Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, August 19, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/115/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234773
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5112234773.2

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky: Ing. M. H., nar. X.XX.XXXX, bytom
N. XXX/XX, L., právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., so
sídlom: D. Dlabača 2748/28, Žilina, IČO: 36 854 956, proti odporcovi: M. I., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX/
X, L., právne zastúpený Mgr. Branislavom Samcom, advokátom, so sídlom J. X. XXX, N., o zaplatenie
16.700,- eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 25C 365/2012-102 zo dňa 30.4.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu
vo výške 15.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.000,- eur od 1.4.2012 do
22.2.2013, zo sumy 15.000,- eur od 23.2.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti
rozsudku a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v zrušenom rozsahu mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

Výroku, ktorým okresný súd vo zbytku návrh zamietol, s a n e d o t ý k a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške
15.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.000,- eur od 1.4.2012 do 22.2.2013, zo
sumy 15.000,- eur od 23.2.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zbytku
súd návrh zamietol. Odporcovi ďalej uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania spočívajúce
v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 802,40 eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.041,70
eur, všetko na účet právneho zástupcu navrhovateľky vedený v K. G. N., a.s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/
XXXX, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Z dôvodov rozsudku vyplýva, že čo do posúdenia zákonných podmienok pre posúdenie
vo veci súd vychádzal zo zákonného ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Vo veci súd
vykonal dokazovanie, okrem výsluchu samotných účastníkov konania a oboznámením sa so spisovým
materiálom, aj výsluchom svedkov JUDr. Z. S., svedkyne Y. K., V. Y. a svedka Y. I.. Vzhľadom na
výpoveď svedka JUDr. Z. S. a spísané uznanie dlhu predložené svedkom, datovaného dňom 14.11.2011,
je preukázané, že odporca dlhoval navrhovateľke k novembru 2011 len 20.000,- eur, ktoré mal odporca
zaplatiť navrhovateľke v zmysle uznania dlhu najneskôr do 31.3.2012. Odporca podľa vyjadrenia svedka
uvedené uznanie dlhu vo výške 20.000,- eur a dátum splatenia dlhu do 31.3.2012 nerozporoval, upravil
len časť uznania dlhu v časti CLV. K podpísaniu uvedeného uznania dlhu, datovaného dňom 14.11.2011,
účastníkmi konania nedošlo. Z obsahu svedeckej výpovede a doložených listinných dôkazov nie je
jednoznačne preukázaný dlh odporcu ku dňu rozhodnutia vo veci v žalovanej výške 21.700,- eur, resp.
nad 20.000,- eur. Zo svedeckej výpovede svedkyne Y. K. mal súd preukázané, že odporca si zapožičal od
navrhovateľky na výstavbu rodinného domu 20.000,- eur. Pôžička nad 20.000,- eur nebola v konaní ku
dňu rozhodovania vo veci preukázaná. Z výpovede svedkyne V. Y. mal súd jednoznačne preukázané, že
odporca si zapožičal od navrhovateľky na výstavbu rodinného domu 20.000,- eur. Pôžička nad 20.000,-

