Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/687/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108204986
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1108204986.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: X.. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. Ľ. E.
XX, XXX XX O., zast. Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR s.r.o., Bajkalská 31, Bratislava,
proti odporcom: 1/ Slovenská republika zastúpená Slovenskou informačnou službou, Vajnorská 39,
Bratislava, 2/ Slovenská informačná služba, Vajnorská 39, Bratislava, o zaplatenie náhrady služobného
platu vo výške 995,82 eur s príslušenstvom, o zaplatenie škody na výsluhovom dôchodku v období od

01.01.2006 do 15.02.2013 vo výške 2.741,13 eur s príslušenstvom, a o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 165.969,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu 1/ proti čiastočnému rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 27. júna 2013, č.k. 7C 22/2008-141 v spojení s opravným uznesením č.k. 7C
22/2008-163 zo dňa 5. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č.k. 7C
22/2008-163 zo dňa 05.08.2014 v napadnutej vyhovujúcej časti z r u š u j e a v e c v r a c i a súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 995,82 eur titulom náhrady služobného platu, a jednorazovo sumu 2.741,13 eur
titulom škody na výsluhovom dôchodku v období od 01.01.2006 do 15.02.2013, všetko do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, a konanie voči odporcovi 2/ zastavil s tým, že o príslušenstve pohľadávky

a o návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur s príslušenstvom rozhodne po
právoplatnosti čiastočného rozsudku, a že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku
vo veci samej. Opravným uznesením č.k. 7C 22/2008-163 zo dňa 05.08.2014 súd prvého stupňa opravil
pisársku chybu v záhlaví napadnutého rozsudku.
Vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodnutím Slovenskej informačnej služby (ďalej „SIS“) č.
25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005 bol navrhovateľ uznaný za osobu, ktorá nespĺňa

predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom
utajenia „prísne tajné“ podľa ust. § 10 ods. 1 písm. f) a g) zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných
skutočností v znení neskorších predpisov. Na základe personálneho rozkazu riaditeľa SIS zo dňa
26.09.2005 bol navrhovateľ dňom 27.09.2005 v zmysle ust. § 43 ods. 1 písm. f) zák. č. 73/1998
Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície zaradený do zálohy pre prechodne

nezaradených príslušníkov. Tento personálny rozkaz bol rozhodnutím riaditeľa SIS zo dňa 14.10.2005
zrušený, a dňa 14.10.2005 bol riaditeľom SIS vydaný nový personálny rozkaz č. 352 s totožným
obsahom. Rozklad, podaný navrhovateľom, bol rozhodnutím nadriadeného orgánu č. PK-24-5/2005 zo
dňa 23.12.2005 v celom rozsahu zamietnutý a napadnutý personálny rozkaz bol potvrdený. V konaní
nebolo sporné, že navrhovateľ bol od 17.10.2005 do 31.12.2005 zaradený v zálohe, a počas tejto doby
poberal 80 % svojho služobného platu podľa ust. § 43 ods. 5 písm. a) zák. č. 73/1998 Z.z.. V roku 2005

poberal navrhovateľ 14 služobných platov, z ktorých boli tri krátené o 20 %. Rozhodnutím SIS, úradu
sociálneho zabezpečenia č. PZ-657-5/2006 zo dňa 25.01.2006 bol navrhovateľovi priznaný výsluhovýdôchodok vo výške XX.XXX,- Sk mesačne, ktorý bol vypočítaný z priemerného služobného platu za rok
2005, vyčísleného na XX.XXX,- Sk (postupom podľa ust. § 60 ods. 3 zák. č. 73/1998 Z.z.).
Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. 3Sž 81/2005-31 zo dňa 26.07.2006 navrhovateľom napadnuté

rozhodnutie č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd
prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa v konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu vznikla uvedeným rozhodnutím SIS, ktoré bolo Najvyšším súdom SR pre nezákonnosť zrušené,
pričom za majetkovú škodu považoval sumu 995,82 eur, o ktorú bol poškodený na troch služobných
platoch ich krátením o 20 %, a keďže zníženie služobného platu malo vplyv na určenie a priznanie

