctva pre žalovanú. Na podklade takéhoto konania dozorného
orgánu ale nie je možné uzavrieť, že by cena poistenia bola cenou určenou treťou osobou. Aj na tomto
základe je preto opakovane vylúčené použitie Princípov, a to vrátane článku 6:105 v spojení s článkom

6:106 ods. 2 Princípov. Je absolútne zrejmé, že cenu poistenia určovala žalovaná a aj vzhľadom na
náležitostiobchodnéhoplánuvsúladesúst.§11ods.3zákonač.24/1991Zb.žalovanámaladostatočný
prehľad nielen o samotnej cene, ktorú stanovila, ale aj o kalkuláciách sadzieb poistného a tabuľkách
pravdepodobnosti, z ktorých kalkulácia vychádza.

Ak žalovaná vo svojom doplnenom odvolaní uvádza, že žalobca sa prostredníctvom súdneho konania
snaží dosiahnuť judikovanie nespravodlivého stavu, ktorý mu má v budúcnosti zabezpečiť poistné
plnenie pre prípad dožitia za zjavne neprimeranú cenu, žalobca práve s poukazom na ustanovenie §
11 ods. 3 zákona 24/1991 Zb. poukazuje na skutočnosť, že je to práve žalovaná, ktorá si stanovila
svoj podnikateľský plán - obchodný plán s takýmito cenami poistenia. Žalovanú nikto nikdy nenútil

navrhnúť také sadzby poistného, aké vo svojej žiadosti navrhla, je preto minimálne nepochopiteľné,
v čom momentálne žalovaná vidí zjavnú neprimeranosť tých istých sadzieb, ktoré ona sama navrhla
a ktoré dostatočne odôvodnila nielen kalkuláciami týchto sadzieb, ale aj tabuľkou pravdepodobností,
z ktorých kalkulácie vychádzajú a ktoré si žalovaná stanovila sama ako záväzné pre výkon svojejpodnikateľskej činnosti. Žalobca v tomto prípade vystupoval len ako osoba, ktorá vyslovila súhlas
so žalovanou určenými zmluvnými podmienkami a vzorcami, pričom obsah zmluvy inak ovplyvňovať
nemohol.

V ďalšom podaní doručenom Krajskému súdu v Košiciach 24. augusta 2012 žalovaná doplnila odvolanie
v tom smere, že ako vyplýva z obsahu zápisníc jednotlivých pojednávaní, prvostupňový súd zrejme
opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 118 ods. 2 O.s.p., teda účastníkom
konania uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia považuje za zhodné, ktoré právne významné

okolnosti považuje za sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy nevykoná.
Odvolateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/236/2010, že porušenie §
118 ods. 2 O.s.p. spôsobuje nepredvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Z dôvodovej správy § 118 ods. 2
O.s.p. pritom vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu
a posilniť právo na spravodlivý proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania
ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným

zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež predbežným náhľadom na to, ktoré z
navrhnutých dôkazov treba, prípadne netreba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená
možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tým prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných
oprávnení.Predvídateľnosťrozhodnutiaajehoúčinkovjerovnakovýznamnáakoinéprocesnépostuláty;
princípy legitímneho očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú súčasťou právnej istoty - pojmového

znakuprávnehoštátu.Odvolateľkapoukázalatiežnato,ževýznam§118ods.2O.s.p.zvýraznilNajvyšší
súd SR aj v rozhodnutí sp.zn. 3Mcdo/18/2010, kde na strane 5 v bode 2 uviedol, že „V nedodržaní
postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a
neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa“. Ak by bol prvostupňový súd

postupoval podľa § 118 ods. 2 O.s.p., bola by žalovaná mohla venovať náležitú zvýšenú pozornosť a
potrebný priestor tým skutkovým, resp. právnym otázkam, ku ktorým zaujal postoj v konaní. Odvolateľka
citovala rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo/29/2010 a sp.zn. 2Cdo/129/2009 k spôsobu
vykonávania dôkazu listinou v súlade s ust § 129 O.s.p.. Pokiaľ teda prvostupňový súd vykonal listinné
dôkazy, na ktorých obsah alebo časti sa v napadanom rozsudku odvoláva, alebo z listinných dôkazov

cituje, žalovaná navrhuje, aby bol postup prvostupňového súdu preverený odvolacím súdom.