eur nebola ku dňu rozhodovania vo veci v konaní preukázaná. Svedok Y. I. sa nevedel k veci vyjadriť.
Vykonaným dokazovaním tak bolo jednoznačne preukázané, že odporca si od navrhovateľky postupne
zapožičal na stavbu domu sumu vo výške najmenej 20.000,- eur, kde medzi účastníkmi konania
nebola dohodnutá lehota splatnosti pôžičky (hlavne z dôvodu, že účastníci konania v uvedenom čase
spolu žili v spoločnej domácnosti). Celkový dlh odporcu voči navrhovateľke bol preukázaný zo
strany navrhovateľky ku dňu rozhodnutia vo veci vo výške 20.000,- eur, z ktorého odporca dňa 22.2.2013
uhradil navrhovateľke 5.000,- eur. Zaplatením 5.000,- eur odporcom celkový dlh predstavoval výšku
15.000,- eur. S poukazom na uvedené súd rozhodol tak, že zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke
istinu vo výške 15.000,- eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom k tomu, že v konaní
navrhovateľka jednoznačne nepreukázala dlh na pôžičke ku dňu rozhodovania vo veci vo výške
21.700,- eur, Okresný súd v Žiline návrh navrhovateľky o zaplatenie sumy nad 15.000,- eur zamietol.
V zmysle ust. § 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka súd priznal navrhovateľke úrok z omeškania.
Vzhľadom k tomu, že sa odporca dostal do omeškania momentom vyzvania navrhovateľkou na vrátenie
dlhu (november 2011), Okresný súd v Žiline priznal navrhovateľke 9 % úrok z omeškania od
dátumu 1.4.2012, teda od dátumu, od ktorého si navrhovateľka uplatnila úrok z omeškania zmeneným
návrhom. Samotný návrh na uznanie dlhu zo dňa 14.11.2011 je možné podľa názoru súdu považovať
za výzvu navrhovateľky na vrátenie dlhu, s dátumom splatnosti tam uvedenom.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keď určil pomer úspechu navrhovateľky v
rozsahu 80,08 %. Súd preskúmal navrhovateľkou uplatnené trovy konania, pričom priznal navrhovateľke
80,08 % zo sumy zaplateného súdneho poplatku (zo sumy 16.700,- eur činí poplatok 1.002,- eur)
sumu 802,40 eur. Rovnako súd navrhovateľke priznal aj 80,08 % z účelne vynaložených trov právneho
zastúpenia, ktoré po špecifikácii uvedenej v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia predstavujú
1.041,70 eur.

Voči uvedenému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka, a to proti výroku o náhrade
trov právneho zastúpenia. Poukazuje na to, že prvostupňový súd opomenul priznať navrhovateľke
odmenu za úkon právnej služby, ktorý si navrhovateľka uplatnila, a to poradu pred pojednávaním, ktorú
absolvovala navrhovateľka s právnym zástupcom dňa 29.4.2013 v trvaní 2 hod. 15 min., čo preukázala
doloženým úradným záznamom zo dňa 29.4.2013. Poukazuje na ust. § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky
č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého odmena vo výške 2/3-ín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za
ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu. Okresný súd v odôvodnení svojho
rozsudku neuviedol, čo ho viedlo k takémuto postupu, keď náhradu za uvedený úkon
právnej pomoci nepriznal. Nakoľko sa v odôvodnení uvádza, že navrhovateľka si uplatnila trovy právneho
zastúpenia za 3 úkony, predpokladá, že sa jedná len o nepozornosť. Žiada odvolací súd, aby napadnutý
rozsudok okresného súdu zmenil v časti napadnutej odvolaním tak, že navrhovateľke prizná právo
na náhradu trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní vo výške 1.502,18 eur a náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktorú si vyčísľuje sumou 177,37 eur.

Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj odporca. Má za to, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazuje na tvrdenie navrhovateľky,
ktorá v konaní uviedla, že peniaze vyberala zo svojich vkladných knižiek v špecifikovaných sumách
a tieto mala postupne odovzdať odporcovi bez prítomnosti akýchkoľvek svedkov a bez toho, aby si
účastníci o odovzdaní a prevzatí peňazí vystavovali jednotlivé potvrdenia. Po ukončení vzájomného
spolužitia mal byť odporca koncom roka 2011 navrhovateľkou vyzvaný, aby jej vrátil požičanú sumu.
Odporca neuznával nároky navrhovateľky s výnimkou skutočne požičanej sumy 5.000,- eur, ktorú aj
bezprostredne po začatí konania v celosti vrátil. Vo zvyšku žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný.
Odporca sa odvoláva na ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Podstatnou náležitosťou obsahu dohody o
pôžičke je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky. Z obsahu zmluvy
musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou
zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvných stranami, právny vzťah z pôžičky nevznikne
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.6.2010 sp. zn. 3Cdo 325/2009). V prejednávanom prípade
medzi účastníkmi konania zjavne absentoval konsenzuálny rozmer (určenie predmetu pôžičky), ako aj
rozmer reálny (odovzdanie peňazí). Odporca sa v konaní jednoznačne vyjadril, že si od navrhovateľky
žiadnu inú sumu okrem 5.000,- eur nepožičal a že navrhovateľka žiadne ďalšie peniaze odporcovi
reálne neodovzdala. Navrhovateľka žiadnymi priamymi dôkazmi nepreukázala opak a vznik právneho
vzťahu z pôžičiek, a teda odovzdanie peňazí odporcovi opierala výlučne o výbery zo svojich vkladných

