Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. január 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/90/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110224841
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7110224841.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu L. M. W. T. AG, so sídlom
V. 2, CH-63XX R., S., IČO: CHE-100.023.266, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom v
Bratislave, Karadžičova 8, P.O.BOX 205, proti žalovanej MP. M., D.. XX.X.XXXX, N. G.Š., G. XXX/X, R..
P. O. B., D.. X.X.XXXX, N. G., G. X, v konaní o zaplatenie 5.115,57 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku 38C 288/2010-186 z 29.11.2013 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené.

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo
výroku o trovách konania.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom konanie o zaplatenie 1.450,- € s príslušenstvom zastavil,
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 214,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne
od 22.3.2009 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa ustanovení § 497, § 269 ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), čl. 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, § 2 písm. b) a § 3 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zák. č. 71/1986 Zb. v znení neskorších predpisov súd dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná iba čiastočne. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi právnym
predchodcom žalobcu (I. SK, s.r.o.) a žalovanou došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu na základe

zmluvy o úvere uzavretej dňa 27.5.2008, na základe ktorej právny predchodca žalobcu ako veriteľ
poskytol žalovanej ako dlžníčke spotrebiteľský úver na nákup motorového vozidla vo výške 225.000,-
Sk (7.468,63 €) bez poplatkov a navýšenia, ktorý bol splatný do 15.5.2012 v 48 splátkach vo výške
9.246,- Sk (306,91 €) mesačne a s navýšením bola celková hodnota úveru 14.731,73 € (dvojnásobok
poskytnutého úveru, pričom z dlžnej sumy žalovaná doposiaľ (aj v priebehu konania) zaplatila 1.450
€. Úverovú zmluvu - typovo určenú v Obchodnom zákonníku (§ 497), ktorá bola uzavretá v podobe
štandardnej formulárovej zmluvy, súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú aplikoval špeciálnu

právnu úpravu (lex specialis) obsiahnutú v § 52 a nasl. Občianskemu zákonníku, a v osobitnom zákone
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, popri ustanoveniach Obchodného zákonníka upravujúcich
daný zmluvný typ. Po zistení, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 17.2.2009, doručeným
žalovanej 16.3.2009, od zmluvy o úvere odstúpil (čl. V bod 9 Obchodných podmienok), vychádzajúc zust.§48ods.1a2,§457a§451ods.2Občianskehozákonníka-ktorésúvdanomprípadepriaznivejšie
pre spotrebiteľa než ustanovenia Obchodného zákonníka, bol toho názoru, že odstúpením od zmluvy
o úvere zo strany veriteľa došlo k zrušeniu zmluvy od počiatku v súlade s § 48 ods. 2 OZ, a preto

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 214 € titulom bezdôvodného obohatenia, ktorá
predstavuje rozdiel sumy skutočne poskytnutej veriteľom 7.468,63 € a sumy 5.000,- € získanej z predaja
zálohu dňa 27.7.2009 spolu s úhradami vo výške 1.450,- €, ktoré žalovaná zaplatila v priebehu súdneho
konania (7.468,63 € - 5.000 - 1.450 €). Žalobcovi nepriznal plnenie, ktoré zaväzovalo zmluvné strany
podľaobchodnýchpodmienokkzmluveoúvere,t.j.poplatkyzaodstúpenieodzmluvy,poplatkyzapredaj

zálohu, ktoré umelo navýšili hodnotu dlžnej sumy ku dňu odstúpenia od úverovej zmluvy (16.3.2009), a
navyše je v rozpore so zákonom aj dohoda o platení zmluvnej pokuty za odstúpenie od zmluvy vo výške
10 % z dlžnej istiny + 30 % z kúpnej ceny motorového vozidla a za predaj zálohu, preto žalobu v tejto
časti ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi priznal tiež úroky z omeškania z dlžnej sumy 214 € vo výške
9,5 % ročne určenej podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to odo dňa 22.3.2009 nasledujúceho po účinnom odstúpení od