výšky výsluhového dôchodku (znížil sa základ pre jeho výpočet), považoval za škodu aj sumu cca
1.000,- Sk mesačne, o ktorú mu bol priznaný nižší výsluhový dôchodok. Nemajetkovú ujmu vo výške
165.969,59 eur navrhovateľ v návrhu odôvodnil prenasledovaním jeho a jeho rodinných príslušníkov
zo strany SIS počas trvania jeho služobného pomeru, neudelením bezpečnostnej previerky, rozpadom
manželstva a zhoršením jeho psychického stavu. Po pripustení zmeny petitu návrhu sa navrhovateľ
domáhal zaplatenia sumy 995,82 eur ako náhrady služobného platu za obdobie od 17.10.2005 do

31.12.2005 a sumy 2.741,13 eur z titulu škody na výsluhovom dôchodku za obdobie od 01.01.2006 do
15.02.2013 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.736,95 eur od 16.02.2008 do
zaplatenia, v uznesení špecifikovaných úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných dôchodkových
nárokov (o ktoré bol ukrátený) vždy od výplatného termínu tej ktorej dávky až do zaplatenia, a to počnúc
dňom 16.02.2008, až po dávku zo dňa 16.02.2013, a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59

eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.02.2008 do zaplatenia.
Po zistení, že o rovnakom návrhu navrhovateľa proti odporcovi 2/ (Slovenskej informačnej službe) už
Okresný súd Bratislava III rozhodol rozsudkom č.k. 21C 65/2007-41 zo dňa 02.10.2007, právoplatným
dňa 04.12.2007, vyhodnotil, že ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a preto konanie o návrhu
navrhovateľa voči odporcovi 2/ podľa ust. § 104 ods. 1 v spojení s § 159 O.s.p. zastavil. Dokazovaním

ďalej zistil, že navrhovateľ požiadal SIS listom zo dňa 10.10.2006 o predbežné prerokovanie škody
v súvislosti s rozhodnutím č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005, ktoré bolo rozsudkom
Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sž 81/2005-31 zo dňa 26.07.2006 zrušené, a že SIS mu listom zo dňa
22.01.2007 oznámila odstúpenie jeho žiadosti. Skonštatoval, že SIS ju dňa 02.02.2007 odstúpila
Ministerstvu spravodlivosti SR s odôvodnením, že nie je v zmysle ust. § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003

Z.z. orgánom príslušným na predbežné prerokovanie nároku, keďže nie je ústredným orgánom štátnej
správy, a že navrhovateľ v návrhu ako zástupcu Slovenskej republiky označil Ministerstvo spravodlivosti.
Uznesením č.k. 7C 22/2008-132 zo dňa 18.02.2013 pripustil opravu označenia orgánu povereného
zastupovať štát, ktorým je SIS. Vzhľadom na to, že odporca 1/ vzniesol námietku pasívnej legitimácie
v konaní, skúmal, či je odporca 1/ pasívne vecne legitimovaný. S poukazom na ust. 81 ods. 3 zák.

č. 215/2004 o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z ktorého
vyplýva, že na účely zákona č. 215/2004 Z.z. má pri vykonávaní bezpečnostných previerok všetkých
stupňov SIS postavenie ústredného orgánu štátnej správy, vyhodnotil, že príslušnosť SIS na konanie v
mene štátu vo veci náhrady škody je daná, keďže navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia SIS,
vydaného v súvislosti s vykonávanou bezpečnostnou previerkou. Dospel potom k záveru, že pasívne

legitimovaná a správne označená je Slovenská republika, zastúpená SIS.
Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 43 ods. 1 písm. f), ods. 5 písm. a) zák. č.
73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, § 10 ods. 1 písm.
f), g), § 18 ods. 1, § 81 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností v znení

neskorších predpisov, § 4 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 21 ods. 4 a § 152 ods.
2 O.s.p., a rozhodol čiastočným rozsudkom. Uviedol, že navrhovateľ v konaní namieta nezákonnosť
rozhodnutia SIS č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005, ktorým bol uznaný za osobu, ktorá
nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami v
zmysle zák. č. 215/2004 Z.z., keďže uvedené rozhodnutie SIS bolo Najvyšším súdom SR zrušené pre