knižiek a výpovede nepriamych svedkov, ktorí údajne mali získať informácie o bližšie nešpecifikovanom
dlhu odporcu voči navrhovateľke, aj to len z rozprávania navrhovateľky na rôznych neformálnych
rodinných stretnutiach. Navrhovateľka taktiež v celom konaní nešpecifikovala dátumy, z ktorých by
bolo zrejmé, kedy mala jednotlivé peňažné čiastky požičať odporcovi. Je však potrebné odlíšiť okamih
výberov z vkladných knižiek uskutočnených navrhovateľkou od okamihu, kedy mali byť peniaze podľa
tvrdení navrhovateľky odovzdané odporcovi. Práve dokazovaním pred súdom malo byť navrhovateľkou
preukázané naplnenie týchto esenciálnych náležitostí jednotlivých zmlúv o pôžičke, čo sa reálne nestalo.
Rovnako má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd sa pri svojom rozhodovaní opiera najmä o navrhovateľkou
predloženú elektronickú komunikáciu, obsahom ktorej mal byť tiež návrh dohody o uznaní dlhu. Odporca
sa v konaní jednoznačne vyjadril v tom zmysle, že mu bola doručená len jedna elektronická správa,
ktorej prílohu nebolo možné prečítať, a preto mu mala navrhovateľka zaslať uvedenú správu znova.
Po prečítaní jej obsahu odporca reagoval na vyfabulované nároky navrhovateľky tak, že bol ochotný
dohodnúť sa s ňou výlučne na vrátení skutočne požičanej sumy vo výške 5.000,- eur. Ďalšiu elektronickú
komunikáciu predloženú navrhovateľkou odporca vylúčil, pretože aj keď síce bola odoslaná zo schránky
používanej odporcom, v čase keď táto komunikácia mala prebiehať, zaznamenal odporca k svojej e-
mailovej schránke umiestnenej na verejne prístupnom serveri narušenie bezpečnosti spočívajúcej v tom,
že bolo prelomené heslo na prístup k schránke, z ktorej boli odosielané správy rôznym
adresátom bez jeho vedomia. Zo skutočnosti, že navrhovateľka predložila v konaní nejakú elektronickú
komunikáciu, z ktorej mali podľa jej vyjadrení vyplynúť jednania o uznaní nejakého dlhu, taktiež nemožno
osvedčiť vznik pôžičiek v rozsahu, v akom ich vymedzila navrhovateľa. Pokiaľ ide o výsluchy svedkov,
poukazuje na to, že sa vždy jednalo o nepriame svedectvá a ich objektivita je diskutabilná, nakoľko ide
o svedkov buď v postavení rodinného príslušníka - JUDr. Z. S. je manželom sestry navrhovateľky, V.
Y. je švagrinou bývalého životného partnera navrhovateľky a Y. K. je dlhoročnou priateľkou. Svedok S.
pred súdom tvrdil, že v lete v roku 2011 ho mal odporca požiadať, aby upravil právne pomery medzi
účastníkmi vyplývajúcich z nejakých pôžičiek. Tieto tvrdenia svedka sa podľa odporcu nezakladajú na
pravde. Je pravdou, že odporca sa z času na čas v rámci rodinných stretnutí stretol aj so svedkom.
Nikdy ho však o poskytnutie akýchkoľvek právnych služieb nežiadal, teda ani o spísanie akéhokoľvek
dokumentu upravujúceho nejaké pomery medzi účastníkmi (bolo by to i nelogické, nakoľko vypracovanie
takýchto dokumentov musí byť predovšetkým v záujme veriteľa). Túto skutočnosť nepriamo potvrdzuje aj
tvrdenie svedka, že spísanie dokumentu označovaného ako uznanie dlhu a spôsob jeho splatení si mala
u svedka nechať vypracovať navrhovateľka v novembri 2011. Aj samotný fakt, že svedok na
pojednávaní vypovedal, že nikdy priamo nezasielal odporcovi nejaké písomné, resp. elektronické správy
s návrhmi na úpravu pomerov účastníkov, potvrdzuje tvrdenia odporcu. Nie je tak zrejmé, odkiaľ mal
svedok vedomosť o tom, že odporca mal prevziať písomnosť označovanú ako „uznanie dlhu“ a tento dlh
zásadne nerozporovať, keď s odporcom nebol v žiadnom priamom kontakte a ako mohol súd následne
konštatovať túto skutočnosť za preukázanú. Všetci svedkovia vypovedali, že nemali príliš
veľa informácií o pôžičkách medzi účastníkmi a taktiež, že neboli nikdy prítomní pri žiadnom údajnom
odovzdávaní peňažných čiastok. Svedkovia však v záhadnej zhode tvrdili, že z rozprávania účastníkov
počuli o tom, ako si mal odporca požičať od navrhovateľky nejakú čiastku, ktorú však nevedeli presne
špecifikovať, pričom ich vyjadrenia o výške požičaných peňazí sa pohybovali v rovine dohadov okolo
zhruba 20.000,- eur. Skutkový základ pre rozhodnutie sa pritom v súdnom konaní aj s ohľadom na
zásadu rovnosti účastníkov konania musí zisťovať za podmienok, ktoré žiadnu zo
strán súdneho sporu nestavajú do zjavnej nevýhody vo vzťahu k druhej strane (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL ÚS 25/01). Ďalej odporca poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 O.s.p., čím je porušené jeho základné právo na spravodlivé
konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Napadnutý
rozsudok absolútne nespĺňa kritériá kladené na odôvodnenie rozhodnutia tak, ako vyplýva z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd sa
v odôvodnení vôbec nezaoberal otázkou relevantnosti vykonaných dôkazov vo vzťahu k predmetu
sporu. Navrhovateľka predložila ako dôkaz elektronickú komunikáciu a návrh uznania dlhu, všetko
prevedené do listinnej podoby ich vytlačením. Pravosť tejto komunikácie a obsah textu v prílohách bola
odporcom namietaná a rozporovaná, pričom tieto námietky sú obsahom súdneho spisu. Súd však v
odôvodnení nepovažoval za potrebné uviesť, ako sa s uvedenými námietkami pri hodnotení tohto dôkazu
vysporiadal. Súd sa vôbec zatiaľ nezaoberal vierohodnosťou tvrdení vypočutých svedkov vzhľadom na
ich vzťah k navrhovateľke, preto do popredia vystupujú vážne pochybnosti o ich nezaujatosti. Napriek
tomu súd voľnou úvahou vyhodnotil tieto dôkazy ako pravdivé a dostatočné. V tejto súvislosti poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010 sp. zn. 30Cdo 3577/2008. Pokiaľ ide o výšku