Skôr ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, rozhodoval o návrhu žalovanej na
prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že návrh žalovanej na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. nie je dôvodný, preto ho zamietol.

Predmetom konania je nárok žalobcu na určenie, že poistná zmluva, ktorú uzavrel so žalovanou, je
platná, a že poistný vzťah založený touto poistnou zmluvou naďalej trvá. Je zrejmé, že na základe
uzavretia poistnej zmluvy medzi účastníkmi konania vznikol medzi nimi občianskoprávny vzťah. Na daný
právny vzťah bude preto potrebné aplikovať ust. § 788 a nasl. Obč. zák. a v zmysle týchto ustanovení

posúdiť aj obsah poistnej zmluvy, ktorý je určený právami a povinnosťami zmluvných strán a takto
posúdiť nárok žalobcu.

Pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu nie je rozhodujúce zodpovedanie prejudiciálnej otázky tak,
ako túto koncipovala žalovaná vo svojom návrhu na prerušenie konania. Právne normy týkajúce sa

vykonávania dohľadu Národnou bankou Slovenska nad poisťovacími podnikmi (poisťovňami), teda
normy verejného práva, nie sú pre posúdenie veci a jej rozhodnutie relevantné, teda nie je ani zrejmé,
akýdopadnaposúdeniepredmetukonaniabymalozodpovedanieprejudiciálnejotázkySúdnymdvorom
Európskych spoločenstiev v znení navrhnutom žalovanou. Jej vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie
v konkrétnom konaní, preto odvolací súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol.

K tvrdeniu žalovanej, že na rozhodovaní v danej veci by sa mali podieľať aj sudcovia Súdneho dvora
prostredníctvom výkladu o predbežnej otázke potrebnej pre rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd
dodáva, že pre rozhodnutie vo veci samej otázka výkladu komunitárneho práva nie je právne významná,preto okolnosť, že sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, a preto nebol vnútroštátny súd správne obsadený, nie je dôvodná. Z
judikatúry Ústavného súdu v Slovenskej republike (IV. ÚS 206/08) síce vyplýva, že v prípade, ak sa v

spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny
sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti
konania pred ním nesprávne obsadený, avšak v danej veci sa o takýto prípad nejedná.

Z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné návrhu žalovanej na prerušenie konania vyhovieť.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalovaná v zákonnej
lehote,preskúmalrozsudoksúduprvéhostupňapodľa§212ods.1,3O.s.p.,beznariadeniaodvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p. verejne
vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Košiciach.

Žalovaná v odvolaní voči rozsudku namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), c), d),
f) O.s.p..

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. je naplnený vtedy, ak v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré patrí aj odňatie možnosti konať účastníkovi pred súdom
postupom súdu [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.].

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.

Ktomutoodvolaciemudôvodujepotrebnéuviesť,žesúdniejepovinnývykonaťvšetkynavrhnutédôkazy
účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného
práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané
iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu
je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť,

že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v
sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní
uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a
uvedieprávnevýznamnéskutočnosti,ktoréhocibolitvrdené,súdprvéhostupňanezisťoval,najmäpreto,

že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už
v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná v odvolaní voči rozsudku namieta postup súdu z
hľadiska procesno-právnych predpisov, majúc za to, že je naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom),

tento odvolací dôvod nie je daný a rovnako dospel odvolací súd k záveru, že nie je daný ani odvolací
dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci). Inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. a tieto postihujú chybný
postup súdu pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré

neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v
činnostisúdu,kuktorýmdošlovpriebehukonania,alebovsúvislostisrozhodovaním,pričomspôsobilým
odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého
porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za
následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či obsah výroku rozhodnutia

bol iný, keby k vade konania nedošlo. Za procesnú vadu konania treba považovať aj skutočnosť, ak
listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore s ust. § 129 ods. 1 O.s.p..