nezákonnosť. Skonštatoval, že v nadväznosti na rozhodnutie zo dňa 22.09.2005 bol riaditeľom SIS
vydaný personálny rozkaz, ktorým bol navrhovateľ zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených
príslušníkov, a v súvislosti s týmto rozhodnutím riaditeľa SIS vznikla navrhovateľovi ním opísaná škoda.
Vyhodnotil, že navrhovateľovi škoda vznikla uvedeným rozhodnutím SIS, ktoré bolo Najvyšším súdom
SR zrušené, ako aj následnými, na zrušené rozhodnutie nadväzujúcimi rozhodnutiami, čím je daná

príčinná súvislosť medzi konaním SIS a vznikom v návrhu uplatnenej škody navrhovateľovi (platové
náležitosti). S poukazom na ustálený skutkový stav a obsah zapožičaného spisu SIS, ktorý nie je
oprávnený súd prvého stupňa v rozsudku opísať, uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovisumu 995,82 eur titulom náhrady služobného platu, a jednorazovo sumu 2.741,13 eur titulom škody na
výsluhovom dôchodku v období od 01.01.2006 do 15.02.2013.
Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti podal odporca 1/ včas odvolanie, a žiadal rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal jednak nesprávne
právne posúdenie veci, ako aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa. S poukazom na ust.
§ 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý taxatívne stanovuje okruh subjektov, ktoré konajú v mene
štátu vo veci náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci, zotrval na názore, že nie je pre
účely konania vo veci náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v postavení ústredného orgánu

štátnej správy, nakoľko postavenie ústredného orgánu štátnej správy mu priznáva iba ust. § 81 ods.
3 zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, a to len na účely tohto zákona, a nie na
účely podľa iných zákonov, a preto nemôže v tejto veci konať pred súdom v mene štátu. Mal za to,
že úpravu, obsiahnutú v ust. § 81 zák. č. 215/2004 Z.z. nemožno aplikovať na konanie o náhrade
škody spôsobenej orgánom verejnej moci, nakoľko v prípade konania o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. ide o samostatné konanie podľa osobitného zákona, ktorý aj ustanovuje okruh orgánov,

ktoré sú oprávnené zastupovať Slovenskú republiku v rámci predbežného prerokovania nároku ako aj v
následnom súdnom konaní. Vyjadril názor, že v prejednávanej veci má v mene štátu konať Ministerstvo
spravodlivosti SR. Ohľadom čiastočného rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ust. § 3 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z. uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie vo veci bezpečnostnej
previerky navrhovateľa rozsudkom sp. zn. 3Sž 81/2005 len z formálnych dôvodov. Po opätovnom

vydaní rozhodnutia vo veci bezpečnostnej previerky navrhovateľa a nadobudnutí jeho právoplatnosti a
vykonateľnosti bol povinný vykonať služobné hodnotenie, na základe záverov ktorého bol navrhovateľ
zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov SIS. Zastával názor, že navrhovateľ
nevyužil všetky inštitúty právnej ochrany, ktorými mu právny poriadok SR umožňuje odvrátiť právne
následky služobného hodnotenia, personálneho rozkazu, ktorým bol zaradený do zálohy pre prechodne

nezaradených príslušníkov SIS, a personálneho rozkazu, ktorým boli upravené jeho platové náležitosti.
V tejto súvislosti zdôraznil, že navrhovateľ nepodal odvolanie proti služobnému hodnoteniu, ani návrh
na preskúmanie zákonnosti uvedených personálnych rozkazov, teda z vlastnej vôle nevyužil opravné
prostriedky, a všetky predmetné individuálne právne akty sú platné, vykonateľné a zákonné. Poukázal
tiež na to, že navrhovateľ sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, z čoho jednoznačne vyplýva