navrhovateľke priznanej náhrady trov právneho zastúpenia, majú za to, že súd nesprávne postupoval,
keď pri vyčísľovaní tarifnej odmeny za poskytovanie právnych služieb zobral za základ tarifnej hodnoty
hodnotu pohľadávky (istiny) aj s príslušenstvom. Nakoľko takýto postup je v rozpore s ust. § 10 ods. 2
vyhlášky č. 655/2004 Z.z., domnieva sa, že podkladom pre určenie ich výšky má byť len istina. Ak by
napriek tomu náhradu trov právneho zastúpenia priznával aj spolu s úrokom z omeškania, tak v takomto
prípade by mal vyčísliť jeho výšku nie ku dňu rozhodovania, ale ku dňu začatia poskytovania právnej
služby, t.j. ku dňu prevzatia zastupovania advokátom. Navrhuje, aby krajský súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne, prípadne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľka vo vyjadrení k podanému odvolaniu poukazuje, že celá obrana odporcu spočíva len v
tom, že pri odovzdávaní finančných prostriedkov nebol nikto prítomný, z čoho absurdne vyvodzoval a
spoliehal sa na nemožnosť preukázania vzniku zmlúv o pôžičke. Pokiaľ by uvedené bolo pravdou a
na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku by sa vyžadovali len priame dôkazy, stratili by právne
úkony uskutočnené v ústnej forme bez priamych svedkov svoju právnu relevanciu a akúkoľvek možnosť
vymáhateľnosti. Navrhovateľka svoje dôkazné bremeno však uniesla, keď predložila súdu celú plejádu
nepriamych dôkazov, ktorými jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb potvrdila existenciu vzniku zmlúv
o pôžičke. Ako nepochopiteľná sa javí námietka premlčania vznesená odporcom, pokiaľ v tomto vo
svojom vyjadrení uviedol, že nárok navrhovateľky považuje za bezdôvodný. Nepochopiteľné sa zdá
tiež vyjadrenie odporcu v odvolaní o tom, že sumu vo výške 5.000,- eur uhradil bezprostredne po
začatí konania. Bezprostredne však v takomto prípade pre odporcu znamená vyše 5 mesiacov po začatí
konania. Z uvedeného je zrejmé, že odporcovo konanie je od začiatku účelové, pričom sa spoliehal, že sa
svojmu záväzku vyhne vďaka dôkaznej núdzi navrhovateľky. Odporca poukazuje na to, že k odovzdaniu
peňazí nedošlo, a teda medzi účastníkmi nevznikol právny vzťah z pôžičiek. Existenciu vzniku zmlúv
o pôžičke však navrhovateľka dôveryhodne preukázala výpoveďami viacerých svedkov, rovnako ako
súdu predloženou e-mailovou komunikáciou medzi navrhovateľkou a samotným odporcom. Odporcova
obrana spočívajúca v tom, že uvedené navrhovateľka nepreukázala žiadnymi priamymi dôkazmi, je
bezpredmetná, keďže uniesla dôkazné bremeno aj prostredníctvom viacerých nepriamych dôkazov,
ktoré produkovala v tomto konaní. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Košice
I zo dňa 18.3.2009 č.k. 39C/10/2008-110 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