Zobsahuzápisniceopojednávanízodňa23septembra2011vyplýva,žesúdoboznámilobsahlistinných
dôkazov obsiahnutých v spise, pričom v zápisnici formuloval konkrétne čísla listov spisu, ktoré boli na

pojednávaní oboznámené, a to počnúc žalobným, vrátane jeho príloh na č.l. 6 spisu, až po uznesenie na
č.l. 217 spisu, nejde teda o procesné pochybenie, ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci,pretožesúdprvéhostupňaoboznámilzákonnýmspôsobomobsahlistinnýchdôkazovobsiahnutých
v spise, z ktorých pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal.

K námietke žalovanej o procesnom pochybení súdu prvého stupňa, ktorý sa neriadil ust. § 118 ods. 2
O.s.p., odvolací súd uvádza, že táto vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212
ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je prekvapivé, keďže
spĺňapožiadavkupredvídateľnostipreúčastníkov.Účastnícivpriebehukonaniasamalimožnosťvyjadriť
ku všetkým relevantným skutočnostiam do rozhodnutia vo veci samej a odôvodnenie napadnutého

rozsudku má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Odvolací súd dospel v prejednávanej veci k záveru, že ani ostatné odvolacie dôvody uvádzané
žalovanou nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §

135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,

vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právnyzáver,pretoodvolacísúdjehorozsudokakovecnesprávnypodľaust.§219ods.1O.s.p.potvrdil.

Vecne správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolacie argumenty žalovanej boli uvádzané už v konaní pred súdom prvého stupňa a s týmito sa
súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani skutočnosti uvedené
v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej, odvolací súd
dopĺňa nasledovné:Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p..

Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia
boloprávožalobcuohrozenéalebokdebybeztohtourčeniasastaloprávnepostaveniežalobcuneistým,
pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti.

V prejednávanej veci požadovaným určením sa odstráni stav právnej neistoty žalobcu ohľadom jeho
právneho postavenia voči žalovanej, vyplývajúci z predmetnej poistnej zmluvy, keďže spornou otázkou
v tomto konaní bolo, či zrušenie predmetnej poistnej zmluvy je platné a či táto trvá. Samotná žalovaná
totiž tvrdí, že poistný vzťah medzi účastníkmi konania z predmetných poistných zmlúv zanikol. Žalovaná
vo svojej argumentácii však prehliada, že existencia zmluvného vzťahu nemá vplyv len na povinnosť
poisteného platiť poistné, ale dotýka sa aj ďalších jeho práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy,

z poistných podmienok, ale i zo zákona (§ 799 Občianskeho zákonníka). Preto zodpovedanie otázky,
či došlo k platnému zrušeniu poistných zmlúv a či predmetné poistné vzťahy trvajú, za situácie, keď
ich existenciu samotná žalovaná popiera, zakladá opodstatnenosť predmetnej žaloby. Žalobca preto
splnil základnú podmienku na podanie žaloby o určenie, keďže na takomto určení má naliehavý právny
záujem.

V preskúmavanej veci nebolo sporné, že medzi účastníkmi konania došlo k vzniku poistného vzťahu na
základe predmetnej poistnej zmluvy. Sporným a pre rozhodnutie vo veci podstatným zostalo, či došlo
medzi zmluvnými stranami k zániku poistenia.

Správny je záver súdu prvého stupňa, že k zániku poistenia nedošlo zo žiadneho z dôvodov
predpokladaných dohodou zmluvných strán (poistná zmluva a všeobecné poistné podmienky) alebo zo
zákona tak, ako je bližšie uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd
poukazuje. Zo skutkových zistení, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, nemožno vyvodiť iný právny
záver než ten, že zrušenie predmetnej poistnej zmluvy je neplatné a že poistný vzťah naďalej trvá.