jeho vôľa ukončiť služobný pomer, a nadriadený bol povinný v súlade s ust. § 191 ods. 8 zák. č.
73/1998 Z.z. jeho žiadosti vyhovieť. Z uvedeného potom vyvodil, že skončením služobného pomeru
personálnym rozkazom vydaným na základe prejavu vôle navrhovateľa, vznikol navrhovateľovi nárok na
dávky výsluhového zabezpečenia, ktorých výšku sám ovplyvnil požiadaním o uvoľnenie zo služobného
pomeru, keďže bola vypočítaná a vyplácaná v súlade s ním prejavenou vôľou. Namietal, že súd prvého

stupňa pri rozhodovaní o pasívnej legitimácii ako aj pri rozhodovaní o náhrade škody tieto skutočnosti
opomenul, respektíve nebral do úvahy, a ani sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal.
Konštatoval, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody odvodil od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn.3Sž81/2005,ktorýmbolozrušenérozhodnutievovecibezpečnostnejprevierkynavrhovateľa,pričom
zastávalnázor,žerozhodnutievovecibezpečnostnejprevierkynemávovzťahukplatovýmnáležitostiam

a dávkam výsluhového zabezpečenia navrhovateľa žiadne konštitutívne účinky. Zopakoval, že platové
náležitosti navrhovateľa boli upravené personálnym rozkazom, ktorý je zákonným rozhodnutím, a
hodnota dávok výsluhového zabezpečenia bola vypočítaná v súlade so zákonom č. 328/2002 Z.z. v
nadväznosti na rozhodnutie navrhovateľa skončiť služobný pomer, a preto navrhovateľom tvrdená škoda
nemohla vzniknúť v súvislosti so zrušeným rozhodnutím vo veci jeho bezpečnostnej previerky. V tejto

súvislosti poukázal na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.. Mal potom za to, že nebola splnená jedna
z obligatórnych kumulatívnych podmienok, a to rozhodnutie orgánu verenej moci, ktoré bolo zrušené
pre nezákonnosť, a že navrhovateľ v konaní tiež nepreukázal kauzálny nexus medzi vznikom škody a
nezákonným rozhodnutím.
Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214

ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné, a že a rozsudok súdu prvého stupňa
je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
nakoľko nie je v odvolacom konaní preskúmateľný. Pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia v napadnutej
časti nie je možné zistiť ako zistený skutkový stav vyhodnotil a právne posúdil, ako sa vysporiadal s
argumentáciou účastníkov, ktoré zistené skutočnosti považoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci,

zjednodušene povedané, v odvolacom konaní nie je možné zistiť, prečo rozhodol tak, ako rozhodol.
Odvolací súd prihliadol v súlade s ust. § 212 ods. 3 O.s.p. aj na skutočnosť, že v konaní pred súdom
prvého stupňa došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.V prvom rade vzhľadom na odvolaciu námietku odporcu skúmal, či je odporca v prejednávanej veci
pasívne legitimovaný, a dospel k záveru, že je. V tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že
navrhovateľomvnávrhualebosúdomvnapadnutomrozsudkuuvedenéoznačenie„správneho“štátneho

orgánu, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou vecnej pasívnej legitimácie
štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu vôbec nesúvisí. Existencia či neexistencia pasívnej
legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá žiadnu súvislosť so správnym procesným označením
štátu ako účastníka konania na strane odporcu. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je
súčasne s ním označený príslušný orgán štátu, ktorý bude za štát konať. V prípade, ak navrhovateľ síce

označí štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok do jeho pôsobnosti nepatrí, nejde o
nedostatok vecnej pasívnej legitimácie. Je povinnosťou súdu, a to bez zreteľa na označenie v návrhu
zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí uplatnený nárok.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa posúdil otázku zastúpenia štátu v prebiehajúcom
konaní nesprávne.
Keď navrhovateľ označil v návrhu ako orgán, ktorý má za štát v posudzovanej veci konať, Ministerstvo