1.7.2010 sp. zn. 1Co 155/2009. Pokiaľ ide o tvrdenia odporcu o e-mailovej komunikácii s navrhovateľkou,
odporca svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, resp. celé konanie neprodukoval žiadne dôkazy
na podporu týchto jeho tvrdení. Pokiaľ odporca aj niečo tvrdil, toto sa ukázalo ako nepravdivé. Odporca
vo svojom odvolaní rovnako spochybňuje objektivitu výpovede svedkov, pričom zámerne neuvádza, že
uvedení svedkovia boli a dodnes sú nielen navrhovateľkinými známymi, ale i odporcovými. V prípade
svedka I. ide o svedka, ktorý je výlučným kamarátom odporcu, svedkyňa pani K. dlhodobejšie pozná
odporcu, resp. vo vzťahu ku svedkyni Y. sa odporca sám vyjadril, že má k nej stále dobrý vzťah. Svedok
Y. I. mal byť osobou, ktorá mala podľa vyjadrenia odporcu mu požičať finančné prostriedky na výstavbu
rodinného domu v katastrálnom území E. E.. Svedok Y. I. však na pojednávaní vyvrátil tvrdenie odporcu o
tom, že by mal požičať nejaké finančné prostriedky na výstavbu rodinného domu. Dôkazy je nevyhnutné
hodnotiť nielen jednotlivo, ale predovšetkým vo vzájomných súvislostiach, čo Okresný súd Žilina aj
učinil a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide o výpovede svedkov JUDr. S., K. a Y., títo
zhodne uviedli, že osobne boli prítomní pri viacerých konverzáciách navrhovateľky
a odporcu, ktorých obsahom bola tá skutočnosť, že navrhovateľka požičala odporcovi na výstavbu
rodinného domu finančné prostriedky vo výške cca 20.000,- eur, ktoré informácie odzneli
priamo z úst odporcu. Okrem toho svedok S. potvrdil existenciu vzniku zmlúv o pôžičke a oprávnenosť
nároku navrhovateľky v tomto konaní aj uvedením skutočnosti, že sám odporca oslovil svedka za účelom
usporiadania právnych vzťahov medzi ním a navrhovateľkou, a teda ho požiadal, aby spísal dohodu o
uznaní. Pokiaľ to odporca rozporuje, takýto prístup odporcu len nasvedčuje tomu, že v pozícii dlžníka
nemá záujem na zdokumentovaní jeho záväzku a spolieha sa na dôkaznú núdzu veriteľa. Odporca
v konaní produkuje tendenčné a klamlivé tvrdenia nezakladajúce sa na pravde. Za takéto klamlivé
tvrdenie možno jednoznačne označiť vykonštruované tvrdenie odporcu, že výstavbu rodinného domu
financoval i z pôžičky, ktorú mu údajne požičal jeho kamarát Y. I.. Tento svedok však klamlivé tvrdenie
odporcu nepotvrdil, práve naopak vyvrátil. Pokiaľ by justícia v každej oblasti striktne apelovala len na
priamych dôkazoch, hoci by oprávnenosť nároku potvrdzovalo množstvo nepriamych dôkazov, otváral
by sa priestor pre tých, ktorí by zneužívali za účelom získania vlastného majetkového prospechu ľudskú
dôveru. Poukazuje na obsah zápisnice z pojednávania konanej na Okresnom súde
Žilina dňa 12.3.2013, kde sa odporca vyjadroval k elektronickej komunikácii s navrhovateľkou. Vzhľadom