zmluvy, kedy žalovaná sa dostala do omeškania s plnením dlžnej sumy, až do zaplatenia. Vzhľadom na
to, že žalobca v priebehu konania vzal žalobu späť v časti o zaplatenie istiny 1.450,- € s prísl., v tejto
časti súd konanie zastavil podľa § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142
ods. 2 O.s.p., vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a žalobe v celom rozsahu
vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Podľa názoru žalobcu súdom prvého stupňa zistený

skutkový stav nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a skutkové zistenia i právne posúdenie veci sú
nesprávne. Za nesprávny považoval právny záver súdu prvého stupňa o založení režimu bezdôvodného
obohatenia v dôsledku ukončenia úverového vzťahu odstúpením, nakoľko takýto názor nemá oporu v
zákone. Uviedol, že odstúpenie od úverovej zmluvy je inštitút slúžiaci na ochranu práv veriteľa a jeho
využitím sa preto veriteľ logicky nemôže ocitnúť v horšom postavení, než v akom bol pred odstúpením

od zmluvy, že prípade využitia práva veriteľa na odstúpenie od zmluvy sa na tento inštitút bude
aplikovať úprava v zmysle Obchodného zákonníka, a nie Občianskeho zákonníka, a to z toho dôvodu,
že úverová zmluva ako samostatný zmluvný typ je upravená len v Obchodnom zákonníku. Navyše
zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku.
Obchodný zákonník sa preto vzťahuje na tie práva a povinnosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch

osobitne neupravuje. Spotrebiteľský úver nie je osobitným typom zmluvy, jedná sa o tzv. subtyp zmluvy
o úvere, nakoľko kauzou spotrebiteľského úveru je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov za
odplatu konkrétnemu subjektu - spotrebiteľovi. Citoval právny názor z publikácie Mgr., L.. M. W.: Z.
právo v Z. republike a v Európskej únii, Heuréka 2007, s. 172, v ktorej je uvedené, že „pre platnosť
všetkých obchodných zmlúv sa podľa práva Slovenskej republiky vyžaduje, aby mali náležitosti určené

Obchodným zákonníkom, prípadne Občianskym zákonníkom, ak tento predpis predstavuje subsidiárny
prameň práva a aby boli v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ak tento zahŕňa ďalšie
všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce vzťah, ktorý je predmetom zmluvnej úpravy, a v prípade
spotrebiteľských zmlúv takým zákonom je zákon o ochrane spotrebiteľa. Obchodný zákonník sa môže
stať prameňom práva pre spotrebiteľské zmluvy aj vtedy, keď zákon takú možnosť výslovne neustanovil.

Dohodou strán - podnikateľa so spotrebiteľom, môže dôjsť k výberu Obchodného zákonníka za prameň
práva, podľa ktorého sa riadi spotrebiteľská zmluva.“ Podľa žalobcu z uvedeného jednoznačne vyplýva
úmysel zákonodarcu, aby sa na ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere neupravené v zákone o
spotrebiteľských úveroch, použili ustanovenia Obchodného zákonníka. V prípade použitia ustanovení
Občianskeho zákonníka na odstúpenie od úverovej zmluvy by vlastne nastal stav, kedy by dlžníci, ktorí

si riadne neplnili svoje povinnosti zo zmluvného vzťahu v prípade využitia práva veriteľa od zmluvy
odstúpiť, tak boli zvýhodnení voči tým dlžníkom, ktorí si svoje platobné povinnosti z úverovej zmluvy
plnia riadne a včas, pretože títo dlžníci by riadne splácali úrok i dojednané poplatky po celú dobu trvania
záväzkovo-právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou. Dlžníkom porušujúcim zmluvné povinnosti
by vlastne veriteľ bol povinný v prípade použitia ustanovení Občianskeho zákonníka na odstúpenie

od úverovej zmluvy vrátiť dojednané účtované úroky a poplatky. Takýto zámer s určitosťou nemal ani
zákonodarca pri uzákonení právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa. Záver zvýhodňovať nepoctivých
a ľahkovážnych spotrebiteľov pred tými, ktorí si svoje povinnosti plnia riadne a včas, je neudržateľný
a neprípustný. K uvedenému podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z20.6.2000 sp. zn. 32Cdo 2782/99, podľa ktorého „veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým
spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý
je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom

postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí zo dňa 15.3.2000
sp. zn. 31Cdo 2851/99-58 judikoval, že vo vzťahu k dlžníkovi sa v ust. § 506 Obchodného zákonníka
uvádza oprávnenie veriteľa spolu s odstúpením od zmluvy o úvere „požadovať, aby vrátil dlžnú čiastku s
úrokmi“. Povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi po odstúpení od zmluvy o úvere podľa
§ 506 Obchodného zákonníka teda nepredstavuje „sekundárny záväzok“, ale záväzok „pôvodný“, ktorý

sa odstúpením od zmluvy modifikoval vo svojej splatnosti.“ V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil
s uvedeným právnym názorom, žalobca tvrdil, že odstúpením od úverovej zmluvy nedošlo k zrušeniu
zmluvyodpočiatku,nakoľkozmluvnýmistranamibolidohodnutéinénásledkyodstúpeniaodzmluvy,ato
v čl. V bod 4 Všeobecných obchodných podmienok úverovej zmluvy (ďalej len „VOP“), v zmysle ktorého
„ukončením zmluvy odstúpením nezanikajú záväzky, práva a zmluvné ustanovenia, ktoré vzhľadom k
svojej povahe majú trvať aj po ukončení zmluvy, a to najmä platobné záväzky vrátane úrokov a nákladov,

záväzky zo zabezpečenia na základe záložnej zmluvy alebo iné záväzky zo zabezpečenia“, a podľa
čl. V bod 2 posledná veta VOP účinnosťou odstúpenia od úverovej zmluvy sa stáva splatným celý dlh.
Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že odstúpením od úverovej zmluvy nedošlo k zrušeniu zmluvy
od počiatku a založeniu režimu bezdôvodného obohatenia, ale pohľadávka jeho právneho predchodcu
z titulu nesplateného úveru sa odstúpením od úverovej zmluvy stala dňa 17.2.2009 splatnou v celosti,

a vzniklo mu preto právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky v rozsahu ním uplatnenom v žalobe, ako
aj právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 os. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) s tým, že miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 14.1.2016 v súlade s §
211 os. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým bolo
žalobe vyhovené, je podané neoprávnenou osobou, lebo žalobcovi týmto rozhodnutím (výrokom) nebola

spôsobená žiadna ujma na jeho právach, ani sa jeho postavenie v dôsledku uvedeného rozhodnutia
nijak nezhoršilo, preto z procesného hľadiska žalobca nemôže mať záujem na tom, aby rozsudok v
uvedenom výroku bol odvolacím súdom zmenený alebo zrušený. Z tohto dôvodu odvolanie žalobcu
smerujúce proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku muselo byť odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. b/
O.s.p. Po preskúmaní rozsudku v ostatnej odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba

v prevyšujúcej časti zamietnutá, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/
a f/ O.s.p. odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie
dôvody v prejednávanej veci nie sú dané, preto podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil rozsudok vo výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako aj

s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v súlade s cit. ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. v celom
rozsahu odkazuje.

Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/
O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk skutkových a právnych záverov nezistil,

žebyskutkovézisteniasúduprvéhostupňanezodpovedalivykonanýmdôkazom,alebožebysúdvzaldo
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Skutkový stav
bol objasnený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie, správne skutkové zistenia boli súdom podradenépod správne hmotnoprávne predpisy, ktoré súd aj správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce závery o
právach a povinnostiach účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť napadnutého rozsudku
(vo výroku o zamietnutí žaloby) z hľadiska zisteného skutkového stavu, postupu súdu pri hodnotení
zistených skutočností (skutkového stavu), či právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa v
rámciprávnehoposúdeniaprejednávanejveci.Odvolaniežalobcunemožnopovažovaťzaopodstatnené
adôvodné.Odvolacísúdsapredovšetkýmnestotožňujesnázoromžalobcu,podľaktoréhonazáväzkový

