Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. december 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/42/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202207
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202207.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o.,
811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, 813 11 Bratislava, Župné námestie 13,
IČO: 00 166 073, o 630,26 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
z 25. júna 2014 č. k. 12C/58/2014 - 40 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy sumami 125 eur a 505,26 eur a II.
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom
pod sp. zn. 8Er/900/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust.
§ 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a §

19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „ZoZzŠ“) a § 41 ods. 1 a ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení
neskorších zmien a doplnení (ďalej len „E. p.“), § 79 ods.2 a § 120 ods. 1 O. s. p. (zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazmi na čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov),
čl. 6 ods. 1 dohovoru (tu rozumej Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejnený

v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.); vecne potom tým, že vo
vyššie označenom konaní galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup
súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu (predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so
zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
následnému zastaveniu exekučného konania a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo
vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia
rozporutitulusozákonomaudeleniapoverenia(oakýtunešlo)anavyšejetuiosobitnáúpravaskúmania

vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov (najmä preto, že sa týkajú vzťahov spadajúcich pod režim
spotrebiteľských zmlúv). Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej
škody a žalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokonrozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom
žalovanej, ktorá nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu

priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát,
ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec
(pretožebezohľadunafaktornapadnutiarozsudkuakocelkuodrozhodnutiavovecisamejbolozávislým

i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si
nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba

navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav
v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých okresným súdom

dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo konštatovať ich správnosť a
odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci splniac
si povinnosť vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec
už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa ust. § 44 ods. 2 prvej vety pred bodkočiarkou E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie
tvoriace základ pre nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda pred nadobudnutím účinnosti
zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich novelizácií E. p.) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ (veta druhá);
pričom ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (veta tretia) a proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie (veta posledná).

Podľa ust. § 41 ods. 2, E. p. vo vyššie priblíženom znení podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici svykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a
schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Napokon podľa ust. § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj
na § 41 ods. 2 E. p.).

Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní
od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu
so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia

zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je zaiste známy záver tunajšieho súdu z iných druhovo totožných
vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených písomností,
preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak zistenie
postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne

najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či
prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad

poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít
lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť aj dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, je bez

právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o
poverenie ukladá súdu povinnosť vydať poverenie a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť. Určite by sa dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu

v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom
už len druhá zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto
smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie
poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný
súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 8Er/900/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 22. septembra 2010 síce zareagoval „až“ uznesením z 18. januára 2011 č. k.
8Er/900/10-26, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto rozhodnutie však pre

nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci) a teda i zjavné jej
uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo
právoplatnosť (16. apríla 2011) a nasledované bolo zastavením exekučného konania uznesením
Okresného súdu Galanta z 29. apríla 2014 č. k. 8Er/900/2010-34.

Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/ ZoZzŠ (3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a/ cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ust. § 9 ods. 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ust. § 16 ods. 1 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku

alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa ust. § 17 ods. 1 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: Každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení§9
ods. 2 ZoZzŠ výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej
judikatúry,žeideotakýúradnýpostup,ktorýmávadu,ktorániejevsúladespríslušnouprávnouúpravou.
Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti,

teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí
ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným
postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale
aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne
ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto
prípade postup súdu považovaný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetnébolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil,
keď tento správne v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodol
i o náhrade trov konania.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a vzniklo jej podľa § 224 ods. 1

a § 142 ods. 1 O. s. p. aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh
na priznanie jej náhrady trov a zo spisu žiadne trovy nevyplývali a tak jej odvolací súd náhradu trov
konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.