Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 25, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/74/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226175
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226175.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807
598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36
864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 15C/197/2012-94 zo dňa 26.
novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške
995,76 Eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v
exekučnom konaní sp.zn. 62Er/345/2007-13, ktorý spočíval v tom, že o návrhu na zmenu súdneho

exekútora žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol
exekučný súd v zákonnej lehote napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Poukázal na § 44 ods. 7 Exekučného
poriadku účinného od 01.09.2005, resp. na § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 01.12.2006.
Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období

žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 Eur, na
administráciulistínakomunikáciuspôvodnýmexekútoromsumu50Eur,naadministratívnespracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s urgovaním na
exekučnom súde sumu
15 Eur, spolu 175 Eur na aktívnu systémovú správu pohľadávky. Táto suma by nezaťažila žalobcu,
ak by exekučný súd dodržal pri rozhodovaní zákonnú lehotu. Návrh na zmenu súdneho exekútora

podal žalobca pre stratu dôvery k pôvodnému exekútorovi vzhľadom na jeho neefektívne a neúčinné
postupy. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že samotné konštatovanie
porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov a v primeranom čase
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Jejvýšku stanovil žalobca podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky v priemernej
výške
663,88 Eur/rok, čo je 55,32 Eur/mesiac a uplatnenú výšku vypočítal podľa počtu 62 dní omeškania.

Podľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
žalobca písomne požiadal o predbežné prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby
žalovaný pozitívne nereagoval. Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 15C/197/2012-22 zo dňa 17.09.2013
žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací
uznesením č.k. 4Co/1040/2013-44 zo dňa 25.06.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

tomuto súdu na ďalšie konanie. Podaním zo dňa 20.11.2014 žalobca navrhol zrušiť pojednávanie
nariadené súdom prvého stupňa (26.11.2014) z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až
do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorej predmetom je
rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.
Uviedol, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu, s jeho rozhodnutím zásadne nesúhlasí a tvrdí,

že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Trenčín. Z uvedených
dôvodov navrhol prerušenie konania. O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého
stupňa samostatným uznesením dňa 26.11.2014, tak že návrh zamietol. Z vykonaného dokazovania súd
prvého stupňa zistil, že dňa 29.09.2010 podal oprávnený (žalobca) návrh na zmenu súdneho exekútora,
o ktorom rozhodol exekučný súd uznesením č.k. 62Er/345/2007-13

zo dňa 30.03.2012 tak, že návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Žalobca doručil súdu
prvého stupňa znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v
Bratislave zo dňa 17.01.2014 (v jednom vyhotovení, Spr 703/2014).
Zo znaleckého posudku súd prvého stupňa zistil, že znalec vyčíslil majetkovú škodu v každom
konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o zmene súdneho exekútora

minimálne sumou 31,68 Eur, z čoho mzdové náklady sumou 5,07 Eur, náklady na tlač sumou 5,31
Eur, náklady na úpravu informačného systému sumou 13,86 Eur, náklady na poštovné sumou 3,01
Eur, náklady na telekomunikačné služby sumou 4,43 Eur. Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa
aplikoval § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., § 44 ods.
7, Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal

splnenie zákonných predpokladov a podmienok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Súd prvého stupňa mal preukázané, že dňa 29.9.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh žalobcu
(oprávneného) na zmenu súdneho exekútora, o ktorom rozhodol exekučný súd uznesením zo dňa
30.3.2012. Podľa názoru súdu prvého stupňa oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho
exekútora bolo nepochybne spôsobené do značnej miery aj tým, že žalobca v návrhu na zmenu súdneho

exekútora neuviedol spisovú značku exekučného spisu, hoci mal o nej vedomosť. Uvedené spôsobilo
v exekučnej kancelárii časové oneskorenie pri identifikácii exekučného spisu. Z rozhodovacej činnosti
súdu prvého stupňa je známe, že žalobca podal veľké množstvo návrhov na vykonanie exekúcie
proti dlžníkom, v jeden deň veľké množstvo návrhov na zmenu súdneho exekútora, a preto si musel
byť vedomý, že najrýchlejším spôsobom priradenia každého jedného návrhu na zmenu exekútora k

príslušnému exekučnému konaniu, je uvedenie spisovej značky súdneho konania. Súd neprehliadol
ani fakt, že žalobca ani v žalobe neuviedol spisovú značku exekučného konania, hoci v žalobe bol
schopný uviesť evidenčné číslo súdom vydaného poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na každom
poverení je uvedená spisová značka súdneho exekučného konania. Tvrdenie žalobcu, že táto spisová
značka exekučného konania mu nie je známa, nie je pravdivé. K tvrdeniu žalobcu, že pri rozhodovaní o

návrhu na zmenu súdneho exekútora sa exekučný súd dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, poukázal súd prvého stupňa na to, že existenciu
zbytočných prieťahov môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie

základného právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 63/00). V súvislosti so skutočnosťou známou z rozhodovacej činnosti súdu, že žalobca podal veľké
množstvo návrhov na zmenu exekútora, poukázal súd prvého stupňa najmä na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.07.2012, sp.zn.
II. ÚS 520/2012, podľa ktorého ani niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu

o procesnom návrhu oprávneného neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o
obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy a túto skutočnosť je potrebné zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci. V takýchto prípadoch je možné akceptovať relatívnedlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Povinnosťou súdu je vysporiadať sa sp všetkými návrhmi
žalobcu, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou súdu poskytnúť súdnu ochranu bez
zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní. S poukazom na § 17