K odvolacej námietke žalovanej, že v danom prípade došlo k zániku poistenia z dôvodu nemožnosti
plnenia podľa ust. § 575 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), majúceho svoj pôvod v zmene
právneho predpisu (zák. č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve), ktorá nastala po uzatvorení predmetnej
poistnej zmluvy, a že zotrvávanie v tomto právnom vzťahu bez zmeny jeho obsahu by znamenalo

porušenie kogentných ustanovení zákona o poisťovníctve a nevyhnutne by viedlo k uloženiu sankcií zo
strany orgánu dohľadu, odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa ustanovenia § 575 ods. 1, 2 OZ, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.
Plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi

alebo až po dojednanom čase.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaná nepreukázala nemožnosť plniť
z predmetnej poistnej zmluvy v zmysle vyššie citovaných ust.§ 575 ods. 1, 2 OZ, preto v prejednávanom
prípade z tohto dôvodu nedošlo k zániku poistenia.

Žalovaná uzavretím predmetnej poistnej zmluvy vstúpila so žalobcom do záväzkového vzťahu
súkromnoprávnej povahy, ktorý sa riadi zásadou rovnosti účastníkov, zmluvnej voľnosti a pre ktorý
je príznačná dispozitívna úprava právnych noriem, na rozdiel od verejnoprávnych vzťahov, ktoré sú
založené na nerovnom právnom postavení účastníkov a kde orgány verejnej moci rozhodujú o právach

a povinnostiach. Predmetný občiansko-právny vzťah totiž vznikol na základe zmluvy (§ 2 ods. 1 OZ).
Práva a povinnosti zmluvných strán sa preto riadia obsahom zmluvy a Občianskym zákonníkom.

Pritom platí, že pokiaľ sú určité otázky riešené odchylne úpravou stanovenou špeciálnymi právnymi
predpismi,majútietopredpisyprednosťpredvšeobecnouúpravouObčianskehozákonníka(lexspecialis

derogat legi generali). Pokiaľ však tieto špeciálne predpisy úpravu určitých otázok buď vôbec, alebo
v plnom rozsahu neobsahujú, alebo pokiaľ nemajú tieto predpisy vlastnú špeciálnu úpravu, použije sa
podporne (subsidiárne) všeobecná úprava Občianskeho zákonníka ako základná úprava pre celú oblasť
súkromného práva (§1, §2 ods. 2, 3 OZ).Zákonč.195/2002Z.z.opoisťovníctveaozmeneadoplneníniektorýchzákonovjepredpisomverejného
práva, zameraný na niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením, vykonávaním

činností a zánikom poisťovní a zaisťovní, pôsobením poisťovní v iných členských štátoch a ich pobočiek
na území Slovenskej republiky a spôsobením zahraničných poisťovní a ich pobočiek a zahraničných
zaisťovní a ich pobočiek na území Slovenskej republiky a výkonom dohľadu nad poisťovníctvom (§ 1
ods. 1 zák. č. 95/2002 Z.z.).

Vyššie uvedený zákon o poisťovníctve neupravuje žiadne náležitosti poistných zmlúv ani poistné
podmienky, ktoré by sa týkali uzavierania poistných zmlúv, ich zániku, prípadne práv a povinností
zmluvných strán, preto ani námietka žalovanej týkajúca sa aplikácie tohto zákona (vrátane § 67) na
daný právny vzťah je nepatričná. Ustanovenie § 31a tohto zákona síce ukladá povinnosť poisťovni
určovať výšku poistného za splnenia zákonom stanovených podmienok, ide však o zásah verejno-
právneho charakteru, ukladajúci povinnosť poisťovni, ktorý nezasahuje do konkrétnych súkromno-

právnych vzťahov (zmlúv), keďže to zákon výslovne neustanovuje. K zániku predmetného poistného
vzťahu preto nedošlo ani podľa vyššie uvedeného zákona o poisťovníctve.