spravodlivosti SR, označil orgán, ktorý koná v mene štátu s poukazom na ust. § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., správne. Ak potom súd prvého stupňa poukazujúc na ust. § 81 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z., podľa
ktoréhopostavenieústrednéhoorgánuštátnejsprávynaúčelytohtozákonamáajSlovenskáinformačná
služba, počas konania rozhodol, že práve SIS je štátnym orgánom, ktorý má v mene štátu konať pred
súdom, a so SIS aj ďalej ako so zástupcom štátu konal a vo veci rozhodol, zaťažil konanie vadou, ktorú

nie je možné v odvolacom konaní napraviť. Odvolací súd dospel k záveru, že SIS nie je pre účely konania
vo veci náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v postavení ústredného
orgánu štátnej správy, ktorý by mal v mene štátu konať pred súdom, nakoľko takéto postavenie priznáva
SIS v ustanovení § 81 ods. 3 zákon č. 215/2004 Z.z. len a výlučne pre účely zákona č. 215/2004 Z.z.,
teda pri vykonávaní bezpečnostných previerok všetkých stupňov. Súdom prvého stupňa vyjadrený názor

by znamenal, že SIS ako ústredný orgán štátnej správy plní úlohy ustanovené zákonom č. 575/2001
Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy a tiež, že SIS podlieha riadiacej,
koordinačnej a kontrolnej činnosti vlády podľa ust. § 39 cit. zákona, čo by však bolo v rozpore s právnou
úpravou zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe, podľa ktorého kontrolu jej činnosti
vykonáva Národná rada SR. Naviac, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v tomto

smere ani neuviedol, aké ustanovenie § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní orgánu, ktorý má konať
v mene štátu, vlastne aplikoval. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že ust.
§ 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. stanovuje taxatívne okruh subjektov, ktoré konajú v mene štátu vo veci
náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci (SIS medzi ne nepatrí), a zároveň ust. § 4 ods. 2 cit.
zákona stanovuje, že ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo

spravodlivosti SR. Posúdiac vec právne podľa ust. § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. dospel odvolací súd
k záveru, že v danom prípade vo veci náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti SR, a že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou, keď konal a rozhodol,
hoci za štát nekonal štátny orgán, do pôsobnosti ktorého uplatnený nárok patrí.
Odvolací súd dospel tiež k záveru, že čiastočný rozsudok je v časti, ktorou rozhodol súd prvého stupňa

o veci samej v odvolacom konaní nepreskúmateľný, keďže jeho odôvodnenie nemá v napadnutej
vyhovujúcej časti náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa
síce v odôvodnení uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal, ako sa k návrhu vyjadril odporca, a aké dôkazy
vykonal, avšak bez toho, aby uviedol, ako dôkazy vyhodnotil, aký skutkový stav ustálil, a k akým záverom
dospel, uviedol len znenie vyššie uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. bez uvedenia, ako ich

na posudzovanú vec aplikoval, pričom odôvodnenie jeho rozhodnutia o čiastočnom vyhovení návrhu
navrhovateľa(odhliadnucodnepreskúmateľnejvšeobecneladenejkonštatácie,ženavrhovateľoviškoda
vznikla uvedeným rozhodnutím SIS, ktoré bolo Najvyšším súdom SR zrušené, ako aj následnými,
na zrušené rozhodnutie nadväzujúcimi rozhodnutiami, čím je daná príčinná súvislosť medzi konaním
SIS a vznikom v návrhu uplatnenej škody navrhovateľovi) úplne absentuje. Z akých konkrétnych

zistení vychádzal, ktoré relevantné okolnosti daného prípadu zvažoval, akými úvahami sa spravoval,
a čo ho viedlo záveru, že navrhovateľovi vznikla konkrétna škoda práve v ním požadovanej výške v
bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím SIS ako aj „s následnými rozhodnutiami“,
súd prvého stupňa nevysvetlil, a právne posúdenie nároku navrhovateľa aplikovaním relevantných
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. úplne vynechal. Odvolací súd potom dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie je arbitrárne, nakoľko jeho odôvodnenie nie je pochopiteľné a ani preskúmateľné, keďže
v podstate absentuje. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že účastníci konania majú právo na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov aobranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne
a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany
účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené.