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., na tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe týkajúce sa výšky majetkovej
škody, na údaje uvedené v znaleckom posudku č. 1/2014 ako aj na obsah exekučného spisu, z ktorého
nevyplýva vznik tvrdených nákladov, súd prvého stupňa uviedol, že žalobca nepreukázal, že v súvislosti
s rozhodovaním o zmene súdneho exekútora v predmetnom exekučnom konaní mu škoda v uplatnenej
výške skutočne vznikla. Žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z., v žalobe vychádzal len z predpokladov, v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne
tvrdenia, nezdôvodnil ako nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt žalobcu, ktorý
je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy a jej následkov. Rozhodnutie o náhrade trov konania
súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.

Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu

Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia

účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na

súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť

a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, čišlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe

v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Žalobca
predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo
výške určenej posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na

vznik škody a jej príčinnú súvislosť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto
súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého stupňa
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania
z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého

stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil
túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie
o procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že by sa
súd prvého stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným

výrokom rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky
uznesenia. V danej veci rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania
samostatným uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné

uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.
a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolacie dôvody posudzoval odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom
namietané vady konania vymedzené v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto
odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konaťpred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom

viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd
(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Denisovi Vékonymu. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd
uznesením č.k. 17NcC/166/2012-9 zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že tento sudca nie je z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčený. Následne bola vec v súlade s rozvrhom práce pridelená na prejednanie

a rozhodnutie sudcovi Mgr. Petrovi Hvizdošovi, ktorý ako zákonný sudca vec prejednal a rozhodol.
Otázkou vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci sa ako odvolacím dôvodom
odvolací súd už zaoberal v predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn. 4Co/1040/2013, v ktorom
svojerozhodnutiepodrobnezdôvodnil.Odvolacísúdpreskúmanímdôvodnostiuplatnenéhoodvolacieho
dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej

okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín nebol Mgr. Peter Hvizdoš zákonným sudcom.
Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod
na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd

zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu
založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným
postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá
nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť
jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku

žalobcu ako nedôvodnú. Naviac za situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej
republiky už rozhodol uznesením č.k.
I. ÚS 250/2013 zo dňa 30.04.2013, je námietka zaujatosti vznesená žalobcom z tých istých dôvodov
účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť bola v konaní
posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na
deň 26.11.2014, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu
žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd

preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov

podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k
žalobe žalobcu nevyjadril. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd prvého stupňa písomne a

toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému. Predvolanie na pojednávanie dňa 26.11.2014
prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním.
Žalovaný, ktorý sa z neúčasti neospravedlnil, ani nežiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca
žalobcu sa z neúčasti neospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podalnávrh na prerušenie konania. Odvolací súd konštatuje, že pri vyššie opísanom procesnom postupe boli
dňa 26.11.2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,

ktoré súd prvého stupňa vykonal a oboznámil na pojednávaní dňa 26.11.2014. V tomto smere nie je
tvrdeniežalobcupravdivé.Naprejednanievecinariadilsúdprvéhostupňapojednávaniepodľa§115ods.
1O.s.p.prizachovanílehotypodľa§115ods.2O.s.p.posplneníprocesnýchpovinnostípodľa§114ods.
2 O.s.p. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu
žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý

dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie zrušiť alebo odročiť. Z doručenky
súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 17NcC/166/2012-9 zo dňa 17.10.2012 o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a
rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4Co/1040/2013-44 zo
dňa 25.06.2014 prevzal právny zástupca žalobcu dňa 24.10.2014. Tieto vykonateľné uznesenia sú v

ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné
a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou
podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo.
Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením tak, že sťažnosť odmietol

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s §
25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase
pojednávania teda na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie
pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať

a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia
podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie
riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a
tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa musí týkať

predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa
prejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,

ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na
všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého
stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené
všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní

vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaníbudú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné

bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej

moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Vychádzajúc z jeho jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu
pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny
úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako
zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného

postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 62Er/345/2007. Nesprávny úradný postup žalobca
charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a
bez zbytočných prieťahov. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní
rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez

zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi
oprávneným - žalobcom a povinným O.V. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXX (EX XXX/XXXX). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie
uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom
podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,
konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo
v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody

žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní určuje
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať

o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru
Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy

na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu
na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok
č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať
dôkazy a na pojednávaní dňa 26.11.2014 vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti

žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie

dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné

podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc

zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,
ako aj u žalovaného.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.