Žalovaná v ďalších námietkach tvrdila, že chcela iba rešpektovať zákon o poisťovníctve a chcela
zosúladiť právne pomery so zákonom a preto následná zmena zákona v poisťovníctve je skutočnosťou,

ktorá mala za následok nemožnosť poskytnúť žalobcovi poistnú ochranu. Odvolací súd opakovane
poukazuje na to, že zákon o poisťovníctve je normou verejného práva a žalobca, ktorý je navyše v
pozícii spotrebiteľa, nemôže byť jednostranne dotknutý okolnosťami, ktoré vzniknú žalovanej v súvislosti
s plnením povinností vo vzťahu k orgánu dohľadu podľa predpisov verejného práva. Právny vzťah sa
nedostal do rozporu so zákonom, v rozpore so zákonom boli iba pravidlá tvorby zdrojov poisťovne,

nie obsah súkromnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania. Poistný vzťah teda nemôže byť v
rozpore so zákonom o poisťovníctve, keďže ide o vzťah súkromnoprávnej povahy upravený predpismi
občianskeho práva.

Dôvody uvádzané žalovanou nespôsobujú nemožnosť plniť z poistnej zmluvy, pretože žalovaná

prípadnú nedostatočnú výšku technických rezerv na životné poistenie môže vykryť aj inými spôsobmi,
ako len zmenou poistnej zmluvy, ktorú síce navrhla žalobcovi, táto ju však odmietol.

Pokiaľ preto fakticky a právne je záväzok splniteľný, sťaženie podmienok plnenia, resp. to, že možno
plniť s väčšími nákladmi, nemá za následok zánik záväzku (§ 575 ods. 2 OZ). Pretože plnenie zo zmluvy

nie je vylúčené, resp. zakázané právnym predpisom, na ktorý odkazuje žalovaná (zák. č. 95/2002 Z.z.),
nejde o nemožné plnenie.

Pokiaľ súd prvého stupňa nevyhovel návrhu žalovanej vykonať dôkaz oboznámením sa so spisom
MinisterstvafinanciíSR,resp.NBS,obsahujúcomrozhodnutieMinisterstvafinanciíSRč.j.52/1024/1995

z 30. mája 1995 za účelom preukázania toho, že skutočne zo strany Ministerstva financií v roku
2005 došlo k schváleniu nesprávnych vzorcov, na základe ktorých bolo určené nesprávne poistné
v produktoch UDP-K, správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ takýto dôkaz nevykonal, lebo
vykonanie tohto navrhnutého dôkazu je bez právneho významu pre rozhodnutie vo veci. Vykonaním
tohto dôkazu podľa názoru žalovanej by súd dospel k záveru o zodpovednosti Ministerstva financií SR za

schválenie nesprávnych vzorcov na výpočet poistného a za povolenie produktu s poistno-matematicky
nesprávne určeným poistným predávať, avšak táto otázka nemá vplyv na rozhodnutie vo veci.

Z rovnakých dôvodov vykonanie dôkazu, vypočutie svedka, zamestnanca žalovanej je bez právneho
významu pre rozhodnutie vo veci, preto správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ ani tento dôkaz

nevykonal.

Nepatričné sú aj námietky žalovanej o zodpovednosti štátu (Ministerstva financií SR) za škodu vzniknutú
žalobcovi, keďže táto otázka nebola predmetom tohto konania.

Pokiaľ žalovaná žiada na prejednávaný vzťah aplikovať Princípy európskeho práva, uvádza odvolací
súd, že tieto sa aplikujú výlučne v prípade, ak sa strany dohodli na ich začlenení do zmluvy alebo na
tom, že sa nimi bude ich zmluva spravovať. Ani jedna z týchto podmienok nebola v konaní preukázaná.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane výroku o
trovách konania podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1O.s.p.Žalovanábolavodvolacomkonaníneúspešná,úspešnýžalobcasináhradutrovkonaniauplatnil
vo výške, ktorá mu bola odvolacím súdom priznaná. Trovy právneho zastúpenia žalobcu boli uplatnené
za dva úkony právnej služby á 57 eur (vyjadrenie k odvolaniu žalovanej z 21.11.2011 a vyjadrenie k
návrhu žalovanej na prerušenie konania z 21.11.2011) a 2x režijný paušál 7,41 eur + DPH 20%, t.j. 25,76

eur, spolu 154,58 eur, a to v súlade s Vyhláškou č. 655/2004 Z.z. (§ 11 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3,
§ 18 ods. 3).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.