Z predloženého spisu vyplýva, že navrhovateľ svoju škodu, ktorá má spočívať v sume 995,82 eur,
o ktorú bol krátený jeho služobný plat za obdobie od 17.10.2005 do 31.12.2005 a v sume 2.741,13
eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi ním tvrdenou výškou, na ktorú mal podľa jeho názoru nárok, a
vyplatenou výškou výsluhového dôchodku za obdobie od 01.01.2006 do 15.02.2013, odvodzuje od
rozhodnutia Slovenskej informačnej služby (ďalej „SIS“) č. 25/12-1768-98/2005-PB zo dňa 22.09.2005,

ktorým bol uznaný za osobu, ktorá nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „prísne tajné“ podľa ust. § 10 ods. 1 písm. f) a g)
zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, ktoré bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom
Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sž 81/2005-31 zo dňa 26.07.2006, a od ďalších, na toto rozhodnutie
nadväzujúcich rozhodnutí. Odvolací súd sa so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní
preukázal nezákonné rozhodnutie SIS stotožnil. Ak totiž bolo rozhodnutie SIS zo dňa 22.09.2005

Najvyšším súdom SR právoplatne zrušené, a vec vrátená na ďalšie konanie, je súd v konaní o náhradu
škody, ním spôsobenej, rozhodnutím Najvyššieho súdu SR viazaný, a o zákonnosti alebo nezákonnosti
zrušeného rozhodnutia nie je možné v občianskom súdnom konaní ďalej polemizovať, a súd ho v
tomto konaní ani nemôže opätovne preskúmavať, keďže nie je oprávnený sám posudzovať, či k
zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne

posúdenieotázokhmotnoprávnych,aleajprocesnépochybenia,akmalivplyvnasprávnosťrozhodnutia.
Predmetné rozhodnutie SIS bolo Najvyšším súdom SR zrušené z dôvodu podľa ust. § 250j ods. 2 O.s.p..
V zmysle ust. § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v
rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospeje k záveru, že postup a rozhodnutie správneho orgánu
sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že žaloba sa zamieta. Použitím logického výkladového

pravidla a contrario vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu možno vyvodiť, že zrušenie rozhodnutia
správneho orgánu podľa ust. § 250j ods. 2 O.s.p., bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov
k tomu došlo, znamená jeho zrušenie pre nezákonnosť. Námietky odporcu, ktorými spochybňoval
existenciu nezákonného rozhodnutia SIS, preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím má povahu objektívnej

zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok, ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Bremeno tvrdenia ako aj dôkazné
bremeno zaťažuje navrhovateľa, ktorý sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím SIS. Existencia nezákonného rozhodnutia SIS (č. 25/12-1768-98/2005-

PB zo dňa 22.09.2005) bola v posudzovanej veci, ako už bolo uvedené vyššie, preukázaná. Vzťah
príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a škodou zákon č. 514/2003 Z.z.
nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody

iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym
posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)
tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má
preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada

požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou navrhovateľa (pokiaľ vznikla) a konkrétnym
konanímSIS(akjeprotiprávne)sazisťujepríčinnásúvislosť.Prizisťovanípríčinnejsúvislostitrebaškodu
izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej
súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a

každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, keď nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Prizisťovanípríčinnejsúvislostitrebavdôsledkutohoskúmať,čivkomplexeskutočnostíprichádzajúcich

do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Odhliadnuc od už vyššie uvedenej nepreskúmateľnosti napadnutého čiastočného rozhodnutia o veci
samej, dospel odvolací súd k záveru, že toto čiastočné rozhodnutie spočíva aj na nesprávnom
právnom posúdení veci, pretože súd prvého stupňa si náležite neujasnil zásadnú otázku, v čomkonkrétne spočíva škoda, za ktorú navrhovateľ požaduje náhradu, a vydanie ktorého rozhodnutia ju
spôsobilo. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania a aj v priebehu celého konania uvádzal, že ním
tvrdená škoda bola zapríčinená vydaním rozhodnutia, ktoré bolo najvyšším súdom ako nezákonné