právny vzťah medzi účastníkmi a dôsledky odstúpenia od úverovej (spotrebiteľskej) zmluvy veriteľom
v posudzovanom prípade by sa mala aplikovať právna úprava v zmysle Obchodného zákonníka, a nie
úprava Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere uzavretá dňa 27.5.2008 medzi právnym predchodcom
žalobcu I. Z. s.r.o. so sídlom v Bratislave a žalovanou, ktorá ju uzavrela ako fyzická osoba - nepodnikateľ,
nepochybne má povahu spotrebiteľskej zmluvy, preto na práva a povinnosti jej účastníkov (zmluvných
strán) a nároky z nej vyplývajúce sa vzťahuje občianskoprávna úprava týkajúca sa ochrany spotrebiteľa

a prednostne sa použije Občiansky zákonník ako lex generalis upravujúci spotrebiteľské vzťahy v širšom
slova zmysle, a nie Obchodný zákonník. Uplatnený nárok súd prvého stupňa preto správne posúdil
podľa právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku ako lex generalis, ktorá je
aplikovateľná aj na posudzovaný nárok v záväzkovo-právnom vzťahu účastníkov zo zrušenej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa), keďže osobitný právny

predpis, t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov právnu
úpravu následkov v prípade odstúpenia veriteľa od zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahuje (ust.
§ 5 cit. zákona upravujúce oprávnenie veriteľa odstúpiť od zmluvy v prípade omeškania spotrebiteľa,
odkazuje na ust. § 48 Občianskeho zákonníka). Podľa Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy
sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc), ak nie je právnym predpisom alebo účastníkmi

dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 OZ), a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Ust. § 457 OZ má v tejto
súvislosti reštitučný charakter a každý zo zmluvných subjektov je povinný vrátiť druhému, čo od neho
podľa zmluvy dostal. Od okamihu odstúpenia od zmluvy má preto žalobca voči žalovanej nárok len na
vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho nárok nezahŕňa zmluvné pokuty a ďalšie sankčné úroky či
poplatky.

Za neopodstatnenú odvolací súd považuje i argumentáciu žalobcu s poukazom na zmluvné dojednanie v
čl. V bod 4 Obchodných podmienok zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vychádzajúce z úpravy odstúpenia
od zmluvy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. K tejto námietke treba poukázať na ust. § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa

nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Toto
zákonné ustanovenie zaručuje prednostnú aplikáciu tých právnych predpisov na spotrebiteľský právny
vzťah, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, práve za účelom princípu zákazu zhoršenia zmluvného
postavenia spotrebiteľov v právnom vzťahu s dodávateľom. Aj z citovaného ust. vyplýva, že právna

úprava v Obchodnom zákonníku, príp. zmluvné dojednanie upravujúce nepriaznivejšie podmienky pre
spotrebiteľa, ako sú upravené Občianskym zákonníkom, ktoré by znamenali zmluvné obmedzenie práv
spotrebiteľa alebo zhoršenie jeho postavenia (akým je aj ust. čl. V bod 4 zmluvných podmienok), má za
následok neplatnosť či už zmluvného dojednania alebo neplatnosť jednostranného prejavu spotrebiteľa.

Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, pokiaľ priznal žalobcovi zostatok dlžnej sumy (istiny) z
poskytnutéhospotrebiteľskéhoúveru214€spolusúrokmizomeškaniavzákonnejvýške9,5%ročneod
22.3.2009 do zaplatenia, a nárok na ďalšie úroky, pokuty a poplatky ako nedôvodne uplatnený zamietol.

Vzhľadom na uvedené, ako aj na dôvody obsiahnuté v preskúmavanom rozsudku, odvolací súd

rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, avšak v odvolacom konaní nemal úspech, preto
nemá právo na náhradu jeho trov (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.) a žalovaná ich náhradu neuplatnila,

preto o jej trovách nebolo ani rozhodnuté (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.