na tieto vyjadrenia je zrejmé, že odporca potvrdil, že navrhovateľke zaslal e-mail zo dňa 20.11.2011 s
názvom Uznanie dlhu - zápočet. Pokiaľ odporca tvrdil, že e-mail z toho istého dňa s názvom ,,Pokus“
o konsenzus z dôvodu údajného narušenia bezpečnosti spočívajúcom v prelomení hesla neodoslal,
uvedené nepreukázal a ani nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia. Navrhovateľka
popiera tvrdenie odporcu, že by vynucovala zaplatenie dlžnej sumy „vydieraním“ cez ich spoločné dieťa.
Odvolanie odporcu je len účelovou a nepreukázanou obranou voči dôvodnému nároku navrhovateľky,
ktorej jedinou chybou bolo to, že odporcovi v čase trvania ich vzťahu bezvýhradne dôverovala a verila,
že odporca svoj záväzok voči nej i napriek neexistencii písomných dokladov nepoprie. Žiada, aby krajský
súd napadnutý rozsudok potvrdil a uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho
konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných odvolaní v rozsahu
danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
rozhodnutie okresného súdu zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu je založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a nesprávnom
právnom posúdení.

Odvolanie odporcu považuje krajský súd za dôvodné.

Navrhovateľ má v konaní dve zásadné povinnosti, a to povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Pokiaľ
ide o povinnosť tvrdenia, účastník je povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje
právo alebo povinnosť protistrany. Čo do splnenia dôkaznej povinnosti musí účastník označiť dôkazy,
ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Účastník má zodpovednosť za unesenie
dôkazného bremena.

Dokazovanie je činnosť súdu, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne
hodnotí po právnej stránke.

Je nevyhnutné, aby si súd ujasnil predmet dokazovania, ktorý sa odvíja od
hmotnoprávnej normy upravujúcej nárok, ktorého sa ten-ktorý účastník dovoláva.

Zo skutkových tvrdení navrhovateľky okresný súd správne vyvodil, že sa domáha plnenia z titulu zmluvy
o pôžičke v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka.

V zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

Citované ustanovenie upravuje esenciálne náležitosti (pojmové znaky) zmluvy a z uvedeného
ustanovenia možno odvodiť aj predmet dokazovania.

Pojmové znaky zmluvy o pôžičke sú:
a) určenie zmluvných strán,
b) prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy,
c) dočasnosť zmluvného vzťahu,
d) povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu.
Ide pritom o reálnu zmluvu (na rozdiel od konsenzuálnej), ktorá vzniká až odovzdaním požičanej veci
(peňazí).

Zmluva o pôžičke môže byť uzatvorená ústnou formou. V prípade takéhoto uzatvorenia zmluvy je
dôkazná situácia veriteľa zložitejšia a musí bez pochybnosti preukázať, že bola uzavretá zmluva o
pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol
dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok
zánik dlhu, zaťažuje potom dlžníka.

Nie každé odovzdanie peňazí predstavuje uzavretie zmluvy o pôžičke. K odovzdaniu peňazí môže dôjsť
z rôznych právnych dôvodov, ako i bez právneho dôvodu.

Aby bola uzatvorená zmluva o pôžičke, musí byť preukázané, že vôľa zmluvných strán smerovala k
uzavretiu takejto zmluvy a že boli splnené pojmové znaky zmluvy o pôžičke.

Medzi základné znaky právneho pomeru založeného pôžičkou patrí jeho dočasnosť. Táto skutočnosť
musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa, aby bolo z právneho úkonu
alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací
právny úkon, napr. darovanie. Napriek tomu medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie
doby, dokedy má byť vec vrátená. Nepochybne však zo zmluvného dojednania musí vyplynúť vôľa najmä
zo strany veriteľa, že druhovo určené veci, v danom prípade peniaze, prenecháva dlžníkovi na užívanie
iba na dočasnú, hoc bližšie neurčenú, dobu.