zrušené, a rozhodnutiami naň nadväzujúcimi. Odporca tvrdil, že príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou navrhovateľa absentuje, nakoľko (nezákonné) rozhodnutie vo veci bezpečnostnej
previerky nemá vo vzťahu k platovým náležitostiam a dávkam výsluhového zabezpečenia navrhovateľa
konštitutívne účinky, a že služobné hodnotenie, personálny rozkaz, ktorým bol navrhovateľ zaradený
do zálohy pre prechodne nezaradených príslušníkov SIS, a personálny rozkaz, ktorým boli upravené

jeho platové náležitosti, sú platné, vykonateľné a zákonné. Poukazoval tiež na to, že výška dávok
výsluhového zabezpečenia bola vypočítaná v súlade so zákonom č. 328/2002 Z.z. v nadväznosti na
rozhodnutie navrhovateľa skončiť služobný pomer, a preto navrhovateľom tvrdená škoda nemohla
vzniknúť v súvislosti so zrušeným rozhodnutím vo veci jeho bezpečnostnej previerky. Súd prvého
stupňa sa s uvedenou argumentáciou nezaoberal, nezistil dostatočne skutkový stav, a príčinnú súvislosť
nehodnotil vôbec. Z jeho strohého záveru, že škoda navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s

nezákonným rozhodnutím SIS vo veci jeho bezpečnostnej previerky a na toto rozhodnutie nadväzujúcimi
rozhodnutiami, totiž nie je možné vôbec zistiť, ktorými rozhodnutiami mala podľa názoru súdu prvého
stupňavlastnenavrhovateľovivzniknúťškoda,amedziktorýmirozhodnutiamianavrhovateľomtvrdenou
škodou skúmal príčinnú súvislosť. Ako už bolo uvedené vyššie, o vzťah príčinnej súvislosti pôjde vtedy,
ak nezákonné rozhodnutie SIS a vznik škody navrhovateľa sú v logickom slede (teda, ak protiprávne

konanie škodcu bolo príčinou, a vznik škody následkom tejto príčiny). Príčinou vzniku škody môže
byť totiž len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodlivý následok nevznikol. Základom
je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť
by daná nebola. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom
konkrétne spočíva škoda, za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou škodou

navrhovateľa (ak vznikla) a konkrétnym rozhodnutím SIS sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho
treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na
vzniku škody navrhovateľa, alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne, či nejakou novou
skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. Súd prvého stupňa mal teda zisťovať,
či protiprávne konanie SIS spočívajúce vo vydaní nezákonného rozhodnutia vo veci bezpečnostnej

previerky navrhovateľa, bolo bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku škody navrhovateľa vo forme
krátenia jeho služobného platu za obdobie od 17.10.2005 do 31.12.2005 a či bolo príčinou údajne nižšej
výšky jeho výsluhového dôchodku za obdobie od 01.01.2006 do 15.02.2013 ako následku tejto príčiny,
a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok nastal aj bez protiprávneho konania SIS spočívajúceho
vo vydaní nezákonného rozhodnutia, a mal aj zisťovať, či tu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá

by právnu kauzalitu prerušila. Odvolací súd potom dospel k záveru, že súd prvého stupňa bude môcť
znova o veci rozhodnúť až po riadnom zistení skutkového stavu, a po náležitom skutkovom a právnom
vyhodnotení vyššie uvedených otázok.
Záverom odvolací súd už len uvádza, že mu neprislúcha hodnotiť a vyvodzovať právne závery z tvrdení
a dôkazov, ktoré súd prvého stupňa nevykonal, v napadnutom rozsudku vôbec nespomenul, nebral

do úvahy, a ani nehodnotil (ako napríklad okolnosti skončenia služobného pomeru navrhovateľa a s
tým súvisiace rozhodnutie o dávkach jeho výsluhového zabezpečenia). Na základe uvedeného možno
konštatovať, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie, a zodpovedajúcim spôsobom sa
nevysporiadal so všetkými právne a skutkovo relevantnými otázkami danej veci, a že jeho rozhodnutie
je v napadnutej časti nepreskúmateľné. Preto odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutej vyhovujúcej časti podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.