Z dôkazov vykonaných pred prvostupňovým súdom nemožno konštatovať uzavretie zmluvy o pôžičke
medzi navrhovateľkou ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom.

Okresný súd vykonal viacero nepriamych dôkazov spočívajúcich v svedeckých výpovediach, tieto však
nedostatočne vyhodnotil, keď sa nezameral na skúmanie naplnenia predpokladov uzavretia zmluvy o
pôžičke z hľadiska vyššie uvedených podstatných náležitostí.

Výsluchy svedkov sú neurčité a nedostatočné, keď nebola vysvetlená ich „vedomosť o pôžičke
uzatvorenej medzi navrhovateľkou a odporcom“. Tvrdenia viacerých svedkov, že z počutia majú
vedomosť o tom, že navrhovateľka „požičala“ odporcovi finančnú sumu, nevedú k automatickému
právnemu záveru, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke. Nie je jasné, čo jednotliví svedkovia uvedením
„požičala“ mali na mysli, aké konkrétne okolnosti vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom im boli
známe, resp. z čoho tak usudzovali.

Možno dať za pravdu odvolaniu odporcu, že okresný súd nevyhodnotil vierohodnosť svedkov napriek
tomu, že viacerí svedkovia mali blízky vzťah k účastníkom. Zároveň je však nutné konštatovať, že
blízky vzťah k účastníkovi nemožno automaticky spájať s nevierohodnosťou svedka. Je však potrebné
zachovať väčšiu obozretnosť pri hodnotení jeho výpovede a konfrontovať ju s inými vykonanými
dôkazmi. Hodnotenie vierohodnosti svedka je však podstatnou okolnosťou vykonania dôkazu a musí
ho uskutočniť konajúci súd.

Pokiaľ ide o výsluch svedkov, povinnosťou účastníka je iba navrhnúť dôkazný prostriedok. Povinnosťou
súdu je tento dôkazný prostriedok vykonať, pričom výsluch svedka musí byť vedený z hľadiska predmetu
dokazovania a zameraný na zistenie skutočností rozhodných z hľadiska posúdenia dôvodnosti nároku
uplatneného žalobou, resp. obrany odporcu. Výsluch svedkov je nedostatočný a súd nesprávnym
vykonaním tohto dôkazu nezistil rozhodné skutočnosti pre posúdenie uplatneného nároku.

Na základe uvedeného krajský súd konštatuje, že okresný súd vyvodil z vykonaného dokazovania
nesprávne skutkové závery a rovnako vec aj nesprávne právne posúdil, keď sa nezameral na rozhodné
skutočnosti potrebné na posúdenie uplatneného nároku. Z uvedeného dôvodu pristúpil krajský súd k
zrušeniu jeho rozsudku.

Z dôvodu, že spolu s rozhodnutím vo veci samej sa zrušuje aj závislý výrok o trovách konania, krajský
súd sa nezaoberal odvolacími námietkami účastníkov čo do rozhodnutia o trovách konania.

Do pozornosti okresného súdu krajský súd dáva aj nesprávne uvedenie predmetu konania v záhlaví
jeho rozhodnutia, keď po čiastočnom späťvzatí návrhu (konanie o zaplatenie sumy 5.000,- eur bolo
zastavené) je predmetom konania zaplatenie sumy 16.700,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 21.700,- eur od 1.4.2012 do 22.2.2013 zo sumy 16.700,- eur od 23.2.2013 do
zaplatenia, teda istina vo výške 16.700,- eur s príslušenstvom, nie ako to uvádza nesprávne
okresný súd v záhlaví o zaplatenie 21.700,- eur s príslušenstvom.

Rozhodnutie krajského súdu sa nedotýka výroku, ktorým okresný súd v zbytku návrh zamietol, ktorý
nebol odvolaním napadnutý.

V ďalšom konaní bude povinnosťou okresného súdu vec opätovne posúdiť z hľadiska vyššie uvedených
rozhodujúcich skutočností uplatneného nároku, pričom na veriteľovi, t.j. navrhovateľke spočíva dôkazné
bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ktorej podstatné náležitosti upravuje
§ 657 Občianskeho zákonníka a že podľa nej bolo dlžníkovi, t.j. odporcovi plnené. V ďalšom konaní
okresný súd rozhodne aj o trovách konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.